znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 589/2012-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 292/2010, za účasti Okresného súdu Svidník, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 292/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Svidník j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 292/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.) v napadnutom konaní vedenom okresným súdom podaným návrhom požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcie.   Súdny   exekútor,   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   následne   požiadal   okresný   súd   o   udelenie poverenia   na vykonanie   exekúcie,   čím   okresnému   súdu   vznikla   zo   zákona   vyplývajúca povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že ide vec, ktorá podľa jej názoru nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jej posúdenie, resp. rozhodnutie o nej.

Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu v predmetnej veci podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka v   sťažnosti   uvádza,   že   na svoju   sťažnosť   z 25.   mája 2011 do   dňa   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ktoré upravujú zákaz diskriminácie.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom   konaní,   prikáže   okresnému   súdu   konať   v tomto   konaní   bez   zbytočných prieťahov a napokon uloží okresnému súdu zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 589/2012-19 z 22. novembra 2012 sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Súčasťou prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. SprO 406/2012 z 10. decembra 2012 (ďalej len „prípis“) bol prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní a zároveň oznámenie o tom, že okresný súd netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. V označenom prípise predseda okresného súdu predovšetkým uviedol:„Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na Okresný súd Svidník dňa 26. 4. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie titulom rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 18299/09, ktorý vydala S., a. s. Pri postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 exekučného poriadku exekučný súd riešil prípustnosť exekúcie, pričom prioritne sa zaoberal platnosťou rozhodcovskej doložky a teda, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu spor prejednať. Exekučný súd nie je viazaný tým, ako uvedenú otázku vyriešil rozhodcovský súd. Ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   ukladá   súdu   povinnosť   vecne   preskúmať právoplatný   rozhodcovský   rozsudok   v   súvislosti   so zisťovaním   právnej   bezvadnosti priznaného plnenia zo zákonom stanovených dôvodov. Pri posúdení zákonnosti exekučného titulu   a   podmienok   exekúcie   sa   exekučný   súd   musel   vysporiadať   aj   s   námietkami vedľajšieho účastníka, ktorý vstúpil do konania na podporu povinnej dňa 12. 9. 2011. Po zistení rozporu exekučného titulu so zákonom, exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením zo dňa 2. 10. 2012 tak, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie.“

Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na prípis predsedu okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 10. januára 2013 oznámil, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie,   a   zároveň   v ňom   uviedol: „V   nadväznosti   na   doručené   vyjadrenie porušovateľa   uvádzame,   že   z   porovnania   časových   momentov,   kedy   došlo   k   podaniu žiadosti o udelenie poverenia (26. 04. 2010) a k rozhodnutiu súdu o tejto žiadosti (02. 10. 2012), vnímajúc tiež zákonom definovanú dobu danú k rozhodnutiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) je zrejmé, že porušovateľ nepostupoval vo veci sústredene (keď navyše v rozpore s   Exekučným   poriadkom   pripustil   do   konania   vstup   vedľajšieho   účastníka),   keď   mu rozhodovanie trvalo v jednoduchej a notoricky známej (skutkové okolnosti poznal z úradnej činnosti   v   obdobných   veciach)   veci   dva   a   pol   roka   a   preto   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   jeho   právo   na prejednanie veci v primeranom čase. Na podanej sťažnosti zotrvávame a žiadame, aby súd rozhodol podľa predloženého petitu.“

Prípisom zo 4. marca 2013 ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby mu predložil informácie o celkovom počte vecí sťažovateľky patriacich do registra exekučných vecí, počte vybavených vecí a počte nevybavených vecí z obdobia od 1. januára 2010 do 1. januára 2013. Predseda okresného súdu v odpovedi na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 87/2013 z 21. marca 2013 uviedol:

„Počty nevybavených vecí: k 01. 01. 2010 – 918 vecí, k 01. 01. 2011 – 1133 vecí (za rok 215 vecí), k 01. 01. 2012 – 1221 vecí (za rok 88 vecí), k 01. 01. 2013 – 1266 vecí (za rok 45 vecí) Počty vybavených vecí: k 01. 01. 2010 – 195 vecí, k 01. 01. 2011 – 247 vecí (za rok 52 vecí), k 01. 01. 2012 – 270 vecí (za rok 23 vecí),

k 01. 01. 2013 – 276 vecí (za rok 6 vecí).“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k prípisu   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. 1   SprO   87/2013   z 21.   marca   2013   vyjadrila   v podaní   z 22.   apríla   2013   sťažovateľka, v ktorom   predovšetkým   uviedla: «Poukazujeme   na   ustálený   názor   ústavného   súdu obsiahnutý   napr.   v Náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   I.   ÚS   51/01 z 7. novembra 2001, cit: „Obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne   príčiny   spôsobiť   prieťahy   (vysoký   nápad   a   počet   nerozhodnutých   vecí, personálne   problémy   a   pod.).   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nemôže   akceptovať a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre.“

Akokoľvek, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že v prípade, ak charakter konania je definovaný prostredníctvom zákonom ustanoveného času určeného k prijatiu rozhodnutia (ako v daných exekučných konaniach - časový limit rozhodovania o vydaní poverenia, resp. o zmene súdneho exekútora), je prekročenie tohto ustanoveného času nutné hodnotiť ako zbytočné prieťahy, čím dochádza k porušeniu základného práva upraveného v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (napr.   (Nález Ústavného   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 21/01, z 13. decembra 2001.).

Podľa   konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu neefektívnosť v postupe vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Prieťahy tvoria aj obdobia neefektívneho postupu pri zisťovaní informácií od dožiadaných subjektov.

Základná   zásada,   ktorou   sa   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu   pri posudzovaní prieťahov riadi, znie: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.   Prechodné preťaženie súdov nezakladá zodpovednosť zmluvných strán za predpokladu, že urýchlene prijmú opatrenia spôsobilé prekonať takúto výnimočnú situáciu.“ Medzi uvedené opatrenia zmluvných štátov patria najmä vytvorenie nových sudcovských miest, súdnych tajomníkov, vytvorenie dodatočných senátov, prioritné vybavovanie vecí, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť, v prípade potreby prijatie legislatívnych opatrení. Nič také sa v predmetných veciach nestalo! Štát napriek tomu, že vedel o situácii v civilnoprávnej agende súdov (ako to ukazujú súdmi predložené   štatistické   údaje   získané   s   ich   informačných   systémov),   osobitne   o   stave v exekučnej agende, neprijal urýchlene žiadne opatrenia za účelom naplnenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Štatistické   údaje   o   počte   nevybavených   vecí   v   agende   sťažovateľa   svedčia o masívnom porušovaní práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň svedčia o závažnom neplnení pozitívneho záväzku štátom vo vzťahu k uvedeným právam. Sťažovateľovi ostáva len zotrvať na podaných ústavných sťažnostiach a žiadať, aby to čo sa odohráva v objektívnej realite, bolo deklarované aj ústavným súdom.»

Dňa   3.   mája   2013   bolo   ústavnému   súdu   elektronicky   doručené   stanovisko sťažovateľky,   v ktorom   ústavnému   súdu   oznámila,   že   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 589/2012 odstupuje od požiadavky konania verejného ústneho pojednávania.

Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky, že odstupuje od požiadavky konania ústneho pojednávania, a na základe oznámenia predsedu okresného súdu, že netrvá na   ústnom   pojednávaní,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania   so   súhlasom   účastníkov   konania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania a príslušného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a aktuálny stav napadnutého konania:

Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) doručil okresnému súdu 26. apríla 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 1676/2010.

Sťažovateľka 2. septembra 2010 doručila okresnému súdu „sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ v napadnutom konaní vedenom okresným súdom.

Dňa 15. júla 2011 okresný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie zmenky z 21. novembra 2008, ktorú tento okresnému súdu doručil 17. augusta 2011.

Združenie   na   ochranu   občana — spotrebiteľa   H.   12. septembra   2011   oznámilo okresnému súdu, že vstupuje do napadnutého konania okresného súdu ako vedľajší účastník na strane povinného, a 10. novembra 2011 okresnému súdu doručilo návrh na vylúčenie súdneho exekútora a návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 Er 292/2010 z 2. októbra 2012 zamietol žiadosť súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. 7 Er 292/2010.

Sťažovateľka   podala   10.   októbra   2012   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 Er 292/2010 z 2. októbra 2012 odvolanie (ďalej len „odvolanie z 10. októbra 2012“); okresný súd doručoval označené uznesenie účastníkom konania, pričom povinná si zásielku v odbernej lehote neprevzala. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom bol 2. apríla 2013 predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní z 10. októbra 2012.

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“ (I.   ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Úlohou   ústavného   súdu   je   posúdiť,   či   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom konaní   vedenom   týmto   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   viackrát   vyslovil,   že   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne III. ÚS 15/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu napadnutého konania vedeného okresným súdom ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemožno hodnotiť z právneho ani skutkového hľadiska ako zložitú vec. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v sťažnosti, podľa ktorého „... vec... si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu“.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľka včas reagovala na výzvu   okresného   súdu   z   15.   júla   2011   a   podaním   odvolania   z   10.   októbra   2012   proti uzneseniu   okresného   súdu   z   2.   októbra   2012   uplatnila   svoje   procesné   právo,   čo   síce spôsobuje predĺženie konania, nie však zbytočné prieťahy. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutého konania bola v jeho doterajšom priebehu aktívna a poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť, a preto jej nemožno pričítať na ťarchu doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania.

3.   Pri   skúmaní   podľa   tretieho   kritéria,   a   to   postupu   samotného   okresného   súdu v napadnutom   konaní,   ústavný   súd   vychádzal   zo   sťažnosti,   ale   najmä   z   na   vec   sa vzťahujúceho spisu a zo stanovísk účastníkov konania. Z prehľadu procesných úkonov, ktorý je uvedený v časti II tohto nálezu, vyplýva, že okresný súd bol po doručení návrhu (26.   apríla   2010)   vo   veci   v zásade   absolútne   (bez   legitímneho   dôvodu)   nečinný   až   do 15. júla 2011 (takmer 15 mesiacov) a následne vo veci rozhodol až po uplynutí ďalších 15 mesiacov   (2.   októbra   2012),   pričom   obdobie   od   doručenia   návrhu   po   meritórne rozhodnutie o ňom ústavný súd považuje za zjavne neprimerané vo vzťahu k predmetu napadnutého   konania.   Navyše,   vec   nie   je   ani   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   (viac   ako   3   roky   od   podania   návrhu)   právoplatne   skončená   vzhľadom   na skutočnosť,   že   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 2.   októbra   2012 odvolanie, o ktorom bude rozhodovať krajský súd.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti, poukazujúc na zmeny § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ku ktorým došlo v období od doručenia jej návrhu okresnému súdu, formuluje právny názor, podľa ktorého z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného od 1. februára 2002 do 31. mája 2010, t. j. platného a účinného v čase doručenia jej návrhu, vyplýva povinnosť exekučného súdu „rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to,   či   exekučným   titulom   pre   ktorý   sa   exekúcia   navrhovala   vykonať   bolo   rozhodnutia všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica“. Ustanovenie § 44 ods.   2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 podľa sťažovateľky zakladá povinnosť „exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!“.

S prihliadnutím   na   argumentáciu   sťažovateľky,   podľa   ktorej   samotné   prekročenie lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   na   zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   citovaného   článku   ústavy   nemožno   preto vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že   pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   pojem v „primeranej   lehote“   obsiahnutý   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Za   týchto   okolností   samotné   nedodržanie   zákonom   ustanovenej   lehoty   na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani v posudzovanom   prípade   ústavný   súd   nepovažuje   za   porušenie   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bez ohľadu na tento   záver   ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   okresného   súdu   konštatoval,   že   jeho dlhodobou   neodôvodnenou   nečinnosťou   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd okresnému súdu v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   okresný   súd   už   vo   veci   meritórne   rozhodol, ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   jej   ako   účastníčke napadnutého konania neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keďže neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom znení a „nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti“.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   považoval   ústavný   súd   za   potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 67/06), ale čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri záver vyjadrený v časti III.1 tohto nálezu).

Rovnako   neodôvodnená   nečinnosť   všeobecného   súdu,   resp.   jeho   nedostatočne efektívna činnosť v napadnutom exekučnom konaní vecne nepatrí pod ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže podľa systematiky ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť   súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s výnimkou prípadov, keď nedostatky v postupe súdu dosahujú takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07); uvedený právny názor je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na vec sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ právoplatne nerozhodol o žiadosti súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie, „neustále   limituje základné   subjektívne   oprávnenia sťažovateľa   ako vlastníka   a reálne   ohrozuje,   či   priam znižuje hodnotu… majetku (bonitu pohľadávky)“. Podľa sťažovateľky k znižovaniu hodnoty jej   majetku   (bonity   pohľadávky)   dochádza   z   dôvodu,   že „nečinnosť   exekučného   súdu utvrdzuje   dlžníka   (povinného)   v   tom,   že   sťažovateľovi   zaplatiť   nemusí,   pretože   ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť“, pričom „márnym uplynutím času sa dlžníkovi   (povinnému)   vytvára   priestor   na   to,   aby   zrealizoval   úkony,   ktoré   ho   zbavia majetku postihnuteľného exekúciou“.

Z citovanej   argumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   zdôvodňuje   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového   protokolu   hypotetickou   úvahou,   podľa   ktorej   sa   v   konečnom   dôsledku z dôvodu (ne)činnosti všeobecného súdu stane (môže stať) jej pohľadávka voči povinnému nevymožiteľnou. Sťažovateľka teda argumentuje možným (hypotetickým) vznikom škody v priamej súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba a právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia alebo   postupy   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané   (m.   m.   IV.   ÚS   303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a   slobôd.   Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku   tohto   nálezu, pozn.)   sa   otvára   priestor   na to,   aby   sťažovateľka   podala   v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy.

Pokiaľ   je   teda   sťažovateľka   toho   názoru,   že   nečinnosťou   okresného   súdu v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie jej bola spôsobená na jej vlastníckych právach škoda, môže   sa   náhrady   tejto   škody   domáhať postupom   podľa   príslušných   ustanovení   zákona o zodpovednosti za škodu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd tejto časti sťažnosti   sťažovateľky nevyhovel, riadiac sa zásadou subsidiarity a uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv sťažovateľky pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka sa v petite domáha aj vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   ktoré   ustanovujú   všeobecný   zákaz   diskriminácie.   V odôvodnení   tejto   časti sťažnosti   sťažovateľka   síce   uvádza,   že   ich   možno „preskúmať   aj   samostatne“,   ale v konečnom   dôsledku   porušenie   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   namieta   zjavne v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru („... sťažovateľ tvrdí,   že   zákaz   diskriminácie   je   nutné   aplikovať   na   výkon   a ochranu   opráva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“) a v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že okresný súd „zaobchádza odlišne so sťažovateľom a odlišne s inými subjektmi v procesnom postavení   sťažovateľa.   Iné   subjekty,   ktorých   procesné   návrhy   v exekučnom   konaní   sú prejednávané v zákonom stanovených lehotách, majú zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

V nadväznosti na citovanú argumentáciu ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoj   záver   vyslovený   v časti   III.1   tohto   nálezu,   v zmysle   ktorého   samotné   nedodržanie zákonom   ustanovenej   lehoty   na rozhodnutie   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj (a predovšetkým) na svoj záver vyslovený v časti III.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade nedostatky   v postupe   okresného   súdu   nedosiahli   takú   intenzitu,   že   by   s   ohľadom aj na ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   bolo   možné   uvažovať   o   odmietnutí spravodlivosti, a teda porušení základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. tiež porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ak   ústavný   súd   už dospel   k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (časť III.2 tohto nálezu), tak tento záver možno   primerane   vzťahovať   aj   na   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia   v   sume   1 383   €   z   dôvodov   podrobne   uvedených   vo   svojej   sťažnosti, poukazujúc   predovšetkým   na   márne   uplynutie   času,   v dôsledku   čoho   ani „pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa príslušného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri najmä časť III.1 tohto nálezu) považuje za primerané v sume 300 €.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do   úvahy   aj   existenciu   mimoriadne   vysokého   nápadu   (v   zásade   identických)   vecí sťažovateľky na príslušnom okresnom súde (pozri informácie obsiahnuté v prípise predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprO 87/2013 z 21. marca 2013), ktorý patrí k súdom prvého stupňa s pomerne malým počtom pridelených sudcov, čo objektívne sťažuje jeho reálne možnosti rozhodnúť o týchto veciach sťažovateľky v obvyklom a pritom primeranom čase. Na druhej strane ústavný súd zohľadnil aj neúmerne nízky počet vecí sťažovateľky, ktoré okresný   súd   v relevantnom   období   vybavil   v porovnaní   s týmto   celkovým   nápadom. Ústavný súd v tejto súvislosti už len potvrdzuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 135/07). Vo výnimočných prípadoch daných špecifickými okolnosťami (ako to je aj v sťažnosťou napadnutom   konaní   vedenom   okresným   súdom),   za   ktorých   všeobecný   súd   koná,   však enormná   zaťaženosť   všeobecných   súdov   hraničiaca   s   ich   schopnosťou   zabezpečiť v relevantnom   čase   (obvyklý)   riadny   chod   orgánov   verejnej   moci   môže   predstavovať okolnosť   hodnú   osobitného   zreteľa   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátom   JUDr. B.   F., pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony 269,60 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Odmenu za vyjadrenie z 22. apríla 2013 ústavný súd nepriznal, keďže z jeho obsahu nevyplynuli žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu   objasneniu   veci,   pričom   ústavný   súd   rozhodol   o sťažnosti   len   na   základe predložených   (písomných)   listinných   dôkazov,   t.   j.   sťažnosti   a   k   nej   pripojených písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013