znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. Č., Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2009 a jeho uznesením z 10. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   P.   Č. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2010 doručená sťažnosť JUDr. P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2009 a jeho uznesením z 10. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol obžalovaný za zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových   biologických   agensov a toxínov podľa   § 298 ods.   1 a 2 písm.   a) Trestného zákona. Trestné konanie je vedené Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 224/2008. Uznesením z 2. decembra 2008 okresný súd obžalobu odmietol a vrátil vec okresnému prokurátorovi Okresnej prokuratúry   Lučenec (ďalej len „okresný prokurátor“), pretože zistil závažné procesné chyby spočívajúce v porušení práv obhajoby. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ nebol upovedomený o možnosti oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania po jeho doplnení. Proti uzneseniu okresného súdu podal   okresný   prokurátor   v   Lučenci   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   pri výsluchu vyhlásil, že sa   vzdáva práva preštudovať vyšetrovací spis, toto právo nechcel využiť, pričom poukázal na to, že ide o právo obvineného, nie o jeho povinnosť.

Krajský súd zrušil napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že síce došlo k formálnemu pochybeniu, avšak v priebehu dovtedajšieho konania sťažovateľ mal možnosť   uplatniť práva   obhajoby   a   má   k   dispozícii   kópiu   celého   spisového   materiálu. Uviedol tiež, že je otázne, či ide o závažné porušenie práv sťažovateľa, a okresný súd mu má umožniť preštudovať spis v rámci prípravy na pojednávanie.

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím   krajského súdu.   Vo   svojej   sťažnosti   uvádza, že „Podľa   môjho   názoru   postupom   vyšetrovateľa,   prokurátora   a   v   konečnom   dôsledku aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, bolo v rámci trestného konania porušené moje právo na obhajobu.

To z toho dôvodu, že hoc som sa pri výsluchu konanom dňa 23.5.2008 výslovne vzdal práva   na   preštudovanie   spisového   materiálu,   vyšetrovateľ   po   doplnení   dokazovania v prokurátorom   špecifikovanom   rozsahu,   mal   v   súlade   s   ustanovením   §   208   ods.   1 Trestného poriadku, opätovne mi umožniť preštudovanie spisu a vyjadriť sa k výsledkom dokazovania vykonaného po vrátení veci prokurátorom. V tejto súvislosti per analógiám poukazujem na komentár k Trestnému poriadku str. 541 hod 15, autorského kolektívu Š. M. Takto mi vyšetrovateľom bola odňatá možnosť vyjadriť sa k výpovedi znalca Ing. P. a jeho znaleckým záverom obsiahnutým v doplnku znaleckého posudku. Mám za to,   že vzdanie   sa   práva   na   preštudovanie   spisu   zo   dňa   23.5.2008   nemožno   vzťahovať aj na následné   celé   prípravné   konanie   po   vrátení   veci   prokurátorom   na   doplnenie dokazovania, nakoľko v tom čase mi doplnenie dokazovania a jeho výsledky, uskutočnené na   základe   pokynu   nemohli   byť   objektívne   známe.   Pritom   samotná   vyšetrovateľka konštatuje   dňa   23.6.2008,   že   o   opätovnom   preštudovaní   spisu   som   nebol   ani   len vyrozumený.

Opačný právny názor považujem za absurdný a v konečnom dôsledku za protiprávny a   nezákonný.   Takýmto   právnym   výkladom,   per   analógiám,   by   sa   obžalovaný,   po   tom čo sa vzdal práva podať odvolanie, zároveň vzdal tohto práva aj proti rozhodnutiu súdu vyhlásenom po tom, čo vec odvolací súd vrátil na nové rozhodnutie....

Je porušením práva na obhajobu obžalovaného, ak mu nebolo umožnené oboznámiť sa   so   všetkými   dôkazmi   o   skutočnostiach,   ktoré   sú   mu   kladené   za   vinu.   (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 To 72/2003, publikované pod č. R 31/2008).

Zásada práva na obhajobu vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku je zásadou   ústavnou   (čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky),   ako   aj   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (čl.   6   ods.   3   písm.   b/   a   c/) a vzťahuje sa na celé trestné konanie. Jej zabezpečenie je povinnosťou orgánov činných v trestnom   konaní   ako   aj   súdu,   keďže   právo   na   obhajobu   je   dôležitým   predpokladom zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, ako aj predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tz 9/2006, publikovaný pod č. R 74/2008)...

...   sa   samotná   obžaloba   nezaoberá   otázkou   motívu   a   zavinenia   v   zmysle   §   15 Trestného zákona, aj keď je táto otázka primárnou pre právnu kvalifikáciu skutku, keďže zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov, podľa § 298 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona je výsostne úmyselným trestným činom, keď z hľadiska subjektívnej stránky sa pri tomto trestnom čine vyžaduje úmyselné zavinenie (Komentár Trestného zákona, kol. O.j S. a kolektív). Otázkou subjektívnej stránky trestného činu sa však obžaloba ani len nezaoberá.

Uvedená skutočnosť je v rozpore aj so Stanoviskom trestného kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30. 11. 1970, č. Tpj 28/70-III., v zmysle ktorého záver o zavinení páchateľa sa musí vždy preukázať výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť. Absencia špecifikácie   zákonných   znakov   trestného   je   podľa   môjho   názoru   závažným   porušením platnej právnej úpravy, ktoré taktiež samo osebe je dôvodom pre postup súdu v súlade s ustanovením § 244 ods. 1 Trestného poriadku.

Napriek   mojej   námietke   sa   odvolací   súd   s   touto   námietkou   nielen   nevyporiadal, ale ani len nezaoberal“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „majúc za to, že právoplatným uznesením a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.11.2009 č. k 5 To 12/2009 bolo porušené moje základné právo zaručené v čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, a 8, ako moje základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5, a 8.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   najskôr   skúmal,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti, a zistil, že sťažovateľ nepripojil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ani nepožiadal ústavný súd o jeho ustanovenie. Zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie, ktoré by pripúšťalo výnimky z požiadavky povinného právneho zastúpenia   v   konaní   o   sťažnosti,   a   teda   takým   dôvodom   nemôže   byť   ani   dosiahnuté vzdelanie   v   odbore   právo   ani   výkon   advokácie.   Chýbajúce   splnomocnenie   je odstrániteľným nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. Ústavný súd však sťažovateľa   nevyzýval   na   jeho   doplnenie,   pretože   zistil,   že   je   daný   iný   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorý   bráni   jej meritórnemu prerokovaniu.

Pri   preskúmaní   sťažnosti   na   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   vychádzal z vymedzenia predmetu sťažnosti v jej závere, hoci táto nebola výslovne označená ako petit, má   však   náležitosti   petitu   a   je   dostatočne   presná   a zrozumiteľná,   t.   j.   nevyvoláva pochybnosti o tom, porušenie ktorého základného práva, ktorým orgánom verejnej moci, v akej veci a akým spôsobom žiada sťažovateľ vysloviť.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2009 z 10. novembra 2009, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 224/08 z 2. decembra 2008 o odmietnutí obžaloby a okresnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ teda namieta porušenie svojich práv uznesením súdu vydaným v trestnom konaní, ktoré nie je konečným rozhodnutím o obžalobe, rozhodnutím o vine   a   treste,   ale   ide   o   parciálne   rozhodnutie   v   rámci   trestného   konania,   ktoré   je výsledkom   posúdenia   záverov   prijatých   okresným   súdom   na   predbežnom   prerokovaní obžaloby,   ktorého   cieľom   bolo   preskúmať,   či   obžaloba   má   základ   vo   výsledkoch vykonaného prípravného konania a umožňuje nariadiť vo veci hlavné pojednávanie, alebo je potrebné   rozhodnúť   inak   podľa   §   244   ods.   1   Trestného   poriadku.   Na   základe   tohto rozhodnutia krajského súdu bude ďalej vo veci konať okresný súd, pred ktorým sťažovateľ môže uplatniť námietku o porušení práva na obhajobu. Ak by v priebehu konania nedošlo k náprave,   sťažovateľ   môže   využiť   riadne   a   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorých vyčerpanie je podmienkou prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Uvedené konštatovanie vychádza z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný   súd   nie   je   oprávnený   prijať   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby vo veci porušenia jej základných práv alebo slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane   konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd konštantne uvádza vo svojej judikatúre, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04). V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku   až   po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (podobne napr. III. ÚS 3/02, III.   ÚS   18/04,   III.   ÚS   75/05).   Právomoc   ústavného   súdu   zasiahnuť   do   neskončeného trestného konania je daná len výnimočne vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie   alebo   iný   zásah   znamená   porušenie   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nie je možné odstrániť v inom konaní (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré zo základných   práv   alebo   slobôd,   je   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd na základe   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Zo sťažovateľom predloženej výzvy okresného súdu z 24. novembra 2009 vyplýva, že okresný súd mu umožnil preštudovať si spisový materiál a písomne sa k nemu vyjadriť. Ústavný súd poukazuje na konštatovanie krajského súdu v napadnutom uznesení, že až „Podľa obhajoby obvinených bude zistiteľné, či nedanie im možnosti preštudovať doplnenie dokazovania v prípravnom konaní znamená porušenie práv obhajoby alebo nie“. Posúdenie tejto otázky je teda v právomoci okresného súdu, rovnako ako otázka právnej kvalifikácie skutku a posúdenie, či konaním sťažovateľa boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktorého spáchanie sa mu v obžalobe kladie za vinu. V závislosti na jeho rozhodnutí   má   sťažovateľ   možnosť   využiť   opravné   prostriedky   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. Až v prípade, ak by nedošlo k náprave namietaného porušenia jeho základných práv, sa sťažovateľ môže domáhať ich ochrany podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010