znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 592/2012-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti O. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, za účasti Okresného súdu Galanta, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. O. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Galanta p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. O.   G. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Galanta p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 592/2012-12 z 22. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka,   ktorá   má   v   namietanom   dedičskom   konaní   postavenie   zákonnej dedičky, vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«V roku 1992 bolo na Okresnom súde v Galante zahájené dedičské konanie pod sp. zn. D 688/1992 po poručiteľovi S. N... naposledy bytom T.

Dňa 28. 2. 1995 bola sťažovateľka ako dedič po poručiteľovi S. N. predvolaná na prejednanie   dedičstva   po   tomto   poručiteľovi.   Predmetná   dedičská   vec   je   vedená   na Okresnom   súde   v   Galante   sp.   zn.   D   688/92,   Dnot   197/93   a   bola   pridelená   súdnemu komisárovi Mgr. O. C.

Až   po   12   (dvanástich)   rokoch   Okresný   súd   v   Galante   Uznesením   prerušil   toto konanie a odkázal jednu z privolaných dedičov na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny obsahujúcej poslednú vôľu poručiteľa...

Konanie na Okresnom súde v Galante ohľadom vyššie uvedeného návrhu o určenie neplatnosti závetu č. k. 11 C 192/2004 trvalo až do roku 2009, t. j. ďalších 5 (päť) rokov. Od   skončenia   uvedeného   sporu   pre   ktorý   bolo   predmetné   dedičské   konanie prerušené, uplynuli 3 (tri) roky a súd v tejto dedičskej veci nekoná a nerozhodol, napriek tomu,   že   v   predmetnej   dedičskej   veci   bol   vynesený   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa 9.   novembra 2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   349/2011 v ktorom konštatoval,   že základné   práva   dedičov   po   S.   N.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   boli porušené...

Po vynesení uvedeného nálezu ÚS SR, súd 10 mesiacov nekonal. Až 11. septembra 2012 bolo jedno konanie pred súdnym komisárom Okresného súdu v Galante Mgr. O. C., ktorá až teraz po 20 rokoch od začatia dedičského konania dala dedičom zisťovať podklady a   listiny   pre   toto   dedičské   konanie   a   preto   pojednávanie   bolo   opätovne   odročené „predbežne na neurčito“...

Dňa 30. 08. 2012 podala O. G. sťažnosť na Okresný súd Galanta pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd v Galante vo svojej odpovedi na sťažnosť v závere skonštatoval, že súd zistil prieťahy v predmetnom konaní, za čo sa sťažovateľke ospravedlnil.

... práva sťažovateľky na rýchly a spravodlivý proces boli porušené, vznikla jej touto nečinnosťou Okresného súdu v Galante nemajetková ujma.

Konanie trvá už 20 rokov bez toho,   aby bolo vo veci toto   dedičstvo prejednané a rozhodnuté.

Preto požaduje sťažovateľka primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo výške 50 000 eur (slovom: päťdesiatisíc eur).

Sťažovateľka túto požiadavku odôvodňuje tým, že ide o konanie, kde predmetom je uplatnenie jej práva na dedičstvo. Tým, že súd vo veci bezdôvodne nekoná, vo veci za 20 rokov nebolo rozhodnuté, boli práva sťažovateľky významne poškodené.»

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Galante v konaní pod sp. zn. D 688/1992 porušil právo O. G..., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,   zaručené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Galante v konaní pod sp. zn. D 688/1992 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3.   O.   G.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50.000,-   eur (päťdesiatisíc eur), ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresnému   súdu   v   Galante   ukladá   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa okresný súd k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 963/2012 z 31. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že „pokiaľ ide o samotné posúdenie   postupu   Okresného   súdu   Galanta   v   konaní,   tento   bol   už   predmetom posudzovania Ústavným súdom SR, ktorý v tejto veci vydal nález č. k. IV: ÚS 116/2012-37, II ÚS 349/2011-23,   v   ktorých   konštatoval,   že   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov po poručiteľovi S. N. boli v minulosti porušené. Na základe toho predseda okresného súdu vo veci nariadil dohľad, vykonal pohovor so súdnou komisárkou, ktorá v predmetnej veci koná a vykonal všetky opatrenia k tomu, aby v dohľadnej dobe predmetná vec bola rozhodnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené, zohľadniac citovaný nález Ústavného súdu SR, mi nezostáva iné ako konštatovať, že prieťahy v predmetnom konaní zo strany nášho súdu v minulosti u notára súdneho komisára nastali, za čo sa aj touto cestou dotknutej sťažovateľke ospravedlňujeme.“.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   zo   17.   decembra   2012   ústavnému   súdu oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní vo veci sťažovateľky. Rovnako tak právna zástupkyňa sťažovateľky ústavnému súdu 3. januára 2013 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania vzhľadom na to, že po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná dedičská   vec   je   tak   z právneho   hľadiska,   ako   aj   skutkového   hľadiska   zložitá.   Právna zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom, že poručiteľ bol štátnym príslušníkom USA a dedičia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky aj Maďarskej republiky. Skutková zložitosť namietaného konania spočíva okrem iného v tom, že príslušné orgány územnej samosprávy ani príslušné štátne orgány (polícia) a navyše ani dedičia nevedeli preukázať niektoré identifikačné osobné údaje poručiteľa. Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na skutočnosť, že doterajšie 21-ročné trvanie napadnutého dedičského konania je už samo osebe z ústavného hľadiska celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07), a to bez ohľadu na skutočnosť, že ústavný súd nepripísal na ťarchu okresného súdu obdobie, v ktorom bolo napadnuté konanie prerušené (5 rokov), ani obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal (takmer 2 roky) na odvolacom súde.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   stotožnení   sa   s hodnotením   postupu okresného súdu v napadnutom konaní obsiahnutom vo svojich predchádzajúcich nálezoch (v náleze č. k. II. ÚS 349/2011-23 z 9. novembra 2011 a v náleze č. k. IV. ÚS 116/2012-37 z 31. mája 2012) rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody sťažovateľa z dôvodu nečinnosti orgánu verejnej moci, môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   už   v   náleze č.   k.   II.   ÚS   349/2011-23   z   9.   novembra   2011 prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné opakovane uložiť okresnému súdu túto povinnosť aj v tomto rozhodnutí, a preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € z dôvodu dlhotrvajúceho konania (viac ako 20 rokov) a poškodenia jej dedičských práv.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   v   prvom   rade   reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, najmä celkovej doterajšej dĺžky napadnutého konania (berúc do úvahy tiež skutočnosť, že napadnuté konanie bolo päť rokov prerušené, ako aj to, že spis sa takmer dva roky nachádzal na odvolacom súde), prihliadajúc na jeho právnu a faktickú zložitosť a zohľadňujúc správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € bude v posudzovanom prípade primerané [pozri obdobne v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012 (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v konaní pred ústavným súdom uplatnila úhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie veci a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) po 127,16 € a režijné náklady v sume 15,26 €, t. j. spolu 269,58 €.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním JUDr. M. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) spolu sumu 269,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013