znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 593/2012-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. I. B., Z., zastúpeného Advokátska kancelária M., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. I. B. trovy konania v sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu Advokátska kancelária M., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012 doručená sťažnosť Mgr. I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti,   ako aj z obsahu spisu vyplýva, že pred okresným súdom je vedené konanie v právnej veci „o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a o zaplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch“, v ktorom je sťažovateľ v procesnom postavení odporcu v 2. rade. Sťažovateľ vstúpil do konania na základe uznesenia okresného súdu z 30. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. januára 2009 (návrh na pripustenie vstupu sťažovateľa do konania na strane odporcu predložil okresnému súdu navrhovateľ, pozn.); konanie je vedené pod sp. zn. 9 C 77/2006.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Navrhovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   doručeným   Okresnému   súdu Bratislava II dňa 27. 03. 2006 domáhal vydania rozsudku, ktorým spoločnosti E. a. s. ako odporcovi a zároveň vydavateľovi denníka... uloží povinnosť na svoje náklady uverejniť ospravedlnenie   v   navrhnutom   znení   a   zároveň   uloží   povinnosť   zaplatiť   primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 33.193,92 eur a trovy konania. Podaním zo dňa 01. 10. 2008, doručeným súdu dňa 03. 10. 2008. navrhovateľ navrhol, aby do konania na strane odporcu pristúpil ďalší účastník I. B., autor článku „Šéf nemocnice prenajal priestory sám sebe“   a   zároveň,   aby   súd   pripustil   zmenu   návrhu   spočívajúcu   v   tom,   že   v   doterajšom žalobnom návrhu sa za slovo „odporca“ vložia slová „v 1. rade“ a žalobný návrh rozšíril tak, že uverejnenia ospravedlnenia sa domáhal aj voči autorovi článku I. B. ako odporcovi v 2.   rade,   proti ktorému sa titulom primeraného zadosťučinenia v peniazoch domáhal aj zaplatenia 3.319,40 eur a náhrady trov konania. Dňa 30. 12. 2008 Okresný súd Bratislava II   uznesením   pripustil,   aby   do   konania   na   strane   odporcu   ako   ďalší   účastník   vstúpil sťažovateľ.

Odo dňa začatia konania, resp. rozhodnutia o pripustení vstupu sťažovateľa ako ďalšieho   účastníka   na   strane   odporcu   do   konania   boli   nariadené   termíny   pojednávaní Okresným   súdom   Bratislava   II...   viackrát   neefektívne   rušené.   Odo   dňa   posledného Oznámenia konajúceho súdu zo dňa 09. 03. 2012, v ktorom bol sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu upovedomený o zrušení pojednávania určeného na deň 21. 03. 2012, príslušný súd vôbec nekonal...

... Súd síce dňa 27. 06. 2012 rozhodol o zamietnutí návrhu odporcu 2/ na opravu zápisnice o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava II ešte zo dňa 05. 12. 2011, avšak tento postup konajúceho súdu, resp. úkon, ktorým je rozhodnutie o zamietnutí návrhu na opravu zápisnice o pojednávaní, v priebehu obdobia od pojednávania konaného dňa 23. 01. 2012 do dnešného dňa, s poukazom na vyššie citovanú ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemožno považovať za postup, resp. úkon efektívny pre rozhodnutie vo veci samej. Súd týmto uznesením zo dňa 27. 06. 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľa ako odporcu 2/ na opravu zápisnice o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava II dňa 05. 12. 2011 možno formálne koná, ale tieto úkony ešte nevedú k efektívnemu odstráneniu stavu právnej neistoty (napr. nariadenie termínu pojednávania, dokazovanie a pod.).

Konanie trvá viac ako 6 rokov (voči sťažovateľovi ako odporcovi 2/ takmer 4 roky), pričom nie je predpoklad jeho skorého právoplatného ukončenia, keďže súd prvého stupňa k dnešnému dňu vo veci ešte nevytýčil ani najbližší termín pojednávania.»

V sťažnosti sa tiež uvádza, že „dňa 31. 05. 2012 sťažovateľ (zastúpený advokátom) podal sťažnosť na prieťahy“, na ktorú reagovala predsedníčka okresného súdu prípisom sp. zn. 9 C 77/2006 zo 4. júla 2012, v ktorom „vyhodnotila sťažnosť ako neopodstatnenú z dôvodu, že nariadený termín pojednávania na deň 21. 03. 2012 bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne... V odpovedi na sťažnosť na prieťahy predsedníčka Okresného súdu Bratislava II síce priznala, že došlo k nečinnosti v konaní, avšak v danom prípade   sa   malo   jednať   o   objektívne   dôvody,   a   preto   bola   sťažnosť   vyhodnotená   ako neopodstatnená.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn.: 9 C/77/2006 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn.: 9 C/77/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   I.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   10.000,-   EUR   (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Sťažovateľovi   I.   B.   priznáva   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava   II   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   593/2012-19   z   22.   novembra   2012   prijal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006, na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval predsedníčku   okresného   súdu,   aby prípadne   doplnila   svoje vyjadrenie k sťažnosti zo 14. novembra 2012 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2178/2012 doručenom ústavnému súdu   17.   decembra   2012   oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie,   a   súhlasí   s jeho   upustením.   Ďalej   oznámila,   že   nepovažuje   za   potrebné doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti   sťažovateľa   sp.   zn. Spr. 3638/2012 z 8.   novembra 2012, v ktorom sa stotožnila so stanoviskom zákonného sudcu, a uviedla: „stotožňujem sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa doručenej Ústavnému Slovenskej republiky a vzhľadom na túto skutočnosť sťažnosť považujem za opodstatnenú.“ Vo vyjadrení k sťažnosti zákonný sudca uviedol prehľad úkonov okresného súdu v napadnutom konaní:

„... 27. 03. 2006 - súdu doručený žalobný návrh

05. 04. 2006 - výzva navrhovateľovi na úhradu súdneho poplatku za návrh

24. 04. 2006 - úhrada súdneho poplatku

11. 05. 2006 - doručovanie návrhu odporcovi na vyjadrenie

05. 06. 2006 - vyjadrenie odporcu k žalobe

22. 06. 2006 - stanovený T na 16. 10. 2006

08. 08. 2006 - stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu

09. 10. 2006 - zrušenie termínu; oznámenie nového termínu pojednávania 13. 12. 2006

13. 12. 2006 -   odročené   na   neurčito,   z   dôvodu   neprítomnosti   zákonného   sudcu (rodinné dôvody)

20. 12. 2007 - výzva odporcovi na doloženie dokladov

29. 01. 2007 - doloženie dokladov odporcom 18. 04. 2008 - stanovený T na 02. 06. 2008

02. 06. 2008 - meritórne prejednávanie veci, odročené na T 03. 09. 2008

03. 09. 2008 - meritórne prejednávanie veci, odročené na T 26. 11. 2008

03. 10. 2008 - návrh navrhovateľa na pripustenie ďalšieho účastníka do konania

26. 11. 2008 - odročené na neurčito, z dôvodu rozhodovania o procesnom návrhu navrhovateľa

30. 12. 2008 - uznesenie čl. 118, ktorým súd pripustil, aby do konania na strane odporcu vstúpil ďalší účastník a zároveň pripustil zmenu návrhu

22. 01. 2009 - právoplatnosť uznesenia zo dňa 30. 12. 2008

24. 02. 2009 - stanovený T na 30. 03. 2009

30. 03. 2009 - meritórne prejednávanie vecí, odročené na T 11. 05. 2009

11. 05. 2009 - odročené na T 14. 05. 2009 (neprítomnosť zák. sudcu)

14. 05. 2009 - pre neprítomnosť odporcu v 1. rade odročené na T 22. 06. 2009

22. 06. 2009 - z dôvodu PN sudcu odročené na neurčito

01. 04. 2009 - stanovený T na 19. 05. 2010

19. 05. 2010 - z dôvodu PN sudcu odročené na neurčito

29. 07. 2010 - stanovený T na 04. 10. 2010

04. 10. 2010-zo zdravotných dôvodov sudcu odročené na T 15. 11. 2010

15. 11. 2010 - meritórne prejednávanie veci, odročené na T 17. 01. 2011

17. 01. 2010 - z dôvodu PN sudcu odročené na neurčito 23. 05. 2011 - stanovený T na 22. 06. 2011

22. 06. 2011 - výsluch svedka, odročené na T 19. 09. 2011

19. 09. 2011 - meritórne prejednávanie veci, odročené na T 02. 11. 2011

02.   11.   2011   -   meritórne   prejednávanie   veci,   odročené   za   účelom   predvolania svedkov na T 05. 12. 2011

05. 12. 2011 - výsluch svedkov, odročené na T 23. 01. 2012

23. 01. 2011 - výsluch svedkov, odročené na T 21. 03. 2012

06. 03. 2012 - zrušenie termínu pojednávania z dôvodu PN sudcu

18. 04. 2012 - opatrenie predsedu súdu - prikázanie veci na vybavenie inému sudcovi /v súlade s Rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2012, bodu 25 pravidiel určovania zákonného sudcu a v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a vzhľadom na skutočnosti že práceneschopnosť zákonného sudcu presiahla šesť týždňov   došlo   k   prerozdeleniu   senátu   zákonnej   sudkyne,   náhodným   výberom   pomocou technických a programových prostriedkov sudcom vybavujúcim príslušnú agendu/

28.   05.   2012   -   opatrenie   predsedu   súdu   -   vrátenie   spisov   zákonnej   sudkyni   (po ukončení práceneschopnosti a návrate zákonného sudcu končí funkcia zastupujúcich sudcov a   prerozdelené   veci   sa   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   vrátia zákonnému   sudcovi   -   bod   25   pravidiel   určovania   zákonného   sudcu,   Rozvrh   práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2012)

04. 06. 2012 - spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi - príprava rozhodnutia o návrhu odporcu v II. rade o opravu zápisnice

27. 06. 2012 - uznesenie čl. 416, ktorým súd návrh odporcu v II. rade na opravu zápisnice zamietol

01. 08. 2012 - spis predložený sudcovi.“

Ústavný   súd   zistil,   že   prehľad   úkonov   uvedený   vo   vyjadrení   zákonného   sudcu v zásade zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Dňa 17. decembra 2012 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3638/2012   z 8.   novembra   2012   a sp.   zn. Spr. 2178/2012 z 10. decembra 2012 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   podaní doručenom   ústavnému   súdu   27.   decembra 2012   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania,   a zároveň   si   uplatnil náhradu   trov   konania   vo   výške   323,50   €,   pričom   nevyužil   možnosť   zaujať stanovisko k vyjadreniam okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd vzal do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa navrhovateľ domáha ochrany   dobrej   povesti   právnickej   osoby   a zaplatenia   primeraného   zadosťučinenia v peniazoch. Takéto právne spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 9 C 77/2006 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť posudzovanej veci, preto ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   právnou   ani   skutkovou   zložitosťou   veci   nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní,   pričom   vychádzal   zo   svojej   ustálenej judikatúry,   v zmysle   ktorej zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 77/2006 vyplýva, že sťažovateľ sa stal účastníkom konania   na   strane   odporcu   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   z 30. decembra   2008. V období od 30. marca 2009 do 15. novembra 2010 okresný súd síce viackrát nariadil pojednávanie,   avšak   ani   jedno   z nich   sa   neuskutočnilo,   t.   j.   v tomto   období (19 a pol mesiaca)   bol de   facto   nečinný,   resp.   jeho činnosť bola neefektívna. V ďalšom priebehu konania sa opakovane objavili obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu (napr.   obdobie   od   15. novembra   2010   do   22.   júna 2011,   obdobie   od   23.   januára   2012 do 27. júna 2012).

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania (takmer osem rokov), v ktorom okresný súd dosiaľ meritórne nerozhodol, ústavný súd konštatoval, že v jeho doterajšom priebehu došlo jednak k obdobiu dlhodobej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti   okresného   súdu,   ako   aj   k   viacerým   obdobiam   jeho   krátkodobej   nečinnosti, v dôsledku čoho boli postupom okresného súdu spôsobené zbytočné prieťahy. Na tomto základe ústavný súd rozhodol,   že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/2006 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € ako „... protihodnota utrpenej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi...“. Pri odôvodnení výšky finančného zadosťučinenia poukázal aj na „okolnosti, ktoré vytvárajú stav právnej neistoty v oblasti majetkových práv sťažovateľa, a to najmä v súvislosti s uplatňovaným zaplatením primeraného zadosťučinenia v peniazoch tak voči sťažovateľovi, ako aj voči odporcovi   1/,   ktorý   v   prípade   uloženia   povinností   na   zaplatenie   primeraného zadosťučinenia   navrhovateľovi   je   oprávnený   tento   nárok   následne   ako   regresný   nárok uplatňovať   voči   sťažovateľovi.   V   súvislosti   s   vedením   súdneho   konania   vznikajú sťažovateľovi aj značné náklady, najmä ohľadom trov konania, ktoré stále narastajú. Stav právnej neistoty tak sťažovateľ pociťuje intenzívnejšie aj s ohľadom na prípadné majetkové dopady,   resp.   záväzky,   ktoré   mu   v   prípade   neúspechu   v   súdnom   konaní   hrozia. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že predmetom konania je ochrana dobrej povesti právnickej osoby spolu so zaplatením primeraného zadosťučinenia v peniazoch   uplatňované   voči   sťažovateľovi,   a   to   v   súvislosti   s   údajným   uvádzaním nepravdivých, pravdu skresľujúcich a z kontextu vytrhnutých informácií stým, že sťažovateľ má byť zodpovedný za tento zásah do dobrej povesti navrhovateľa.“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vychádzajúc   z doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   období,   v ktorých   došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj skutočnosti, že sťažovateľ sa stal účastníkom napadnutého konania až na základe uznesenia okresného súdu   z 30.   decembra   2008,   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou M., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2011,   ktorá   bola   763   €,   keďže   išlo   o úkony   právnej   služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 269,58 €. Po zvýšení tejto sumy o 20 % DPH tak celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 323,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 28. februára 2013