znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 59/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť maloletého D. S., zastúpeného zákonnou zástupkyňou A. S., obaja bytom   K.,   právne   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   832/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletému D. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   Päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk zákonnej zástupkyne.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   u h r a d i ť maloletému D. S. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 8 800 Sk (slovom Osemtisícosemsto slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K..

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená 31. januára 2003 sťažnosť maloletého D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonnou zástupkyňou A. S., obaja bytom K., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že 21. októbra 1998 podal v jeho mene Okresný úrad Košice I okresnému súdu návrh na určenie otcovstva a o úhradu osobných potrieb a vzhľadom na skutočnosť, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   832/98   bez   zbytočných   prieťahov,   a zároveň   sa   domáha   aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 59/03-11 zo 4. apríla 2003 prijal predmetnú sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 24. apríla 2003   požiadal   predsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   ku   konaniu   ústneho   pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľovi.

Obaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. mája 2003 okrem iného uviedol, že sťažnosť zákonnej zástupkyne sťažovateľa, ktorou namietala zbytočné prieťahy v konaní, je dôvodná.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov  ....“,   a porušenia   práva   na   spravodlivé a verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom tento účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho   orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   sťažovateľa   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty iným zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 22 C 832/98 zistil, že v predmetnej veci okresný súd od 21. októbra 1998 (keď mu bol doručený návrh na začatie konania Okresným úradom Košice I) až do 23. mája 2003, keď bol spis doručený ústavnému súdu, vykonal tieto úkony:

Dňa 27. septembra 2001 okresný súd ustanovil maloletému žalobcovi opatrovníka. Dňa 29. septembra 2001 okresný súd určil termín pojednávania na 15. január 2002, neskôr 4. októbra 2001 tento termín zrušil a určil nový termín pojednávania na 25. jún 2002. Toto pojednávanie   bolo   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   predsedníčky   senátu.   Dňa 30. augusta 2002 pribral okresný súd do konania tlmočníka. Súčasne požiadal Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o právnu pomoc v styku s cudzinou v predmetnej veci a doručenie dožiadania pre príslušný súd NW 11 OJT London, Anglicko, za účelom doručenia predvolania odporcovi na pojednávanie stanovené na 17. december 2002, 4. február 2003 a 8. apríl 2003 a jeho vyjadrenia sa k veci. Dňa   17. decembra   2002   pojednávanie   odročil   pre neprítomnosť   zákonnej   zástupkyne maloletého,   kolízneho   opatrovníka   a odporcu   na 4. február   2003,   ktoré   bolo   obdobne odročené na 8. apríl 2003 bez uvedenia dôvodu (na pojednávaní neboli prítomní zákonná zástupkyňa maloletého a odporca).

Dňa 8. apríla 2003 pojednávanie opäť odročil pre neprítomnosť zákonnej zástupkyne maloletého a odporcu a určil termín pojednávania na 22. september 2003. Súčasne žiadal Ministerstvo   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   a   Veľvyslanectvo   Slovenskej republiky   v Londýne   o vybavenie   dožiadania   doručeného   prostredníctvom   ministerstva spravodlivosti.

Zo   spisu   ďalej   vyplýva,   že   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   26.   februára   2001 doručila okresnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pre advokátku JUDr. I. R., 14. januára 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie Okresného úradu Košice I,   26.   júla   2002   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu   sťažnosť na zbytočné   prieťahy,   16.   októbra   2002   ministerstvo   spravodlivosti   doručilo   okresnému súdu   dožiadanie   o výsluch   odporcu   a 9.   apríla   2003   zákonná   zástupkyňa   oznámila okresnému súdu adresu, kde sa zdržiava odporca.

III.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 22 C 832/98 podľa troch označených kritérií zistil:

1. Predmetom konania pred okresným súdom je návrh na určenie otcovstva. I keď ide o bežnú   súčasť   sporovej   agendy   na   všeobecných   súdoch,   ústavný   súd   akceptuje,   že rozhodovanie   v tejto konkrétnej   veci   predstavuje   pomerne   vysoký   stupeň   zložitosti súvisiacej s dokazovaním – zistením skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava.

Prameňmi právnej úpravy sú ustanovenia tretej hlavy (§ 51 až 62) zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na skutočnosť, že za otca dieťaťa v konkrétnej   veci   bol   označený   „anglický“   štátny   občan,   právna   úprava   relevantná   pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území   Slovenskej   republiky,   komplikovanejšia.   Táto   zahŕňa   ustanovenia   ďalších vnútroštátnych predpisov, napr. I. časti (§ 23 až 25) a II. časti (§ 40, § 53, § 55 až 60) zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, ale aj medzinárodných zmlúv.

Doručovanie   súdnych   písomností   a   dožiadaní   medzi   bývalou   Československou republikou   a Spojeným   kráľovstvom   Veľkej   Británie   je   upravené   podľa   Zmluvy   medzi Republikou   československou a Spojeným kráľovstvom   Veľkej Británie a Írska   o právnej pomoci   vo   veciach   občianskych   v znení   jej   doplnenia   z   15.   februára   1935   (Londýn 11. novembra   1924,   publikovanej vo   vyhláške č.   70/1926   Zb.,   upravenej výmenou   nôt, Praha   5./25.   januára   1972).   Vzhľadom   na   to,   že   zmluva   je   z roku   1926,   doporučilo ministerstvo spravodlivosti okresnému súdu obracať sa na orgány iného štátu v takýchto prípadoch   podľa   „Haagskych   dohovorov“,   a   to   Dohovoru   o doručovaní   súdnych a mimosúdnych   písomností   v cudzine   v občianskych   a obchodných   veciach   (Haag, 15. novembra 1965, vyhláška č. 85/1982 Zb.) a Dohovoru o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach (Haag, 18. marca 1970, vyhláška č. 129/1976 Zb.).

Vec   sa   zo skutkového   a právneho   hľadiska,   ako   už   bolo   ústavným   súdom konštatované, považuje za pomerne zložitú. Zložitosť veci sa prejavuje v tom, že v konaní je potrebné   aplikovať   viaceré   právne   predpisy   nielen   vnútroštátnej   povahy,   ale aj medzinárodné   dohovory.   Ide   o vec   s medzinárodným   prvkom,   a   preto   vykonávanie všetkých procesných úkonov si vyžaduje okrem aplikácie medzinárodných dohovorov aj súčinnosť   s   orgánmi   cudzieho   štátu,   preklady   listín   do cudzieho   jazyka   a určovanie termínov pojednávaní s dostatočným predstihom. Konanie a rozhodovanie o otcovstve Y. J. S. k sťažovateľovi teda možno považovať z týchto dôvodov za zložité a procesne zdĺhavé.

2. V   konaní o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   spočiatku   bola v konaní pasívna, nezúčastnila sa na pojednávaniach, ktoré sa konali 17. decembra 2002, 4. februára 2003 a 8. apríla 2003, hoci právna zástupkyňa sťažovateľa na pojednávaniach prítomná bola. Pri zohľadnení celkovej dĺžky konania však správanie zákonnej zástupkyne sťažovateľa nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98, pričom zbytočné prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní,   keď   bol   okresný   súd   nečinný   bez   akéhokoľvek   zákonného   dôvodu,   došlo od 21. októbra 1998, keď mu bol doručený návrh, až do 27. septembra 2001, keď ustanovil maloletému   žalobcovi   opatrovníka,   teda   v trvaní   viac   ako   35   mesiacov.   Na   zbytočné prieťahy v konaní mala vplyv i neefektívna a nesústredená činnosť okresného súdu, keď 29. septembra 2001 určil termín pojednávania a 4. októbra 2001 tento termín zrušil a nový termín určil až 25. júna 2002. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a ďalšie pojednávanie bolo určené až na 17. december 2002. Neefektívna činnosť   okresného   súdu,   ktorá   mala   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania,   spočíva   i v tom, že okresný   súd   z neúčasti   účastníkov   konania   na   pojednávaniach   nevyvodil   žiadne opatrenia, na ktoré bol oprávnený v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Ústavný   súd   pri   hodnotení   uvedených   okolností   prípadu   a predovšetkým posudzovaní   dĺžky   konania   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu (napr. H. v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu sporu dotýkajúceho sa ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré   si vo všeobecnosti   vyžadujú   postup   súdu   s osobitnou   starostlivosťou   (mutatis   mutandis II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu preto podmieňovala chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   o konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn.   22   5   C   832/98   konštatoval,   že   postup   okresného   súdu   v posudzovanej   veci nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorých aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   alebo, ak je to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému   súdu,   aby vo veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie ním označených práv finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, pričom tento nárok odôvodňuje predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré sa vedie od 21. októbra 1998. Poukazuje na to, že „právo mať rodičov a poznať ich, je základným právom dieťaťa... a ovplyvňuje celý ďalší jeho vývoj, spôsob jeho výchovy, úroveň   jeho   materiálneho,   duchovného   a kultúrneho   zabezpečenia“.   Nekonanie   súdu pociťuje ako ujmu, ktorá má negatívny dopad na jeho život. Vychádzajúc z tohto pohľadu a pozície sťažovateľa, princípu spravodlivosti a potreby zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k názoru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom Päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je náležitou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   vo výške   8   800   Sk   (slovom Osemtisícosemsto slovenských korún) z dôvodu trov jeho zastúpenia.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby jej priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk).

Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003