znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 598/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti M. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu Čadca č. k. 4 Er 46/2012-70 a č. k. 4 Er 60/2012-68 z 18. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti M. Č. vedené pod sp. zn. Rvp 16037/2013 a sp. zn. Rvp 16038/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16037/2013.

2. Sťažnosti M. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky boli 30. mája 2013 doručené sťažnosti M. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38   ods.   2   a čl.   40   ods.   1   a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor)   uzneseniami   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 4 Er 46/2012-70 a č. k. 4 Er 60/2012-68 z 18. marca 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   a z príloh   k nim   priložených   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutými uzneseniami zamietol návrhy sťažovateľa ako povinného na odklad exekúcií. V konaniach vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   Er   46/2012   a sp.   zn.   4   Er   60/2012   (ďalej aj „exekučné   konania   okresného   súdu“)   podal   sťažovateľ   11.   decembra   2012   návrhy na odklad   exekúcií,   o ktorých   rozhodla   vyššia   súdna   úradníčka   tohto   súdu   tak,   že   jeho návrhy zamietla uzneseniami sp. zn. 4 Er 46/2012 a sp. zn. 4 Er 60/2012 z 3. januára 2013. Na základe podaných odvolaní boli označené uznesenia z 3. januára 2013 v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušené, pričom sudkyňa okresného súdu rozhodla o návrhoch sťažovateľa na odklad exekúcií opätovne tak, že tieto zamietla (napadnuté   uznesenia   okresného   súdu,   pozn.).   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd v napadnutých uzneseniach „nedal odpoveď ani na jeden argument uvádzaný sťažovateľom ako povinným v odvolaní proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky“, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 a 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou okresného súdu nariadiť pojednávania na účely rozhodnutia o jeho odvolaniach proti uzneseniam sp. zn. 4 Er 46/2012 a sp. zn. 4 Er 60/2012 z 3. januára 2013, a to vzhľadom „k sťažovateľom tvrdeným skutočnostiam v návrhu na odklad exekúcie, ale predovšetkým vzhľadom ku skutočnostiam namietaným sťažovateľom v odvolaní...“, a keďže okresný súd pojednávanie vo veci nenariadil, porušil čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu citovaných ustanovení   ústavy,   listiny   a dohovoru   malo   následne   podľa   sťažovateľa   dôjsť   aj   tým, že „okresný súd vyniesol rozhodnutie bez toho, aby prijateľným spôsobom posúdil fakty, svoje odôvodnenie založil okresný súd viac-menej na legalistickej argumentácii a okresný súd   pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   ako   povinného   na   odklad   exekúcie   vôbec neskúmal   proporcionalitu   medzi   odkladom   exekúcie   a dôsledkom   prípadného   odkladu exekúcie na postavenie oprávneného“.

Sťažovateľ v sťažnostiach ďalej uvádza:„... Okresný súd Čadca nebol pri rozhodovaní sťažovateľa ako povinného na odklad exekúcie nezávislý. O odvolaní proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky, ktorým zamietla návrh   sťažovateľa   ako   povinného   na   odklad   exekúcie,   rozhodovala   sudkyňa   Okresného súdu Čadca,   ktorá   zároveň   (v   skoršom   období)   rozhodovala   o vydaní   rozsudku, ktorý je v prejednávanom   prípade   exekučným   titulom.“ (rozsudky   okresného   súdu sp. zn. 4 Cb 53/2006 a sp. zn. 4 Cb 60/2006 z 22. apríla 2010, pozn.), čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 40 ods. 1 a 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie „nezávislosti   a nestrannosti   súdu“ tým, že sudkyňa okresného súdu v napadnutých uzneseniach v rozpore „s ústavne garantovanou zásadou   prezumpcie   neviny   obviňuje   sťažovateľa   z konania   ktoré   by   mohlo   napĺňať skutkovú podstatu trestného činu... Sudkyňa Okresného súdu Čadca tak uvádza nepravdivé skutočnosti,   resp.   skutočnosti,   ktoré   nemajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní ani v skutočnom stave veci, keďže od dnešného dňa nebol sťažovateľ právoplatne odsúdený za žiaden trestný čin v súvislosti s poškodzovaním práv veriteľa (oprávneného v exekučnom konaní). Navyše na Okresnom súde Čadca je pod sp. zn. 13 C 37/2012 vedené konanie v právnej veci navrhovateľa... proti odporkyni... o vyslovenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, pričom v rámci predmetného konania nebol do dnešného dňa vytýčený žiaden termín pojednávania,   napriek   tomu   sudkyňa   v odôvodnení... (napadnutých   uznesení,   pozn.) už prijala záver o účelovom zbavovaní sa majetku zo strany sťažovateľa, o poškodzovaní práv oprávneného ako veriteľa a o možnom naplnení skutkovej podstaty trestného činu, čo za danej situácie, keď v právnej veci odporovacej žaloby ešte nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie,   naznačuje   budúce   rozhodnutie   Okresného   súdu   Čadca   vo   veci   vedenej na súde   pod   sp.   zn.   13   C/37/2012   a sudkyňa   v rámci   exekučného   konania   prejudikuje rozhodnutie   súdu   v občiansko-právnej   veci...   Takýmto   postupom   okresného   súdu   došlo k hrubému narušeniu ústavnej garancie nezávislosti a nestrannosti súdu, ako aj ústavou garantovanej zásady prezumpcie neviny sťažovateľa.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezmi,   v ktorých   vysloví,   že   napadnutými uzneseniami okresného súdu boli porušené v sťažnostiach označené základné práva podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci vráti   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie,   prizná   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   si   v sťažnostiach   uplatňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume celkom 20 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 16037/2013   a sp.   zn.   Rvp   16038/2013,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľa a rozhodnutia okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   4 Er 46/2012-70 a č. k. 4 Er 60/2012-68 z 18. marca 2013

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd:

1. sa v napadnutých uzneseniach nevysporiadal so všetkými argumentmi uvádzanými v jeho odvolaniach (ďalej len „prvá námietka“),

2. nenariadil   pojednávanie   na   účely   vykonania   dokazovania   (ďalej   len   „druhá námietka“) a

3. rozhodol v rozpore s požiadavkou nezávislého a nestranného rozhodovania, keďže o odklade exekúcií v exekučných konaniach rozhodovala sudkyňa okresného súdu, ktorá rozhodovala v skorších konaniach, výsledkom ktorých boli rozsudky (rozsudky okresného súdu   sp.   zn.   4   Cb   53/2006   a   sp.   zn.   4   Cb   60/2006   z   22.   apríla   2010,   pozn.),   ktoré sú exekučnými titulmi v rámci týchto exekučných konaní (ďalej len „tretia námietka“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľa

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa okresný súd nevysporiadal so žiadnym argumentom uvádzaným   v jeho   odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu   sp.   zn.   4 Er 46/2012 a sp. zn. 4 Er 60/2012 z 3. januára 2013, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   považuje   za   potrebné zdôrazniť,   že   k   úlohám   právneho   štátu   patrí   okrem   iného   aj   vytvorenie   právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických   osôb   a právnických   osôb.   Ak   je   na   uplatnenie alebo ochranu   základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základného   práva   alebo   slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská   a závery   sa   v celom   rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych   a   iných   rozhodnutí,   ktorý   tvorí   osobitný   druh   civilného   procesu   prislúchajúci do právomoci   všeobecných   súdov,   ako   aj   ďalších   orgánov   verejnej   moci   určených osobitným zákonom.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona   č.   233/1995   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) by právo   na   súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok umožňoval,   aby   konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného z účastníkov   súdneho   konania.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   treba   považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne   III.   ÚS   15/03).   Preto   pri   postupe   všeobecných   súdov   treba   dbať   na   to, aby zabezpečili   taký   prístup   k   súdnej   ochrane   v   exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Okresný   súd   v uznesení   sp.   zn.   4   Er   46/2012   z 18.   marca   2013   predovšetkým uviedol:

„V danom prípade bol návrh na odklad exekúcie podaný z dôvodu, že:

1. podľa § 56 ods. 2 EP v nadväznosti na § 57 ods. 1 písm. b) EP možno očakávať zastavenie   exekúcie   a   zrušenie   exekučného   titulu,   pretože   bolo   podané   dovolanie a povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.,

2. podľa § 56 ods. 1 EP by sa povinný bez svojej viny ocitol v existenčnej tiesni, exekúcia zasiahne do hospodárskej sféry povinného, ohrozí uspokojovanie jeho základných životných potrieb.

Súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie odkladu exekúcie podľa § 57 EP, a to ani pod bodom 1, ani pod bodom 2.

Súd musí vždy vychádzať zo stavu ku dňu rozhodovania podľa § 154 ods. 1 O. s. p. Ku dňu rozhodovania povinný nepreukázal dôvody na zastavenie exekúcie pod bodom 1, 2.

1. Z pripojeného spisu 4 Cb 53/2006 súd zistil, že povinný podal dovolanie, ku dňu rozhodovania   nezaplatil   ani   súdny   poplatok   za   dovolanie.   Aj   keby   bol   súdny   poplatok za dovolanie zaplatený, nebola by tým splnená podmienka podľa § 56 ods. 2 EP a § 57 ods. 1 písm. b) EP. Rozhodnutie ku dňu rozhodovania exekučného súdu nebolo zrušené, nestalo   sa   neúčinným,   nebola   odložená   jeho   vykonateľnosť.   Pokiaľ   povinný   tvrdí, že odloženie   vykonateľnosti   a   zrušenie   exekučného   titulu   sa   dá   predpokladať,   pretože povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p., súd sa s týmto názorom povinného nestotožnil: Tento dôvod bol už uvedený v odvolacom konaní a   v   jednom   súdenom   prípade   aj   v   dovolacom   konaní.   Aj   odvolací,   aj   dovolací   súd konštatovali, že povinnému (odporcovi) Okresný súd Čadca neodňal možnosť konať pred súdom. Z tohto dôvodu sa nedá preto predpokladať zrušenie exekučného titulu, ani odklad vykonateľnosti.

2. Povinný nepreukázal ani dôvod podľa § 56 ods. 1 EP. Súd má za to, že sa neocitol bez svojej viny v existenčnej tiesni, exekúcia nezasiahne do hospodárskej sféry povinného, ohrozí uspokojovanie jeho základných životných potrieb. Povinný sa mohol na situáciu pripraviť,   oprávnenému   za   podaný   tovar   nezaplatil   počas   niekoľkých   rokov,   nedostal sa do tejto situácie náhle a bez svojho zavinenia. Jeho majetková situácia je nadštandardná. V tomto smere súd poukazuje na to, že uznesením č. k. 4 Cb 53/2006-626 zo dňa 12. 3. 2012 Okresný   súd   Čadca   zamietol   jeho   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov pre nadštandardnú životnú úroveň. Rozhodnutie bolo Krajským súdom potvrdené. Povinný je spoločníkom niekoľkých spoločností, napr.:... Počas celého obdobia trvajúcich súdnych sporov   bol   zastúpený   advokátom,   vlastní   nehnuteľnosti...,   pričom   povinný   nepredložil dôkazy o vlastníctve vozidiel, stave na účtoch.

Nad rámec uvedeného s poukazom na dôvody odvolania zo dňa 11. 2. 2013 (č. listu 66 spisu) sudkyňa udáva:

Súd nevychádza z predpokladov povinného a želaní povinného, ale zo skutkového stavu ku dňu rozhodovania podľa § 154 ods. 1 O. s. p. Skutkový a právny stav ku dňu rozhodnutia   je   zhodný   so   skutkovým   a   právnym   stavom,   ktorým   zdôvodnila   svoje rozhodnutie vyššia súdna úradníčka.

Za zhoršenie majetkovej situácie povinného nemožno považovať, keď sa povinný sám účelovo   zbavuje   majetku,   poškodzuje   práva   veriteľa   –   oprávneného   (prevod   majetku na svokru...),   čo   už   hraničí   s   trestnou   činnosťou,   keď   sa   povinný   po   právoplatnosti exekučného   titulu   zbavuje   majetku,   aby   sa   vyhol   exekúcii.   Takému   právu   nemožno poskytnúť   právnu ochranu.   Taký   postup by bol nielen   v rozpore   so zákonom,   ale   aj   v rozpore s dobrými mravmi v nadväznosti na výsledky základného a exekučného konania a v nadväznosti na § 56 ods. 1 EP sa povinný svojou vinou, svojím konaním ocitol v tejto situácii. Naviac, jeho majetková situácia, okrem už opísaných dôvodov v rozhodnutí vyššej súdnej úradníčky, nie je taká, že by sa povinný, alebo jeho rodina ocitli v existenčnej tiesni. Povinný má zdroje príjmov, keď predal nehnuteľnosti svokre, má prosperujúce spoločnosti, na ktoré nebol vyhlásený konkurz. V prebiehajúcich súdnych sporoch počas niekoľkých rokov bol a je naďalej zastúpený advokátom. Pokiaľ by situácia bola taká ťaživá, ako tvrdí, bol by zastúpený Centrom právnej pomoci ako bezplatným zástupcom.“

Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Er 60/2012 z 18. marca 2013 okrem už citovaného odôvodnenia k možnosti očakávať zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) v súlade s § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol:

„Z   pripojeného   spisu   4   Cb   60/2006   súd   zistil,   že   povinný   podal   dovolanie. Rozhodnutie – exekučný titul však ku dňu rozhodovania exekučného súdu nebolo zrušené, nestalo   sa   neúčinným,   nebola   odložená   jeho   vykonateľnosť.   Pokiaľ   povinný   tvrdí, že odloženie   vykonateľnosti   a zrušenie   exekučného   titulu   sa   dá   predpokladať,   pretože povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p., súd sa s týmto názorom povinného nestotožnil. Tento dôvod bol už uvedený v odvolacom konaní a aj   v dovolacom   konaní.   Aj   odvolací,   aj   dovolací   súd   konštatovali,   že   povinnému (odporcovi)   Okresný   súd   Čadca   neodňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 8/2012 zo dňa 31. 7. 2012 bolo dovolanie odmietnuté. Rozhodnutie nadobudlo dňa 1. 10. 2012 právoplatnosť a stalo sa vykonateľným. Z tohto dôvodu   sa   nedá   preto   predpokladať   ani   zrušenie   exekučného   titulu,   ani   odklad vykonateľnosti.“.

Ústavný   súd   rešpektuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   relevantných   východísk;   sa   ústavný   súd   zaoberal posúdením obsahu napadnutých uznesení okresného súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí.

Podľa   §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku   na návrh   povinného   môže   súd   povoliť odklad   exekúcie,   ak   sa   povinný   bez   svojej   viny   ocitol   prechodne   v   takom   postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie možno povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Povolenie   odkladu   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku,   teda z tzv. sociálneho dôvodu, prichádza do úvahy iba v prípade, ak sú súčasne splnené tieto podmienky:

1. povinný je fyzickou osobou,

2. povinný o odklad exekúcie požiadal,

3. povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky,

4. povinný sa ocitol v takomto postavení iba prechodne,

5. oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.

Podmienku uvedenú v bode 3, teda pojem „zvlášť nepriaznivých následkov“, treba vykladať tak, že o tento prípad pôjde iba vtedy, ak následky neodkladného výkonu exekúcie spočívajú   v   ohrození   základných   životných   istôt.   Podmienku   uvedenú   v   bode   4   treba vykladať zasa tak, že ide o dôvod, ktorý je iba prechodný, teda nie je dlhodobý alebo trvalý. To znamená, že ide o dôvod, v súvislosti s ktorým možno opodstatnene očakávať, že časom odpadne   a   v   exekúcii   bude   možné   pokračovať.   Preto   trvalý   stav   takéhoto   sociálneho postavenia   povinného   vylučuje   možnosť   z   tohto   dôvodu   povoliť   na   jeho   návrh   odklad exekúcie.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

V súlade   s   §   57   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   exekúciu   súd   zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá preukázanie povinným takých okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.   Takouto skutočnosťou   je vždy   rozhodnutie súdu   o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, nie je ňou však automaticky akékoľvek súdne konanie začaté povinným, ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu.

Vykladať podmienky,   za splnenia   ktorých   môže exekučný   súd exekúciu   zastaviť podľa   §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku,   je   potrebné   tak,   aby   sa   dosiahla   spravodlivá rovnováha, a dôsledne porovnať následky nepovolenia odkladu exekúcie pre povinného a následky   jeho   povolenia   pre   oprávneného   tak,   aby   ani   oprávnený   nebol   povolením odkladu exekúcie vážne poškodený.

V naznačenom smere zákon síce chráni záujmy povinného, nesmie však zároveň ani zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola exekúcia nariadená a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží povinného nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí. Je preto povinnosťou povinného, ak chce dosiahnuť odklad exekúcií podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, aby dôkazné bremeno uniesol tým, že sám iniciatívne súdu poskytne   všetky   potrebné   informácie.   Z „návrhov   povinného   na   odklad   exekúcií z 11. decembra   2012“,   z „odvolaní   povinného   proti   uzneseniam   o zamietnutí   návrhu povinného   na   odklad   exekúcií“ a ani   z napadnutých   uznesení   okresného   súdu   však nevyplýva, že to tak bolo („dôkazy o vlastníctve vozidiel, stave na účtoch nepredložil“), navyše   podmienku   toho,   že   by   neodkladná   exekúcia   mohla   mať pre   sťažovateľa   alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky, odôvodňuje hypotetickou úvahou o „nemožnosti   účinnej   nápravy   v prípade,   že   po   vykonaní   exekúcií   dôjde   následne k zrušeniu   rozhodnutí   súdov,   ktoré   sú   podkladom   výkonu   exekúcií“ (návrhy   povinného na odklad exekúcií z 11. decembra 2012, pozn.), t. j. bez uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich   prechodné   ohrozenie   uspokojovania   výživy   a iných   základných   potrieb sťažovateľa   a príslušníkov   jeho   rodiny.   Sťažovateľ   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu v posudzovaných veciach nielenže neuniesol dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia.

Odôvodnenie napadnutých uznesení okresného súdu podľa názoru ústavného súdu jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   reaguje   na   všetky   pre   vec   z   hľadiska   právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho návrhoch na povolenie odkladu   exekúcií,   ako   aj   z jeho   odvolaní   proti   uzneseniam   vydaným   vyššou   súdnou úradníčkou. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem okresným súdom je podľa jeho názoru zlučiteľný s ústavou   i   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Zo záverov   okresného   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím   ich   podstaty a zmyslu. Výklad dotknutých právnych noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného   usporiadania   práv   a   povinností dotknutých   subjektov.   Závery   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o (ne)existenciu   dôvodov na povolenie odkladu exekúcií, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy z hľadiska prvej námietky je zjavne neodôvodnené, a preto v tejto časti jeho sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.2.2 K druhej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie za účelom vykonania dokazovania“ a   rozhodnutia   o jeho   návrhoch   na   odklad   exekúcií   (po   zrušení   uznesení okresného súdu z 3. januára 2013), čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   v prvom   rade   uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva výslovne povinnosť príslušného všeobecného súdu nariadiť pojednávanie pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad exekúcie. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovaných vecí, ústavný súd zastáva   názor,   že   postup,   ktorý   zvolil   okresný   súd,   t.   j.   že   rozhodol   v oboch   veciach o návrhoch   sťažovateľa,   ktorými   sa   domáhal   odkladu   exekúcií   okresného   súdu na neverejných zasadnutiach, je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   druhou   námietkou   argumentuje   aj   právnymi   názormi ústavného   súdu   vyslovenými v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   60/04,   predmetom ktorého   bolo   posúdenie   ústavnej   súladnosti   postupu   okresného   súdu,   ktorý   rozhodol o povolení odkladu už nariadenej exekúcie, keďže v tomto konaní vyslovil právny názor, že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie (na účely zisťovania, či sú splnené predpoklady pre odklad exekúcie), musí v takomto prípade v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 OSP nariadiť pojednávanie (m. m. III. ÚS 60/04).

Ústavný   súd   nespochybňuje   právne   názory   vyslovené   v konaní   vedenom pod sp. zn. III. ÚS 60/04, považuje však za potrebné poukázať na rozdiely medzi vecou posudzovanou v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 60/04 a vecami sťažovateľa. V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 60/04 ústavný súd vyslovil okrem iného porušenie základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   príslušného okresného   súdu,   ktorý   bol   v procesnom   podstavení   oprávneného,   ku   ktorým   došlo rozhodnutím   príslušného   okresného   súdu   tým,   že   tento   povolil   odklad   exekúcie do nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o dovolaní   povinného   proti   rozsudku okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   vyslovil   právny   názor, že účastníkovi   konania   musí   byť   poskytnutá   možnosť   podieľať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom   na   dokazovaní,   čo   znamená   dôkazy   navrhovať,   byť   prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP), vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať [§ 123 OSP a § 129 ods. 1 OSP (m. m. III. ÚS 60/04)]. Z uvedeného vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 60/04 bol namietaným postupom a rozhodnutím príslušného okresného súdu   o povolení   odkladu   exekúcie   dotknutý   oprávnený,   a nie   povinný.   Je   logickým záujmom   oprávneného   pokračovať   v exekúcií,   a preto   pokiaľ   sa   príslušný   súd   chce stotožniť   s   argumentmi   povinného   o odklade   exekúcie,   má   oprávnený   v zásade   právo predniesť svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal náležitú odpoveď.

V posudzovaných veciach v tomto konaní je sťažovateľ v predmetných exekučných konaniach v procesnom postavení povinného, zatiaľ čo vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 60/04 bol (iný) sťažovateľ účastníkom napadnutého exekučného konania v procesnom podstavení oprávneného. Vychádzajúc z uvedeného nemožno, právne názory ústavného   súdu   vyjadrené   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   60/04   mechanicky aplikovať   aj   na   veci   sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   totiž   z hľadiska rozhodnutia   vo   veci   konajúceho   všeobecného   súdu   o tom,   či   nariadi   pojednávanie, nie nezanedbateľný   rozdiel   medzi   prípadmi,   keď   sa   domáha   nariadenia   pojednávania účastník,   ktorý   konanie   svojím   návrhom   inicioval,   a prípadmi,   ak   o to   žiada   účastník konania, ktorý toto konanie svojím návrhom neinicioval.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   prítomnosti   účastníka. Formulácia   uvedeného   odseku   naznačuje,   že   tieto   práva   nie   sú   navzájom   nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom   má účastník   aj   tam, kde sa formálne   pojednávanie   nevykonáva.   Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor, podľa ktorého nie je v rozpore s § 122 ods. 1 OSP výklad, podľa ktorého sa dokazovanie vykonáva   aj   vtedy,   keď   sú   splnené   podmienky   na rozhodnutie   bez   pojednávania, čím je zároveň   vyjadrené,   že   aj   vtedy,   ak   sú   splnené   podmienky   na   rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania (II. ÚS 499/2012). Tento právny názor   z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   nepochybne   aplikovateľný   aj   na   veci sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   obsahom   druhej námietky   sťažovateľa   uplatnenej   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   a ním označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   aj   túto   časť   sťažností   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K tretej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   v exekučných   konaniach   vedených   okresným súdom pod   sp.   zn.   4   Er   46/2012   a sp.   zn.   4   Er   60/2012   rozhodla   o jeho   návrhoch o odklad exekúcií sudkyňa,   ktorá   rozhodovala   v skorších   konaniach,   výsledkom   ktorých bolo   vydanie rozsudkov   (exekučných   titulov   v konaniach   vedených   týmto   súdom pod sp. zn. 4 Er 46/2012 a sp. zn. 4 Er 60/2012, pozn.), čím malo podľa jeho tvrdenia dôjsť predovšetkým k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   došlo „k hrubému   narušeniu   ústavnej   garancie   nezávislosti   a   nestrannosti   súdu, ako aj ústavou garantovanej zásady prezumpcie neviny sťažovateľa“.

Imanentnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   je   rozhodovanie   nezávislým   a nestranným   súdom.   K zabezpečeniu   tejto požiadavky   (uplatniteľnej   aj   v exekučných   konaniach)   Občiansky   súdny   poriadok ustanovuje inštitút vylúčenia sudcov z dôvodu ich zaujatosti (§ 14 až § 17 OSP).

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec má prejednať a rozhodnúť.

Podľa   §   15a   ods.   2   OSP   účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o   ktorého   vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v oboch   exekučných   konaniach   vedených okresným súdom (sp. zn. 4 Er 60/2012 a sp. zn. 4 Er 46/2012) podal sťažovateľ námietky proti   exekúciám,   o ktorých   rozhodol   okresný   súd   uzneseniami   č.   k.   4   Er   46/2012-45 a č. k.   4 Er 60/2012-41   z 8.   októbra   2012   tak,   že   tieto   námietky   zamietol.   Označené uznesenia   okresného   súdu   vydala   vyššia   súdna   úradníčka   tohto   súdu   Mgr. L. S., pričom tieto   nadobudli   právoplatnosť   1. novembra 2012.   Z rozvrhu práce okresného súdu   na   rok   2012,   ako   aj   z   rozvrhu   práce   tohto   súdu   na   rok   2013 (http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny-sud-Cadca/Rozvrh-prace.aspx) vyplýva, že predsedníčkou senátu 4 Er okresného súdu je JUDr. A. P. a vyššou súdnou úradníčkou tohto   senátu   je   Mgr.   L.   S.,   ktorá   je   zároveň   predsedníčkou   senátu   poverená   konaním a rozhodovaním   podľa   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku.   Zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá je v plnom rozsahu aplikovateľná na občianske súdne konanie, vyplýva, že je povinnosťou sťažovateľov sledovať svoje subjektívne práva a robiť také   kroky,   v   dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k ich ohrozovaniu   a poškodzovaniu. Uplatnenie   tejto   zásady   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   predpokladá,   že   sťažovateľ mohol a mal využiť príslušný právny prostriedok, ktorý mu poskytoval zákon, a uplatniť námietku   zaujatosti   proti   sudkyni   okresného   súdu, keďže najneskôr   doručením   uznesení okresného   súdu   č.   k.   4   Er   46/2012-45   a č. k. 4 Er 60/2012-41   z   8.   októbra   2012 (1. novembra   2012,   pozn.)   mu   mohli   byť   známe   rozhodujúce   skutočnosti   týkajúce sa namietaných exekučných konaní (ich spisové značky, ako aj identifikácia vyššej súdnej úradníčky   a v konečnom   dôsledku   identifikácia   zákonnej   sudkyne,   ktorá   na   základe verejnosti prístupného rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 a 2013 poverila konkrétnu vyššiu súdnu úradníčku konať podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku).

Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   musel   o dôvode,   pre   ktorý je sudkyňa   okresného   súdu   JUDr.   A.   P.   podľa   jeho   názoru   vylúčená   z prerokovania a rozhodnutia v exekučných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 60/2012 a sp. zn. 4 Er 46/2012, dozvedieť najneskôr 1. novembra 2012, keď označené uznesenia okresného súdu nadobudli právoplatnosť.

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažností   sťažovateľa   ústavný   súd zdôrazňuje,   že   jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť tejto ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Zo   zistení   ústavného   súdu   ani   z   vyjadrenia sťažovateľa nevyplýva, že by túto možnosť (postup podľa § 14 a nasl. OSP) pred súdom využil. V sťažnostiach sťažovateľ tvrdí, že postup sudkyne okresného súdu porušil „ústavné garancie   nezávislosti   a nestrannosti   súdu“.   Za   tých   okolností   mal   sťažovateľ   využiť možnosť   vyplývajúcu   mu   z   už   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, pričom o jeho námietke by rozhodoval v konečnom dôsledku nadriadený súd.

Za uvedených okolností vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť postupu podľa uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, sú sťažnosti v tejto časti neprípustné, a preto ich ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 40   ods.   1   a 2   listiny   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   4 Er 46/2012-70 a č. k. 4 Er 60/2012-68 z 18. marca 2013

Podľa   čl.   50   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   40   ods.   1   a 2   listiny   len   súd   rozhoduje o vine a treste   za   trestné   činy.   Každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Porušenie   citovaných   ustanovení   ústavy,   listiny   a dohovoru   sťažovateľ   spája s odôvodnením napadnutých uznesení okresného súdu, predovšetkým z touto ich časťou:„Za zhoršenie majetkovej situácie povinného nemožno považovať, keď sa povinný sám účelovo zbavuje majetku, poškodzuje práva veriteľa – oprávneného (prevod majetku na svokru...),   čo   už   hraničí   s   trestnou   činnosťou,   keď   sa   povinný   po   právoplatnosti exekučného titulu zbavuje majetku, aby sa vyhol exekúcii.“

Z judikatúry   ESĽP   k čl.   6   ods.   2   dohovoru   vyplýva,   že   prezumpcia   neviny je porušená, ak rozhodnutia súdu alebo vyjadrenia verejných činiteľov týkajúce sa osoby obvinenej z trestného činu odrážajú názor, že táto osoba je vinná, ešte predtým, než bola jej vina preukázaná zákonným spôsobom. Zásadný rozdiel je potrebné urobiť medzi tvrdením, že niekto je len podozrivý zo spáchania trestného činu a jasným vyhlásením, že dotknutá osoba sa dopustila daného činu bez toho, aby bola právoplatne odsúdená. Je dôležité, aké slová verejní činitelia zvolia pre svoje vyjadrenia predtým, než je dotknutá osoba súdená a uznaná   za   vinnú   z určitého   trestného   činu   (Khuzhin   a ďalší   proti   Rusku,   rozsudok z 23. októbra 2008, § 94).

Z citovanej časti napadnutých uznesení okresného súdu nevyplýva, že by sudkyňa okresného   súdu   prezentovala   názor   o vine   sťažovateľa,   naopak,   vyslovený   názor   bol zovšeobecnením   jej   postoja   ku   konaniu   akéhokoľvek   povinného,   ktorý   sa   po   nariadení exekúcie   zbavuje   majetku,   pričom   takúto   činnosť   považuje   sudkyňa   okresného   súdu vo všeobecnosti za „hraničiacu“ s trestnou činnosťou.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 40 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru za nedôvodné, a preto túto časť sťažností pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny uzneseniami okresného súdu č. k. 4 Er 46/2012-70 a č. k. 4 Er 60/2012-68 z 18. marca 2013

Podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny každý má právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy od začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených   zákonom.   Všetci   účastníci sú si v konaní rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a   rovnakého   procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej   z   procesných   strán (III. ÚS 108/2013).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   aplikácia   princípu   rovnosti   zbraní   v   postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty   druhého účastníka   konania. Z   toho vyplýva, že   je na uvážení konajúceho   súdu,   či   bude   predostreté   argumenty   považovať   za   podstatné   a   ako   také ich predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.

Prihliadajúc na charakter relevantnej časti exekučného konania (konanie o odklade exekúcie), ktoré prebehlo bez účasti (vyjadrenia) oprávneného, teda jednostranne, ústavný súd   v súvislosti   s napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   z obsahu   sťažnosti   nemôže vyvodiť argumenty (dôvody), na základe ktorých sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny.

Článok 47 ods. 2 ústavy (ako aj čl. 37 ods. 2 listiny) zaručuje právo na právnu pomoc v kvalifikovanej forme prostredníctvom osoby s právnickým vzdelaním v každom konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy. Sťažovateľ porušenie citovaných ustanovení ústavy a listiny ani v tomto prípade neodôvodnil.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (pozri   napr. IV.   ÚS   359/08)   zdôrazňuje,   že nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti, príp. jej časti má   významné   procesné   dôsledky.   Je   základnou   povinnosťou   sťažovateľa, aby čo najpresnejšie   opísal   skutkový   stav,   z ktorého   vyvodzuje   svoj   procesný   nárok na ochranu   poskytovanú   ústavným   súdom.   Okrem   opísania   skutkových   okolností   musí odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažnosti   sťažovateľa   z   hľadiska namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, resp. čl. 37 ods. 2 a 3   listiny   (vo   vzťahu   ku   všetkým   trom   jeho   námietkam)   neobsahujú   kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňajú ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za týchto okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013