znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 596/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/13/2011 z 26. januára   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. M., M. (ďalej len,,sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/13/2011 z 26. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Sociálna   poisťovňa   –   ústredie   (ďalej   len „Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím č. 470 501 1720 z 15. apríla 2010 zamietla žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku od 1. mája 2004.

Sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   opravný   prostriedok   podľa   §   250l Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Sd/34/2010-38 z 10. decembra 2010 tak, že toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne v spojení so zmenovým rozhodnutím č. 470 501 1720 z 25. mája 2010 potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 7 So/13/2011-59 z 26. januára 2012 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 tak, že konanie o dovolaní zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Sťažovateľ z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky... nebola zamietnutá z dôvodu nevyužitia všetkých dostupných právnych prostriedkov... podal najprv dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 283/2007 podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie prípustné. Po oboznámení sa s rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou ústavného súdu /uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 481/2011/, v zmysle ktorej bolo potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu dovolacieho súdu 1Sdo/8/2012   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu a súčasne   v   nej   bolo   potrebné   napadnúť   sťažnosťou   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu 7So/13/2011, podáva sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde túto sťažnosť.

V súlade s citovaným uznesením ústavného súdu IV. ÚS 481/2011 podáva sa táto sťažnosť   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   7So/13/2011   pretože   aj   ním   a   aj rozhodnutím dovolacieho súdu 1Sdo/8/2012 boli porušené základné sťažovateľove práva tak ako vyplývajú z uvedených ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sa podáva v celom rozsahu v zákonnej lehote táto sťažnosť, ktorej prípustnosť je založená v dôsledku postupu dovolacieho súdu, ktorým bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)... OSP... Okrem odňatia možnosti dovolacím súdom konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ OSP - § 241 ods. 2 písm. a/ OSP - sťažnosť smeruje v celom rozsahu aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu 7So/13/2011, a to v súlade s ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ OSP, keďže konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie zároveň spočíva v nesprávnom posúdení veci....

Odvolací súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým,   že nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c/ OSP, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadoval dôležitý verejný záujem a s ustanovením § 214 ods. 1 písm. b/ OSP, pretože ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania....

Dôležitý   verejný   záujem   spočíva   v   tom,   že   vzhľadom   na   predmet   sporu   je nepochybné, že prejednávaná vec sa dotýka z právneho hľadiska významného počtu osôb. Ide napríklad o už prebiehajúce konania. Sú tu však aj analogické prípady v ktorých boli dávky priznané kladnými rozhodnutiami...

Odvolací súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čím došlo   k   porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   spravodlivý   proces,   zahrňujúce   právo   na verejné prerokovanie veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že pokiaľ   nebolo   nariadené   pojednávanie,   hoci   naň   boli   splnené   zákonom   stanovené podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konania pred súdom... Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie aj postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi   konania   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   mu   OSP   dáva.   Takýmto procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia....

Je   potrebné   konštatovať,   že   so   sťažovateľovými   námietkami   sa   odvolací   súd nevysporiadal.   Neodôvodnil   svoj   záver   v   zmysle   ktorého   vylúčil   použitie   §   174   zákona č. 235/1992 Zb. v spojení s ustanovením § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a pre tento záver si neobstaral dostatok dôkazov a podkladov. Odvolací súd sa v zásade len obmedzil na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. 8Sd/34/2010, ktoré považoval za vyčerpávajúce /ktoré však neboli/, a okrem všeobecných konštatovaní   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili   tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, a postupoval tak spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   preukazuje   svoju   právnu   argumentáciu   týkajúcu   sa predmetu samotného konania pred Sociálnou poisťovňou a tiež pred všeobecnými súdmi v konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo). Sťažovateľ tiež poukazuje na odlišné rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu v obdobných veciach, pričom uvádza:„Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   protichodné   závery   vyslovené   v   analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie /ÚS 49/06/.

Zistenie, že Krajský súd v Bratislave sp. zn. 8 Sd /34/2010-38 z 10. decembra 2010, Najvyšší súd Slovenskej republiky a ústavný súd v analogických veciach rozhodli odlišným spôsobom /sp. zn.: 1 Sdo 15/2005, 16 Sd 80/2006, 6 Sd 71/2007, 9 So 112/2009, nález III. ÚS   300/06-48/.   ako   sa   to   stalo   aj   v   tomto   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   utvrdilo sťažovateľov   záver   o   porušení   jeho   základných   práv.   Táto   skutočnosť   spochybňuje objektivitu   a   nezabránila   eliminácii   svojvôle   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave rozhodnutím 8Sd/34/2010 a touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V prípade sp. zn. 1 Sdo 15/2005 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o tú istú predsedníčku senátu, ktorá rozhodovala aj v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutia však boli protichodné. Je prejudikované, že je povinnosťou odvolacieho súdu   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne   a   zdržanlivo   /t.   j.   výlučne   len v nevyhnutných   prípadoch,   opodstatňujúcich   prekročenie   princípu   predvídateľnosti/,   ale tiež s dôkladným odôvodnením takéhoto postupu. Jeho súčasťou by nevyhnutne malo byť presvedčivé   vysvetlenie   toho,   prečo   aj   napriek   očakávanému   rešpektu   k   doterajšej rozhodovacej praxi bolo u tej istej osoby rozhodnuté protichodne. Táto časť odôvodnenia v rozhodnutí odvolacieho súdu chýba.

Odvolacím   súdom   nebola   venovaná   pozornosť   skutočnosti,   že   poisťovňa nerešpektovala právne názory Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutiach 5Sd 321/06 a 6 Sd   113/08.   V   tomto   smere   v   rámci   vyčerpania   dostupných   právnych   prostriedkov sťažovateľ   požiadal   o   vykonanie   nápravy   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky a Verejného   ochrancu   práv.   Ani   jeden   z   nich,   hoci   už   došlo   k   evidentnému   porušeniu zákona, konkrétne ustanovenia § 250r OSP, nápravu nevykonal. Zostal teda už len ústavný súd a preto sa mu táto sťažnosť aj predkladá v pevnej viere, že sťažovateľ sa konečne dovolá spravodlivosti.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 boli   porušené.

... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7So/13/2011   z   26.   januára   2012   boli porušené.

...   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

...   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7So/13/2011 z 26. januára 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľovi v sume 268,92 €... na účet..., ktorý má jeho právna zástupkyňa JUDr. Mária Lukačovičová... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   So/13/2011 z 26. januára 2012

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný súd...   nebola   zamietnutá   z   dôvodu   nevyužitia   všetkých   dostupných   právnych prostriedkov   /v tomto   prípade   dovolania/   podal   najprv   dovolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 283/2007 podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie prípustné. Po oboznámení sa s rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou ústavného súdu... sp. zn. IV. ÚS 481/2011... v zmysle ktorej bolo potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu dovolacieho súdu 1 Sdo/8/2012 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia   dovolacieho   súdu   a   súčasne   v   nej   bolo   potrebné   napadnúť   sťažnosťou   aj rozhodnutie odvolacieho súdu...“.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V   správnom   súdnictve   vytvára   Občiansky   súdny   poriadok   osobitný   systém opravných   prostriedkov,   ktorý   je   vymedzený   odchylne   od   všeobecných   predpokladov prípustnosti   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   štvrtej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   predovšetkým   tým,   že   vylučuje   niektoré   rozhodnutia z prieskumu opravným súdom.

Podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b). Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať činnosť   orgánov   verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom skutkovým,   ale je súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už   správne   súdnictvo   je   kontrolou   inej   sústavy,   zákonodarca   nepovažoval   za   rozumné a účelné,   aby   kontrola   verejnej   správy   bola   ešte   kontrolovaná   prostredníctvom   inštitútu dovolania.   Okrem   toho   správne   súdnictvo   nemusí   byť   zjednocované   prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou   historických   okolností   obsiahnuté   v   jednom   procesnom   kódexe   (m.   m. IV. ÚS 208/08). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/13/2011 z 26. januára 2012 od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012, ktorým bolo konanie o dovolaní zastavené, t. j. od 15. mája 2012.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   s   uvedeným   právnym   názorom sťažovateľa o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   proti   namietanému   rozsudku   osobne 11. júna 2012 s tým, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z 26. januára 2012, pričom tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 16.   februára 2012.   Z   uvedeného je zrejmé,   že sťažovateľ   podal   sťažnosť   zjavne   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (III. ÚS 370/2010) vyslovil, že sa nemožno stotožniť s názorom, podľa ktorého plynutie zákonnej lehoty sa odvíja iba od doručenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   ktorým   zastavil   dovolacie   konanie   pre neprípustnosť,   pretože   týmto   rozhodnutím   už   najvyšší   súd   nemohol   spôsobiť   porušenie označených práv, keď správne v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a judikatúrou ústavného   súdu   odmietol   sťažovateľom   podané   dovolanie   (resp.   konanie   o   dovolaní zastavil) z dôvodu, že v správnom súdnictve je vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý vyplýval   z   odôvodnenia   sťažnosti)   v   označenom   konaní   nepovažoval   za   zachovanú, odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

Takýto záver je v súlade aj s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   avšak s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Takouto výnimkou je   práve   rozhodnutie   o   zastavení   dovolacieho   konania   v   prípade   správneho   súdnictva, v ktorom je dovolacie konanie vylúčené.

Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásade nemožno aplikovať z dôvodu, že nejde o   vec správneho   súdnictva.   Závery,   ktoré   sú   uvedené   v   náleze ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   125/2011,   IV.   ÚS   81/2012,   IV.   ÚS   82/2012,   IV.   ÚS   83/2012, IV. ÚS 127/2012), preto v súčasnosti nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (Správne   súdnictvo)   neprípustné   (pozri predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), čo v posudzovanom prípade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako podanej oneskorene.

Rovnako   tak   na   podporu   tohto   právneho   záveru   ústavný   súd   poukazuje   aj   na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   13   dohovoru týkajúcu sa požiadaviek kladených na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech.   Velké   Komentáře. Praha:   C.   H.   Beck,   2012,   s.   198).   Povinnosť   vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry   ESĽP   (Van   Oosterwijck   proti   Belgicku,   rozsudok   zo   6.   novembra   1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť,   že   takýto   prostriedok   nápravy   ponúka   primerané   vyhliadky   na   úspech,   napr. s ohľadom   na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a ďalší proti   Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   konštatuje,   že   dovolanie   uplatnené sťažovateľom v jeho právnej veci v rámci správneho súdnictva nemožno s poukazom na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu akceptovanú zo strany ústavného súdu považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ musí (mal) vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 25. apríla 2012 uviedol:«Navrhovateľ podal dňa 25. februára 2012 na poštovú prepravu dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 7So/13/2011 zo dňa 26. januára 2012, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sd/34/2010- 38 zo dňa 10. decembra 2010. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).

V   danej   veci   považuje   najvyšší   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   síce   dovolanie   je opravným prostriedkom (a to mimoriadnym), avšak zo žiadneho ustanovenia piatej časti OSP nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom. Z uvedeného je preto zrejmé, že samotná neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,   podľa   ktorej   „niet   žiadnych   právnych   pochýb   o   skutočnosti,   že   dovolanie   je v správnom   súdnictve   neprípustné“   (II.   ÚS   87/09,   IV.   ÚS   208/08).   Ústavný   súd   taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní   dohliada   najvyšší   súd   prostredníctvom   inštitútu   dovolania   na   procesnú   čistotu a jednotnosť   rozhodovania   v   súdnych   konaniach,   ktorých   podstatou   je   v   zásade   spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom   inštitútu   dovolania.   Okrem   toho   správne   súdnictvo   nemusí   byť zjednocovane prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne   a   civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté   v   jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08).

Preto   najvyšší   súd   s   poukazom   na   ustanovenie   §   104   ods.   1   OSP   v   spojení s ustanovením   §   246c   ods.   1   OSP   a   v   intenciách   citovanej   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.»Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý zastavil konanie o dovolaní z dôvodu, že v správnom súdnictve nie je   prípustné   dovolanie.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   postupom   najvyššieho   súdu v namietanom konaní a jeho uznesením mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na § 246c ods. 1 OSP, podľa ktorého opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Následne uviedol, že v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývala prípustnosť dovolania. Rovnako tak poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplývajú   rovnaké   závery.   Na   základe   týchto   skutočností   konanie   o   dovolaní   zastavil. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky   arbitrárnosti,   teda   svojvôle,   sú   logické   a   je   možné   k   nim   dospieť   aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 246c ods. 1 v spojení s § 236 ods. 1 OSP).

Vo svojej judikatúre ústavný súd tiež konštatoval, že pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená   právoplatným   rozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci   opravný   prostriedok   (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 125/2011; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú   (mutatis mutandis IV.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   125/2011).   Postup   súdu   v   súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením z 25. apríla 2012, prípadne postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní,   ktorý   predchádzal   vydaniu   tohto uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012