znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Z. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 565/06 z 29. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   Z.   M.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2008 doručená sťažnosť Mgr. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v prítomnosti   účastníka   konania   a práva vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa čl.   48   ods. 2   ústavy   uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 565/06 z 29. júla 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ je žalobcom v spore o uloženie povinnosti zverejniť opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov. Žalovaným je v danom konaní v súlade s príslušnou právnou úpravou – zákonom č. 81/1966 Zb. šéfredaktor relácie R., (ďalej len „žalovaný“) kde boli zverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje. Svojim rozsudkom zo dňa 27. 09. 2006 vyhovel   Okresný   súd   Bratislava   IV   v celom   rozsahu   žalobe   sťažovateľa   a zaviazal žalovaného uverejniť požadovanú opravu.

V zákonnej lehote podal žalovaný proti uvedenému rozsudku odvolanie. Dňa   18.   08.   2008   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „KS BA“), č. k. 5 Co 565/06 zo dňa 29. 07. 2008, ktorým bol napadnutý rozsudok zrušený a vec zastavená. Žiadnemu z účastníkov odvolací súd nepriznal náhradu trov konania.

KS   BA   v predmetnom   uznesení   konštatuje,   že   podľa   jeho   názoru   je   daná neodstrániteľná prekážka podmienok konania podľa § 104 ods. 1 prvá veta Osp a teda nie je možné vec meritórne rozhodnúť. Prekážku konania videl KS BA v skutočnosti, že podľa jeho   zisťovania ku dňu   rozhodnutia   odvolacieho súdu   jednak viac neexistoval program „R.“, v ktorom boli uverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje o sťažovateľovi ako aj neexistovala pozícia „šéfredaktor občianskej publicistiky“, ktorá bola zo strany S. bez náhrady zrušená. Z toho KS BA dôvodil, že nie je subjekt, ktorému by mohol súd uložiť povinnosť podľa petitu žaloby ako aj výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ má vedomosť o skutočnosti, že relácia R. je na S. vysielaná nepretržite minimálne od momentu, kedy sa stal jej šéfredaktorom E. K., t. j. od 15. 09. 2003 až do dnešného dňa. Tak ako väčšina publicistických relácii, ani relácia „R.“ nie je vysielaná v čase letných prázdnin, v mesiacoch júl a august. Čiže premiérové časti relácie R. boli a sú vysielané   v televíznych   sezónach   (mesiace   september   až   jún)   rokov   2003   –   2008.   Pre posúdenie   existencie   relácie   nie   je   podstatné,   či   bola   zrušená   pracovná   pozícia   jej šéfredaktora....

II. 2 K existencii právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu Uznesením bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľa.... KS BA arbitrárnym spôsobom, bez zisťovania pre rozhodnutie vo veci podstatných okolností rozhodol   o zastavení konania,   čo v konečnom dôsledku   má voči   sťažovateľovi efekt denegácie spravodlivosti....

III. K porušeniu práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 garantuje každému právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ide o základné právo, ktoré každému v jurisdikcii slovenského právneho poriadku, resp. v zmysle Dohovoru každému na území členských štátov Rady Európy garantuje prístup k súdu a možnosť domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv,

I keď Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 poukazuje na zákonom ustanovený postup,   nie   je   možné   z tohto   dôvodu   rozsah   čl.   46   ods.   1   garantovaných   páv prostredníctvom odkazu na zákonnú úpravu neprimerane zužovať.

Ako sa vo veci IV. ÚS 192/08 vyjadril ústavný súd „Z ústavnoprávneho hľadiska treba určiť podmienky, pri splnení ktorých má nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecnými   súdmi   za   následok   porušenie   základných   práv   a slobôd.   Základné   práva a slobody v oblasti jednoduchého práva pôsobia ako regulatívne idey, na ktoré nadväzujú komplexy noriem jednoduchého práva. Porušenie niektorej z týchto noriem, a to v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. prílišný formalizmus) potom zakladá porušenie základných práv a slobôd.“

Podľa sťažovateľa je názor KS BA o neodstrániteľnej prekážke konania neudržateľný ako výrazne formalistický, bez reálnej snahy v súlade s príslušnými ústavnými garanciami poskytnúť ochranu subjektívnym právam sťažovateľa.

KS BA vychádza pri Uznesení z dvoch nesprávnych premís. V prvom rade tvrdí, že viac neexistuje relácia, v ktorej by bolo možné podľa petitu zverejniť opravu v súlade so žalobou a rozhodnutím prvostupňového súdu. Ide o tvrdenie, ktoré nemá oporu v objektívnej realite a sťažovateľovi nie je zrejmé, ako k nemu KS BA dospel. I keď sa v Uznesení spomína oznámenie S. zo dňa 19. 06. 2008 podľa opisu tohto oznámenia   ako   ani   podľa   objektívnej   reality   nie   je   možné   ustáliť,   ako   KS   BA   dospel k záveru, že relácia „R.“ sa viac nevysiela.

V tomto ohľade ide o arbitrárne rozhodnutie, ktorým bola sťažovateľovi nezákonným spôsobom odňatá možnosť na prejednanie jeho veci súdom a tak mu bolo zasiahnuté do práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Druhou   z premís   je   tá,   že   vzhľadom   na   zánik   funkcie   „šéfredaktora   občianskej publicistiky už nie je subjekt, ktorý by pojmovo spadal do právneho vymedzenia žalovaného v konaní   o uložení   povinnosti   zverejniť   tlačovú   opravu.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že v predmetnej žalobe bol žalovaný označený ako „Šéfredaktor zodpovedný za program R.“. Išlo   o označenie,   ktoré   zodpovedalo   danej   právnej   úprave,   ktorá   však   do   veľkej   miery vzhľadom na dátum prijatia zákona č. 81/1966 Zb. bola v čase podania žaloby prekonaná a zastaraná....

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že KS BA neaplikoval a nevykladal príslušné ustanovenia Osp v súlade s čl. 152 ods. 4 a Uznesenie je opatrením, ktorým nad rámec Ústavy   boli   obmedzené   práva   sťažovateľa.   Ak   sťažovateľ   nemohol   ovplyvniť   existujúcu právnu úpravu a musel podať žalobu na ochranu svojich subjektívnych práv voči subjektu explicitne označenom v zastaranom zákone nemôže mu byť nedokonalosť právnej úpravy na ujmu.   Rovnako   zdanlivá   neexistencia   žalovaného   nemôže   byť   v posudzovanom   prípade dôvodom na zastavenie konania, nakoľko v rámci organizačnej štruktúry S. musí existovať osoba zodpovedná za program R., ktorý je doposiaľ vysielaný.

KS BA má príslušné ustanovenie zákona č. 81/1966 Zb. ako aj príslušné ustanovenia Osp   vykladať   a aplikovať   tak,   aby   garantoval   ochranu   subjektívnych   práv   sťažovateľa a vo veci   mohol   meritórne   rozhodnúť.   Postup,   ktorý   zvolil   KS   BA   je   alibistický a predstavuje ako denegácia justície porušenie sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   má   sťažovateľ   za   to,   že   Krajský   súd   v Bratislave uznesením č. k. 5 Co 565/06 zo dňa 29. 07. 2008 porušil jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a to najmä tým, že v rozpore so zákonom svojim arbitrárnym rozhodnutím zastavil konanie o žalobe sťažovateľa.

IV.... KS BA rozhodol bez nariadenia pojednávania spôsobom, ktorý sa prieči zákonu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že dôvody ktoré KS BA uviedol pre zastavenie konania v Uznesení sa nenachádzajú v odvolaní žalovaného. I keď KS BA komunikoval s S. za účelom zistenia existencie prekážok v konaní podľa Osp, nedal sťažovateľovi najmenšiu možnosť vyjadriť sa k otázke ich existencií a prípadne tohto nevyzval na úpravu návrhu.

KS   BA   tak   zásadným   spôsobom   zasiahol   do   práva   sťažovateľa.   Sťažovateľ   bol schopný spôsobom opísaným v tejto sťažnosti vysvetliť konajúcemu súdu skutkovú situáciu v S.,   resp.   právne argumentovať   tak,   aby sa účinne bránil zastaveniu konania v zmysle § 104 Osp. KS BA nemôže argumentovať tým, že sťažovateľ sa napriek výzve nevyjadril k odvolaniu žalovaného, nakoľko dôvody uvádzané v odvolaní neboli právne ani skutkovo významné a podstatným spôsobom sa odlišovali od dôvodov uvedených v Uznesení. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   má   sťažovateľ   za   to,   že   Krajský   súd   v Bratislave uznesením č. k. 5 Co 565/06 zo dňa 29. 07. 2008 porušil jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy tým, že mu neumožnil verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a neumožnil mu sa k veci relevantne vyjadriť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 565/06 zo dňa 29. 07. 2008 právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti ako aj   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky porušené boli.

2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 565/06 zo dňa 29. 07. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   na základe uvedených   skutočností   ďalej navrhuje, aby ústavný súd vydal   v zmysle   ustanovení   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) toto uznesenie:

„Krajský súd v Bratislave je povinný do siedmich dní od doručenia tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nahradiť   sťažovateľovi   na   účet   jeho   právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané   niekým   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 565/06-129 z 29. júla 2008, ktorým krajský súd ako súd odvolací zrušil rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k.   22   C   116/2005-112   z   27.   septembra   2006 a konanie o žalobe sťažovateľky zastavil. Prvostupňový súd označeným rozsudkom uložil odporcovi sťažovateľky povinnosť do 8 dní od právoplatnosti rozsudku odvysielať opravu nepravdivých   údajov.   Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   vyslovil   tento záver: „V prejednávanej veci nie je sporné, že žaloba bola podaná proti šéfredaktorovi zodpovednému za program R. vysielaný S. V čase rozhodovania odvolacieho súdu tento program už neexistoval, nebol vysielaný a preto neexistovala ani funkcia šéfredaktora tejto relácie. Vyplýva to z oznámenia S. zo dňa 19. júna 2008....

Z takto doplneného dokazovania vyplýva, že neexistuje subjekt, ktorému by mohol súd uložiť povinnosť podľa petitu žaloby (aj výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa).   Neexistuje   ani   nástupca   tejto   pracovnej   pozície,   teda   v čase   odvolacieho   súdu neexistoval   pasívne   legitimovaný   subjekt   pre   tento   spor.   Tým   je   daná   neodstrániteľná prekážka podmienok konania podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p.

Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že dňom 1. 6. 2008 bol zák. č. 81/1966 Z. z. zrušený, pretože podľa prechodných ustanovení terajšieho zák. č. 167/2008 Z. z. a to ust. § 13 ods. 6 žiadosť o uverejnenie opravy, podaná pred 1. 6. 2008, sa posudzuje podľa doterajších predpisov.

Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p. zrušil a konanie vo veci podľa § 221 ods. 2 O. s. p. zastavil.“

Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, keďže podľa nej nedošlo k zisťovaniu podstatných okolností pre rozhodnutie, a tiež tvrdí, že jej bola odňatá možnosť na prerokovanie   jej   veci   pred   súdom,   čo   v konečnom   dôsledku   má účinky   odmietnutia spravodlivosti.   Namieta,   že   krajský   súd   neaplikoval   a nevykladal   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Uznesenie krajského súdu o zrušení rozsudku okresného súdu a o zastavení konania vo svojich dôsledkoch znamená, ako to tvrdí aj sťažovateľka, aj odňatie možnosti konať pred súdom.

Základným ústavným predpokladom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je skutočnosť, že o ochrane základného práva   alebo   slobody,   ktorých   porušenie   sa   namieta   nerozhoduje   iný   súd.   Ak   taký   súd existuje, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity jeho právomoci vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý kompetenčne predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   námietka odňatia   možnosti   konania   pred   súdom   je   uplatniteľná   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   t.   j.   ak   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   túto   námietku v dovolaní uplatní, musí sa ňou dovolací súd zaoberať a o nej rozhodnúť.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej jej krajský súd ako odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii mimoriadny   opravný   prostriedok,   o ktorom   je   oprávnený   a zároveň   povinný   rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd. Zo sťažnosti sťažovateľky (časť I/3) však nevyplýva, že napriek jej tvrdeniu, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, podanie dovolania využila.

Právomoc Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke sťažovateľky založenej na argumentácii, že jej bola odvolacím súdom odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto vo vzťahu   k tomuto   sťažnostnému   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 146/08) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. januára 2009