znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 3. februára 2010 návrh   na vykonanie   exekúcie,   ktorým   sa   domáhala   vymoženia   sumy   3 200,37   € s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 47/07/09 z 27. júla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. septembra 2009 a stal sa vykonateľným 16. septembra 2009 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny   exekútor   následne   predložil   Okresnému   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým   bol   povinný   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   3 200,37   €   s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. 21 Er/178/2010 z 8. apríla 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu na základe § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   (Exekučný   poriadok)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako úver   spotrebiteľský   v   zmysle   zákona   č. 258/2001   Z. z.   o spotrebiteľských   úveroch a o zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej obchodnej   inšpekcii   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o spotrebiteľských úveroch“) a dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky predstavuje neprimeranú podmienku, teda neplatné ustanovenie, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odôvodňuje s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s poukazom na Exekučný poriadok a v tejto súvislosti tvrdí, že uvedené ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní nedáva exekučnému súdu právomoc „preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané   exekučným   titulom,   nakoľko   aj   zákonná   formulácia   hovorí   o   plnení,   na   ktoré zaväzuje   rozhodcovský   rozsudok   a   nie   o   právnom   dôvode,   z   ktorého   plnenie   vyplýva a na ktorého   základe   bol   vydaný   exekučný   titul.   Uvedený   záver   pritom   nevyplýva   len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu... b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom   ako   plnenia   objektívne   nemožného,   plnenia   právom   dovoleného   alebo   plnenia v súlade s dobrými mravmi.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira,   podľa   ktorého   ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu   o preskúmanie   rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   krajský   súd „preskúmaním zmluvy   o revolvingovom   úvere   a nesprávnou   aplikáciou   § 45   zákona   o rozhodcovskom konaní   zasiahol   do   právoplatne   ukončenej   veci...   a tiež   konal v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy a ustanoveniami zákona o povinnosti náležite svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola   precizovaná   rozhodovacou   činnosťou   Ústavného   súdu   SR   a Európskeho   súdu   pre ľudské práva“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka poukazuje na to, že «postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   bol   ústavný   článok   47   ods. 3   porušený.   Neústavným   výkladom   zákona   a   jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní... bol postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   postavený   do   pozície   ako   keby   v žalobnej odpovedi   vznášal   skutkové   i právne   námietky   spochybňujúce   jeho   povinnosti.   Pri spochybňovaní   zmluvných   dojednaní   v základnom   konaní   zo   strany   povinného   by   však sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k takýmto   argumentom   vyjadriť,   kým   v tomto   prípade jediným   právom   na vyjadrenie   bolo   odvolanie.   Postup   spočívajúci   v   nahradení   vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici nemá oporu   v   zákone   a nesporne   a   jednoznačne   vedie   k   záveru,   že   konštatovanie   „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené v neprospech sťažovateľa.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 CoE/149/2010-41 zo dňa 20. 7. 2010 porušené.

II.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s. r. o...   článku   47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 CoE/149/2010-41 zo dňa 20. 7. 2010 porušené.

III.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp. zn. 15 CoE/149/2010-41 zo dňa 20. 7. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,16   EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími   zákonmi   (napr.   III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je subsidiárna, čo znamená, že ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných   súdov,   ktoré   v   rámci   exekučného   konania   a   pri   rozhodovaní   o   žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule), pričom dojednaná rozhodcovská doložka predstavovala podľa ich   názoru   neprijateľnú   podmienku,   teda   neplatné   ustanovenie,   a   preto   rozhodcovský rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemohol   byť   spôsobilým   exekučným   titulom na vykonanie   exekúcie.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila   s   hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Za kľúčovú považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal, teda dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán, v danom prípade rozhodcovský súd.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že «V zmysle § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu. Inak žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

Podľa § 45 ods. 1 zákona NS SR č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“)   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   podľa   osobitných predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,   konanie   o   výkon   rozhodnutia   alebo   exekučné   konanie   zastaví,   z   dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.   Ods. 2,   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu   s   § 45   ZoRK   je   hmotnoprávnym   predpokladom   na   vykonanie exekúcie.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať aj exekučný titul, teda že exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti. Takáto povinnosť plynula exekučnému súdu aj v prejednávanej veci.».

Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že „Predmetná zmluva o úvere,   ako   neoddeliteľná   súčasť   exekučného   titulu,   obsahuje   podmienky   spôsobujúce značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán.   Takouto   je rozhodcovská   doložka,   ktorú   exekučný   súd   správne   vyhodnotil   ako   neplatnú.   Potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia   zo   strany   zmluvných   strán   –   v zmysle   výkladu   smernice   Rady   č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej   zaradenia   do   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   ako   súčasti   formulárovej zmluvy   o   úvere.   Možno   súhlasiť   s   okresným   súdom   v   tom,   že   spôsob,   akým   bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy   cit.   smernice   v   tom   význame,   že   rozhodcovské   konanie   nebolo   dojednané   ako výlučný   prostriedok   riešenia   sporov   zo   zmluvy.   Je   pravdou,   ako   namieta   odvolateľ,   že Všeobecné podmienky v bode 18.1 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami, budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, ktorý vydal exekučný titul, alebo pred všeobecným súdom v zmysle OSP, že výber jednej z týchto alternatív prináleží žalobcovi. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je ale zrejmé, že subjektom,   ktorý   bude   mať v   konečnom   dôsledku právo voľby medzi   rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka (povinného) zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. K takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou,   že spotrebiteľovi nie je zo zákona   daná   možnosť   v   prípade   podania   žaloby   voči   nemu   na   rozhodcovskom   súde (nachádzajúcom   sa   okrem   toho   v   značnej   vzdialenosti   od   bydliska   dlžníka   –   odporcu) domáhať   sa   možnosti   uskutočniť   konanie   na   súde   v   mieste   jeho   bydliska   ako   je   to prirodzené v občianskom súdom konaní. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to   samozrejme   v   neprospech   spotrebiteľa   (dlžníka).   Spotrebiteľ   sa   podpisom   zmluvy, obsahom   ktorej   je   aj   takáto   doložka,   reálne   vopred   vzdáva   práva   na   účinnú   procesnú obranu   (či   už   z nevedomosti   alebo   nemožnosti   vyplývať   na   obsah   zmluvy),   čo   je   v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou.“.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona,   a   to   predovšetkým   § 44   ods.   2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a 2 a § 53 ods. 1 a 4 písm. r) a ods. 5 zákona Občianskeho zákonníka v znení účinnom v relevantnom čase   a   Smernice   Rady   č. 93/13/EHS   z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   (ústavný   súd   rovnako   poukazuje   na   právnu   úpravu nadväzujúcich právnych predpisov, ako je zákon o spotrebiteľských úveroch), ako aj obsahu relevantných   dôkazov   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   aj náležite   odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 (publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č. R 58/1997)   uviedol,   že   „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť v   každom   štádiu   konania i   bez   návrhu zastavená.“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora   Európskej   únie vo veci Asturcom   Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez   Nogueira   (C-40/08),   ktorý   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   v   súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvor Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku   vydaného   bez účasti   spotrebiteľa   v   takom   rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú vnútroštátne   procesné pravidlá   v rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho   dvora   Európskej   únie   považoval   skôr   svedčiacu   v   prospech   správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil svojvoľnosť   alebo   arbitrárnosť   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   v   súvislosti s označeným   čl. 46   ods. 1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   základných   práv,   preto   vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011