znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   januára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, právne   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 72/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“),   právne   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 72/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutiami Colného úradu S. (ďalej len „úrad“) sp. zn. 230/04-6524 17. R z 26. februára 2004, sp. zn. 228/04-6524 16. R z 26. februára 2004, sp. zn. 223/04-6524 15. R z 25. februára 2004, sp. zn. 220/04-6524 14. R z 25. februára 2004,   sp.   zn.   218/04-6524   13.   R   z   24.   februára   2004,   sp.   zn.   216/04-6524   12. R z 24. februára 2004, sp. zn. 210/04-6524 11. R z 23. februára 2004, sp. zn. 202/04-6524 10. R z 19. februára 2004, sp. zn. 200/04-6524 9. R z 19. februára 2004, sp. zn. 196/04-6524 8. R z 18. februára 2004, sp. zn. 192/04-6524 7. R zo 17. februára 2004, sp. zn. 186/04-6524 6. R zo 16. februára 2004 a sp. zn. 182/04-6524 5. R zo 16. februára 2004, úrad rozhodol o colnom dlhu (povinnosti sťažovateľky zaplatiť colný dlh) v celkovej sume 1 014 398 Sk. Tento colný dlh sťažovateľke vznikol podľa § 198 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime spod colného dohľadu, keďže tovar nebol v lehote určenej úradom odoslania predložený úradu určenia. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého colného zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná podľa § 2   písm.   d)   prílohy   I   Dohovoru   o   spoločnom   tranzitnom   režime   nesplnila   povinnosť vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu.

Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) rozhodnutím č. k. 18489etc/04-1410   z   2.   novembra   2004   zamietlo   odvolanie   sťažovateľky   a   potvrdilo prvostupňové rozhodnutia úradu.

Sťažovateľka   následne   podala   žalobu   o   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia riaditeľstva vydaného v správnom súdnictve. Táto žaloba bola rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 4/2005-32 z 12. februára 2009 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   72/2009   z   27.   augusta   2009   bol   rozsudok krajského súdu potvrdený. Z doložky právoplatnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných súdov   v   danej   veci   sú   z   viacerých   pohľadov   v   rozpore   so   zákonom.   Sťažovateľka argumentuje tým, že

„- rozhodnutie Colného úradu S. bolo vydané v rozpore s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z.

- rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.

- colné orgány v konaní postupovali v rozpore s § 3, 32 a 34 z toho dôvodu, že nezistili objektívne skutkový stav veci.

1) Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že postup správnych orgánov nebol v rozpore s § 91 zák. č. 199/2004 Z. z. v spojení s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z. a colné orgány   postupovali   v   súlade   so   zákonom,   keď   postupovali   podľa   tých   hmotnoprávnych ustanovení zák. č. 180/1996 Z. z., ktoré boli účinné, keď došlo k rozhodnej udalosti. Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo konanie začaté pred 01. 07. 2001.

Najvyšší súd dospel k záveru, že k odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. a že colný dlh vzniká fakticky priamo, nastaním zákonom predpokladaných skutočností (§ 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutie Colného úradu S. túto skutočnosť   iba   deklaruje.   Podľa   NS   SR   rovnako   je   rozhodnutie   deklaratórne   i   v   časti určenia dlžníka. Na základe týchto skutočností najvyšší súd konštatuje, že Colné riaditeľstvo i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v tom čase neúčinný právny predpis,   ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti,   ktoré nastali za jeho účinnosti.

2) K otázke, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z., krajský súd uviedol, že Colný úrad S. konal ako príslušný orgán. Najvyšší súd sa s jeho závermi stotožnil.

3) Ďalším dôvodom, pre ktorý nezákonnosť rozhodnutí namietal sťažovateľ, bolo nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   veci,   pretože   colné   orgány   pri   dokazovaní nepostupovali v súlade s § 34 správneho poriadku.

Podľa   názoru   krajského   súdu,   s   ktorým   sa   stotožnil   aj   Najvyšší   súd   SR,   bol objektívne zistený skutkový stav veci, pričom aj krajský súd konštatujú, že sťažovateľ v zmysle dohovoru o spoločnom tranzitnom režime svoje povinnosti riadne nesplnil, nakoľko nepredložil colnému úradu predmetný tovar, prípadne počas konania nepredložil potrebné doklady o dodaní tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu. Námietkou sťažovateľa, že colný úrad nevykonal ním navrhnutý dôkaz, teda vypočuť vodiča, sa krajský súd ani najvyšší súd vôbec nezaoberal.“.

1.   Sťažovateľka   k   aplikácii   neúčinného   právneho   predpisu   uviedla,   že   podľa   jej názoru všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   alebo   týmto   rozhodnutím   konštitutívne   vzniká.   Podľa   tohto ustanovenia totiž možno starý colný zákon podľa sťažovateľky použiť len v prípade, ak sa konanie začalo pred 1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.

2. K otázke miestnej príslušnosti sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na § 7 ods. 1 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov úrad konajúci   vo   veci   ako orgán   prvého   stupňa v skutočnosti   nebol   miestne   príslušný. Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových podmienok   vzniku   colného   dlhu,   pretože   v jeho   obvode   prišlo   k   odňatiu   tovaru   spod colného   dohľadu,   nie   je   na   základe   zistených   faktov   podľa   názoru   sťažovateľky akceptovateľný.   Skutočnosť,   že   zásielka   vstúpila   na   územie   Slovenskej   republiky   cez hraničný   priechod   nachádzajúci   sa   v   územnom   obvode   úradu,   podľa   sťažovateľky nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že zásielka bola dopravená na územie Slovenskej republiky, a zároveň zakladá príslušnosť orgánov Slovenskej republiky.

3. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru nebol riadne zistený skutkový stav veci, pretože orgány verejnej správy nevykonali ňou   navrhnutý   dôkaz   (svedecký   výsluch   vodiča),   čo   všeobecné   súdy „odobrili“. Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu o nedodaní tovaru   spočívajúci   v   tom,   že   nebol   zapísaný   v   evidenciách,   sťažovateľka   odmietala s poukazom   na to,   že zapísanie   zásielky   je povinnosťou   colných   orgánov.   Poukazovala pritom na množstvo obdobných prípadov priamo súvisiacich s daným prípadom, v ktorých, aj keď tovar bol dodaný úradu určenia, nebol zapísaný v evidenciách colných orgánov, pričom diel č. 5 bol odoslaný úradu odoslania s pravými aj falošnými pečiatkami alebo odoslaný   vôbec   nebol.   Tieto   skutočnosti   považovala   sťažovateľka   za   dostatočné   na vyvrátenie   záveru,   že   tovar   nebol   dodaný   úradu   určenia   a   že   sťažovateľka   nesplnila povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti sťažovateľka   navrhla   vypočuť   vodiča,   ktorý   riadil   kamión   s   tovarom   a   ktorý   mohol dosvedčiť, že tovar bol dodaný úradu určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   odes.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Sžf 72/2009 zo dňa 27. augusta 2009 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 72/2009 zo dňa 27. augusta 2009.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi Judr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 6545/2004 Z. z.) a 13,90 € režijný paušál (2 x 6,96 €) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci podľa starého colného zákona, keďže konanie podľa nej nezačalo pred 1. júlom 2001, teda pred účinnosťou nového colného zákona, namieta nesprávne určenie miestnej príslušnosti úradu, ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu. K týmto otázkam najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že   žalobca   v   konaní nepreukázal, že predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, inému colnému úradu, prípadne dôkaz o tom, že by bol predmetný tovar vyvezený z územia Slovenskej republiky. Vstup   predmetného   tovaru   na   územie   Slovenskej   republiky   bol   vo   všetkých   prípadoch zaevidovaný Colným úradom T. Pretože tovar nebol colnému úradu určenia dodaný, nebol colným úradom zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Colný úrad určenia pri dodaní tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je zaslaný colnému úradu odoslania. Vzhľadom na to, že diel č. 5 tranzitného dokladu neboli zaslaný colnému úradu odoslania colný úrad odoslania začal pátrať prostredníctvom pátracích listov zaslaných Colnému úradu Bratislava po predmetnom tovare. K námietke žalobcu, že nebol zistený skutkový stav v súlade s ust. § 32 a 34 správneho poriadku súd konštatoval, že táto je nedôvodná. Predmetný tovar nebol colnému úradu určenia dodaný a z tohto dôvodu nemohol   byť   ani   colným   úradom   zaregistrovaný   v   registri   dodaného   tovaru.   Žalobcom nebol predložený originál alebo úradne overená kópia dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia. Námietku žalobcu, že konal colný úrad, ktorý nebol miestne príslušným na konanie, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní bolo zistené, že v územnom obvode Colného úradu S. došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. došlo ku vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu a to v súlade s § 210 ods. 1, 2 zák. č. 180/1996 Z. z. Z vykonaného dokazovania colnými orgánmi je podľa názoru súdu   nesporné,   že   v   stanovenej   lehote   a   ani   následne   žalobca   ako   hlavný   zodpovedný nepredložil colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tovar colnému úradu nebol dodaný vôbec.

Proti tomuto   rozsudku   podal   žalobca včas   odvolanie,   v ktorom namietal,   že súd v danom prípade posudzuje otázky tranzitu podľa predpisu, ktorý v čase vzniku colného dlhu nebol účinný, pretože Colný zákon č. 238/2001 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2001 a podľa skutkového stavu k porušeniu predpisov a vzniku colného dlhu malo dôjsť v jednotlivých prípadoch v roku 2000 v mesiacoch máj až august....

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodov   a   v   rozsahu   uvedenom   v   odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p; § 246c ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O. s. p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   odvolacom   konaní   boli   medzi   účastníkmi   konania   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001   Z.   z.   (Colný   zákon)   pretože   colné   konanie   ohľadne   vzniku   colného   dlhu nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného zákona č. 180/1996 Z. z.

Najvyšší   súd   zistil,   že   správne   orgány   procesné   postupovali   podľa   zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z. z., účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 6. 2001).

Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 6. 2001) colný dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného   dohľadu   došlo   jeho   nedodaním   v   lehote   určenej   colným   úradom   odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z.. Colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností (§ 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutia Colného úradu S. správne túto skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamujú. Dlžníkovi sa neukladá povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom - rozhodnutím colného úradu. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v tom čase už neúčinný právny predpis - Colný zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný dlh v zmysle ust. § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. A pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto právnej skutočnosti), v období kedy nastala.

Colný úrad S. konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Skutočnosti ohľadne listinného dôkazu zn. 2325/2003-890203 zo dňa 17. 01. 2003 neboli žalobcom uvedené v žalobe, ale až v odvolacom konaní. Vzhľadom na to, že súd je pri preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného viazaný i dôvodmi žaloby (medze žaloby v zmysle § 250j ods. 1 O. s. p.), nie je možné tieto rozširovať ani v odvolacom konaní. Najvyšší súd preto tieto skutočnosti nepreskúmaval.“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 72/2009 vyplýva, že odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 S 4/2005, a preto sa v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia, v odvolacom   konaní,   medzi   účastníkmi   konania   boli   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán (ale aj prvostupňový) aplikoval v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Sťažovateľka tvrdila, že bol porušený § 458 ods. 1 nového colného zákona, pretože colné konanie týkajúce sa vzniku colného dlhu nezačalo za účinnosti starého colného zákona.

1.   Stanovisko   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   z   hmotnoprávneho   hľadiska   bolo potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť. Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska. Preto je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

2. Znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani záver, že miestna príslušnosť colného úradu, ktorú určil najvyšší súd, bola určená nesprávne. Odôvodnenie miestnej   príslušnosti   colného   úradu   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   podľa názoru ústavného súdu odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   síce   vychádza   zo   správneho   stanoviska,   podľa   ktorého   miestne príslušný je úrad, v územnom obvode ktorého došlo k odňatiu tovaru spod colnej kontroly, avšak   zároveň   tvrdí,   že   potom,   ako   tovar   došiel   na   územie   Slovenskej   republiky   (cez prechod Skalica v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný úradu určenia, ktorý to však zatajil   a   tovar   do   svojej   evidencie   nezaviedol.   Vzhľadom   na   toto   skutkové   tvrdenie   je sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode úradu určenia, a preto tento mal ako správne miestne príslušný v danej veci konať.

3. K námietke, že v konaní nebol objektívne zistený skutkový stav, ústavný súd predovšetkým uvádza, že podľa   svojej konštantnej judikatúry zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04), a preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd k otázke posúdenia administratívno-právnej zodpovednosti dodáva, že v správnom konaní sa táto určuje správnym orgánom a v prípade správnych deliktov nemusí byť   vždy   založená   na   preukázaní   zavinenia   účastníka   a   môže   nadobudnúť   charakter objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti obstarať   všetky   dôkazy   a   podklady   potrebné   na   preukázanie   pravdivosti   tvrdených skutočností. Podľa § 100 starého colného zákona deklarant zodpovedá colnému orgánu za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť, aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi. V Časti I. a   V.,   Prílohe   I.   Dohovoru   o   spoločnom   tranzitnom   režime   uverejnenom   v   Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   187/1996   Z.   z.   bol   v   čase   predmetného   konania upravený aj inštitút hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d) Dohovoru o spoločnom tranzitnom   režime   ako   osoba,   ktorá   vo   svojom   mene   alebo   prostredníctvom splnomocneného zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim a ktorá je v zmysle čl. 11 písm. a) Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom odoslania, podľa písm. b) dodržať ustanovenia spoločného tranzitného režimu a podľa písm. c) zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu režimu spoločného tranzitu alebo v súvislosti s ním. Sťažovateľka takto ustanovenú povinnosť nesplnila a ani nijakým spôsobom nepreukázala, že márne vykonala všetky opatrenia na jej splnenie.

Nemožno sa   stotožniť ani s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča navrhovaného   sťažovateľkou   ako   svedka.   V   tomto   smere   je   odôvodnenie   rozhodnutí príslušných orgánov verejnej správy a všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu dostatočné a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Je nepochybné, že tovar nebol úradom určenia zaevidovaný a následne úrad určenia nezaslal diel č. 5 tranzitného colného dokladu úradu   odoslania.   Preto   rozhodujúci   záver,   podľa   ktorého   bol   tovar   odňatý   spod   colnej kontroly jeho nedodaním úradu určenia v určenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (napr. II. ÚS 285/09, III. ÚS 168/09).

Ústavný   súd   akceptujúc   subsidiárnu   právomoc   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010