znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 590/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   V.   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej   j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti V. s. r. o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 31 Ro 4038/2006).

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:«V predmetnej veci má sťažovateľ postavenie odporcu. Konanie sa začalo dňa 2. 11. 2006   podaním   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu   a   bolo   vedené   pod č. k. 31 Ro 4038/2006. Dňa 29.01.2008 bolo konanie prevedené do oddelenia „C“ a vedené pod č. k. 8 C/19/2008. Posledné pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti žalobcu dňa 23. 2. 2009... a bolo odročené na neurčito.

Dňa 11. 7. 2012 bolo sťažovateľovi doručené po lehote predvolanie na pojednávanie stanovené na deň 27. 06. 2012...

Listom zo dňa 14. 07. 2012, doručeným porušovateľovi dňa 23. 07. 2012... podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v danej veci v dôsledku viac ako dvojročnej pasivity súdu, pričom stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania trval ku dňu podania sťažnosti viac ako 5 a ½ roka, a to nie vinou sťažovateľa. Konanie nie je zložité po skutkovej a právnej stránke.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   Bratislave   listom   Spr.   2114/2012 zo dňa 07. 08. 2012, doručeným 22. 08. 2012... zdeklarovala, že sťažnosť na prieťahy je dôvodná, zistila a ustálila prieťahy v konaní č. k. 8 C 19/2008 od 23. 02. 2009 do 30. 01. 2012, resp. 02. 05. 2012, pričom aj konanie stanovené na deň 27. 06. 2012 bolo zmarené vadným   doručovaním   predvolania,   teda   nie   vinou   sťažovateľa,   ktoré   bolo   doručené sťažovateľovi až dňa 11. 07. 2012, teda až po termíne pojednávania.

Namietaným nekonaním poznamenaným 2 ročnou nečinnosťou súdu, porušením ust. §-u 6 O. s. p. a procesnými pochybeniami porušovateľ predĺžil stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania od r. 2006.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   V.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní č. k. 8 C/19/2008 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- € (slovom: štyritisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

4. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a 50 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť   na účet advokátky JUDr.   E.   K.   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   590/2012-15   z   22.   novembra   2012   prijal sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   3583/2012 z 10. októbra   2012   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2177/2012 doručenom ústavnému súdu   17.   decembra   2012   oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie,   a   súhlasí   s   jeho   upustením.   Ďalej   oznámila,   že   nechce   doplniť   svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky sp. zn. Spr. 3583/2012 z 10. novembra 2012, v ktorom sa   stotožnila   so   stanoviskom   zákonného   sudcu,   a zároveň   uviedla: „Oboznámením   sa s obsahom súdneho spisu som zistila nečinnosť súdu v období od termínu pojednávania dňa 23. 02. 2009 do 30. 01. 2012, kedy bol súdom nariadený ďalší termín pojednávania na deň 02. 05. 2012.

Od uvedeného obdobia však k nečinnosti súdu nedochádza a súd pokračuje v konaní nariaďovaním pojednávaní.

K námietke, že sťažovateľovi bolo písomné predvolanie na termín pojednávania dňa 27.   06.   2012   doručené   súdom   po   lehote   uvádzam,   že   je   pravdou,   že   sťažovateľ   si predvolanie   prevzal   až   dňa   11.   07.   2012,   avšak   písomné   predvolanie   bolo   v   zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku doručené sťažovateľovi náhradným doručeným, uložením na pošte dňa 26. 06. 2012.“

Dňa 17. decembra 2012 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3583/2012   z   10.   októbra   2012   a   sp.   zn. Spr. 2177/2012 z 10. decembra 2012 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 4. januára 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu nevyužila.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2008 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil toto:

Dňa   2.   novembra   2006   bol   v   právnej   veci   žalobcu   JUDr.   M.   K.   (ďalej   len „navrhovateľ“) proti sťažovateľke podaný návrh na zaplatenie sumy 8 228 Sk za poskytnuté právne   služby.   Okresný   súd   vydal   14.   novembra   2006   platobný   rozkaz   (sp.   zn. 31 Rob 4038/2006), ktorý doručoval účastníkom konania (sťažovateľovi 5. októbra 2007, navrhovateľovi 14. decembra 2006).

Sťažovateľka   podala   8.   októbra   2007   odpor   proti   platobnému   rozkazu   spolu s návrhom na spojenie vecí. Uznesením z 11. októbra 2007 okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť poplatok za podaný odpor, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2007. Dňa 29. januára 2008 bola právna vec prevedená do oddelenia občianskoprávnych vecí a bola jej pridelená sp. zn. 8 C 19/2008.

Okresný súd 3. júla 2008 nariadil pojednávanie na 22. september 2008, z ktorého sa sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   19.   septembra   2008   ospravedlnila z dôvodu práceneschopnosti.

Pojednávanie   nariadené   na   22.   september   2008   sa   nekonalo   z   dôvodu   neúčasti účastníkov a bolo odročené na 24. november 2008. Podaním z 20. novembra 2008 sa z tohto pojednávania   ospravedlnil   navrhovateľ   (kolízia   pojednávaní)   a podaním   doručeným okresnému   súdu   19.   novembra   2008   sa   ospravedlnila   aj   sťažovateľka   (z   dôvodu práceneschopnosti). Pojednávanie bolo odročené na 21. január 2009.

Pojednávanie nariadené na 21. január 2009 bolo po krátkych vyjadreniach účastníkov odročené   na   23.   február   2009.   Na   pojednávaní   23.   februára   2009   bola   sťažovateľka prítomná, ale navrhovateľ sa ho nezúčastnil; pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že po rozhodnutí o návrhu na zámenu účastníkov bude nariadený nový termín pojednávania. Okresný súd nariadil 30. januára 2012 termín pojednávania na 2. máj 2012, ktoré bolo odročené na 27. jún 2012 z dôvodu ospravedlnenia navrhovateľa (sťažovateľka sa pojednávania nezúčastnila bez ospravedlnenia).

Pojednávanie nariadené na 27. jún 2012 sa nekonalo z dôvodu neúčasti účastníkov konania a bolo odročené na 10. október 2012.

Pojednávanie   nariadené   na   10.   október   2012   sa   nekonalo   z dôvodu práceneschopnosti   sudcu   (účastníci   boli   prítomní);   pojednávanie   bolo   odročené   na 5. december 2012.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Navrhovateľ   sa   v konaní domáha   zaplatenia   peňažnej   pohľadávky   z titulu   poskytnutých právnych služieb. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   rozsiahla   a   v   zásade   ustálená   judikatúra všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje   prerokúvanú   vec   za   právne   zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 19/2008 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci,   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právnou   ani   skutkovou   zložitosťou   veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania, ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na 22. september 2008 a 19. november 2008 boli odročené aj z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľky (práceneschopnosť), pričom na pojednávaniach nariadených na 2. máj 2012 a 27.   jún   2012   sa   sťažovateľka   bez   ospravedlnenia   nezúčastnila,   a na   tomto   základe konštatoval, že aj sťažovateľka má určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke napadnutého konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   ustálenej   judikatúry, v zmysle   ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 19/2008 vyplýva, že doterajší priebeh napadnutého konania je poznamenaný tak neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu. Za obdobia neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti ústavný súd považuje najmä obdobie od vydania platobného rozkazu (14. novembra 2006) po jeho doručenie   sťažovateľke   (5.   októbra   2007),   obdobie   od   prevedenia   právnej   veci   do občianskoprávneho oddelenia (29. januára 2008) do 21. januára 2009, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, a najmä obdobie od 23. februára 2009, keď bolo pojednávanie odročené až do predloženia spisu ústavnému súdu 10. októbra 2012 (viac ako 31 mesiacov); počas tohto obdobia síce boli nariadené dva termíny pojednávania (na 2. máj 2012 a 27. jún 2012), avšak oba boli odročené bez prerokovania veci.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou, ako aj neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému   súdu   konať   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   19/2008   bez   zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Výšku   uplatneného   zadosťučinenia   odôvodnila   takto: „...   nemajetková   ujma   vyplýva z pocitu   neistoty,   morálnej   ujmy   v   kontexte   viac   ako   5   a 1/2   roka,   významu   veci   pre sťažovateľa,   najmä   ak   uplatnený   nárok   v konaní   zo   strany   pôvodného   navrhovateľa   je nedôvodný   a   jeho   konanie   odporovalo   poctivému   obchodnému   styku,   konaniu odporujúcemu §-u 13 Advokátskeho poriadku, §-u 18 ods. 1 Zákona o advokácii bývalého väzňa v ÚVV Leopoldov, ktorý predstieral sťažovateľovi poskytnutie vysokokvalifikovaných právnych služieb, ktoré neposkytol. Naopak sťažovateľovi spôsobil škodu.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia   je   v   prvom   rade   reparácia   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   (m.   m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru, že len vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv neprestavuje pre ňu dostatočné zadosťučinenie.   Ústavný   súd   preto   zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania, obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj čiastočný podiel sťažovateľky na doterajšej neprimeranej dĺžke napadnutého konania rozhodol, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude v posudzovanej veci primerané (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním JUDr. E. K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení o 20 % DPH predstavuje celkovú sumu 323,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013