znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 591/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. G., Š., zastúpeného JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   621/1991   v období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   I.   ÚS   333/06-30 z 18. januára 2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré j e   mu   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť M. G. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. P., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2012 doručená sťažnosť M. G., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. P., s. r. o.,   Ž.,   konajúca   prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   JUDr.   M.   P.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   621/1991   (ďalej   aj   „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresnému   súdu   bol   9.   júla   1991   doručený   návrh sťažovateľa   na zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   Konanie   o tomto návrhu je okresným súdom   vedené pod   sp.   zn. 18 C 621/1991, ktoré   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ tvrdí, že v priebehu namietaného konania „neustále dochádza k môjmu poškodzovaniu,   nakoľko   nebolo   vyhovené   môjmu   návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a to napriek tomu, že právoplatným rozhodnutím Ústavného súdu SR I. ÚS 333/06-30 z 18. 01. 2007 bola Okresnému súdu v Žiline uložená povinnosť konať bez zbytočných prieťahov...

... je viac než potrebné aby súd ochránil práva toho, kto bol vo veci poškodený. Doteraz, v priebehu 21 rokov, sa tak nestalo a okresný súd mi nezabezpečil a neposkytol ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej neistoty. Túto skutočnosť považujem za dôvod na podanie sťažnosti na Ústavný súd.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné právo M. G... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   621/91   ukladá povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 14.000,- €, ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť M. G. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. P., s. r. o., Ž...“

Uplatnenie   nároku   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodnil   sťažovateľ všeobecne poukázaním na svoj „vek, sociálnu situáciu a dlhotrvajúcu nečinnosť súdu“. Ďalej spresňuje, že požaduje „primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000,- € za každý rok   spôsobených   prieťahov,   čo   spolu   predstavuje   sumu   21.000,-   €   (slovom dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle nálezu I. ÚS 333/06 vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   591/2012-16   z   22.   novembra   2012   prijal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991, na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti z 24. októbra 2012 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprS/584/2012 doručenom ústavnému súdu   12.   decembra   2012   oznámil,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, pričom zároveň oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie k   sťažnosti   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   v prípise   sp.   zn.   1 SprS/584/2012 z 29. októbra 2012, v ktorom sa stotožnil so stanoviskom zákonného sudcu v namietanom konaní. Vo vyjadrení k sťažnosti zákonný sudca okrem iného uviedol: „... vec mi bola pridelená po mojom nástupe do funkcie sudcu dňa 18. 01. 2007... spis mi nebol predložený ako pripravený na nariadenie pojednávania, teda s tým, že boli vyriešené všetky procesné prekážky, ktoré tomuto bránili. Prvýkrát mi bol spis zo strany vyššieho súdneho úradníka oficiálne predložený dňa 22. 08. 2012 na rozhodnutie... To však neznamená, že vo veci neboli   vykonávané   úkony   spojené   s prípravou   pojednávania.   Tieto   však   samostatne vykonával na základe môjho poverenia vyšší súdny úradník... Sťažený postup súdu v konaní spočíva už len v samotnom počte účastníkov konania, ktorých je v súčasnosti 36, pričom ich počet   sa   v priebehu   konania   menil,   a to   aj   z dôvodu   úmrtia   pôvodných   účastníkov.“ Zákonný sudca uviedol, že nemal vedomosť, že v napadnutom konaní bol ústavným súdom „vydaný nález sp. zn. I. ÚS 333/06-30 zo dňa 18. 01. 2007... ktorý konštatoval porušenie práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. O vydanom náleze som nebol nikým a žiadnym   spôsobom   upovedomený,   tento   mi   nebol   nikdy   predložený   a nie   je   ani žurnalizovaný v spise.“.

Dňa 14. decembra 2012 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprS/584/2012 z 24. októbra 2012 a zo 7. decembra 2012 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 27. decembra 2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň okrem iného uviedla: „Od   vydania   nálezu   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   18.   01.   2007,   I ÚS   333/06   (o   ktorom Okresný súd Žilina viac ako 5 rokov nemal vedomosť napriek tomu, že týmto nálezom mu bola uložená povinnosť) až do dnešného dňa uplynulo takmer 6 rokov, pričom za toto obdobie súd nenariadil ani jedno pojednávanie. Samotný fakt, že účastníkov konania je v súčasnosti 36, pričom ich počet sa v priebehu konania menil z dôvodu úmrtí pôvodných účastníkov je výsledkom viac než 20 ročného trvania súdneho sporu...“

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 333/06 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom   č.   k.   I.   ÚS   333/06-30   z 18.   januára   2007,   v ktorom   okrem   iného   vyslovil,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň   okresnému   súdu   v napadnutom   konaní   prikázal   konať vo   veci   bez   zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Označený nález   nadobudol   právoplatnosť   1.   februára   2007,   keď   bol   (podľa   doručenky   založenej v spise sp. zn. I. ÚS 333/06) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po 1. februári 2007.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 621/1991 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 1. februári 2007 bol priebeh napadnutého konania takýto:

Dňa 25. júna 2007 doručil sťažovateľ okresnému súd návrh na rozšírenie okruhu účastníkov   konania   na   strane   odporcov.   V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   okresný   súd v ďalšom období zisťoval trvalý pobyt aktuálneho okruhu účastníkov konania a k spisu pripájal spisy v dedičských veciach.

Uznesením   z   30.   júna   2009   okresný   súd   pripustil   vstup   ďalších   účastníkov   do konania na strane odporcov; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2010.Písomným podaním z 27. apríla 2010 a jeho upraveným znením zo 7. júna 2010 sa sťažovateľ   domáhal   pripustenia   vstupu   do   konania   právnych   nástupcov   po   zomrelých odporcoch.

Okresný súd uznesením 29. júla 2010 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu tak, ako ju sťažovateľ navrhoval podaniami z 22. júna 2007, 26. apríla 2010 a 3. júna 2010; proti tomuto uzneseniu podali 23. augusta 2010 a 3. septembra 2010 dvaja z odporcov odvolanie.Písomným   podaním   z   15.   augusta   2012   sa   sťažovateľ   domáhal   úpravy   petitu žalobného návrhu. Okresný súd uznesením 22. augusta 2012 rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu.

Sťažovateľ podal predsedovi súdu 16. augusta 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní.Dňa   9.   októbra   2012   okresný   súd   uznesením   ustanovil   odporcovi   v 10. rade opatrovníka.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil sťažovateľom označené práva,   v tomto   konaní   mohol   vzhľadom   na   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 1. februári 2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   zrušení   a vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľným veciam, ktoré tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej činnosti okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená judikatúra. Ústavný súd preto nepovažuje namietané konanie za právne zložité.

Právne   spory   súvisiace   s   uplatnením   obdobných   nárokov,   o ktoré   ide   aj   vo   veci sťažovateľa,   treba   v   zásade   považovať   skôr   za   skutkovo   zložité   vzhľadom   na   potrebu zisťovať vlastnícke vzťahy často aj ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušného súdneho spisu potvrdzuje faktickú zložitosť aj v predmetnej veci, pri rozhodovaní ktorej bolo   zo   strany   okresného   súdu   potrebné   zabezpečiť   zaobstaranie   viacerých   listinných dôkazov   a   ich   starostlivé   vyhodnotenie,   pričom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   mala nepochybne vplyv aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci na strane odporcov, čo vyvolalo potrebu zisťovať ich právnych nástupcov a pribrať ich do namietaného konania. Skutková zložitosť veci ale nemôže ospravedlniť stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, a to viac ako 21 rokov   od   jeho   začatia.   Takáto   dĺžka   súdneho   konania   je   totiž   už   sama   osebe z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľná   a   neakceptovateľná   (m.   m.   IV.   ÚS   160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07). Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala   byť   osobitne   zohľadnená   v neprospech   sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   18   C   621/1991   v období   po   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   I.   ÚS   333/06-30 z 18. januára   2007,   t.   j.   po   1.   februári   2007.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 18 C 621/91 vyplýva, že okresný súd od pridelenia spisu novému   zákonnému   sudcovi   18.   januára   2007   do   30.   júna   2009   (vydanie   uznesenia o pripustení vstupu účastníkov do konania) realizoval len úkony súvisiace so zisťovaním okruhu účastníkov konania. Po tom, čo okresný súd 29. júla 2010 rozhodol uznesením o pripustení zmeny petitu žalobného návrhu, až do 9. októbra 2012 vykonával len úkony smerujúce   k doručeniu   súdnych   rozhodnutí   účastníkom,   prípadne   úkony   smerujúce k zisteniu ich pobytu, resp. ustanovil účastníkovi opatrovníka. Z uvedeného vyplýva, že aj keď   okresný   súd   nebol   v posudzovanom   období   úplne   nečinný,   jeho   činnosť   možno vyhodnotiť   ako   neefektívnu   a postup   nedôsledne   zorganizovaný,   čoho   dôsledkom   je dlhodobá   neschopnosť   súdu   odstrániť   stav   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Táto skutočnosť je osobitne závažná z hľadiska doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj skutočnosti, že ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007 okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní   došlo   aj   v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   I.   ÚS   333/06-30 z 18. januára 2007 k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané „finančné zadosťučinenie v sume 1000,- € za   každý   rok   spôsobených   prieťahov,   čo   spolu   predstavuje   sumu   21.000,-   €   (slovom dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle nálezu I. ÚS 333/06 vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“, pričom spresnil, že požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 14 000 €. Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnil vo všeobecnosti svojím vekom, sociálnou situáciou a dlhotrvajúcou nečinnosťou súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia   je   v   prvom   rade   reparácia   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   (m.   m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období (napriek   príkazu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   uloženému   okresnému   súdu nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ale aj skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku 2007 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním JUDr. M. P., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63   €   (§   16   ods.   3 vyhlášky) a zvýšení   o   20   %   DPH predstavuje spolu sumu 323,50 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. februára 2013