znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   5   Co   61/2007 z 31. októbra   2007   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť Mesta S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti žalovanému – S., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S., zapísaným na LV č. 8868 Katastrálneho úradu v K., Správa katastra S., a to k pozemku parc. č. 51068 (pzmk. parc. č. 1068), druh pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere 3846 m2, pozemku parc. č. 51069 (pzmk. parc. č. 1069), druh pozemku orná pôda o výmere 3346 m2, pozemku parc. č. 51071 (pzmk. parc. č. 1071), druh pozemku orná pôda o výmere 7828 m2, pozemku parc. č. 51073 (pzmk. parc. č. 1073), druh pozemku   trvalé   trávnaté   porasty   o výmere   283   m2 (ďalej   len   „sporné   nehnuteľnosti“). Sťažovateľ súčasne žiadal, aby v prípade, že nie sú splnené podmienky na rozhodnutie o určení vlastníckeho práva v jeho prospech, okresný súd určil, že žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny stav vývoja vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktorý predchádzal podaniu jeho žaloby v uvedenej právnej veci.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 60/2005 z 28. februára 2006 určil, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Návrh sťažovateľa v časti o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, okresný súd zamietol.

Ako vyplýva z odôvodnenia označeného rozsudku, «okresný súd mal preukázané z výpisu z pozemkovej knihy č. 2455 k. ú. S. pod B3, že na základe čd. 70 zo dňa 31. januára 1951 došlo k zmene zápisu vlastníctva, a to na základe § 9 zák. č. 187/1949 Zb. zo dňa 14. júla 1949 sa vložilo vlastnícke právo pre Č. v celosti. Z čd. 70 z roku 1951 zistil, že Č. v Prahe bol podaný na Okresnom súde Spišská Nová Ves dňa 31. januára 1951 knihovný návrh na vklad vlastníckeho práva vo vložke č. 2455 k. ú. S. V citovanom návrhu sa uvádza, že vo vložke č. 2455, pozemkovej knihy k. ú. S. je zapísaný ako knihovný vlastník A. v S. a na základe § 9 zák. č. 187/1949 Zb. zo dňa 14. júla 1949 majetok, ktorý náležal dňa 31. marca 1948   telovýchovným   a   športovým   organizáciám,   zaniknutým   v   dôsledku   zjednotenia telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. a preto Č. navrhuje vydanie uznesenia na tento vklad. Z listu vlastníctva č. 8868 k. ú. S. parcely registra „E“ zisti1, že ako vlastník nehnuteľností parc. č. 51068, parc. č. 51069, parc. č. 51071 a parc. č. 51073 je vedený S.,   B.   a ako titul nadobudnutia   je tam uvedené   Rozhodnutie   o   oprave   chyby   v katastrálnom   operáte   OR   9/2004-114112004.   Z   takto   zisteného   skutkového   stavu   mal v konaní   preukázané,   že   ako   vlastník   nehnuteľností   na   Katastrálnom   úrade   K.,   Správa katastra S. vo vložke č. 8868 k. ú. S. je zapísaný žalovaný, ktorý vlastnícke právo odvodzuje od bývalej Č., ktorej je údajne právnym nástupcom. Súd prvého stupňa z čd. 70 z roku 1951 zistil, že zápis vlastníckeho práva pre Č. do pozemkovej knihy nebol vykonaný v súlade s § 9 ods. 1,2 zák. č. 187/1949 Zb., pretože zápis do pozemkovej knihy bol prevedený bez toho, aby   bolo   vydané   rozhodnutie   krajským   národným   výborom,   že   uvedené   nehnuteľností prechádzajú   na   Č.   Pretože   nebolo   vydané   rozhodnutie   príslušným   krajským   národným výborom, v danom prípade Krajským národným výborom v K., že predmetné nehnuteľnosti, ktorých žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva, na základe ktorého by prešli tieto na   Č.,   súd   prvého   stupňa   mal   za   to,   že   Č.   k   týmto   nehnuteľnostiam   vlastnícke   právo nenadobudla aj napriek tomu, že zápis bol prevedený. Keďže A. v S. bol zrušený a na novovytvorenú organizáciu a to Č. tieto nehnuteľností neprešli, stali sa majetkom nikoho. V zmysle § 119 zák. č. 141/1950 Zb. veci nepatriace nikomu sú vo vlastníctve štátu, takže aj tieto nehnuteľností sa stali vlastníctvom štátu, ktorý ich nadobudol priamo zo zákona a to momentom, keď došlo k zrušeniu A. v S. Na to, aby sa v1astníkom veci nikomu inému nepatriacich   stal   štát,   nebol   podľa   záveru   prvostupňového   súdu   potrebný   žiadny nadobúdací právny úkon (najmä ani nijaký privlastňovací akt).».

Na   základe   odvolania   oboch   účastníkov   konania   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo určené, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 8868, k. ú. S., tak, že žalobu zamietol. V ostatnej časti, okrem výroku o trovách konania, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podľa názoru krajského súdu „súd prvého stupňa správne použité právne predpisy na   zistený   skutkový   stav   nesprávne   aplikoval,   nevzal   do   úvahy   všetky   rozhodujúce skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   a   vykonané   dôkazy   nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností parc. č. 51068, 51069, 51071 a č. 51073 k. ú. S. zapísaných na LV č. 8868 Katastrálneho úradu K., Správy katastra S. Žalobca uplatnil nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S., ktoré sú   zapísané   na   LV   č.   8868   Katastrálneho   úradu   K.,   Správy   katastra   S.   vo   výlučnom vlastníctve žalovaného a pôvodne boli zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. 2455 k. ú. S. Preto bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu právneho titulu, t. j. právne   relevantného   dôvodu   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam, odvodzujúc svoje vlastnícke právo od posledného vlastníka zapísaného v pozemkovej knihe, lebo táto povinnosť zaťažuje toho, kto tvrdí, že nadobudol vlastnícke právo niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. Z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455 k. ú. S. vyplynulo, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B (Vlastníctvo) bol vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym dôvodom   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   bolo   ustanovenie   §   9   zák.   č. 187/1949   Sb. Žalobca bol preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S. zapísaná ako vlastník sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie svojho vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom.“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   podľa   §   238   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   však   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010 zamietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach priznali vlastníctvo   predmetných   Nehnuteľností   neexistujúcemu   subjektu,   ktorého   právnym nástupcom bola iná osoba (ROH, neskôr ČSTV), ale nikdy nie žalovaný...

Súčasne   Najvyšší   súd   SR   a   Krajský   súd   v   Košiciach   vyložili   reštitučný   zákon č. 247/1991 Zb. v rozpore so samotným znením tohto zákona č. 247/1991 Zb., v dôsledku čoho priznali vlastnícke právo žalovanému, t. j. subjektu, ktorý ho nikdy nevlastnil. Skutočnosťou je, že pred 31. marcom 1948 (podľa dikcie zákona č. 247/1991 Zb.). predmetné Nehnuteľnosti právny predchodca žalovaného nevlastnil.“.

Sťažovateľ   v ďalšom   texte   sťažnosti   formuluje   námietky   proti   označeným rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza:«Krajský   súd   v   Košiciach   a   Najvyšší   súd   SR   nemohli   potvrdiť   vlastnícke   právo k predmetným Nehnuteľnostiam v prospech žalovanému, ktorého právny predchodca pred 31. marcom 1948 nevlastnil predmetné Nehnuteľnosti a to aj s prihliadnutím na to, že do r. 1990 neexistoval.

Žalobca sa považuje za právneho nástupcu Č. spred 31. marca 1948. Ako bolo uvedené, nárok na znovunadobudnutie predmetných Nehnuteľnosti by bol vznikol organizácii A. S., ak by došlo k znovu obnoveniu jej činnosti po r. 1990 a ak by sa bola   táto   organizácia   v súlade s §   2   reštitučného zákona č. 247/1991   Zb.   prihlásila o predmetné Nehnuteľnosti.

Po roku 1990 však nevznikla v Meste S. nová organizácia, ktorá by bola právnym nástupcom   pôvodného   A.   zaniknutého   v   roku   1948   („znova   vzniknutá   dobrovoľná organizácia“ podľa reštitučného zákona č. 247/1991 Zb.), a ktorá by si bola uplatnila reštitučný nárok v súlade so zákonom č. 247/1991 Zb.

Zákonné   ustanovenie   §   2   zákona   č.   247/1991   Zb.   ako   aj   celé   reštitučné zákonodarstvo však nepovažovalo majetok telovýchovnej organizácie S., ktorý nadobudol od marca 1948 do roku 1989 za získaný v súlade s princípmi právneho štátu.

Ako bolo uvedené, podľa § 2a zákona č. 138/1991 Zb., účinného od 1. januárom 1994   nehnuteľné   veci   štátu,   ku   ktorým   zaniká   právo   trvalého   užívania   telovýchovných jednôt podľa osobitného predpisu (§ 18 odsek 3 zákona č. 278/1993 Z. z. a správne majetku štátu, podľa ktorého právo trvalého užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov   telovýchovným   jednotám   a   ktoré   trvá   ku   dňu   nadobudnutia   účinností   tohto zákona, dňom jeho účinnosti zaniká), prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti, do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obec je povinná zachovať účelové určenie takejto nehnuteľnosti...

Nadobudnutím   účinnosti   §   2a   zákona   č.   138/1991   Zb.   sa   žalobca   ex   lege   stal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, pričom tento právny a faktický stav trvá dodnes.»

Sťažovateľ   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd a najvyšší   súd   svojimi   rozhodnutiami porušili   jeho   základné   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže „...   Krajský   súd v Košiciach   ani   Najvyšší   súd   sa   v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   nevysporiadali s namietaním sťažovateľa, že žalovaný predmetné Nehnuteľnosti nikdy nenadobudol, ani so skutočnosťou, že v období do roku 1989 bol vlastníkom predmetných nehnuteľností štát,... a dokonca vo svojich rozhodnutiach vôbec neuvádzajú zákon č. 247/1991 Zb., na ktorého argumentácii postavil sťažovateľ svoju žalobu aj dovolanie“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom pod č. k.: 5 Co/61/2007-227 a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 5 Cdo/71/2008-270 porušili právo Mesta S. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 5 Co/61/2007-227 z 31. októbra 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.: 5 Cdo/71/2008-270 z 24. februára 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   Mestu   S.   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   právnemu zástupcovi JUDr. D. S., advokátke, vo výške 254,88 € (za 2x úkon právnej služby po 120,23 € - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR, 2x režijný paušál po 7,21 €) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za potrebné   najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov na jej odmietnutie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa označeným rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   aj   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup   krajského   súdu,   keďže proti   nemu bol sťažovateľ   oprávnený podať mimoriadny opravný   prostriedok   (dovolanie),   čo   aj   využil,   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný rozhodnúť   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o porušení sťažovateľom označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa označeným rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010. Podľa sťažovateľa bolo týmto rozsudkom porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ zakladá svoje tvrdenie o porušení svojich ústavou garantovaných práv označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v   podstate   na   nesúhlase   s   právnymi   názormi najvyššieho súdu vyslovenými v odôvodnení tohto rozsudku.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   a   ani   posúdenie   jeho   skutkových   zistení   v   predmetnej   veci.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   už   pri   predbežnom prerokovaní posúdiť,   či účinky výkonu právomoci   najvyššieho súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, resp. či signalizujú možnosť, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu práv označených sťažovateľom, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou   do   detailov   preskúmať   vec   z   hľadiska   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu,   ak tieto   nemajú takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou a dohovorom.

V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   arbitrárne   a   z   ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje najmä táto časť jeho odôvodnenia:

«Žalobca   sa   v   predmetnej   veci   okrem   iného   domáhal   aj   určenia   vlastníctva k označeným   nehnuteľnostiam,   dôvodiac,   že   nehnuteľnosti,   v   súlade   §   2a   zákona č. 138/1991, ku ktorým zaniklo právo trvalého užívania ČSTV prešli do jeho vlastníctva a preto dňom nadobudnutia účinnosti tejto právnej normy, t. j. dňa 1. januára 1994 sa stal ex lege vlastníkom predmetných nehnuteľností.

V zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Nadobudnutím vlastníctva priamo ex lege, bez ďalšej právnej skutočnosti je taký spôsob nadobúdania vlastníctva, ktorý má výnimočnú povahu a obmedzuje sa na reštitúcie vlastníckeho práva a na prechody majetku štátu na obce.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455 k. ú. S. je nesporné, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B. (Vlastníctvo) bol vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ust. § 9 zák. č. 187/1949 Sb. Žalobca bol preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S. zapísaná ako vlastník   sporných   nehnuteľností   a   od   ktorej   žalovaný   odvodzuje   nadobudnutie   svojho vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 187/1949 Sb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport (ďalej len „cit. zák.“), ktorý nadobudol účinnosť 23. 7. 1949, dobrovoľnú telesnú výchovu   a   šport   vykonáva   „Č.“   a   jej   organizačné   zložky   (S.)   ako   jednotná   ľudová telovýchovná a športová organizácia.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. majetok (práva a záväzky), ktorý náleža1 dňa 31. marca 1948   telovýchovným   a   športovým   organizáciám   zaniknutým   v   dôsledku   zjednotenia telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. O tom, ktorý majetok prechádza, rozhodne Krajský národný výbor, v obvode ktorého taký majetok leží.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. prechod nehnuteľností a knihovných práv na Č. podľa odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Č. podľa rozhodnutí krajských národných výborov. Podľa   §   562   zák.   č.   141/1950   Sb.   (Občiansky   zákonník   účinný   od   1.   1.   1951) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďa1ej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. 1. 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.

Podľa § 114 Občianskeho zákonníka, v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe a1ebo sa na súde uloží listina.

Aj keď zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol pre vznik vlastníckeho práva   Č.   k   sporným   nehnuteľnostiam   rozhodujúci,   v   danom   prípade   však   prechod vlastníckeho práva k pzkn. parcelám č. 1068, 1069, 1071 a 1073 k. ú. S. z doterajšieho vlastníka A. v S. na Č. v celosti bol zapísaný (v súlade s ust. § 9 ods. 2 cit. zák.) v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S., a to na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 5. 2. 1951, preto za takejto situácie, keďže v konaní neboli predložené dôkazy, ktoré by uvedené nadobudnutie vlastníckeho práva spochybnili (nebol preukázaný opak), správne odvolací súd dospel k záveru, že Č. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 187/1949 Sb.

V   súvislosti   s   nadobudnutím   vlastníctva   rozhodnutím   štátneho   orgánu   sa   často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, vydané pred desaťročiami, obsahovalo   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   a   nadobudlo   právnu   moc,   spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi a to s prih1iadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné)   diali   obvyklým,   resp.   úradným   postupom,   je   dôkazné   bremeno   na   tom,   že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí. V predmetnej veci dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, ktorý však nepreukázal žiadnymi, ani nepriamymi dôkazmi,   že   rozhodnutie   Krajského   národného   výboru   ohľadom   prechodu   predmetných nehnuteľností (§ 9 ods. 2 zákona č. 187/1949 Sb), neexistovalo. V tomto smere neobstojí ani námietka   žalobcu,   že   odvolací   súd   v   nedokázanej   existencie   predmetného   rozhodnutia „urobil nevyvrátiteľnú domnienku o jeho existencii“. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd správne v kontexte iných dôkazov posudzoval i túto v konaní namietanú skutočnosť. Dovolací súd poukazuje na to, že v spore, v ktorom sa žalobca domáha kladného určenia svojho tvrdeného vlastníctva zaťažuje ho dôkazné bremeno, t. j. povinnosť tvrdenia, akým   titulom   svoje   tvrdené   vlastníctvo   nadobudol.   Žalobca   odvodzuje   svoje   vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. že vlastnícke právo na neho prešlo zo zákona.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z   majetku   Slovenskej   republiky   prechádzajú   do   vlastníctva   obcí   a   upraviť   majetkové postavenia hospodárení obcí s ich majetkom.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým   patrilo   ku   dňu   účinnosti   osobitného   predpisu   právo   hospodárenia   národným výborom, na území, ktorých sa nachádzajú.

Podľa § 2a ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká právo trvalého užívania   telovýchovných jednôt podľa osobitného   predpisu,   prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva obce, na území, ktorej sa nachádzajú. Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. o prechode vlastníctva veci, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdacie právnické osoby   písomné   protokoly,   zápis   prechodu   vlastníckeho   práva   štátu   na   obce   vykonajú príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom.

Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, právo trvalého užívania,   ktoré   vzniklo   podľa   doterajších   právnych   predpisov   telovýchovným   jednotám, a ktoré   trvá   ku   dňu   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   dňom   jeho   účinnosti   zaniká (dňom 1. 1. 1994).

Podľa   záveru   dovolacieho   súdu,   žalobca   nepreukázal,   že   k   nehnuteľnostiam,   ku ktorým sa domáha určenia vlastníctva, patrilo právo hospodárenia národnému výboru, na území ktorého sa tieto nehnuteľnosti nachádzali (t. j. Okresný národný výbor S.) a preto by boli   splnené   podmienky   uvedené   v   hore   citovanom   §   2   ods.   1   zákona   č. 138/1991   Zb. Žalobca bez odôvodnenia ako svoj nadobúdací titul uvádza len § 2a ods. 1 uvedeného zákona, avšak tento je potrebné vykladať v kontexte ostatných ustanovení zákona. Naviac, žalobca nepreukázal ani ostatné náležitosti, ktoré zákon pre prechod vlastníctva v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. vyžadoval.»

Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa, prostredníctvom ktorej   spochybňoval   právne   nástupníctvo   žalovaného.   V   tejto   súvislosti   v   odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že «žalobcove „historické úvahy“ o právnom nástupníctve sú právne irelevantné a žalobca nepreukázal, že by súbežne existovali dve organizácie Č. - právneho predchodcu žalovaného. Správne i odvolací súd vyhodnotil namietané skutočnosti s poukazom na obsah dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22. 2. 1993 uzatvorenej medzi Č. a S. v súvislosti s rozdelením ČSFR k 1. 1. 1993, z ktorej vyplynulo, že nedošlo k zániku pôvodného právneho subjektu – Č., ale len k zmene jej názvu a subjektom všetkých majetkových práv - namiesto pôvodnej Č. sa stala Č. a S. ako identické právne subjekty.».

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   výklad uplatnený   najvyšším   súdom,   ako   aj   jeho   závery   (aj   s   prihliadnutím   na   odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery   vyslovené   v   namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za ústavne   akceptovateľné   a   nesignalizujúce   reálnu   možnosť   porušenia   práv   označených sťažovateľom.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   (vrátane   opravných   konaní). Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   a návrhy   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   namietaného   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa s námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   obsiahnuté   v namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu,   keďže   sú   dostatočne odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Keďže   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnený   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení   dovolacieho   súdu,   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov a záverov najvyššieho súdu.

Čo   sa   týka   konkrétnych   výhrad   sťažovateľa   k   zistenému   skutkovému   stavu a k tvrdeniam   s   tým   súvisiacim,   ústavný   súd   najmä   s   prihliadnutím   na   svoje   osobitné postavenie   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   na   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   a   v   neposlednom   rade   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v   súlade   s právnym   názorom   účastníka   (obdobne   napr.   III.   ÚS   198/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 265/07), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové závery,   na   ktorých   je   založený,   sú   zlučiteľné   s obsahom   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011