znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 43/2010 a jeho uznesením z 15. decembra 2011, ktorými vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne poškodeného kladeným obžalovanému   a tieto   otázky   nepripustil,   ako   aj   uznesením   z 12.   januára   2012,   ktorým vyhovel   námietke   obhajcu   obžalovaného   voči   otázke   splnomocnenkyne   poškodeného kladenej svedkovi G., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. januára 2012   doručená   sťažnosť   P.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 43/2010 a jeho uznesením z 15. decembra 2011,   ktorým   vyhovel   námietke   obhajcu   obžalovaného   voči   otázkam   splnomocnenkyne poškodeného kladeným obžalovanému a tieto otázky nepripustil, ako aj uznesením z 12. januára   2012,   ktorým   vyhovel   námietke   obhajcu   obžalovaného   voči   otázke splnomocnenkyne poškodeného kladenej svedkovi G. (ďalej aj „namietané uznesenia“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   v   trestnom   konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 3 T 43/2010 proti obžalovanému J. S. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s   prečinom   výtržníctva   podľa   §   364   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   postavenie poškodeného.   Sťažovateľ   si   ešte v   prípravnom   konaní riadne uplatnil nárok   na náhradu škody vo výške určenej znaleckým posudkom znalca MUDr. M. K.

Na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 15. decembra 2011 položila splnomocnená zástupkyňa sťažovateľa obžalovanému otázku týkajúcu sa toho, či sa venuje nejakému   športu.   Obhajca   obžalovaného   namietal   otázku   splnomocnenej   zástupkyne sťažovateľa s poukazom na ustanovenia § 53 a nasl. Trestného poriadku, v zmysle ktorých má splnomocnenec poškodeného podľa jeho názoru právo klásť len otázky, resp.   robiť úkony „smerujúce vo vzťahu k náhrade škody“. Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov sa k námietke obhajcu obžalovaného pripojil. Samosudca následne vyhlásil uznesenie, ktorým podľa   §   259   Trestného   poriadku   vyhovel   námietke   obhajcu   a   otázku   splnomocnenej zástupkyne sťažovateľa nepripustil.

Po   oboznámení   sa   s   ďalšími   otázkami   splnomocnenej   zástupkyne   sťažovateľa na obžalovaného samosudca v dôsledku námietky obhajcu obžalovaného uznesením podľa § 259   Trestného   poriadku   nepripustil   ani   ďalšie   otázky   splnomocnenej   zástupkyne sťažovateľa obžalovanému z dôvodov namietaných obhajobou, ktoré už okrem uvedeného obhajca   obžalovaného   odôvodnil   aj   tým,   že „...   náš   právny   systém   nepozná   inštitút súkromného žalobcu a nie je úlohou splnomocnenca nahrádzať orgány činné v trestnom konaní“.

Rovnaká   situácia   sa   podľa   sťažovateľa   zopakovala   aj   na   hlavnom   pojednávaní konanom 12. januára 2012, keď splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa nebolo umožnené položiť   otázku   svedkovi   G.,   keďže   samosudca   opäť   vyhovel   námietke   obhajcu obžalovaného a uznesením podľa § 259 Trestného poriadku otázku nepripustil s poukazom na to, že otázky splnomocneného zástupcu poškodeného v trestnom konaní môžu smerovať len k náhrade škody.

Podstata   námietok   sťažovateľa   proti   namietaným   uzneseniam   okresného   súdu spočíva v tom, že okresný súd nimi znemožnil splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa klásť obžalovanému a svedkovi otázky smerujúce k objasneniu skutkových okolností dôležitých pre rozhodnutie o vine alebo nevine obžalovaného, ktoré je zároveň základom pre priznanie alebo nepriznanie nároku poškodeného (sťažovateľa) na náhradu škody.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje najmä takto: «So zreteľom na všetky uvedené okolnosti je poškodený – sťažovateľ v situácii, keď mu Trestný poriadok umožňuje klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky v rozsahu jeho uplatnených nárokov.

... Je nepochybné, že slovné spojenie „v rozsahu uplatnených nárokov“ sa vzťahuje na príčinnú súvislosť medzi skutkom, ktorý je predmetom obžaloby a uplatnenými právami poškodeného. Nebýva zriedkavosťou, že v jednom trestnom konaní sú predmetom obžaloby viaceré skutky toho istého obžalovaného, alebo viacerých obžalovaných, ktorými mohli byť poškodené   viaceré   osoby.   Je   pochopiteľné,   že   v   takomto   prípade   zákon   oprávnenia poškodeného obmedzuje vo vzťahu k tomu skutku, alebo k tomu obžalovanému, ktorým bola konkrétna osoba poškodená, a v súvislosti s ktorým má postavenie poškodeného v trestnom konaní, a prípadne si uplatnila aj nároky z toho vyplývajúce.»

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   v   zmysle   platných   ustanovení   Trestného   poriadku poškodený nie je oprávnený podať proti výroku o vine rozsudku vyneseného v trestnom konaní   odvolanie   a ani   dovolanie   a na   tomto   základe   konštatuje,   že „nemá   žiaden   iný účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   predmetným   uznesením,   okrem   sťažnosti   na Ústavný súd SR“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   uzneseniami   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 3 T 43/2010   zo   dňa   15.   12.   2011   ktorými   súd   vyhovel   námietke   obhajcu obžalovaného   voči   otázkam   splnomocnenkyne   poškodeného   kladeným   obžalovanému a nepripustil tieto otázky a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 43/2010 zo dňa 12. 1. 2012, ktorým vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázke splnomocnenkyne poškodeného kladenej svedkovi G., porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Prešov   pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenia   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 3 T 43/2010 zo dňa 15. 12. 2011 a 12. 1. 2012 a vracia vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaných uznesení okresného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 306 ods. 2 Trestného poriadku odvolanie má odkladný účinok.

Podľa § 307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ v právnom postavení poškodeného namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v trestnom   konaní   namietanými   uzneseniami   okresného   súdu   vydanými v priebehu hlavných pojednávaní uskutočnených ešte v čase pred vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej v prípadoch,   keď   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto vyhovieť sťažnosti môže zásadne   iba   v   prípadoch,   ak   dospeje   k   názoru,   že   namietané   a   relevantné   procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú dospieť k záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť   medzi   porušením   ústavou   garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala, resp. nemusela mať podstatný dosah (m. m. IV. ÚS   320/2011).   Nie   každý   zásah   do   procesných   práv   strany   trestného   konania   totiž nemusí nevyhnutne znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, a to najmä z pohľadu výsledku tohto konania.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že je právom poškodeného ako strany trestného   konania   klásť   obžalovanému   a   svedkom   na   hlavnom   pojednávaní   otázky smerujúce   k   objasneniu   skutkových   okolností   dôležitých   pre   rozhodnutie   o   vine   alebo nevine obžalovaného, keďže rozhodnutie o vine je zároveň základom pre priznanie alebo nepriznanie nároku poškodeného na náhradu škody.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v zmysle platných ustanovení Trestného poriadku poškodený nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania ani dovolania proti výroku o vine, resp. nevine obžalovaného. Poškodený je oprávnený podať   odvolanie   len   pre   nesprávnosť   výroku   o   náhrade   škody   [§   307   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku] a dovolanie nie je poškodený oprávnený podať vôbec. Ústavný súd vníma tiež závažnosť argumentácie sťažovateľa, a to najmä v kontexte so zásadou rovnosti strán trestného konania vyplývajúcou aj z čl. 47 ods. 3 ústavy.

Napriek uvedenému ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa v súčasnom štádiu   predmetného   trestného   konania   nedisponuje   právomocou   rozhodnúť   o tom, či namietanými   uzneseniami   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade totiž zatiaľ nie je známe, ako okresný súd v danej rozhodne, keďže hlavné pojednávanie dosiaľ nebolo ukončené a vo veci nebol vyhlásený rozsudok. V prípade, ak okresný súd uzná obžalovaného za vinníka zo spáchania žalovaných skutkov,   nebude mať skutočnosť, že okresný   súd   znemožnil   splnomocnenej   zástupkyni   sťažovateľa   klásť   obžalovanému a svedkom otázky, v zásade žiadny vplyv na právne postavenie a ochranu práv sťažovateľa. Zásadne len právoplatným oslobodením obžalovaného by totiž mohlo dôjsť k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa ako poškodeného.

V prípade, ak okresný súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, nemožno vylúčiť, že proti oslobodzujúcemu rozsudku podá odvolanie prokurátor, ktorý je na to oprávnený. V takom   prípade   nebude   nič   brániť sťažovateľovi,   aby svoje   námietky   uvedené   v   tejto sťažnosti prezentoval aj odvolaciemu súdu, či už v písomnej forme alebo ústne v rámci verejného   zasadnutia   (v   prípade,   ak   by   sa   verejné   zasadnutie   konalo,   pozn.).   Taktiež nemožno   vylúčiť,   že   v   prípade   právoplatného   oslobodenia   obžalovaného   rozhodnutím odvolacieho   súdu,   podá   v predmetnej   veci   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky dovolanie,   ktorého   podanie   by   rovnako   mohlo   viesť   k   zrušeniu   oslobodzujúceho rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje na to, že sťažovateľ sa môže domáhať   prostredníctvom   podnetu,   resp.   opakovaného   podnetu   [§   31   a nasl.   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)], aby príslušné orgány prokuratúry podali proti rozhodnutiam v predmetnej trestnej   veci   opravné   prostriedky   (odvolanie,   dovolanie),   a zdôrazňuje,   že   podľa   svojej ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa   bola podaná predčasne,   a preto ústavný   súd   v súčasnom   štádiu trestného   konania   nedisponuje   právomocou   meritórne   ju   prerokovať   a rozhodnúť   o nej. Na tomto základe ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať   o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012