znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 598/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. O., V., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp.   zn. 9 Sžso/30/2011 z 29. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012 doručená sťažnosť Z. O., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso/30/2011 z 29. marca 2012.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka V. (ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) rozhodnutím č. 8327/2010-VT z 30. júna 2010   priznala   sťažovateľke   dávku   v   nezamestnanosti   v sume   50   %   z pravdepodobného denného   vymeriavacieho   základu   11,4136   €   od   1.   februára   2010   na   obdobie   šiestich mesiacov.

V   súvislosti   s   týmto   rozhodnutím   pobočky   Sociálnej   poisťovne   sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«V odôvodnení rozhodnutia pobočka poisťovne uvádza, že mi vznikol dňa 1. 2. 2010 nárok   na   dennú   dávku   v nezamestnanosti   vo   výške   50   %   z pravdepodobného   denného vymeriavacieho   základu   po   dobu   šiestich   mesiacov,   pričom   výšku   pravdepodobného denného   vymeriavacieho   základu   určuje   tretia   veta   §   108   ods.   3   zákona   o   sociálnom poistení v znení účinnom od 1. 2. 2010 takto: Pravdepodobný denný vymeriavací základ je vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9, ktorý je platný ku dňu vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a zaokrúhľuje sa na štyri desatinné miesta nahor.“ Pobočka poisťovne v odôvodnení rozhodnutia ďalej uvádza, že vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9 platný ku dňu 1. 2. 2010 je 44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné, teda ide o čiastku 44,2 % z 8676,36 € : 12 = 319,58 €. Pobočka poisťovne v ďalšom odôvodnení uvádza, že cit. „Pravdepodobný denný vymeriavací základ po zaokrúhlení na štyri desatinné miesta nahor je vo výške 11,4136 EUR. Výška dávky v nezamestnanosti je 50 % uvedeného pravdepodobného denného vymeriavacieho základu.“»

Pretože sťažovateľka nesúhlasila so spôsobom výpočtu pravdepodobného denného vymeriavacieho základu z dôvodu „nezákonného vykrátenia o dvadsaťosemkrát zákonnej výšky“,   podala   odvolanie   proti   tomuto   rozhodnutiu   pobočky   Sociálnej   poisťovne. O odvolaní   sťažovateľky   rozhodlo   Ústredie   Sociálnej   poisťovne   (ďalej   len   „ústredie Sociálnej   poisťovne“)   rozhodnutím   č.   26971-2/2010-BA   zo   16.   augusta   2010   tak,   že odvolanie   zamietlo   a   potvrdilo   rozhodnutie   pobočky   Sociálnej   poisťovne.   Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne, pričom uvádza:«„Pravdepodobný   denný   vymeriavací   základ   je   vymeriavací   základ   podľa   §   138 ods. 9   zákona   o   sociálnom   poistení,   ktorý   platí   ku   dňu   vzniku   nároku   na   dávku v nezamestnanosti   s určením   pripadajúcim   na   jeden   deň   podľa   počtu   kalendárnych   dní v mesiaci,   v   ktorom   vznikol   nárok   na   dávku   v   nezamestnanosti.“   V   odôvodnení   ďalej uvádza, že výška vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 je 319,58 € a preto výška pravdepodobného denného vymeriavacieho základu pre sťažovateľku ktorej vznikol nárok na dávku v mesiaci február 2010 ktorý má 28 dní, je suma 11,4136 €.»

Proti   rozhodnutiam   pobočky   Sociálnej   poisťovne   a   ústrediu   Sociálnej   poisťovne podala sťažovateľka žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   č.   k.   1   S/116/2010-29   z   1.   februára   2011   tak,   že   žalobu   zamietol. Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého sa krajský súd stotožnil s výkladom § 108 ods. 3 a § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) tak, ako ho urobili príslušné správne orgány, pričom v sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Prešove svoj záver dôvodí tým, že nemôže byť pravdepodobný denný vymeriavací základ v čiastke 319,5793 €, pretože potom by dávka v nezamestnanosti za mesiac   február   by   bola   4.474,12   €   čo   je   niekoľkonásobne   viac   ako   maximálna   dávka v nezamestnanosti   za   rok   2010   (1105,40   €)   a   priemerná   hrubá   mzda   za   rok   2010 (744,70 €).“

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   1   S/116/2010-29   z   1.   februára   2011   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžso/30/2011 z 29. marca 2012 tak, že zmenil rozsudok   krajského súdu   tak, že rozhodnutie ústredia Sociálnej   poisťovne   č.   26971-2/2010-BA   zo   16.   augusta   2010   a pobočky   Sociálnej poisťovne   č.   8327/2010-VT   z   30.   júna   2010   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka poukazuje na právny záver, ktorý vyslovil najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, pričom v sťažnosti v tejto súvislosti konštatuje:

„Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že mnou uvádzané dôvody na zistenie pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa doslovného znenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona o sociálnom poistení sú nedôvodné, pretože dávka v nezamestnanosti v mojom   prípade   by   bola   vyššia   ako   u   platiacich   poistencov   a   z   tohto   dôvodu   toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pravdepodobným vymeriavacím základom je podiel 44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné, a počtu dní v mesiaci. Preto   postup   Sociálnej   poisťovne   pri   určení   výšky   pravdepodobného   denného vymeriavacieho   základu   sťažovateľke   sumou   11,4236   €   na   jeden   deň   podľa   počtu   dní v mesiaci (28 dní) považoval za zákonný.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:«Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku nevyhovel môjmu nároku   na   určenie   výšky   pravdepodobného   denného   vymeriavacieho   základu   podľa doslovného zákonného znenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona o sociálnom poistení.... V   napadnutom   rozsudku   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   použil   výklad... zákonného ustanovenia v ktorom určil, že „pravdepodobný denný vymeriavací základ je podiel vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 a počtu dní v mesiaci“.

Tvrdím, že tento výklad je svojvoľným, ktorý odporuje zneniu zákona tým, že zásadne kráti výšku pravdepodobného denného vymeriavacieho základu v môj neprospech. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že nie je dôvod na zistenie pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa doslovného znenia § 108 ods.3 tretej vety zákona, nakoľko cit. „Taký výklad by sa priečil úmyslu zákonodarcu primeraným spôsobom zabezpečiť osoby, ktoré boli na rodičovskej dovolenke, pre prípad straty zamestnania.“. Uvedeným názorom súdu sa spochybňuje princíp právnej istoty   pretože,   doslovné   znenie   ustanovenia   §   108   ods.   3   tretej   sa   svojvoľne   nahrádza „úmyslom“ zákonodarcu ktorý „úmysel“ však s určitosťou pozná iba súd.

Tvrdím, že nie je v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzovať primeranosť výšky dávky v nezamestnanosti ako poistnej dávky, lebo výška takejto dávky je určená   zákonom   o   sociálnom   poistení   ktorým   je   súd   viazaný.   Úmysel   zákonodarcu   pri určení   výšky   pravdepodobného   denného   vymeriavacieho   základu   bol   prejavený v schválenom znení § 108 ods. 3 tretej vety zákona.

...   vyslovený   názor   Najvyššieho   súdu   má   podstatný   význam   pre   ďalšie   konanie v otázke   zistenia   výšky   pravdepodobného   denného   vymeriavacieho   základu   podľa ustanovenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona o sociálnom poistení účinného od 1. 2. 2010, lebo sa ním bude riadiť Sociálna poisťovňa pri vydávaní nového rozhodnutia ako aj súdy pri ich eventuálnom preskúmavaní. Pri osvojení si vyššie uvádzaného právneho názoru Najvyššieho súdu, budú následné rozhodnutia Sociálnej poisťovne a súdov v súlade s týmto názorom....

Výkladom zákona, ako to urobil porušovateľ v mojom prípade, došlo k porušeniu môjho   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.   Nemôžem   súhlasiť   s tým,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podal   výklad práva svojvoľne nad rámec svojej právomoci. Súdy pri svojom rozhodovaní sa musia riadiť zákonmi.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/30/2011 z 29. 3. 2012, bolo moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných porušené.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu   uhradiť jej trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 269,6 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa v systéme správneho súdnictva domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   pobočky   Sociálnej   poisťovne   a   ústredia Sociálnej poisťovne podaním žaloby a tiež podaním odvolania proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu sťažovateľky a zmenil rozsudok krajského súdu z 1. februára 2011 tak, že zrušil namietané rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a ústredia Sociálnej poisťovne. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 29. marca 2012 k inštitútu pravdepodobného denného vymeriavacieho základu vyslovil tento právny názor:

„Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola v období od 1. júla 2005 do 31. januára 2010 na rodičovskej dovolenke a z toho dôvodu podľa potvrdenia zamestnávateľa   nemala   v   tomto   období   vymeriavací   základ   na   platenie   poistného v nezamestnanosti.   Rozhodnutím   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   vo   V.   č.   k: 2010/02/110-OIPSS   z   8.   februára   2010   bola   zaradená   do   evidencie   uchádzačov   o zamestnanie dňom 1. februára 2010:

Podľa   §   108   ods.   1   zákona   výška   dávky   v   nezamestnanosti   je   50%   denného vymeriavacieho základu.

Medzi účastníkmi bol sporný spôsob určenia vymeriavacieho základu. Denný vymeriavací základ na určenie sumy dávky v nezamestnanosti je podľa § 108 ods. 2 zákona podiel súčtu vymeriavacích základov, z ktorých poistenec zaplatil poistné na poistenie   v   nezamestnanosti,   dosiahnutých   v rozhodujúcom   období   a počtu   dní rozhodujúceho obdobia. Rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu poistenca uvedeného v § 104 ods. 1 je obdobie troch rokov predchádzajúcich dňu, v ktorom vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

Podľa § 108 ods. 3 vety druhej a tretej zákona sa výška dávky v nezamestnanosti určuje   z   pravdepodobného   denného   vymeriavacieho   základu,   ak   poistenec   nemal v rozhodujúcom období uvedenom v odseku 2 vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti. Pravdepodobný denný vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9, ktorý je platný ku dňu vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a zaokrúhľuje sa na štyri desatinné miesta nahor.

Ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   žalobkyňa   v   rozhodujúcom   období   troch   rokov od 1. februára 2007 do 31. januára 2010 nemala vymeriavací základ, preto pri určení výšky dávky   v   nezamestnaností   bolo   potrebné   vychádzať   z   pravdepodobného   denného vymeriavacieho základu v súlade s § 108 ods. 3 veta tretia O. s. p.

Podľa § 138 ods. 9 zákona v znení účinnom do 31. decembra 2010 vymeriavací základ je pre povinne nemocensky poistenú a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, dobrovoľne nemocensky poistenú osobu, dobrovoľne dôchodkovo poistenú osobu a dobrovoľne poistenú osobu v nezamestnanosti mesačne najmenej vo výške 44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné.

Výška   dávky   bola   určená   z pravdepodobného   vymeriavacieho   základu,   pričom   je zrejmé, že pre výpočet, bol použitý všeobecný vymeriavací základ 8676,36 € za rok 2008 podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 54/2009 Z. z.

Ako je uvedené vyššie, žalobkyňa bola v období od 1. júla 2005 do 31. januára 2010 na rodičovskej dovolenke; z toho dôvodu došlo u nej podľa § 26 ods. 1 zákona v znení účinnom pred 1. februára 2010 k prerušeniu povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti. Dobrovoľne poistená počas rodičovskej dovolenky nebola. V období troch rokov pred vznikom nároku na dávku v nezamestnanosti   teda   žalobkyňa   nebola   povinná   platiť   poistné   na   poistenie v nezamestnanosti a nemala vymeriavací základ, z ktorého by sa pred 1. februára 2010 mohla vypočítať dávka v nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené by jej podľa § 108 ods. 2 a 3   zákona   v   znení   účinnom   do   31.   januára   2010   nebol   možné   zistiť   výšku   denného vymeriavacieho základu.

Na túto situáciu reagoval zákonodarca práve zákonom č. 572/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa   §   104a   zákona,   účinného   od   1.   februára   2010,   do   obdobia   poistenia v nezamestnanosti na nárok na dávku v nezamestnanosti sa započítava obdobie prerušenia povinného   poistenia   v   nezamestnanosti   zamestnanca   z   dôvodu   čerpania   rodičovskej dovolenky podľa osobitného predpisu.

Uvedený úmysel zákonodarcu, aby obdobie čerpania rodičovskej dovolenky bolo na nárok na dávku v nezamestnanosti započítané do obdobia poistenia v nezamestnanosti, sa prejavil aj v zmene ustanovenia § 108 ods. 3 zákona.

Podľa § 108 ods. 3 zákona v znení účinnom od 1. februára 2010 ak v rozhodujúcom období podľa odseku 2 nie sú tri roky, za ktoré možno zistiť denný vymeriavací základ na určenie sumy dávky v nezamestnanosti poistenca uvedeného v § 104 ods. 1, alebo nie sú dva roky,   za   ktoré   možno   zistiť   denný   vymeriavací   základ   na   určenie   sumy   dávky v nezamestnanosti poistenca uvedeného v § 104 ods. 2, denný vymeriavací základ sa zistí z tohto kratšieho obdobia. Výška dávky v nezamestnanosti sa určuje z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu, ak poistenec nemal v rozhodujúcom období uvedenom v odseku   2   vymeriavací   základ   na   platenie   poistného   na   poistenie   v   nezamestnanosti. Pravdepodobný denný vymeriavací základ je vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9, ktorý je   platný   ku   dňu   vzniku   nároku   na   dávku   v nezamestnanosti   a   zaokrúhľuje   sa   na   štyri desatinné miesta nahor.

Vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9 zákona je najmenej vo výške 44,2% jednej dvanástiny   všeobecného   vymeriavacieho   základu   za   kalendárny   rok,   ktorý   dva   roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné.

Znenie § 108 ods. 3 tretej vety zákona je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vykladať   tak,   že   pravdepodobným   vymeriavacím   základom   je   podiel   44,2   %   jednej dvanástiny   všeobecného   vymeriavacieho   základu   za   kalendárny   rok,   ktorý   dva   roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné, a počtu dní v mesiaci.

Iný výklad by viedol k situácii, že napriek tomu, že osoba na rodičovskej dovolenke neplatila žiadne poistné na poistenie v nezamestnanosti, dávka v nezamestnanosti by v jej prípade bola vyššia ako u poistencov, ktorí platili poistné z vymeriavacieho základu, ktorý bol   rovnaký   alebo   vyšší   ako   všeobecný   vymeriavací   základ.   Taký   výklad   by   sa   priečil úmyslu zákonodarcu primeraným spôsobom zabezpečiť osoby, ktoré boli na rodičovskej dovolenke, pre prípad straty zamestnania.

Pokiaľ   sa   teda   žalobkyňa   domáhala   zistenia   pravdepodobného   denného vymeriavacieho základu podľa doslovného znenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona, túto jej požiadavku   odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   a   postup   žalovanej   pri   určení   výšky pravdepodobného denného vymeriavacieho základu žalobkyne sumou 11,4236 € na jeden deň podľa počtu dní v mesiaci (28 dní) považoval za zákonný.

Podľa   §   209   ods.   3   zákona   výrok   obsahuje   rozhodnutie   vo   vecí   s   uvedením ustanovenia   právneho   predpisu,   podľa   ktorého,   sa   rozhodlo,   prípadne   aj   rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Výrok rozhodnutia musí byť jasný a určitý a zrozumiteľný. Podľa § 107 zákona dávka v nezamestnanosti sa poskytuje za dni. Podľa   §   108   ods.   1   zákona   výška   dávky   v   nezamestnanosti   je   50%   denného vymeriavacieho základu.

Pobočka   Sociálnej   poisťovne   ako   správny   orgán   prvého   stupňa   rozhodnutím z 30. júna   2010   priznala   žalobkyni   dávku   v nezamestnanosti   vo   výške   50% pravdepodobného vymeriavacieho základu 11,4136 € na obdobie šiestich mesiacov. Z uvedeného výroku však nie je zrejmé a jednoznačne určené, v akej výške vlastne dávka v nezamestnanosti patrí žalobkyni za každý deň jej poskytovania. Vzhľadom na tento nedostatok odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť pre nezrozumiteľnosť (§ 250j ods. 2 písm. d/ zákona), preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 vety druhej v spojení s § 220 O. s. p. zmenil, obe rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sú správne orgány viazané právnym náborom odvolacieho súdu (§ 250ja   ods.   4   O.   s.   p.),   pričom   v   novom   rozhodnutí   určia   konkrétnu   výšku   dávky v nezamestnanosti, patriacej za každý deň a svoje rozhodnutie riadne odôvodnia aj čo do výpočtu dennej dávky v nezamestnanosti.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku,   lebo   úspešná   žalobkyňa   náhradu   trov   nežiadala   a   žalovaná   bola   v   konaní neúspešná.“

Sťažovateľka s týmto právnym názorom nesúhlasí, považuje ho za arbitrárny, pričom týmto   odôvodnením   (resp.   týmto   právnym   názorom   v   odôvodnení)   bolo   porušené   jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 29. marca 2012. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso/30/2011 z 29. marca 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd ďalej poukazuje na § 31a zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 4 OSP odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 2 OSP dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP).   Uvedené   ustanovenie   vyjadruje,   že   svoj   postoj   k   otázke,   ktorá   tvorila   predmet konania, vyslovuje súd vo výroku rozhodnutia. Výrok je tou časťou rozhodnutia, ktorá nadobúda   záväzné   účinky   na   právne   vzťahy   účastníkov   konania   (§   159   ods.   2   OSP). Z týchto   skutočností   vyplýva   aj   to,   že   opravný   prostriedok   (napr.   odvolanie   alebo dovolanie) možno podať len proti niektorému z výrokov namietaného rozhodnutia s tým, že odvolanie, prípadne dovolanie len proti odôvodneniu nemožno podať (§ 202 ods. 4, § 236 ods.   2   OSP).   Za   splnenia   zákonných   podmienok   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania (napr. § 201, § 240 ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo   rozhodnutie   súdu.   Tento   neprospech   sa   prejaví   v   zásade   tým,   že   účastník   bol neúspešný   vo   veci   samej,   prípadne   rozhodnutím   procesnej   povahy,   ktoré   znamená   pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Neprospech účastníka (teda neúspech vo veci samej, prípadne ujma) musí vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť v tejto časti rozhodnutia vyjadrený. Z uvedeného tiež vyplýva, že pre prípustnosť opravného prostriedku nepostačuje, ak tento neprospech vyplýva len z dôvodov rozhodnutia alebo je v nich len vyjadrený.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   ju   podala   len   proti dôvodom   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   29.   marca   2012.   Táto   skutočnosť zakladá neprípustnosť jej sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že sťažovateľka mala v odvolacom konaní plný úspech vo veci, pretože namietaným rozsudkom z 29. marca 2012 najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a ústredia Sociálnej poisťovne a vrátil vec správnym orgánom na ďalšie konanie.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012