znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 698/2008, za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 698/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Pezinok p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 698/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktorú   mu j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Pezinok j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   S.   trovy   konania   v   sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   Novomeského   25,   Pezinok,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 698/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«V konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. 4 C 698/2008 má sťažovateľ postavenie   odporcu   a   to   od   28.   11.   2006   (konanie   pôvodne   začaté   na   Okresnom súde Bratislava III pod č. k. 40 Ro 2906/06...).

Za prieťahy v konaní zavinené reorganizáciou súdnictva a pasivitu Okresného súdu Bratislava III od 28. 11. 2006 do 31. 12. 2007 sťažovateľ nezodpovedá.

Obdobne   sťažovateľ   nezodpovedá   za   neefektívne   konanie   Okresného   súdu Bratislava III, nerozhodnutie vo veci samej do postúpenia veci Okresnému súdu Pezinok – porušovateľovi.

V konaní vedenom pod č. k. 4 C 698/2008 však porušovateľ v dôsledku vlastných pochybení a neefektívneho konania nebol schopný meritórne rozhodnúť a to nielen o nároku uplatnenom   navrhovateľom   M.   K.,   dokonca   odignoroval   konanie   o   vzájomnom   návrhu sťažovateľa   zo   dňa   19.   08.   2009,   o   ktorom   taktiež   ani   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Posledné kontradiktórne pojednávanie sa uskutočnilo vo veci č. k. 4 C 698/2008 dňa 16. 11. 2012... Pojednávanie stanovené na deň 05. 04. 2013 bolo súdom odročené (na neurčito, pozn.).

V   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Pezinok   pod   č.   k.   4   C   698/2008   podal sťažovateľ   (odporca)   dňa   19.   08.   2009   vzájomný   návrh,   ktorým si voči navrhovateľovi (M. K.) uplatnil nárok na zaplatenie sumy 25.559,31 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 01. 01. 2007 do zaplatenia nemajetkovú ujmu 5.000,- € a trovy konania...

Porušovateľ o vzájomnom návrhu sťažovateľa efektívne nekonal od 19. 08. 2009 a to až do dňa 04. 02. 2013, kedy uznesením č. k. 4 C/698/2008-90 vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné konanie bez vyčkania jeho právoplatnosti...

Teda porušovateľ až po viac ako 3,5 roku nekonania o vzájomnom návrhu: „Dospel k záveru, že ide o veci, ktoré sa nehodia na spojenie a prejednanie v jednom konaní a preto podľa §-u 97 ods. 2 O. s. p. vzájomný návrh odporcu vylúčil na samostatné konanie“ – odcitované arbitrárne odôvodnenie uznesenia č. k. 4 C/698/2008-90 vydané porušovateľom dňa 04. 02. 2013.

O   vylúčenom   vzájomnom   návrhu   súd   nekoná   plynulo,   doposiaľ   nevypočul účastníkov konania   a   ani   meritórne   nerozhodol,   keď   prvý   termín   pojednávania   vytýčil až na 22. 11. 2013... a to v novom konaní vedenom pod č. k. 10 C 33/2013.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok č. k. 4 C 698/2008 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   v   konaní   č.   k.   4   C   698/2008   sa   prikazuje   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.500,- € (slovom šesťtisícpäťsto euro), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. J. S. priznáva   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom: dvestošesťdesiatdeväť euro a 58/100 centov), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 59/2014-14   z 30. januára 2014 prijal   na ďalšie   konanie [§   25   ods.   1   a   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 11. februára 2014   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   prijatej   sťažnosti,   ako   aj   k   otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   20.   februára   2014 (č. Spr. 3055/2014, doručenom ústavnému súdu 26. februára 2014) okrem iného uviedol, že zasiela ústavnému súdu vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, s ktorým sa stotožňuje.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Sťažnosť je založená na týchto skutkových tvrdeniach:

1. Zavinené   prieťahy   v   konaní   v   dôsledku   reorganizácie   súdnictva   a   pasivita Okresného súdu Bratislava III.

2. Pochybenia a neefektívne konanie pod sp. zn. 4 C/698/2008, posledné meritórne pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   16.   11.   2012   a   pojednávanie   dňa   05.   04.   2013   bolo odročené na neurčito.

3. Konanie   o   vzájomnom   návrhu   je   neefektívne,   keď   od   jeho   podania   dňa 18. 08. 2009 až do 04. 02. 2013 o ňom nekonal.

4. O   vylúčenom   vzájomnom   návrhu   súd   nekoná   plynulo   a   doposiaľ   nevypočul účastníkov konania.

K uvedeným námietkam uvádzam nasledujúce stanovisko. Ad 1. K uvedeným skutočnostiam sa nemôžem vyjadriť. Ad   2.   Návrh   vo   veci samej bol   podaný   dňa 28.   11.   2006.   Vec   bola odstúpená Okresnému súdu Pezinok dňa 14. 02. 2007. Vec bola dňa 14. 02. 2007 pridelená sudkyni JUDr. I. D., pričom zmenou rozvrhu práce na rok 2008 bola dňa 27. 03. 2008 pridelená sudcovi JUDr. P. R. Vo veci bolo na deň 13. 05. 2009 určené pojednávanie, ktoré odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (nedodržanie lehoty na prípravu a kolízia), pojednávanie dňa 17. 06. 2009 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (zdravotný stav). Spis bol dňa 11. 01. 2010 pridelený sudkyni JUDr. P. P. Pojednávanie dňa 27. 07. 2010 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť). Spis dňa 21. 01. 2011 pridelený sudcovi JUDr. R. M.   Pojednávanie   dňa   18.   11.   2011   odročené   z   dôvodu   žiadosti   sťažovateľa (práceneschopnosť), pojednávanie dňa 09. 03. 2012 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť), pojednávanie dňa 13. 06. 2012 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (kolízia),   na pojednávaní   dňa   16.   11.   2012   bol   prednesený   návrh   a   vypočutý   odporca. Pojednávanie   dňa   05.   04.   2013   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   podaného   odvolania proti uznesení o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie. Pojednávanie dňa 20. 11. 2013 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť). Pojednávanie dňa 19. 02. 2014 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť).

Ak súd (porušovateľ) v dôsledku vlastných pochybení a neefektívneho konania nebol schopný meritórne rozhodnúť, tak s poukazom na vyššie uvedené môže byť za neefektívne a chybné konanie súdu jedine vyhodnotenie dôvodov pre odročenie pojednávania. Chybným a neefektívnym však môže byť iba v tom prípade, že dôvody pre odročenie pojednávania neexistovali.   Dôvody   však   boli   vždy   na   strane   odporcu,   teda   iba   on   sám   vie,   či   tieto skutočne existovali, teda či účelovo súd zavádzal alebo uvádzal pravdu. Súd nenesie žiadnu zodpovednosť za zdravotný stav sťažovateľa, pričom mohol konanie podľa § 109 ods. 2 písm. a) OSP prerušiť.

Ad 3. V dôsledku skutočností uvedených k bodu 2. nemôže byť logicky neefektívnym ani   konanie   o   vzájomnom   návrhu.   Návrh   bol   doručený   protistrane,   sťažovateľ   bol oslobodený od súdneho poplatku, pričom k návrhu mohol byť vypočutý až na pojednávaní vo   veci,   ktoré   sa   doposiaľ   podarilo   vykonať   iba   jediný   krát,   a   to   opäť   zdôrazňujem, pre dôvody na strane sťažovateľa.

Ad 4. Súd k vzájomnému návrhu v konaní pod sp. zn. 4 C/698/2008 na pojednávaní vypočul   účastníkov   k   podanému   návrhu   na   začatie   konania.   Časové   možnosti   súdu v dôsledku   neprimeraného   zaťaženia   oproti   iným   súdom   neumožňujú   prejednať   vec na pojednávaní   dlhšom   ako   jedna   hodina.   Ak   by   na   strane   sťažovateľa   nenastali   opäť prekážky   pre   prejednanie   veci   nepochybne   y   mal   možnosť   byť   vypočutý   aj   k   svojmu vzájomnému návrhu.

K   úkonom   o   vylúčenom   návrhu   na   samostatné   konanie   vedený   pod   sp.   zn. 10 C/33/2013 sa nevyjadrujem nakoľko sťažnosť smeruje k porušeniu práva iba v konaní pod sp. zn. 4 C/698/2008.

Sťažovateľovi   nemôže   byť   poskytnutá   právne   ochrana   v   konaní   pred   ústavným súdom, nakoľko k porušeniu práva sťažovateľa nedošlo.“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   súhlasí   s   tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu zo 4. marca 2014 (doručenom ústavnému súdu 10. marca 2014) tiež uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o návrhu navrhovateľa,   ktorým   sa   domáha   proti   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   16 014 Sk s príslušenstvom za vykonané právne služby. Konanie bolo pôvodne začaté v roku 2006 na Okresnom súde Bratislava III a od 14. februára 2007 je v dôsledku reorganizácie súdov vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 698/2008. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ktorá nevykazuje znaky faktickej ani právnej zložitosti. Po viac ako siedmich rokoch   od začatia konania nebolo vo   veci   právoplatne rozhodnuté,   čo   v okolnostiach   danej   veci   (povaha   konania) ústavný súd považuje za neprimerane dlhý čas konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Sťažovateľ sa nezúčastnil na desiatich pojednávaniach nariadených okresným súdom. Hoci svoju účasť vždy vopred ospravedlnil, resp. požiadal okresný súd o odročenie nariadených pojednávaní   zo zdravotných   dôvodov   (práceneschopnosť),   ústavný   súd   zastáva   názor, že jeho správanie malo značný negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zistil nasledujúci priebeh konania:

Návrh   žalobcu   na vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   16 014   Sk s príslušenstvom   proti   sťažovateľovi   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   III   doručený 28. novembra 2006. Okresný súd Bratislava III vydal 30. novembra 2006 platobný rozkaz sp.   zn.   40   Ro   2906/2006   na zaplatenie   istiny   s   príslušenstvom.   Sťažovateľ   podal   proti uvedenému   platobnému   rozkazu   28.   decembra   2006   odpor.   Okresný   súd   Bratislava   III uznesením sp. zn. 40 Ro 2906/2006 z 5. januára 2007 sťažovateľovi uložil, aby zaplatil súdny poplatok za podaný odpor. Sťažovateľ požiadal 12. februára 2007 o oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   Bratislava   III   ďalej   postúpil   14.   februára   2007 predmetnú vec okresnému súdu 14. februára 2007; bola jej pridelená sp. zn. 4 C 698/2008.

Sťažovateľ   predložil   2.   februára   2009   okresnému   súdu   návrh   na   zabezpečenie dôkazu. V období od 2. apríla 2009 do 2. septembra 2009 okresný súd „neúspešne“ nariadil 2   pojednávania,   ktoré   boli   odročené   predovšetkým   z dôvodu   sťažovateľovej   neúčasti ospravedlnenej opakovane jeho chorobou, resp. zhoršením zdravotného stavu.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   19.   augusta   2009   vzájomný   návrh,   ktorým sa domáhal proti navrhovateľovi, aby mu súd uložil zaplatiť sumu 25 559,31 € s úrokom z omeškania   9,5   %   ročne   od 1.   januára   2007   a aby   zamietol   jeho   návrh.   Navrhovateľ sa vyjadril k vzájomnému návrhu 9. apríla 2010 tak, že ho žiadal zamietnuť.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 698/2008-153 z 24. marca 2010 rozhodol o tom, že sťažovateľovi priznáva oslobodenie od súdnych poplatkov vo veci samej (návrh podaný

12. februára 2007 ešte Okresnému súdu Bratislava III) i v konaní o vzájomnom návrhu z 19. augusta 2009.

Na   pojednávaní   okresného   súdu,   ktoré   sa   uskutočnilo   16.   novembra   2012, bol prednesený   návrh   navrhovateľa   na   vykonanie   dokazovania   výsluchom   svedkov a bol vypočutý sťažovateľ ako odporca v napadnutom konaní.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 698/2008-90 zo 4. februára 2013 vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 25 559,31 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 1. januára 2007 do zaplatenia, primeraného finančného zadosťučinenia 5 000 € a trov konania   na   samostatné   konanie.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   sťažovateľ   14.   marca   2013 odvolal s tým, že žiadal, aby odvolací súd predmetné uznesenie zrušil, pretože trpí vadou, keďže okresný súd je podľa jeho názoru o vzájomnom návrhu (z 19. augusta 2009) povinný konať a rozhodnúť, a nie ho vylúčiť na samostatné konanie.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 5. apríl 2013, ktoré 15. marca 2013 odročil na neurčito z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom.

Spis   okresného   súdu   bol   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) doručený   19.   apríla   2013   na   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 4 C 698/2008-90 zo 4. februára 2013. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 8 Co 253/2013-103 z 28. júna 2013 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol.

Pojednávanie   nariadené   na   20.   november   2013   bolo   odročené   z   dôvodu ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľa   zo   zdravotných   dôvodov   na   19.   február   2014. Po ospravedlnení sťažovateľa okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 7. máj 2014.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení zákonného sudcu vo veci, že „časové možnosti súdu v dôsledku neprimeraného zaťaženia oproti iným súdom neumožňujú   prejednať   vec   na   pojednávaní   dlhšom   ako   jedna   hodina.   Ak   by   na   strane sťažovateľa nenastali opäť prekážky pre prejednanie veci nepochybne by mal možnosť byť vypočutý aj k svojmu vzájomnému návrhu.“, ako aj to, že vo   veci   dosiaľ konali štyria zákonní sudcovia na základe zmien v rozvrhu práce okresného súdu. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08,   IV.   ÚS   155/09,   IV.   ÚS   82/2010),   vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky napadnutého konania (viac ako sedem rokov), uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 698/2008, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, došlo predovšetkým jeho neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom v konaní, a to

- v období od doručenia návrhu 14. februára 2007, keď mu vec napadla v rámci reorganizácie súdov, až do nariadenia prvého pojednávania vo veci na 13. máj 2009,

- od   19.   augusta   2009   do   19.   februára   2014,   najmä   v   súvislosti   s   prípravou a zabezpečovaním pojednávaní, ako aj s prihliadnutím na opakovanú neúčasť sťažovateľa na týchto   pojednávaniach,   s   osobitným   zreteľom   na   dĺžku   rozhodovania   o   oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov (od 12. februára 2007 do 24. marca 2010) a na dĺžku rozhodovania o jeho vzájomnom návrhu (od 19. augusta 2009 do 4. februára 2013), a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 4 C 698/2008   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   finančného   zadosťučinenia   6 500 €,   ktorého   priznanie odôvodňuje takto:

„V súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Apisella vs Taliansko)   sťažovateľ   požaduje   priznať   ústavným   súdom   primerané   finančné zadosťučinenie   titulom   mu   vzniknutej   morálnej   ujmy   v   dôsledku   neistoty   o   výsledok základného   konania   ako   aj   nekonania   o   vzájomnom   návrhu   a   to   vo   výške   6.500,-   € (z toho neefektívne konanie o vzájomnom návrhu sťažovateľa za viac ako 4 roky) a tým zapríčinených prieťahov porušovateľom nie vinou sťažovateľa.

Uplatnená   majetková   ujma   vyplýva   z   pocitu   bezmocnosti,   beznádeje   a   neistoty sťažovateľa o výsledok oboch konaní, morálnej ujmy, významu veci pre sťažovateľa, ako aj zjavného   marenia   včasného   meritórneho   rozhodnutia   v   oboch   veciach   vzájomne súvisiacich.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C 698/2008, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (opakovanú neúčasť sťažovateľa   na   nariadených   pojednávaniach,   ale   aj   skutočnosť,   že konanie   vo   veci sťažovateľa   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené),   ústavný   súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v sume 269,58 €, keď vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie   sťažnosti)   v   súlade   s relevantnými   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   v   požadovanej   sume 269,58 €   (ktorá   bola   nižšia   ako   suma   275,94   €   vypočítaná   za   dva   úkony   vykonané v roku 2013).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014