znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   v   konaní o sťažnosti   E.   M.,   D.,   J.   M.,   D.,   P.   M.,   D.,   M.   M.,   D.,   a E.   P.,   N., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   E.   M.,   J. M., P.   M.,   M.   M.   a E.   P.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 595/1994 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 5 000 € [slovom päťtisíc eur (150 630 Sk)], ktoré im   j e   Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. trovy konania v sume 996,70 € [slovom deväťstodeväťdesiatšesť eur a sedemdesiat centov (30 026,58 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. Róberta Slamku, Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 59/09 z 19. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 C 595/1994 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   a ich   právny   predchodca   J.   M.,   podali okresnému   súdu   žalobu   o   určenie   povinnosti   zdržať   sa   zásahov   do   výkonu   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali deklarovania, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj prikázania okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov   a priznania   im   finančného   zadosťučinenia   každému   v sume   15 000 € (451 890 Sk)   a sťažovateľke   v 1. rade   sumu   30 000   €   (903 780 Sk).   Zároveň   požadovali priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 262/09 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec   napadla   na   súd   dňa   28.07.1994   vtedy   konajúcemu   zákonnému   sudcovi JUDr. I. Š. Dňa 01.12.1994 je referát JUDr. Š., dňa 05.12.1994 spis predložený referentovi JUDr. Š., dňa 22.12.1994 referát JUDr. Š., ktorým žiadal právneho zástupcu navrhovateľov JUDr. R. S. o opravu návrhu podľa § 79 ods. 1 a § 42 ods. 3 O. s. p., 25.01.1995 právny zástupca požiadal o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu; sudca dňa 26.01.1995 predĺžil lehotu do 10.02.1995. Aj napriek tomu oprava návrhu bola doručená súdu 09.03.1995. Dňa 21.04.1995   referát   sudcu   JUDr. Š.   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z   návrhu.   Poplatok zaplatený 28.04.1995. Dňa 03.05.1995 vytýčený termín na 15.05.1995, ktoré bolo odročené na   24.05.1995   z dôvodu,   že   sa   nedostavili   všetci   predvolaní   účastníci   konania. Pojednávanie 24.05.1995 odročené z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu odporcov, zároveň vytýčená ohliadka na 08.06.1995. Dňa 08.06.1995 vykonaná ohliadka na mieste samom.   Dňa   21.06.1995   pojednávanie   odročené na 12.07.1996 z dôvodu   PN   predsedu senátu.   Pojednávanie   12.07.1995,   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   právneho zástupcu   odporcov.   Dňa 26.07.1995   vytýčený   termín   na   23.08.1995.   Dňa   23.08.199   5 vykonané pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 25.08.1995 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Dňa 25.08.1995 vyhlásený rozsudok. Dňa 04.10.1995 podané odvolanie. Dňa 05.10.1995 doručované protistrane. Dňa 13.10.1995 doručené vyjadrenie od protistrany, v ten istý deň vec predložená krajskému súdu. Dňa 21.02.1996 pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici - rozsudok zrušený. Zrušujúce uznesenie doručené tunajšiemu súdu dňa 30.04.1996. Dňa 02.05.1996 doručované účastníkom, následne v spise nie je záznam. Dňa   05.03.1998   vytýčené   pojednávanie   na   16.04.1998   -   spis   bol   referovaný   už   novým sudcom   JUDr. B. S.   Dňa   16.04.1998   bolo   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   požiadavky právneho   zástupcu   navrhovateľa   a   odporcu.   Dňa   27.04.1998   vytýčené   pojednávanie na 11.06.1998.   Dňa   01.06.1998   podaný   návrh   na   zmenu   petitu   zo   strany   zástupcu navrhovateľov. Dňa 11.06.1998 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodov nariadenia právnemu   zástupcovi   navrhovateľov,   aby   zaslal   doplnený   návrh   o   všetkých   účastníkov. Tento došiel súdu 17.06.1998. Dňa 20.06.1998 bol vyzvaný odporca v 3/ rade na vyjadrenie k návrhu; urgované 13.07.1998 a dňa 11.09.1998 a vyjadrenie odporcu došlo 18.09.1998. Dňa   18.01.2001   bolo   rozhodnuté   o   rozšírení   okruhu   účastníkov   a   vytýčený   termín na 01.03.2001.   Dňa   01.03.2001   pojednávanie,   bolo   odročené   na   03.04.2001   z dôvodu predvolania svedkov a vykonania dokazovania, ktoré účastníci navrhli. Dňa 03.04.2001 pojednávanie odročené na 04.04.2001 z dôvodu pokračovania vykonávania dokazovania. Dňa 04.04.2001 bol vyhlásený rozsudok. Dňa 22.05.2001 bolo podané odvolanie právnym zástupcom   navrhovateľov,   doručované   odporcom   dňa   13.06.2001.   Dňa 22.06.2001 a 29.06.2001   doručené   vyjadrenie.   Dňa   02.07.2001   spis   postúpený   Krajskému   súdu   v Žiline.   Dňa 29.01.2002 pojednávanie   na   Krajskom súde v Žiline.   Dňa 11.03.2002   bolo doručené   zrušujúce   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline,   doručované   účastníkom 14.03.2002. Dňa 04.02.2003 bol zástupca navrhovateľov vyzvaný na doplnenie dokladov v zmysle rozhodnutia krajského súdu, urgované 28.02.2003, 09.04.2003, 07.05.2003. Dňa 28.05.2003   bolo   oznámené,   že   navrhovateľ   zomrel.   Dňa   10.07.2003   právny   zástupca navrhovateľa   oznámil   okruh   účastníkov   po   zomrelom.   K   01.10.2003   JUDr. S.   ukončila sudcovskú činnosť na Okresnom súde Dolný Kubín. Od tohto dátumu v spise nie je možné zistiť   referujúceho   sudcu.   Z   opatrení   vydaných   predsedom   súdu   však   bolo   zistené,   že od 01.10.2003 do 31.10.2003 bol vo veci zastupujúcim sudcom JUDr. M. S., ktorý dňom 1.11.2003 ukončil funkciu sudcu a od 1.11.2003 do 17.9.2004 bol zastupujúcim sudcom JUDr. P. B. Dňom 20.9.2004, na základe opatrenia predsedu súdu č. 20, sa stala zákonnou sudkyňou JUDr. J. V. Z dôvodu jej odchodu na materskú dovolenku sa v zmysle dodatku č. 5 k Rozvrhu práce na rok 2006, stal dňom 20.11.2006 zastupujúcim sudcom JUDr. P. B. Dodatkom   č. 2   k   rozvrhu   práce   na   rok   2007   sa   dňom   31.5.2007,   stala   zastupujúcou sudkyňou Mgr. I. B. Dňa 04.01.2008 bola vyžiadaná správa z katastra nehnuteľností. Táto bola doručená 05.02.2008. Dňa 02.05.2008 bol pridelený spis JUDr. S. v súvislosti s jej pridelením   na   súd.   Dňa   30.06.2008   referát   sudkyne   JUDr.   S.   na   predloženie   spisu na krajský súd pre dôvody vylúčenia z prejednávania veci a spis dňa 02.07.2008 zaslaný na Krajský   súd   v Žiline.   Dňa   08.09.2008   spis   vrátený   z krajského   súdu   s tým,   že   bolo vydané rozhodnutie, že sudkyňa nie je vylúčená z pojednávania. Dňa 09.09.2008 bol spis predložený JUDr. S. Po naštudovaní rozsiahleho spisového materiálu bol dňa 29.12.2008 vytýčený termín pojednávania na 03.03.2009. Dňa 03.03.2008 bolo pojednávanie odročené za účelom vykonania ohliadky na mieste samom a výsluchu svedkov.

Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   možno   konštatovať,   že   sa   jedná o náročnejšiu vec súvisiacu s konaním vedeným v roku 1961 a v roku 1969. Vo veci bol už dva krát vyhlásený rozsudok, v oboch prípadoch zrušený krajským súdom.

Prekážky   postupu   súdu   podľa   § 107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku v súčasnosti nie sú.

Z uvedeného prehľadu konštatujem, že vo veci vznikli prieťahy a to hlavne v období od 02.05.1996 do 05.03.1998, od 18.9.1998 do 19.01.2001, od 14.03.2002 do 04.02.2003, od   10.07.2003   do   04.01.2008   kedy   vo   veci   nebol   urobený   žiadny   úkon.   Tieto   prieťahy považujem za zbytočné prieťahy vo veci. V terajšom období sa vo veci koná priebežne.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony, ktoré považuje za preukázané.

K vyjadreniu   okresného súdu   sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedli, že vyjadrenie okresného súdu „len potvrdzuje, že došlo k porušeniu práv sťažovateľov tak, ako uvádzajú v samotnej sťažnosti“,   a že   je   len „jasným   dôkazom   oprávnenosti   sťažnosti“.   Preto   navrhujú,   aby ústavný súd „po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol v zmysle samotnej sťažnosti a taktiež rozhodol o trovách konania“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie povinnosti zdržať sa zásahov do výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po skutkovej ani právnej   stránke   hodnotiť   ako   zložité.   Na   tomto   závere   nič   nemení   ani   konštatovanie okresného súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, „že sa jedná o náročnejšiu vec súvisiacu s konaním   vedeným   v roku   1961   a v roku   1969“.   Akákoľvek   súvislosť   s iným   konaním nemôže   byť   podľa   názoru   ústavného   súdu   ospravedlnením   skutočnosti,   že   napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou preskúmavaného konania, a ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti na takéto skutočnosti nepoukázal.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo   k   zbytočným   prieťahom,   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní. V jeho doterajšom priebehu ústavný súd zistil tieto obdobia nečinnosti:

-   od   2.   mája   1996   (doručovanie   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici) do 5. marca 1998 (nariadenie termínu pojednávania),

-   od   18.   septembra   1998   (doručenie   vyjadrenia   odporcu)   do   19.   januára   2001 (nariadenie termínu pojednávania),

- od 14. marca 2002 (doručovanie uznesenia Krajského súdu v Žiline) do 4. februára 2003 (žiadosť okresného súdu adresovaná advokátovi),

-   od   10.   júla   2003   (doručenie   podkladov   okresnému   súdu)   do   4.   januára   2008 (pripojenie dedičského spisu).

Celková zistená doba nečinnosti okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania je takmer deväť a pol roka, čo predstavuje takmer dve tretiny z doterajšej dĺžky jeho trvania.

Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v konaní aj neefektívny. V súvislosti s týmto zistením ústavný súd poukazuje na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15 Co 4284/95 z 21.   februára   1996   v napadnutej   časti   zrušil   rozsudok   okresného súdu č. k. 4 C 595/94-54 z 25. augusta 1995 z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobne Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 13 Co 1774/01 z 29. januára 2002 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 595/94-140 zo 4. apríla 2001 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Žiline okrem iného uviedol: „Okresný súd napriek rozsiahlemu dokazovaniu nedoplnil   dokazovanie   v smere   naznačenom   zrušujúcim   rozhodnutím   Krajského   súdu v Banskej Bystrici, a preto odvolací súd rozsudok okresného súdu zo dňa 4. 4. 2001 zrušil v zmysle   ust.   § 221   ods. 1   písm. a)   O. s. p.   V ďalšom   dokazovaní   bude   potrebné,   aby doplnené dokazovanie bolo vykonané v zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   s poukazom   na   zmenený   návrh   zo   dňa   1. 6. 1998,   ktorým   je potrebné, aby po procesnej stránke I. stupňový súd sa vysporiadal.“

To,   že   v priebehu   konania   vec   prerokovávalo   a rozhodovalo   viacero   zákonných sudcov,   nemohol   ústavný   súd   akceptovať   ako   okolnosť,   ktorá   by   bola   dôvodom na benevolentnejšie   posudzovanie   postupu   okresného   súdu,   pričom   v tejto   súvislosti   už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

V súvislosti s hodnotením primeranosti dĺžky trvania konania ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 14 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume   15 000 €   okrem   sťažovateľky   v 1. rade,   ktorá   žiadala   30 000 €   z dôvodov uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Okrem   iného   uviedli,   že   v dôsledku   dlhotrvajúceho neukončeného konania pociťujú „neprávosť a nespravodlivosť“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Predovšetkým vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.   4 C 595/1994   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   každému   sumu   5 000 €   (150 630 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   R.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 950 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny bolo potrebné v súlade   s   § 13   ods. 3   vyhlášky   znížiť   o 20 %,   lebo ide   o spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2009 predstavuje   spolu   s režijným   paušálom   (2 x 6,95   €)   u jedného   sťažovateľa sumu 199,34 €, t. j. trovy právneho zastúpenia piatich sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 996,70 € (30 026,58 Sk).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009