znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 594/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11434/2013, sp. zn. Rvp 11438/2013, sp. zn. Rvp 11439/2013, sp. zn. Rvp 11440/2013, sp. zn.   Rvp   11530/2013,   sp.   zn.   Rvp   11531/2013,   sp.   zn.   Rvp 11543/2013,   sp.   zn.   Rvp 11545/2013, sp. zn. Rvp 11546/2013, sp. zn. Rvp 11547/2013, sp. zn. Rvp 11549/2013, sp. zn.   Rvp   11560/2013,   sp.   zn.   Rvp   11576/2013,   sp.   zn.   Rvp 11577/2013,   sp.   zn.   Rvp 11578/2013, sp. zn. Rvp 11579/2013, sp. zn. Rvp 14176/2013, sp. zn. Rvp 14177/2013, sp. zn.   Rvp   14178/2013,   sp.   zn.   Rvp   14179/2013,   sp.   zn.   Rvp 14180/2013,   sp.   zn.   Rvp 14181/2013, sp. zn. Rvp 14182/2013, sp. zn. Rvp 14183/2013, sp. zn. Rvp 14184/2013, sp. zn.   Rvp   14185/2013,   sp.   zn.   Rvp   14186/2013,   sp.   zn.   Rvp 14187/2013,   sp.   zn.   Rvp 14188/2013, sp. zn. Rvp 14189/2013, sp. zn. Rvp 14190/2013, sp. zn. Rvp 14191/2013 a sp. zn. Rvp 14192/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 NcC 346/2012 zo 17. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11434/2013, sp. zn. Rvp 11438/2013, sp. zn. Rvp 11439/2013, sp. zn. Rvp 11440/2013, sp. zn. Rvp 11530/2013, sp. zn. Rvp 11531/2013, sp. zn. Rvp 11543/2013, sp. zn. Rvp 11545/2013, sp. zn.   Rvp   11546/2013,   sp.   zn.   Rvp   11547/2013,   sp.   zn.   Rvp   11549/2013,   sp.   zn.   Rvp 11560/2013, sp. zn. Rvp 11576/2013, sp. zn. Rvp 11577/2013, sp. zn. Rvp 11578/2013, sp. zn.   Rvp   11579/2013,   sp.   zn.   Rvp   14176/2013,   sp.   zn.   Rvp   14177/2013,   sp.   zn.   Rvp 14178/2013, sp. zn. Rvp 14179/2013, sp. zn. Rvp 14180/2013, sp. zn. Rvp 14181/2013, sp. zn.   Rvp   14182/2013,   sp.   zn.   Rvp   14183/2013,   sp.   zn.   Rvp   14184/2013,   sp.   zn.   Rvp 14185/2013, sp. zn. Rvp 14186/2013, sp. zn. Rvp 14187/2013, sp. zn. Rvp 14188/2013, sp. zn.   Rvp   14189/2013,   sp.   zn.   Rvp   14190/2013,   sp.   zn.   Rvp   14191/2013   a   sp.   zn.   Rvp 14192/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 11434/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2013 a 18. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 346/2012 zo 17. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   práva   na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   9   C   155/2012,   sp.   zn.   5   C   181/2012,   sp.   zn. 10 C 123/2012, sp. zn. 10 C 149/2012, sp. zn. 9 C 118/2012, sp. zn. 10 C 163/2012, sp. zn. 9 C 168/2012, sp. zn. 10 C 179/2012, sp. zn. 10 C 173/2012, sp. zn. 9 C 115/2012, sp. zn. 10 C 154/2012, sp. zn. 12 C 155/2012, sp. zn. 10 C 162/2012, sp. zn. 10 C 182/2012 a sp. zn.   5   C   164/2012,   sp.   zn.   9   C 182/2012   a   sp.   zn.   4   C   161/2012   (ďalej   spolu   aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom nerozhodoval   vylúčený   sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP,   teda   splnenie   zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   5   NcC   352/2012,   sp.   zn. 5 NcC 382/2012, sp. zn. 5 NcC 394/2012, sp. zn. 5 NcC 398/2012, sp. zn. 5 NcC 368/2012, sp.   zn.   5   NcC   374/2012,   sp.   zn.   5   NcC   346/2012,   sp.   zn.   5   NcC   351/2012,   sp.   zn. 5 NcC 357/2012, sp. zn. 5 NcC 364/2012, sp. zn. 5 NcC 365/2012, sp. zn. 5 NcC 405/2012, sp.   zn.   5   NcC   376/2012,   sp.   zn.5   NcC   384/2012,   sp.   zn.   5   NcC   388/2012,   sp.   zn. 5 NcC 397/2012   a   sp.   zn.   5   NcC   348/2012   zo   17.   októbra   2012   (ďalej   aj   „predmetné uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 5 NcC 346/2012 zo   17.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 5 NcC 346/2012 okrem iných i konania vedené pod sp. zn. 5 NcC 352/2012, sp. zn. 5 NcC 382/2012, sp. zn. 5 NcC 394/2012, sp. zn. 5 NcC 398/2012, sp. zn. 5 NcC 368/2012, sp. zn. 5 NcC 374/2012, sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp.   zn.   5   NcC   351/2012,   sp.   zn.   5   NcC   357/2012,   sp.   zn.   5   NcC   364/2012   a   sp.   zn. 5 NcC 365/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania   a   rozhodovania   tam   označených civilných vecí (výroky 2 až 5 napadnutého uznesenia krajského súdu).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach o jej žalobách o náhradu škody napadnutým uznesením (uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   5   NcC   346/2012   zo   17.   októbra   2012,   pozn.),   a   nie   uzneseniami   sp.   zn. 5 NcC 352/2012, sp. zn. 5 NcC 382/2012, sp. zn. 5 NcC 394/2012, sp. zn. 5 NcC 398/2012, sp.   zn.   5   NcC   368/2012,   sp.   zn.   5   NcC   374/2012,   sp.   zn.   5   NcC   351/2012,   sp.   zn. 5 NcC 357/2012, sp. zn. 5 NcC 364/2012 a sp. zn. 5 NcC 365/2012 zo 17. októbra 2012 (citované uznesenia krajský súd ani nevydal, pozn.). Za týchto okolností by ústavný súd uplatnením   formalistického   prístupu   k   preskúmaniu   sťažností   sťažovateľky   (okrem sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   14176/2013   a sp.   zn. Rvp 11543/2013) v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14176/2013 a sp. zn. Rvp 11543/2013) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to s prihliadnutím na príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11434/2013, sp. zn. Rvp 11438/2013, sp. zn. Rvp 11439/2013, sp. zn. Rvp 11440/2013, sp.   zn.   Rvp   11530/2013,   sp.   zn.   Rvp   11531/2013,   sp.   zn.   Rvp 11543/2013,   sp.   zn. Rvp 11545/2013, sp. zn. Rvp 11546/2013, sp. zn. Rvp 11547/2013, sp. zn. Rvp 11549/2013, sp.   zn.   Rvp   11560/2013,   sp.   zn.   Rvp   11576/2013,   sp.   zn.   Rvp 11577/2013,   sp.   zn. Rvp 11578/2013, sp. zn. Rvp 11579/2013, sp. zn. Rvp 14176/2013, sp. zn. Rvp 14177/2013, sp.   zn.   Rvp   14178/2013,   sp.   zn.   Rvp   14179/2013,   sp.   zn.   Rvp 14180/2013,   sp.   zn. Rvp 14181/2013, sp. zn. Rvp 14182/2013, sp. zn. Rvp 14183/2013, sp. zn. Rvp 14184/2013, sp.   zn.   Rvp   14185/2013,   sp.   zn.   Rvp   14186/2013,   sp.   zn.   Rvp 14187/2013,   sp.   zn. Rvp 14188/2013, sp. zn. Rvp 14189/2013, sp. zn. Rvp 14190/2013, sp. zn. Rvp 14191/2013 a sp. zn. Rvp 14192/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 7137/2013, sp. zn. Rvp 7124/2013, sp. zn. Rvp 7127/2013, sp. zn. Rvp 7129/2013, sp. zn. Rvp 7141/2013, sp. zn. Rvp 7142/2013, sp. zn.   Rvp   7134/2013,   sp.   zn.   Rvp   7136/2013,   sp.   zn.   Rvp   7138/2013,   sp.   zn. Rvp 7139/2013, sp. zn. Rvp 7140/2013, sp. zn. Rvp 7130/2013, sp. zn. Rvp 7123/2013, sp. zn.   Rvp   7125/2013,   sp.   zn.   Rvp   7126/2013,   sp.   zn.   Rvp   7128/2013   a sp.   zn. Rvp 7135/2013   na   ústavnom   súde   prebiehajú   konania   o   sťažnostiach   sťažovateľky doručených 8. januára 2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 5 NcC 346/2012 zo 17. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd okrem iných spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti   vedené   pod   spisovými značkami sp. zn. 5 NcC 352/2012, sp. zn. 5 NcC 382/2012, sp. zn. 5 NcC 394/2012, sp. zn. 5 NcC 398/2012, sp. zn. 5 NcC 368/2012, sp. zn. 5 NcC 374/2012, sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp.   zn.   5   NcC   351/2012,   sp.   zn.   5   NcC   357/2012,   sp.   zn.   5   NcC   364/2012   a   sp.   zn. 5 NcC 365/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu. Podľa zistenia   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   uvedenými   spisovými   značkami vystupujú identickí   účastníci   konania (sťažovateľka   a   krajský   súd),   predmet   uvedených konaní je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní pod sp. zn. Rvp 7137/2013, sp. zn. Rvp 7124/2013, sp. zn. Rvp 7127/2013, sp. zn. Rvp 7129/2013, sp. zn.   Rvp   7141/2013,   sp.   zn.   Rvp   7142/2013,   sp.   zn.   Rvp   7134/2013,   sp.   zn. Rvp 7136/2013, sp. zn. Rvp 7138/2013, sp. zn. Rvp 7139/2013, sp. zn. Rvp 7140/2013, sp. zn.   Rvp   7130/2013,   sp.   zn.   Rvp   7123/2013,   sp.   zn.   Rvp   7125/2013,   sp.   zn. Rvp 7126/2013, sp. zn. Rvp 7128/2013 a sp. zn. Rvp 7135/2013 bráni tomu, aby proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 NcC 346/2012 zo 17. októbra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania, a preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn.   Rvp   11434/2013,   sp.   zn.   Rvp   11438/2013,   sp.   zn.   Rvp   11439/2013,   sp. zn. Rvp 11440/2013, sp. zn. Rvp 11530/2013, sp. zn. Rvp 11531/2013, sp. zn. Rvp 11543/2013, sp.   zn.   Rvp   11545/2013,   sp.   zn.   Rvp   11546/2013,   sp.   zn.   Rvp   11547/2013,   sp.   zn. Rvp 11549/2013, sp. zn. Rvp 11560/2013, sp. zn. Rvp 11576/2013, sp. zn. Rvp 11577/2013, sp.   zn.   Rvp   11578/2013,   sp.   zn.   Rvp   11579/2013,   sp.   zn.   Rvp   14176/2013,   sp.   zn. Rvp 14177/2013, sp. zn. Rvp 14178/2013, sp. zn. Rvp 14179/2013, sp. zn. Rvp 14180/2013, sp.   zn.   Rvp   14181/2013,   sp.   zn.   Rvp   14182/2013,   sp.   zn.   Rvp   14183/2013,   sp.   zn. Rvp 14184/2013, sp. zn. Rvp 14185/2013, sp. zn. Rvp 14186/2013, sp. zn. Rvp 14187/2013, sp.   zn.   Rvp   14188/2013,   sp.   zn.   Rvp   14189/2013,   sp.   zn.   Rvp   14190/2013,   sp.   zn. Rvp 14191/2013 a sp. zn. Rvp 14192/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013