znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 599/2013-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   v konaní   o sťažnosti   P.   T.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Michala   Mandzáka,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 5 Co 268/2009   zo 7.   júna 2011   vo výroku,   ktorým   rozhodol   o   trovách   konania tak,   že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť P. T. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013 doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák   a   spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým čiastočne potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 315/2007-142 zo 7. mája 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného   súdu   zo   7.   mája   2009“)   vo   výroku,   ktorým   zamietol   návrh   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ako aj postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   315/2007   o   ochranu   osobnosti domáhala určenia, že zverejnením článku v denníku Plus JEDEN DEŇ... s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p., na bontón kašle“, a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: Pikantné na snem prišla bez podprsenky“, a zverejnením fotografií patriacich k tomuto článku došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 969,65 €, uverejnenia ospravedlnenia a náhrady trov konania.

Okresný súd rozsudkom zo 7. mája 2009 návrh sťažovateľky zamietol a súčasne ju zaviazal   nahradiť   trovy   konania   vo   výške   7   439,49   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozsudku. Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým rozsudkom   tak, že odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného súdu zo 7. mája 2009 zmenil, a to takto:

«Odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa mení takto: Zverejnením   článku   uverejnenom   v   denníku   Plus   JEDEN   DEŇ...   došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti.

Zverejnením fotografií uverejnených v denníku Plus JEDEN DEŇ... a na úvodnej strane,   prislúchajúcich   k   článku   s   titulkom...   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práva navrhovateľky   na   ochranu   osobnosti.   Odporca   je   povinný   v   najbližšom   čísle celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku   uverejniť   na   prvej   strane   tohto   denníka   ospravedlnenie   navrhovateľke v nasledovnom znení:

„OSPRAVEDLNENIE P. T. V   celoslovenskom   vydaní   denníka   Plus   JEDEN   DEŇ..  .sme   uverejnili   článok s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p., na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem prišla bez podprsenky“.

V uvedenom článku sme uviedli, že P. T. „randí“ s I. B. a na trenčiansky snem strany Smer - SD prišla ako delegátka bez podprsenky. Zverejnením tohto článku sme vážnym spôsobom zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za uverejnenie tohto článku P. T. verejne ospravedlňujeme.

Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P. T.“ je odporca povinný uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...

Odporca je povinný v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN DEŇ   pripravovanom   po   právoplatnosti   tohto   rozsudku   uverejniť   na   prvej   strane   tohto denníka ospravedlnenie navrhovateľke v nasledovnom znení:

„OSPRAVEDLNENIE P. T. V   celoslovenskom   vydaní   denníka   Plus   JEDEN   DEŇ...   sme   uverejnili   článok s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p., na bontón kašle“ a s titulkom na úvodnej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem prišla bez podprsenky“, a ako súčasť tohto článku boli zverejnené fotografie P. T., a to na strane 2 ako i na úvodnej strane.

Zverejnením týchto fotografií sme zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za jej uverejnenie P. T. verejne ospravedlňujeme“.

Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P.   T. je odporca povinný uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...

Odporca je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   náhradu nemajetkovej   ujmy vo výške 3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu „vykazuje   znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle... nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené aj základné práva...“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd «zo žiadneho finančného zadosťučinenia vo výške 165.969,59 EUR, priznal navrhovateľke   len   čiastku   nepatrnú,   t.   j.   vo   výške   3.300.-   Eur,   pričom   táto   čiastka nedosahovala ani hodnotu jednej tretiny zaplatených súdnych poplatkov a preto je potrebné rozsudok v napadnutej časti (v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov konania) považovať za zjavne nespravodlivý (§ 1 O. s. p.), poznačený zjavnou svojvôľou a arbitrárnosťou. Priznané finančné zadosťučinenie v peniazoch je možné považovať za zjavne symbolické, pričom Krajský súd v Bratislave nevzal do úvahy tú skutočnosť, že došlo k zásahu do práva sťažovateľky na jej ochranu osobnosti, a to až v troch zložkách: práva na česť a dôstojnosť, práva súkromie a práva na podobizeň. Ďalším aspektom (odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch nielen v symbolickej výške) je skutočnosť, že   žalovaný   článok   nesledoval   žiaden   legitímny   cieľ   a   neprispel   k   diskusii   o   veciach verejných, sledoval len dosiahnutia vyššieho nákladu, pričom aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva, že „súkromné životy tých, ktorí sú na očiach verejnosti, sú luxusným tovarom pre určité kategórie oznamovacích prostriedkov (Rozsudok zo dňa 10. 05. 2011 vo veci Mosley proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť číslo 48009/08). Sťažovateľka   si   uvedomuje,   že   stanovenie   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia podlieha úvahe súdu, a je teda v prvom rade v právomoci všeobecných súdov rozhodovať o výške žiadaného finančného zadosťučinenia. Toto právo všeobecných súdov (ako primárnych ochrancov práva) však nemôže byť založené na „voľnej úvahe“, musí byť odôvodnené a čo je podstatné nesmie byť prejavom svojvôle, ktorej sa každý orgán verejnej moci ťa súdy obzvlášť) musia v právnom štáte dôsledne vyvarovať.

V   danom   prípade   sa   sťažovateľke   (ani   napriek   vynaloženému   úsiliu)   nepodarili identifikovať   úvahy,   ktoré   viedli   všeobecný   súd   k   priznaniu   symbolického   primeraného finančného zadosťučinenia. Napadnuté rozhodnutie je preto nielen zjavne neodôvodnené a arbitrárne,   ale   aj   vnútorne   protirečivé,   keďže   na   strane   jednej   sa   síce   stotožňuje so všetkými   argumentmi   (prezentovanými   sťažovateľkou)   týkajúcich   sa   dôvodnosti priznania náhrady primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch, na strane druhej však bez akéhokoľvek odôvodnenia priznáva len symbolické finančné zadosťučinenie, a to bez toho, aby k tomuto bol uvedený aspoň jeden argument alebo akákoľvek úvaha zo strany všeobecného   súdu.   Na   základe   týchto   skutočností   máme   preto   za   to,   že   odôvodnenie všeobecného   súdu   nebolo   dostatočné,   bolo   vnútorne   rozporuplné,   nevysporiadalo   sa s podstatnými argumentmi sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR,   a preto možno uzavrieť,   že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska neudržateľné.».

Za zjavne neodôvodnenú a arbitrárnu považuje sťažovateľka aj tú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozhodol o náhrade trov konania, a ktorá predstavuje podľa jej názoru „zjavný exces od stabilizovanej judikatúry jednak Najvyššieho súdu SR, jednak Ústavného súdu SR. Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti   a   súčasne   priznal   nielen   morálnu   satisfakciu,   ale   aj   materiálnu   satisfakciu v určitej   časti,   avšak   len   na   základe   čiastočného   zamietnutia   materiálnej   satisfakcie, všeobecný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, a to s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (t. j. na základe čiastočného úspechu   každej   procesnej   strany).   Odôvodneniu   v   tejto   časti   venoval   Krajský   súd v Bratislave   len   jednu   vetu,   hoci   jeho   rozhodnutie   je   v   zjavnom   rozpore   s   ustálenou judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou, tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal. Máme za to, že predmetom konania bola primárne ochrana osobnosti, a preto bolo namieste aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. (t. j. priznanie náhrady trov konania z dôvodu, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu).“.

V súvislosti s námietkami k výroku napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov konania   sťažovateľka   poukazuje   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   v konaniach   vedených   pod sp.   zn. 5 M Cdo   7/2010, sp. zn. 3 M Cdo 4/2009 a sp. zn. 5 Cdo 202/2009, z ktorých podľa nej

«jednoznačne vyplýva, že priznanie náhrady trov konania je dané, ak je navrhovateľ úspešný v hlavnom predmete konania, ktorým primárne je ochrana osobnosti (a nie len jeho jedna   zložka,   ktorou   je   „priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   peniazoch“).   Je   preto namieste priznať náhradu trov konania v celom rozsahu v tých prípadoch, ak je navrhovateľ úspešný v tomto hlavnom predmete. V uvedenej veci preto nemožno rozhodovať o náhrade trov konania na základe princípu čiastočného úspechu (tak ako rozhodol odvolací súd), ale bolo potrebné priznať sťažovateľke plnú náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 142 ods. 3 O. s. p. (keďže rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).

Uvedené   možno   v   plnom   rozsahu   vztiahnuť   aj   na   tie   prípady,   ak   súd   síce   uzná dôvodnosť   žaloby   o   ochranu   osobnosti,   prizná   morálnu   satisfakciu,   avšak   neprizná materiálnu   satisfakciu   (primerané   zadosťučinenie   v   peniazoch).   Najmä   z   posledne citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aj rozhodovanie o priznaní či nepriznaní   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   závisí   od   úvahy   súdu,   a   preto   je v prípade úspešnosti žaloby o ochrany osobnosti v hlavnom predmete konania (ktorým je primárne   ochrana   osobnosti),   dôvodné   priznať   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd v Bratislave   uznal   dôvodnosť   podanej   žaloby   v   hlavnom   predmete   konania   (a   dokonca priznal aj čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), a je preto nespravodlivé (a hlavne   neprípustné),   aby   len   na   základe   nepriznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, ktorej priznanie alebo nepriznanie závisí od úvahy súdu, utrpela sťažovateľka ujmu (v podobe zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia), a to len preto, že sa inak dôvodne domáhala svojho práva na súde. Primárne zodpovedný za neoprávnený zásah je v danom prípade odporca, ktorý v priebehu konania neprejavil minimálnu snahu aspoň   o   zmiernenie   neoprávneného   zásahu   do   ochrany   osobnosti,   a   preto   by   mal zodpovedať aj za náhradu trov konania.».

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľky v tom,   že „dôsledkom   napadnutej   časti   rozsudku   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania sťažovateľka   utrpela   majetkovú   ujmu   (skutočnú   škodu)   v   podobe   zaplatených   súdnych poplatkov ako i tým, že jej nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, pričom tieto prostriedky mohla sťažovateľka využiť pre svoju potrebu. Všeobecný súd tým zasiahol do jej práva   na   pokojné   užívanie   majetku,   pričom   porušenie   tohto   práva   nesledovalo   žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti všeobecného súdu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky P. T. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 268/2009-185 zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave konajúc ako odvolací súd:

a/ čiastočne potvrdil prvostupňový Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 7 C   315/2007-142   zo   dňa   07.   05.   2009,   ktorým   tento   zamietol   nárok   sťažovateľky   na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a

b/   v   časti,   v   ktorej   odvolací   súd   rozhodol   o   trovách   konania   tak,   že   žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania; a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 5 Co 268/2009-185 zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave konajúc ako odvolací súd: a/ čiastočne potvrdil Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, spis. zn. 7 C 315/2007- 142   zo   dňa   07.   05.   2009,   ktorým   tento   zamietol   nárok   sťažovateľky   na   náhľadu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a

b/   v   časti,   v   ktorej   odvolací   súd   rozhodol   o   trovách   konania   tak,   že   žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania; a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave v rozsahu zrušenej časti na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke P. T.   do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu...“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   599/2013-32   z 3.   októbra   2013   sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 5 Co 268/2009 zo   7.   júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol   o   trovách   konania   tak,   že   žiadny   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vo výroku o náhrade trov konania“), prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr 3516/2013 z 2. decembra 2013, v ktorom uviedol stanovisko druhého predsedu senátu 5 Co JUDr. Milana Chalupku, podľa ktorého „je rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   5   Co   268/2009   správne   a neboli   ním   dotknuté   práva sťažovateľky“. Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenie   krajského   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo   ústne   pojednávanie.   V stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Máme za to, že ústavná sťažnosť bola podaná dôvodne, pričom poukazujeme na najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z dňa 05. 09. 2013, č. 9815/10 Čepek proti Českej republike, v ktorom súd posudzoval obdobnú situáciu a konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd už len na základe toho, že všeobecný súd neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej aplikácii § 150 O. s. p. pred vydaním rozhodnutia o trovách konania.“. Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 268/2009 zo   7.   júna   2011   vo   výroku,   ktorým   rozhodol   o   trovách   konania   tak,   že   žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   vo   výroku o náhrade trov konania zjavne neodôvodnený a arbitrárny, keďže predstavuje „zjavný exces od   stabilizovanej   judikatúry   jednak   Najvyššieho   súdu   SR,   jednak   Ústavného   súdu   SR. Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti a súčasne priznal nielen   morálnu   satisfakciu,   ale   aj   materiálnu   satisfakciu   v   určitej   časti,   avšak   len   na základe čiastočného zamietnutia materiálnej satisfakcie, všeobecný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, a to s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (t. j. na základe čiastočného úspechu každej procesnej strany). Odôvodneniu v tejto časti venoval Krajský súd v Bratislave len jednu vetu, hoci jeho rozhodnutie je v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou, tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal.“.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne   aj   nárok   na   náhradu   trov   konania   (napr.   I.   ÚS   48/05,   II.   ÚS   272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania obsiahnutá   najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom   výnimočných   okolností   (IV.   ÚS   248/08,   IV.   ÚS   182/09).   Ústavný   súd   môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že o náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP.

Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.

Ústavný súd už v súvislosti s inštitútom náhrady trov občianskeho súdneho konania vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti uviedol, že všeobecným zákonným pravidlom (lex generalis) v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný, je pravidlo obsiahnuté v § 142 ods. 2 OSP. Podľa tohto ustanovenia všeobecný súd náhradu trov alebo pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Z § 142 ods.   3 OSP možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenia § 142 ods. 3 OSP pritom vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP treba považovať   za   lex   specialis,   pričom   pri   posudzovaní   ich   vzájomného   vzťahu   sa   uplatní všeobecné   interpretačné   pravidlo,   podľa   ktorého   špeciálna   úprava   má   prednosť   pred všeobecnou úpravou [lex specialis derogat legi generali (m. m. pozri II. ÚS 82/09)].

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že Občiansky súdny poriadok umožňuje všeobecnému súdu priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný, aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého aplikácia § 142 ods. 3 OSP prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach,   ktoré   zaväzujú   na   plnenie,   a   z   nich   iba   pri   tých,   ktorými   sa   rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia   (nie   základu   uplatneného nároku).   Pre   priznanie plnej   náhrady   trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku   náhrady   nemajetkovej   ujmy   s prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo [KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA, A. – KRAJČO, O. Občiansky súdny poriadok – Komentár. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 555.   ISBN   978-80-89374-11-3   (k tomu   pozri   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 M Cdo 14/2009 z 5. augusta 2010)].

Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej, ktorá   neoprávnene   zasiahla   do   práva   sťažovateľky   na   ochranu   osobnosti,   aby   sa ospravedlnila   a zaplatila   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   pričom   z hľadiska rozhodovania   o trovách   konania   nebolo   v tomto   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu určujúce,   akú   výšku   tejto   náhrady   sťažovateľka   požadovala   a akú   výšku   jej   priznal všeobecný súd, rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu [§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (k tomu pozri aj uznesenia najvyššieho súdu 3 M Cdo 14/2009, 1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 2/2009)].

Ak za uvedenej situácie krajský súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle § 142   ods.   2   OSP,   pričom   s prihliadnutím   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   a   závery ústavného   súdu   postupoval   v rozpore   so   zákonom,   pretože   správne   mal   túto   otázku posudzovať   v   zmysle   §   142   ods.   3   OSP,   natoľko   sa   odchýlil   od   znenia   dotknutých ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok krajského   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   neakceptovateľný   a   neudržateľný. Z uvedených   dôvodov   došlo   zároveň   napadnutým rozsudkom   vo výroku   o náhrade trov konania aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   prvostupňového   a   odvolacieho konania

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a   slobôd.   Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a jeho zrušením (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel,   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   rozhodnúť   o jeho   zrušení   (výrok   o náhrade   trov   konania) a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním   advokátskou   kanceláriou   označenou v záhlaví tohto rozhodnutia. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uplatnila   úhradu   trov konania   v celkovej   sume   331,12   €   (vrátane   20   %   DPH).   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu   260,32   €,   čo   spolu   s režijným paušálom   2 x   7,81 €   (§   16   ods.   3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,13 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 331,12 €, ústavný súd úhradu priznal v ňou požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014