znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 599/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 Ro 392/2011 z 11. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Ro 392/2011 z 11. mája 2012. Sťažovateľ má v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 392/2011 postavenie odporcu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Na Okresnom súde Prešov sa v konaní pod sp. zn. 8 Ro 392/2011 viedol súdny spor vo veci navrhovateľa W., a. s. proti odporcovi, mne sťažovateľovi, o zapl. 116,33 Eur s prísl. Po doručení platobného rozkazu zo strany súdu som dňa 14. 3. 2012 proti tomuto podal odvolanie do výroku o náhrade trov konania.

Vo svojom odvolaní som poukázal aj na nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 78/2003 zo dňa 9. 9. 2004, z ktorého pre všetky všeobecné súdy pri rozhodovaní o trovách konania vyplýva, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.

Uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8 Ro392/2011 zo dňa 11. 5. 2012 bol potvrdený platobný rozkaz OS Prešov 8 Ro392/2011-16 vydaný dňa 10. 2. 2012 vo výroku o trovách konania.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   i   napriek   tomu,   že   som   poukázal   na   nález Ústavného súdu SR, nerešpektoval právny názor ústavného súdu, čo podľa môjho názoru je porušenie práva na fair proces, ako aj zakladá porušenie princípu rovnosti a dochádza k narušeniu   právnej   ochrany   občanov,   ktorej   neopomenuteľnou   súčasťou   je   dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánu štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Mám zato, že podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom a právnom štáte je princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a jej ochrany, preto je podľa môjho názoru súd oprávnený skúmať v zmysle Občianskeho súdneho poriadku všetky dôkazy v konaní, ako aj to, že sa má zaoberať, či ide o účelne vynaložené trovy konania   v   súvislosti   s   otázkou   existencie   zamestnancov   navrhovateľa   s   právnickým vzdelaním.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Ro 392/2011 uznesením zo dňa 11. 5. 2012 porušil základné právo J. B. na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na právnu pomoc a rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR.

2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 8 Ro 392/2011 zo dňa 11. 5. 2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu   alebo jeho   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Okresný súd svojím uznesením vo veci sp. zn. 8 Ro 392/2011 z 11. mája 2012 potvrdil   platobný rozkaz č.   k.   8 Ro   392/2011-16   vydaný 10.   februára 2012 vo   výroku o trovách konania; v odôvodnení namietaného uznesenia okresný súd uviedol:

„Proti... platobnému rozkazu (č. k. 8 Ro 392/2011-16 z 10. februára 2012, pozn.) podal odporca... 14. 03. 2012, teda v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o trovách konania.   Týmto   odvolaním   odporca   žiadal,   aby   súd   zmenil   platobný   rozkaz   vo   výroku o náhrade   trov   konania   tak,   že   náhradu   trov   konania   účastníkom   neprizná.   Odporca v odôvodnení svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ mu listom zo dňa 02. 06. 2009 zaslal výzvu na zaplatenie sumy 132,76 Eur a ďalším listom zo dňa 31. 07. 2009 ho vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 141,33 Eur. Na základe týchto výziev nevedel, akú sumu   má   presne   žalobcovi   zaplatiť,   a   preto   telefonicky   kontaktoval   pracovníka navrhovateľa, ktorý mu oznámil, že má vyčkať na tretiu výzvu, ktorá mu však zo strany navrhovateľa doručená nebola. Nakoľko odporca následne odcestoval do cudziny, stratil kontakt   s   navrhovateľom.   Odporca   zároveň   vo   svojom   odvolaní   poukázal   na   to,   že navrhovateľ má ako akciová spoločnosť (W., a. s., pozn.) zriadené právne oddelenie, v ktorom zamestnáva právnikov, a pokiaľ sa nechal zastúpiť advokátom, nejedná sa o účelne vynaložené trovy konania, o čom podľa odporcu svedčí aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/2003.

Podľa   §   174   ods.   2   O.   s.   p.   ak   čo   len   jeden   z   odporcov   podá   včas   odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie....

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Z   obsahu   doposiaľ   predložených   listinných   dôkazov   a   z   písomných   vyjadrení účastníkov nepochybne vyplýva, že navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie 116,33 Eur s príslušenstvom je dôvodný. O dôvodnosti pohľadávky navrhovateľa svedčí aj fakt, že odporca pohľadávku navrhovateľa titulom dlžného poistenia nespochybňoval a po doručení platobného rozkazu istinu pohľadávky navrhovateľovi uhradil.“

S námietkami sťažovateľa sa okresný súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia,   ktorým   potvrdil   ním vydaný označený platobný rozkaz vo   výroku   o trovách konania, takto:

„Je potrebné vychádzať z predpokladu, že navrhovateľ, ako poisťovňa podnikajúca v právnej   forme   akciovej   spoločnosti   vzhľadom   na   rozsah   svojej   činnosti   disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním. Uvedený predpoklad však nezbavuje navrhovateľa ústavného práva zakotveného v článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na zastúpenie advokátom v súdnom konaní. Pokiaľ sa jedná o otázku účelnosti trov vynaložených na právne   zastúpenie   advokátom   za   súčasnej   existencie   zamestnancov   navrhovateľa s právnickým   vzdelaním,   súd   nepozná   charakter   a   štruktúru   právnych   služieb,   ktoré navrhovateľ zabezpečuje prostredníctvom svojich zamestnancov a naopak, na zabezpečenie ktorých využíva právnu pomoc advokáta. Súd ani nie je oprávnený túto skutočnosť skúmať, nakoľko   táto   je   internou   záležitosťou   navrhovateľa   týkajúcou   sa   jeho   podnikateľskej činnosti. Rozhodnutie navrhovateľa zastúpiť sa v tomto konaní advokátom nemôže viesť k záveru o neúčelnosti vynaložených trov, pretože nie je zrejmé, či prípadní zamestnanci navrhovateľa   s   právnickým   vzdelaním   sú   spôsobilí   v   zmysle   ich   pracovného   zaradenia zastupovať   navrhovateľa   v   súdnom   konaní   (napr.   vzhľadom   na   popis   svojej   pracovnej činnosti,   udelené   splnomocnenie,   dostatočnú   odbornú   schopnosť   hájiť   záujmy navrhovateľov pred súdom a pod.). Preto súd aj vzhľadom na vyššie spomenuté rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v kontexte odlišného skutkového stavu (v prípade II. ÚS 78/2003 išlo o Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako o štátny orgán, pozn.) dospel k záveru o účelnosti trov právneho zastúpenia.“

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   za   porušenie   tohto   práva (I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   závery   okresného   súdu   sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Aj v prípade,   ak   by   závery   okresného   súdu   neboli   výsledkom   jediného   možného   výkladu, považuje   ústavný   súd   daný   výklad   za   ústavne   udržateľný,   keďže   je   toho   názoru,   že nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti a jeho použitie v danom prípade možno   považovať   za   konzistentné   (IV.   ÚS   439/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   okresného   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu ako odvolacieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť porušenia základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ani zásadu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Samotná skutočnosť, že okresný súd rozhodol spôsobom,   ktorý   je   vo   svojich   dôsledkoch   nepriaznivý   pre   sťažovateľa,   a sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, nepostačuje pre záver o porušení základných práv sťažovateľa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 Ro 392/2011 z 11. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol   v tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   47 ods. 2 a 3 ústavy ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že navrhovateľ v označenom súdnom konaní využil poskytnutie kvalifikovaných právnych služieb tým, že sa „nechal zastúpiť advokátom“ (čo podľa sťažovateľa v postavení odporcu viedlo k neúčelne vynaloženým trovám konania), nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia (či zásahu do) základného práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy,   ani   porušenia   rovnosti   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   okresného   súdu sp. zn.   8   Ro   392/2011   z   11.   mája   2012   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012