znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. D. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ž., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 132/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   D. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. D. B. trovy právneho zastúpenia   v sume   7 492,24   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. Ž., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2007 doručená sťažnosť Ing. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Ž., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom z 5. marca 1999 na okresnom súde domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 132/99.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   v priebehu   súdneho   konania   došlo   zo   strany prvostupňového   súdu   k viacerým   neodôvodneným   prieťahom.   Na   podporu   svojej argumentácie sťažovateľka podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a presne uvádza úkony   okresného   súdu   a obdobia,   keď   podľa   jej   názoru   došlo   v konaní   k   zbytočným prieťahom. Sťažovateľka namieta, že od vydania uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 15. decembra 2005, ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok vo veci samej zo 14. decembra 2004 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd nenariadil termín pojednávania a vo veci o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti právoplatne nerozhodol.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   na   prieťahy   v   konaní   z   26.   júla   2007   domáhala   na okresnom súde vysvetlenia dôvodov, pre ktoré vo veci nekoná. V odpovedi z 22. augusta 2007 podpredsedníčka okresného súdu vyhodnotila sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99 konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk a náhradu trov konania v sume 6 296 Sk.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   6/08-10 z 10. januára 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   na základe výzvy   ústavného súdu   podaním   sp.   zn. Spr. 2014/2008 z 5. februára 2008 doručeným ústavnému súdu 12. februára 2008 oznámila:„Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľke finančné odškodnenie.

V prejednávanej   veci   nejde   o právne   a skutkovo   zložitú   vec   (určenie   vlastníckeho práva   k nehnuteľnosti),   všetky   procesné   úkony   vo   veci   od   podania   návrhu   na   začatie konania   až   doposiaľ   vyplývajú   z pripojeného   spisu.   K dĺžke   konania   vo   veci   prispela skutočnosť, že v predmetnej veci konali traja sudcovia. Naposledy bol spis spolu s celým oddelením   po   nástupe   JUDr.   V.   na   materskú   dovolenku   pridelený   od   10.   09.   2007   na rozhodovanie JUDr. F., ktorá po naštudovaní spisu a odstránení procesných nedostatkov nariadi pojednávanie.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 22. februára 2008, v ktorom uviedol:

„... tvrdenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava II neobstojí, pretože len od podania žaloby dňa 05. 03. 1999 do vytýčenia prvého pojednávania dňa 12. 09. 1999 uplynulo šesť mesiacov, počas ktorých súd nekonal v tejto veci. Taktiež ďalší postup súdu, ktorý   sťažovateľka   označila   v podanej   sťažnosti   svedčia   o nečinnosti   súdu a o nedostatočnom úsilí (napr. opätovný dopyt súdu na Štátny archív v Modre), aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň navrhovateľka obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. V tomto zmysle všeobecný súd zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných podmienok, ktoré mu zákon na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku).

V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   predmetné   konanie   sa začalo dňa 05. 03. 1999 a je stále na súde prvého stupňa bez meritórneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa od vrátenia veci na ďalšie konanie uznesením Krajským súdom v Bratislave č. k. 9 Co 178/05 dňa 15. 12. 2005, ktoré mu bolo doručené dňa 07. 02. 2006, až dňa 01. 06. 2006 vyzval odporcu na doplnenie jeho podania, ktoré odporca zrejme riadne nedoplnil, keďže súd prvého stupňa uznesením č. k. 13 C/132/1999-82 zo dňa 08. 11. 2006 odmietol podanie   odporcu,   pričom   súd   prvého   stupňa   doteraz   nevytýčil   pojednávanie   vo   veci a taktiež navrhovateľke dosiaľ nezaslal odporcom doplnené podanie vzájomného návrhu. Tieto prieťahy nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedníčky Okresného súdu Bratislava II, pretože konanie vo veci o určenie vlastníctva si vyžaduje   starostlivý   prístup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   má   povinnosť   organizovať   svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, pretože výsledok konania vo veci určenia vlastníckeho práva a vzájomného návrhu odporcu má osobitný význam pre účastníkov konania pri plnení si svojich práv a povinností pri výkone a ochrane vlastníckeho práva.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o uplatnenom   nároku   sťažovateľky   (o určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti) nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si vyžadovalo doterajšiu dĺžku konania (viac ako deväť rokov), a to aj vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, ako aj dostatočne frekventovanú a stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Pre sudcu rozhodujúceho občianskoprávne spory by stanovenie procesného postupu a zabezpečenie dôkazov v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemalo predstavovať   osobitný   problém.   Napokon   ani   okresný   súd   sa   vo   svojom   vyjadrení neodvolával na skutkovú a právnu zložitosť napadnutého konania.

Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje   pri rozhodovaní, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods.   2. ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 13 C 132/99 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, naopak, sťažnosťou na prieťahy v konaní vyjadrila nespokojnosť s doterajším priebehom konania a domáhala sa účinnej ochrany svojich práv.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu   zistil,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   5.   marca   1999 domáhala, aby súd určil jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti v kat. území V., a to pozemku parc. č. 2100 záhrada o výmere 488 m2, zapísanej na LV č. 1217 Katastrálneho úradu v B. Konanie v predmetnej veci je okresným súdom vedené pod sp. zn. 13 C 132/99.

Sťažovateľka   tiež   v   návrhu   žiadala,   aby   okresný   súd   uložil   Okresnému   úradu Bratislava II povinnosť vykonať opravu zápisu vlastníckeho práva. Vzhľadom na následné späťvzatie tohto návrhu sťažovateľkou okresný súd uznesením z 12. marca 1999 konanie v tejto časti zastavil.

Prvé pojednávanie vo veci okresný súd nariadil 24. septembra 1999 na 12. október 1999. Predmetné pojednávanie bolo odročené na 4. november 1999, na ktorom okresný súd vykonal výsluch účastníkov konania. Uznesením zo 6. decembra 1999 okresný súd zamietol návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (doručený   okresnému   súdu 9. novembra   1999).   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 13 Co 96/2000 zo 6. júla 2000 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 13. júla 2000.

Ďalej okresný súd vo veci konal až 7. marca 2001, keď nariadil pojednávanie na 17. apríl   2001,   a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov   konania.   Po   výsluchu   účastníkov konania bolo predmetné pojednávanie odročené na neurčito za účelom vyžiadania listinných dokladov zo Štátneho archívu v Modre (rozhodnutie o vyvlastnení z 3. apríla 1967).

Prípisom z 13. novembra 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie znaleckého posudku na hodnotu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu. Sťažovateľka znalecký   posudok   predložila   okresnému   súdu   16.   januára   2002.   Následne   okresný   súd 21. januára 2002 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka súdny poplatok uhradila 27. februára 2002.

Termín pojednávania nariadeného na 25. jún 2002 pre ospravedlnenie odporcu bol zrušený a odročené bolo aj pojednávanie konané 11. septembra 2002 a 17. októbra 2002.

Prípismi z 10. decembra 2002, 24. januára 2003, 22. mája 2003 a z 9. júna 2003 okresný   súd   opätovne   žiadal   štátny   archív   o zaslanie   listín   týkajúcich   sa   vyvlastnenia stavebných pozemkov v intraviláne obce V. z roku 1967, konkrétne rozhodnutia z 3. apríla 1967.

Po   pojednávaniach   uskutočnených   4.   septembra   2003,   23.   septembra   2003, 18. novembra 2003 (opäť odročené za účelom dopytu na štátny archív) a 30. septembra 2004 na pojednávaní konanom 14. decembra 2004 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti.

Na   základe   odvolania   podaného   odporcom   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 9 Co 178/05 z 15. decembra 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   predovšetkým   porušením procesnoprávnych   predpisov,   keď   prvostupňový   súd   nerozhodol   o   vzájomnom   návrhu odporcu, a tým nebolo rozhodnuté o celej prerokovávanej veci.

Napriek   tomu,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené 7. februára 2006, okresný súd až 1. júna 2006 vydal uznesenie, ktorým vyzval odporcu na doplnenie a opravu nesprávneho a neúplného podania z 8. decembra 2004. Keďže odporca v určenej lehote vady podania neodstránil, okresný súd uznesením z 8. novembra 2006 podanie odporcu doručené okresnému súdu 8. decembra 2004 odmietol.

V lehote na podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí podania však odporca v celom rozsahu svoj návrh opravil a doplnil nesprávne a neúplné podanie z 8. decembra 2004. Okresný súd z uvedeného dôvodu uznesením z 5. januára 2007 zmenil uznesenie   z   8.   novembra   2006   tak,   že   podanie   odporcu   doručené   8.   decembra   2004 neodmieta, čo bolo ostatným úkonom okresného súdu v označenom konaní.

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že v doterajšom priebehu namietaného   konania   došlo   k viacerým   obdobiam   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného súdu (najmä obdobie od 13. júla 2000 do 7. marca 2001, obdobie od 17. apríla 2001 do 13. novembra 2001, a predovšetkým obdobie od 5. januára 2007 až do času rozhodovania ústavného   súdu   o sťažnosti),   ale aj   neefektívnej   (zadovažovanie   podkladov   zo   štátneho archívu)   a nedôslednej   (procesné   chyby   v rozsudku   zo   14.   decembra   2004   zrušeného odvolacím súdom) činnosti okresného súdu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nemohol prijať argument okresného súdu, že „k doterajšej dĺžke konania vo veci prispela skutočnosť, že v predmetnej veci konali traja sudcovia“. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (I.   ÚS   28/01,   I.   ÚS   108/02, I. ÚS 38/03,   I.   ÚS   145/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky v primeranom čase.

Vzhľadom na už uvedené zistenia ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu   v namietanom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 132/99 konal bez zbytočných prieťahov. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk. Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty,   ktorá spôsobuje problémy pri výkone jej vlastníckeho a užívacieho práva vo vzťahu k miestnym a štátnym orgánom, ako aj tretím osobám.

Pri   určovaní   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na zistené prieťahy v konaní okresného súdu, doterajšiu dĺžku súdneho konania a povahu konania považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk. Sťažovateľkou   požadovanú   sumu   finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   Ž.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   (upraveného   v jeho   vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. februára 2008) ich vyčíslil sumou 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 1 196,24 Sk, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu   22.   februára 2008 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008