znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 588/2012-92

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní o   sťažnosti   M.   M.,   P.,   V.   H.,   P.,   a T.   Ď.,   P.,   zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 a porušenie svojho základného práva podľa   čl. 17 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   40/2011,   za   účasti   Krajského   súdu   v   Trenčíne a Okresného súdu Považská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. M., V. H. a T. Ď. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 z r u š u j e.

3. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M., V. H. a T. Ď. trovy konania v sume 1 014,10 € (slovom tisícštrnásť eur a desať centov) spoločne a nerozdielne na účet ich právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2011 doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 40/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti najprv popisujú skutkové okolnosti ich trestného stíhania a v tejto súvislosti najmä uvádzajú:

«1.1   Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   PZ,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania T. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 zo dňa 30.   marca   2011   bolo   sťažovateľovi   v   1.   rade,   sťažovateľovi   v   2.   rade   a   sťažovateľovi v 3. rade   (ďalej   aj   ako   „sťažovatelia“)   vznesené   obvinenie   za   obzvlášť   závažný   zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, spáchaného v štádiu pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení (ďalej aj ako „uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011“).

Uvedený skutok sa mal stať v mesiacoch máj až september v roku 2008.

1.2 V trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   riaditeľstve   PZ   v N.   vyšetrovateľom Odboru   kriminálnej   polície   pod   ČVS:   ORP-13/OVK-NM-2011,   pôvodne   vedenej na Krajskom riaditeľstve PZ v T. Úradom justičnej a kriminálnej polície pod ČVS: KRP- 63/OVK-TN-2008 sú sťažovatelia okrem iného stíhaní aj za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, konkrétne uznesením ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 zo dňa 12. marca 2009 a uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania T. ČVS: PPZ-113/BOK-Z-2008 zo dňa 8. júla 2009, ktoré bolo uznesením ČVS: KRP-63/OVK- TN-2008   zo   dňa   28.   septembra   2009   spojené   na   spoločné   konanie   s   trestnou   vecou sťažovateľov vedenou na Krajskom riaditeľstve PZ v T. Úradom justičnej a kriminálnej polície pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 a ďalej vedené pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 na   skutkovom   základe   uvedenom   v   predmetných   uzneseniach   (ďalej   aj   ako   „uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009“).

Skutky uvedené v uzneseniach vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009 sa mali stať v čase od marca v roku 2006 do 26. septembra 2007.

1.3 V trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Považskej   Bystrici   (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 248/2010 sú sťažovatelia obžalovaní z údajného konania kvalifikovaného ako prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona   a   prečin   nadržovania   podľa   §   339   ods.   1   Trestného   zákona   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona (bod I. obžaloby), resp. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (bod 1. a 2. obžaloby).

1.4 V trestnej veci uvedenej v bode 1.2 tohto podania boli sťažovatelia uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 0 Tp 72/2008 zo dňa 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 98/08 zo dňa 30. októbra 2008 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b),   c)   Trestného   poriadku   vzatí   do   väzby   s   tým,   že   táto   začala   plynúť   dňom 27. septembra 2008 a prepustení na slobodu boli dňa 1. apríla 2010 na základe písomného príkazu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   ako   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Tost 10/2010 zo dňa 1. apríla 2010.

Bezprostredne po prepustení sťažovateľov z väzby v trestnej veci uvedenej v bode 1.2 tohto podania boli sťažovatelia zadržaní ešte ako obvinení v trestnej veci uvedenej v bode 1.3 tohto podania a uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. Č. sp. zn. 0 Tp 16/2010 zo dňa 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo   12/2010   boli   vzatí   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods. 1   písm.   b),   c) Trestného poriadku, z ktorej boli prepustení dňa 1. apríla 2011.

Listinné dôkazy ku skutočnostiam uvedeným v bodoch 1.2, 1.3 a 1.4 tohto podania sa nachádzajú v spisoch Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd“) vedených pod sp. zn. II. ÚS 293/2010 a Rvp 6363/10.

1.5 Zo skutočností uvedených v bode 1.4 tohto podania je zrejmé, že sťažovatelia sa od   doby   údajného   spáchania   skutku   uvedeného   v   uznesení   vyšetrovateľa   zo   dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) nachádzajú vo väzbe nepretržite od 27. septembra 2008.

1.6 Sudca okresného súdu JUDr. M. Č. bol v trestnej veci sťažovateľov uvedenej v bode   1.3   tohto   podania   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   248/2010   zo   dňa 9. novembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 71/2010 zo dňa 16. decembra 2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto trestnej veci pre jeho pomer k obžalovanému M. M. (sťažovateľ v 1. rade), keď doslovne krajskému súdu napísal, že „(...) obžalovaný M. sa stal mojim nepriateľom“.

1.7 Po prepustení sťažovateľov z väzby v trestnej veci uvedenej v bode 1.3 tohto podania a ich bezprostrednom zadržaní v trestnej veci uvedenej v bode 1.1 tohto podania bol dňa 2. apríla 2011 o 11.30 hod. okresnému súdu doručený návrh prokurátora Krajskej prokuratúry T. č. k. 1 Kv 8/11-17 zo dňa 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku (ďalej aj ako „návrh prokurátora zo dňa 2. apríla 2011“), ktorý napadol ako zákonnému sudcovi JUDr. M. Č., ktorého   zástupkyňou   v   čase   služby   podľa   rozvrhu   práce   okresného   súdu   bola   sudkyňa JUDr. Ľ. B.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   JUDr.   M.   Č.   sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo dňa 4. apríla 2011 bolo podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku a § 32 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté, že sudca pre prípravné konanie JUDr. M. Č. je vylúčený z rozhodovania v trestnej veci obvineného M. M. (sťažovateľ v 1. rade) ČVS: PPZ-64/BOK- ZA-2011 Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania T. (ďalej ako „uznesenie okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011“). Pred rozhodnutím okresného súdu uznesením o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 nikto z obvinených (sťažovateľov) nevzniesol voči sudcovi JUDr. M. Č. námietku zaujatosti. Po   uznesení   okresného   súdu   o   vylúčení   zo   dňa   4.   apríla   2011   vylúčený   sudca pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. Č. uznesením sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo dňa 4. apríla 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku (ďalej aj ako „uznesenie okresného súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011“).

Proti uzneseniu okresného súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011 sťažovatelia zahlásili sťažnosť, ktorú odôvodnili písomným podaním zo dňa 14. apríla 2011 prostredníctvom ich obhajcu (ďalej ako „sťažnosť zo dňa 14. apríla 2011“) a sťažovateľ v 1. rade písomným podaním zo dňa 6. apríla 2011 následne doplneného podaním zo dňa 11. apríla 2011 (ďalej len „sťažnosť zo dňa 6. apríla 2011“; spolu aj ako „sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011“).

Sťažnosťou zo dňa 14. apríla 2011 bolo napadnuté aj uznesenie okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011.

Sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   väzbe   zo   dňa   4.   apríla   2011   boli zamietnuté uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 zo dňa 21. apríla 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo dňa 21. apríla 2011“).

1.8   V   súvislosti   so   vzatím   do   väzby   (bod   1.7   tohto   podania)   podali sťažovatelia dňa 15. júna 2011 prostredníctvom advokáta ústavnú sťažnosť, ktorá je na Ústavom súde Slovenskej   republiky   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1510/11,   a   na   ktorú   sťažovatelia   týmto odkazujú.

1.9 Uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 29/2011 zo dňa 13. júna 2011 bola sťažnosť sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože bola podaná osobou,   ktorá   sa   jej   výslovne   vzdala,   a   sťažnosti   sťažovateľa   v   2.   rade   a   sťažovateľa v 3. rade proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 boli zamietnuté podľa   §   193   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   pretože   boli   podané   neoprávnenými osobami (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo dňa 13. júna 2011“).

Vzhľadom   na   výrokovú   časť   uznesenia   krajského   súdu   zo   dňa   13.   júna   2011 uznesenie   okresného   súdu   o   vylúčení   zo   dňa   4.   apríla   2011   nadobudlo   právoplatnosť dňa 4. apríla 2011.

1.10   Podaním   zo   dňa   7.   júla   2011   žiadali   sťažovatelia   o   prepustenie   z   väzby na slobodu z dôvodov uvedených v tejto žiadosti, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi, na základe ktorých sťažovatelia považujú ich väzbu za protiústavnú od počiatku, a ktoré sú rozvedené   v ústavnej sťažnosti   zo dňa   15.   júna 2011   (bod   1.8   tohto podania;   ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   uznesením   č.   k.   0   Tp   40/2011-53 zo dňa 4. augusta 2011 žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo dňa 4. augusta 2011“).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   dňa   4.   augusta   2011   sťažovatelia   podali prostredníctvom obhajcu sťažnosť podaním zo dňa 8. augusta 2011 (ďalej aj ako „sťažnosť zo dňa 8. augusta 2011“) a sťažovateľ v 1. rade podaním zo dňa 7. augusta 2011 (ďalej aj ako „sťažnosť zo dňa 7. augusta 2011“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 4. augusta 2011 zamietol (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011“).

Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 bolo okresnému súdu doručené dňa 18. augusta 2011 a sťažovateľom cestou okresného súdu dňa 25. augusta 2011.»

Sťažovatelia zakladajú svoje tvrdenie o porušení nimi označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru najmä na týchto skutočnostiach:

«V žiadosti o prepustenie z väzby na str. 4 sťažovatelia poukazovali na uznesenie krajského súdu zo dňa 13. júna 2011 a z neho vyplývajúci záver o právoplatnosti uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 ku dňu 4. apríla 2011 (viď bod 1.9 tohto podania).

Na   uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa   13.   júna   2011   a   záver   o   právoplatnosti uznesenia   okresného   súdu   o   vylúčení   zo   dňa   4.   apríla   2011   ku   dňu   4.   apríla   2011 poukazoval v zápisnici zo dňa 4. augusta 2011 na okresnom súde (ďalej len „zápisnica zo dňa 4. augusta 2011“) na str. 3 a 4 aj sťažovateľ v 1. rade.

Keďže okresný súd v uznesení zo dňa 4. augusta 2011 na str. 6 nelogicky uvádza, že krajský   súd   v   uznesení   zo   dňa   21.   apríla   2011   podrobne   reagoval   na   právnu argumentáciu sťažovateľov (ktorí argumentovali uznesením krajského súdu zo dňa 13. júna 2011), sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011 (bod 2) opätovne zdôraznil, že krajský súd dňa 21. apríla 2011 objektívne nemohol reagovať na uznesenie krajského súdu zo dňa 13. júna 2011, keďže toto bolo vydané takmer dva mesiace po vydaní uznesenia krajského súdu zo dňa 21. apríla 2011.

Až uznesením krajského súdu zo dňa 13. júna 2011 bola ustálená právoplatnosť uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 práve na deň 4. apríla 2011. Z uvedeného je zrejmé, že o väzbe sťažovateľov dňa 4. apríla 2011 rozhodol právoplatne vylúčený sudca   a tento   právoplatne vylúčený sudca pred   rozhodnutím   o väzbe vypočul sťažovateľov, z čoho je zrejmé, že o vzatí sťažovateľov do väzby nerozhodol nestranný súd. Aj   napriek   uvedenému   (viď   bod   2   sťažnosti   zo   dňa   7.   augusta   2011,   zápisnicu zo dňa 4. augusta 2011 a žiadosť o prepustenie z väzby) krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 na túto podstatnú skutočnosť nereagoval a rovnako nelogicky ako okresný súd uviedol, že touto otázkou sa podrobne zaoberal krajský súd v uznesení zo dňa 21. apríla 2011.

Skutočnosť   o   právoplatnosti   vylúčenia   sudcu   okresného   súdu   pred   rozhodnutím o väzbe uznesením zo dňa 4. apríla 2011 si vyžadovala zo strany krajského súdu v uznesení zo   dňa   15.   augusta   2011   náležitú   pozornosť.   Záver,   že   krajský   súd   sa   v   uznesení zo dňa 21. apríla   2011   vysporiadal   s   uznesením   krajského   súdu   zo   dňa   13.   júna   2011 je v rozpore   so   zásadami   logiky   a   je   neakceptovateľný,   čím   bolo   porušené   právo sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

2.3 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 okrem iného uvádza: „Krajský súd predovšetkým konštatuje že v danej veci už rozhodovali všetky senáty krajského súdu, pričom ich stanoviská k predmetnej väzbe sú zhodné.“

Uvedený záver skutočnosti nezodpovedá, nakoľko v danej veci krajský súd uznesením zo dňa 15. augusta 2011 rozhodoval o prvej žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby. Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.4 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 ďalej uvádza: „Naviac nie je možno prehliadnuť, že problémy v otázke zákonného sudcu vyvolal samotný obvinený M. M.,   keď   hrubým   a   znevažujúcim   spôsobom   napadol   sudcu   rozhodujúceho   o návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby. Konečne rôzne námietky zaujatosti podávali obvinení i voči orgánom činným v trestnom konaní.“.

Ani uvedený záver nezodpovedá skutočnosti. Sťažovateľ v 1. rade nijakým spôsobom nenapadol   sudcu   rozhodujúceho   o   návrhu   prokurátora   na   vzatie   obvinených   do   väzby a ani ostatní   sťažovatelia   tak   nekonali   a   nepodávali   námietky   zaujatosti.   Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.5 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 uvádza: „Naďalej pretrváva dôvodná obava, že aj v prípade prepustenia na slobodu im hrozí vysoký trest a z toho hroziace možnosti vyhýbania sa trestnému stíhaniu, pôsobenia na svedkov (poškodeného, spoluobvinených i ďalšie osoby - viď zadržaný dopis z väzby) (...).“

Uvedený   záver   skutočnosti   nezodpovedá,   nakoľko   v   predmetnej   veci   žiadnemu zo sťažovateľov   nebol   žiadny   list   z   väzby   zadržaný.   Uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.6 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 taktiež uvádza: „Vyšetrovanie predmetnej trestnej činnosti pokračuje a jeho výsledky tak, ako vyplývajú z priloženého trestného spisu, vrátane poslednej výpovede poškodeného a priloženej nahrávky (ktoré skôr nasvedčujú na nátlak na poškodeného) podľa názoru tohto senátu krajského súdu naďalej nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   sú   obvinení   trestne   stíhaní,   sa   stal,   má   znaky trestného činu a je prítomné podozrenie, že ho obvinení spáchali.“

Z   ostatnej   výpovede   údajného   poškodeného   vyvstali   závažné   rozpory   s   jeho predchádzajúcimi výpoveďami, kde uvádzal, že prvý krát počul o pokute od sťažovateľa v 1. rade   vo   vozidle   pred   hotelom   M.,   pričom   po   prehratí   nahrávky   z   tohto   stretnutia evidentne zaskočený poškodený už v rozpore s prvotnými výpoveďami uvádzal, že pokutu spomínal pred frajerkou aj pred N., ktorí toto vyvrátili, pričom z jeho ostatnej výpovede vyplýva, že mu to malo byť povedané niekedy pred stretnutím pred hotelom M. Vôbec však neuviedol   kde,   kto   a   kedy   ho   mal   vydierať,   čo   ale   v   predchádzajúcich   výpovediach opakovane uvádzal tak, že to malo byť vo vozidle sťažovateľa v 1. rade pred hotelom M. V   súvislosti   s   nahrávkou   je   potrebné   uviesť,   že   táto   je   evidentne   celistvá a neprerušovaná   (v   pozadí   počuť   neprerušované   zvuky)   a   vyvracia   výpovede   údajného poškodeného o tom, čo malo byť predmetom rozhovoru vo vozidle pred hotelom M. Krajský   súd   v   uznesení   zo   dňa   15.   augusta   2011   však   bez   akýchkoľvek preskúmateľných   úvah   uviedol,   že   tieto   skutočnosti   skôr   nasvedčujú   na   nátlak na poškodeného, hoci ide práve naopak o skutočnosti spochybňujúce dôvodnosť vedeného trestného   stíhania.   Uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa   15.   augusta   2011   je   arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.7   Keďže   uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa   15.   augusta   2011   v   súvislosti s väzobnými   dôvodmi   odkazuje   výlučne   na   ostatné   rozhodnutie   krajského   súdu   zo   dňa 21. apríla 2011, je potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti.

Dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola   právne   relevantným spôsobom spochybnená v časti III. sťažnosti zo dňa 8. augusta 2011 a v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011 na str. 13 až 20, no krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 k týmto skutočnostiam nezaujal žiadne adekvátne stanovisko.

Dôvodnosť   útekovej   väzby   bola   vyvrátená   v   sťažnosti   zo   dňa   7.   augusta   2011 na str. 20 poukazom na publikovaný nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/09 zo dňa 25. novembra   2009,   podľa   ktorého   samotná   hrozba   vysokého   trestu   nie   je   spôsobilým väzobným dôvodom. Aj napriek uvedenému však krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 považuje za dôvod útekovej väzby hrozbu vysokého trestu.

Dôvodnosť kolúznej väzby sťažovatelia spochybnili v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011 na str. 21-22 poukazom na relevantnú judikatúru ESĽP o nevyhnutnosti kumulovania trvania   rozdielnych   väzobných   stíhaní   a   z   toho   vyplývajúci   záver,   že   dôvod   väzby vyplývajúci len zo   samotného   dôvodného podozrenia zo   spáchania trestného   činu   stačí na odôvodnenie   väzby   len   v   počiatočných   štádiách   trvania   väzby,   no   nie   vtedy, keď sťažovatelia sú vo väzbe nepretržite už od 27. septembra 2008. Ani na tieto skutočnosti krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 nijako nereagoval.

Dôvodnosť preventívnej väzby bola vyvrátená v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011 na str. 22 až 25 a ani túto právne relevantnú argumentáciu krajský súd v uznesení zo dňa 15.   augusta   2011   nespochybnil   a   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti   o   dôvodnosti väzby ani v tomto smere.

S   poukazom   na   právne   relevantnú   argumentáciu   sťažovateľov   v   žiadosti o prepustenie, v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011, v sťažnosti zo dňa 8. augusta 2011 a pri výsluchu   pred okresným súdom   dňa   4.   augusta   2011,   bolo   ich ďalšie   ponechanie vo väzbe porušením ich základných práv, nakoľko je väzba nezákonná od počiatku a bolo povinnosťou krajského súdu ich z väzby prepustiť.

2.8   Keď   sa   súd   rozhodujúci   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vzatí   do   väzby (resp. o ponechaní vo väzbe) nevyrovná s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 135/04).

Krajský   súd   v   uznesení   zo   dňa   15.   augusta   2011   absolútne   nijakým   spôsobom nereagoval na nasledovné skutočnosti predostreté sťažovateľmi:

1. Porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania (potreba   kumulovania   trvania   rozdielnych   väzobných   stíhaní   s   poukazom   na   nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98; rozsudky ESĽP vo veci Kemmache proti Francúzsku zo dňa 27. novembra 1991, § 44; Kuc proti Poľsku zo dňa 19. decembra 2006, § 33). Na uvedené sťažovatelia poukazovali rozsiahlo v časti IV. žiadosti o prepustenie z väzby a aj   v   sťažnostiach   zo   dňa   7.   a   8.   augusta   2011,   no   krajský   súd   v   uznesení   zo   dňa 15. augusta 2011 princípy a zásady, ktorými sa Ústavný súd a ESĽP riadi pri posudzovaní primeranosti väzby trvajúcej dlhší čas ignoroval.

2. Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval právoplatnosť uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011, hoci je zrejmé, že výsluch sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe a následne rozhodnutie o väzbe vydal vtom čase už právoplatne vylúčený orgán (bod 1.9 a 2.2 tohto podania).

3. Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval porušenie práva sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na čo sťažovatelia rozsiahle poukazovali v žiadosti o prepustenie z väzby (bod 3.1 až 3.4).

4. Rovnako krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval bod 3.5 žiadosti o prepustenie z väzby poukazujúci nielen na závažné porušenie Trestného poriadku, ale   aj   na   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktorý   nebol   osobitne   starostlivý a urýchlený, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

Opomenutím   uvedených   skutočností   došlo   zo   strany   krajského   súdu   uznesením zo dňa 15.   augusta   2011   k   odopretiu   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae).   Povinnosťou krajského súdu bolo zaujať k týmto skutočnostiam adekvátne a preskúmateľné stanovisko. Každú   zo   skutočností   uvedených   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   pri   výsluchu dňa 4. augusta   2011   a   v   sťažnostiach   zo   dňa   7.   a   8.   augusta   2011   možno   považovať za právne   významnú   z   hľadiska   zákonnosti   väzby   sťažovateľov,   a   teda   ich   ignorovanie z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí.

Pokiaľ krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 tvrdí, že preskúmal námietky sťažovateľov uvedené nielen v sťažnosti, ale i v žiadosti o prepustenie z väzby, a vôbec pritom neuvádza spôsob akým sa s nimi vysporiadal, porušil základné práva sťažovateľov.»

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu (sťažovatelia ho odvodzujú z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.) sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú:

«...   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného súdu JUDr.   I.   H.,   ktorý   rozhodoval o žiadosti o prepustenie z väzby uznesením zo dňa 4. augusta 2011, bol podľa uznesenia krajského   súdu   zo   dňa   15.   augusta   2011   vybratý   náhodným   výberom   elektronickou podateľňou spomedzi sudcov oddelenia Tp a teda bol zákonným sudcom na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu.

Výnimka pri prideľovaní vecí sudcom a senátom nemôže byť výsledkom interpretácie rozvrhu   práce,   ale   musí   byť   ustanovená   exaktne,   transparentne   a   predvídateľné   tak, aby mohla   byť   realizovaná   v   zásade   bez   vonkajšieho   zásahu   do   rozvrhu   práce,   teda aj bez zásahu do tohto systému zo strany orgánov štátnej správy v súdnictve (I. ÚS 239/04). Za   zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v   súlade   s   rozvrhom   práce (II. ÚS 202/02).

Účel   základného   práva   na   zákonného   sudcu   sa   teda   splní,   ak   o   práve   občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02). Pokiaľ rozvrh práce okresného súdu hovorí o prideľovaní napadnutých vecí (žiadosť o   prepustenie   z   väzby   v   tomto   prípade)   sudcom   pre   prípravné   konanie   podľa   plánu dosažiteľnosti,   iný   spôsob   pridelenia   veci,   teda   aj   náhodným   výberom   elektronickou podateľňou, znamená porušenia práva sťažovateľov na zákonného sudcu. V danom prípade nebol sudca pre prípravné konanie okresného súdu JUDr.   I. H. určený na rozhodnutie o žiadosti   sťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby   v   súlade   s   rozvrhom   práce   podľa   plánu dosažiteľnosti.

3.2 V žiadosti o prepustenie z väzby (bod 2.3) sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že   predmetný   skutok   je   potrebné   kvalifikovať   ako   čiastkový   útok   iného   pokračovacieho trestného činu.

K porušeniu označených práv sťažovateľov došlo aj tým, že okresný súd a krajský súd neboli príslušnými   súdmi na rozhodovanie   o   väzbe   pre skutok uvedený   v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania), pretože tento je potrebné považovať   za   čiastkový   útok   pokračovacieho   trestného   činu   uvedeného   v   uzneseniach vyšetrovateľa   zo dňa 12.   marca   2009   a   zo   dňa   8.   júla 2009 (bod   1.2 tohto podania), pre ktorý už boli sťažovatelia vo väzbe od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010 (bod 1.4 tohto podania) a kde príslušným súdom podľa Trestného poriadku je Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd.

Podľa § 122 ods. 9 Trestného zákona... Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona...

V   prípade   ustanovenia   §   122   ods.   9   Trestného   zákona   ide   o   nové   ustanovenie Trestného   zákona,   ktorým   zákonodarca   jednoznačne   definoval   pojem   opakovania trestného činu,   pretože   v   minulosti   vznikali   v   praxi   pri   výklade   pojmov   opakovaného a pokračovacieho trestného činu značné rozdiely a zjednotenie výkladu najvyšším súdom sa javilo ako nepostačujúce, čo vyplýva z dôvodovej správy.

Oproti   predchádzajúcej   právnej   úprave   došlo   k   vypusteniu   požadovanej blízkej súvislosti   v   čase   a   predmete   útoku   v   súvislosti   s   pokračovacím   trestným   činom, čo na jednej strane predlžuje čas medzi čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu pre prípustnosť záveru, že medzi čiastkovými útokmi existuje súvislosť v čase (obdobne aj v súvislosti s predmetom útoku), a na druhej strane značne obmedzuje použitie judikatúry a doktrín   definujúcich   pokračovací   trestný   čin   podľa   tzv.   starého   zákona,   keďže   tieto sa odvíjali práve od vykladania pojmu vyžadovanej „blízkej súvislosti v čase a v predmete útoku“.

Platný Trestný zákon tak už nevyžaduje blízku súvislosť v čase a v predmete útoku, ale   len   „objektívnu   súvislosť   v   čase,   spôsobe   ich   páchania   a   v   predmete   útoku...“ ako pojítko   medzi   čiastkovými   útokmi   pokračovacieho   trestného   činu.   Práve   novým ustanovením   §   122   ods.   9   Trestného   zákona   zákonodarca   hranicu   medzi   opakovaným trestným   činom   a čiastkovým   útokom   pokračovacieho   trestného   činu   determinoval absolútne jednoznačne.

Zo   zákonného   definovania   pojmu   opakovania   trestného   činu   ustanovením   §   122 ods. 9   Trestného   zákona   je   zrejmé,   že   trestnosť   rovnakých   trestných   činov   možno posudzovať samostatne len vtedy, keď medzi nimi nie je vôbec žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť. Argumentum a contrario potom možno bezpochyby vyvodiť logický záver,   že   akákoľvek   objektívna   ako   aj   subjektívna   súvislosť   medzi   rovnakými   trestnými činmi znamená záver, že ide o čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

Hoci sťažovatelia rezolútne popierajú, že sa skutok uvedený v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) stal, je zrejmé, že takto mali konať jednak za účelom zachovania existencie zločineckej skupiny a jednak získavania finančnej alebo inej   výhody,   z   čoho   vyplýva   aj   jednotiaci   zámer.   Uzneseniami   vyšetrovateľa   zo   dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009 (bod 1.2 tohto podania) sú sťažovatelia stíhaní aj za vydieranie   formou   zločineckej   skupiny   pôsobiacej   niekoľko   rokov   a   tak   vzhľadom na charakter trestnej činnosti, náročnosť a čas potrebný na vytipovanie a prípravu ďalšieho útoku   v   žiadnom   prípade   nemožno   urobiť   záver,   že   medzi   trestnými   činmi   uvedenými v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) a uzneseniach vyšetrovateľa   zo   dňa   12. marca   2009   a   zo   dňa   8.   júla   2009   (bod   1.2   tohto   podania) nie je žiadna   objektívna   alebo   subjektívna   súvislosť.   Teda   o   opakovanie   rovnakého trestného činu podľa § 122 ods. 9 Trestného zákona nemôže ísť.

O pokračovací trestný čin ide aj v prípade, ak bol dlhší časový odstup spôsobený objektívnou prekážkou na strane páchateľa, pre ktorú nemohol už skôr realizovať ďalšie čiastkové útoky (napr. páchateľ bol 8 mesiacov chorý alebo bol vo väzbe, či vykonával vojenskú službu, alebo bol na brigáde v zahraničí) (k tomu porovnaj NR II To 108/1987) [Burda,   E.,   Čentéš,   J.,   Kolesár,   J.,   Záhora,   J.   akol.   Trestný   zákon.   Všeobecná   časť. Komentár. 1. diel. 1. vydanie. Praha“ C. H. Beck, 2010, s.752]. Vzhľadom na trestnoprávnu doktrínu   ako   aj   judikatúru   neobstojí   teda,   že   vzhľadom   na   odstup   času   skoro   ôsmich mesiacov   pri   jednotlivých   konaniach   absentuje   časová   súvislosť   pre   záver,   že   ide o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu.

Záver o opakovanom (samostatnom) trestnom čine totiž nemožno postaviť výlučne na výklade   ustanovenia   o   pokračovacom   trestnom   čine   (a   na   neaktuálnej   judikatúre), keď opakovaný   trestný   čin   je   zákonom   riadne   definovaný.   Zo   vzťahu   týchto   dvoch ustanovení (§ 122 ods. 9 a ods. 10 Trestného zákona) vyplýva subsidiarita pokračovacieho trestného činu, pretože o opakovaný trestný čin môže ísť zásadne len vtedy, keď medzi jednotlivými   konaniami   absentuje   akákoľvek   objektívna   alebo   subjektívna   súvislosť. Gramatický   výklad   slova   „žiadna“   objektívna   alebo   subjektívna   súvislosť   uvedeného v § 122 ods. 9 Trestného zákona nepripúšťa možnosť subsumovania hoci aj minimálnej objektívnej a subjektívnej súvislosti pod toto zákonné ustanovenie, a rovnaký záver vyplýva aj z iných do úvahy prichádzajúcich spôsobov výkladu zákona.

Samotné   právne   posudzovanie   skutku   uvedeného   v bode   1.1   tohto   podania   bude (môže   byť)   predmetom   celého   konania   vo   veci   samej,   no   v   danom   prípade   má   toto nesprávne   právne   posúdenie   dopad   na   materiálne   práva   sťažovateľov   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, teda aj príslušným súdom,   čo   oprávňuje   Ústavný   súd   posúdiť   výklad   Trestného   zákona   a   jeho   následnú aplikáciu   krajským   súdom   z   pohľadu   súladu   sústavnými   normami,   keďže   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   práve   ústavne   nekonformným výkladom Trestného zákona krajským súdom v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 a jeho dopadom na ich označené práva.

V   prípade   skutku   uvedeného   v   bode   1.1   tohto   podania   ide   o   čiastkový   útok pokračovacieho trestného činu uvedeného v bode 1.2 tohto podania a príslušným súdom na rozhodovanie   o   väzbe   sťažovateľov   pre   skutok   uvedený   v   bode   1.1   tohto   podania bol preto Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd ako súd nadriadený (§ 14 Trestného poriadku), a nie okresný súd a krajský súd ako súd nadriadený.»

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   tiež   vyslovenia   porušenia   svojho   práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania vyplývajúceho z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru a v tejto súvislosti argumentujú najmä takto:«Vzhľadom   na   nepretržité   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľov od 27. septembra   2008   (bod   1.5   tohto   podania)   je   nesporné,   že   dĺžku   trvania   väzby už nemožno   považovať   za   primeranú,   keď   momentálne   väzobné   stíhanie   sťažovateľov s poukazom   na   judikatúru   ESĽP   (rozsudky   Kemmache   proti   Francúzsku   zo   dňa 27. novembra 1991, § 44; Kuc proti Poľsku zo dňa 19. decembra 2006, § 33) nemožno izolovať   a   posudzovať   samostatne   bez   ohľadu   na   celkové   trvanie   väzby   sťažovateľov od údajného spáchania skutku počas iných konaní.

V súlade s judikatúrou ESĽP (nevyhnutnosť kumulovania dĺžky trvania rozdielnych väzobných stíhaní) sú teda sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode aj v tomto konaní už viac ako tri roky, čím dochádza k pretrvávajúcemu porušovaniu ich práva byť súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania,   pretože   postup   orgánov   činných v trestnom   konaní   počas   tejto   doby   väzby   nebol   osobitne   starostlivý   a   urýchlený, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

V   prípade   sťažovateľov   je   evidentné,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní nepostupovali v trestných veciach uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tohto podania s osobitnou starostlivosťou   a   urýchlením,   ako   sa   to   vo   väzobnej   veci   vyžaduje,   hoci   sťažovatelia sú vo väzbe nepretržite od 27. septembra 2008. Tieto konania umelo naťahovali niekoľko rokov,   čím   dosiahli,   že   sťažovatelia   boli   do   väzby   vzatí   už   tri   krát   za   sebou,   hoci pri správnom   postupe   v   súlade   s   Trestným   poriadkom   tieto   trestné   veci   mali   a   mohli byť skončené v priebehu niekoľkých mesiacov ešte v roku 2008, resp. 2009. Spôsob, akým sa v trestných veciach sťažovateľov koná, pripomína praktiky nedávneho totalitného režimu a popiera princípy právneho štátu. Nie je možné objektívne ospravedlniť, že orgány činné v trestnom konaní nekonali o trestnom oznámení tzv. „kajúcnika“ V. zo dňa 18. septembra 2008 až do marca 2011.»

K porušeniu práva sťažovateľov na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru malo dôjsť tým, že „Krajský súd rozhodoval o väzbe (teda nie o vine), pretože to ho neoprávňuje v nijakých súvislostiach naznačovať, že sťažovatelia spáchali   trestné   činy   pre   ktoré   sú   stíhaní   a   takýmto   záverom   odrážajúcim   ich   vinu pred rozhodnutím o nej zákonným spôsobom preukazovať dôvodnosť preventívnej väzby. Vyvodzovanie dôvodnosti väzby z prebiehajúcich konaní nesporne odráža názor krajského súdu o vine sťažovateľov, a naopak, bez záveru o vine sa potom takéto odôvodnenie javí ako zmätočné a nepreskúmateľné. Faktom ostáva, že citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 obsahuje myšlienku, že sťažovateľov považuje krajský súd za vinných   a   preto   je   podľa   jeho   názoru   preventívna   väzba   dôvodná.   Pokiaľ   takúto argumentáciu o dôvodnosti väzby neakceptuje ESĽP, sťažovatelia sú toho názoru, že by tak nemal robiť ani Ústavný súd.“.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú tiež vyslovenia porušenia svojho základného práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa   čl. 5 ods.   4 dohovoru   postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod   sp.   zn. 0 Tp 40/2011, pričom v tejto súvislosti uvádzajú, že „V konaní okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby vznikli nedôvodné prieťahy v trvaní cca 1 mesiac (od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby z Krajskej prokuratúry T. po rozhodnutie uznesením zo dňa 4. augusta   2011,   v   súvislosti   s   predkladaním   spisu   krajskému   súdu   a   v   súvislosti s doručovaním uznesenia krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011, ktoré bolo sťažovateľom doručené   dňa   25.   augusta   2011),   čím   bolo   porušené   právo   sťažovateľov   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.“.

Podaním z 31. júla 2012 doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2012 sťažovatelia doplnili odôvodnenie svojej sťažnosti o tieto argumenty:

«Dňa   15.   08.   2011   senát   krajského   súdu   rozhodoval   v   zložení   predseda   senátu JUDr. S. H. a sudcovia JUDr. O. S. a JUDr. J. M. a dňa 18. 06. 2012 v zložení predseda senátu JUDr. O. G. a sudcovia JUDr. O. S. a JUDr. S. H. Vyhodnotiac všetky do úvahy prichádzajúce   kombinácie   hlasovania   v   oboch   senátoch   je   zrejmé,   že   sudcovia JUDr. O. S. a JUDr. S. H., resp. aspoň jeden z nich, uznesením krajského súdu z 15. 08. 2011 rozhodli/-ol, že skutok, pre ktorý sú sťažovatelia stíhaní, je skutkom samostatným, naproti tomu uznesením krajského súdu z 18. 06. 2012 rozhodli/-ol, že ide o čiastkový útok pokračujúceho trestného činu vydierania, ako to v sťažnostiach proti uzneseniu okresného súdu zo 04. 08. 2011 sťažovatelia namietali, a to bez akejkoľvek zmeny dôkaznej situácie. Inými slovami tá istá vec bola právne posúdená rozdielne dňa 15. 08. 2011 a dňa 18. 06. 2012 bez zmeny skutkových zistení dvomi, resp. aspoň jedným sudcom. Identický záver platí aj ohľadom sudcu okresného súdu JUDr. I. H., ktorý údajné konanie sťažovateľov právne posúdil rozdielne dňa 04. 08. 2011 a dňa 04. 04. 2012.

V trestnej veci postúpenej uznesením špecializovaného trestného súdu z 08. 06. 2011 boli sťažovatelia vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 0 Tp 72/2008 zo dňa 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 98/08 zo dňa 30. októbra 2008 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku s tým, že táto začala plynúť   dňom   27.   septembra   2008   a   prepustení   na   slobodu   boli   dňa   1.   apríla   2010 na základe písomného príkazu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2010 zo dňa 1. apríla 2010. Listinné dôkazy k posledne uvedenému sa nachádzajú v spisoch Ústavného súdu Slovenskej republiky vedených pod sp. zn. II. ÚS 293/2010 a Rvp 6363/10... Na rozdiel od dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku,   dôvody   väzby   uvedené   v   §   71   ods.   2   písm.   a)   až   c)   Trestného   poriadku predpokladajú   existenciu   konkrétnych   skutočností,   ktoré   preukazujú   dokonané   konanie obvineného uvedené v jednotlivých dôvodoch tejto väzby (Rt 39/2004, Rt 12/2006: II.).»

Sťažovatelia   ústavnému   súdu   predložili   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 101/2011 zo 4. apríla 2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 To 71/2011 z 18. júna 2012,   z   ktorých   okrem   iného   vyplýva,   že   po   podaní   obžaloby   na   sťažovateľov 27. septembra   2011   bola   ich   trestná   vec   postúpená   Okresnému   súdu   Trenčín   ako   súdu príslušnému,   keďže   skutok   uvedený   v   obžalobe   je   potrebné   považovať   za   čiastkový útok pokračujúceho trestného činu vydierania vzhľadom na obžalobu podanú 8. júna 2011 Úradom   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky pre pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona a iné. Táto trestná vec bola uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 17/2011 z 22. decembra 2011 postúpená Okresnému   súdu   Trenčín   s   odôvodnením,   že   Špecializovaný   trestný   súd   nie   je   na   jej prerokovanie   príslušný,   pretože   údajné   skutky   sťažovateľov   nemožno   kvalifikovať ako zločin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296 Trestného zákona.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „Nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného v uznesení vyšetrovateľa z 30. 03. 2011 v uznesení krajského súdu z 15. 08. 2011 tak malo za následok porušenie práva sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody, nakoľko neexistovali formálne podmienky (sťažovatelia neboli obvinení z trestného činu spáchaného po ich prepustení z väzby v trestnej veci uvedenej v uznesení špecializovaného trestného súdu z 08. 06. 2011 a ani materiálne podmienky (preukázané dokonané konanie obvinených sťažovateľov   uvedené   v   jednotlivých   dôvodoch   tzv.   opätovnej   väzby),   na   uvalenie tzv. opätovnej väzby.

Z uvedeného je zrejmé, že uznesením krajského súdu z 15. 08. 2011 bolo porušené právo   sťažovateľov   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   (bod   2.3   ústavnej   sťažnosti zo 17. 10.   2011) a právo sťažovateľov na zákonného sudcu (bod   3.2 ústavnej sťažnosti zo 17. 10. 2011) podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovatelia oznámili ústavnému súdu, že v predmetnej trestnej veci boli na základe písomného   príkazu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   98/2011   z   15.   novembra   2011 dňa 15. novembra 2011 prepustení z väzby na slobodu.

Sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné   právo   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   na zákonné   a   preskúmateľné   väzobné rozhodnutie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

2. Základné   právo   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   na vysporiadanie   sa   s   argumentáciou spochybňujúcou zákonnosť ďalšieho trvania väzby podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

3. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

4.   Základné   právo   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   byť   súdený   v   primeranej   lehote   alebo prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

5. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

6. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   Okresným   súdom   v Považskej   Bystrici   v   konaní   sp.   zn. 0 Tp 40/2011 porušené bolo.

7. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 36/2011 zo dňa 15. augusta 2011 zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje neodkladne prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu.

8. M. M., V. H. a T. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 1.500,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici, a každému v sume

5.000,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť M. M., V. H. a T. Ď. trovy právneho zastúpenia   na   účet   právneho   zástupcu   Mgr. R.   T.,   so   sídlom   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 588/2012-30 z 22. novembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov   a   predsedov   krajského   súdu   a okresného   súdu,   aby sa   vyjadrili,   či   trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu odpovedal podpredseda krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 332/12 zo 17. decembra 2012 ústavnému súdu oznámil, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol.

V rámci právnej argumentácie podpredseda krajského súdu v označenom vyjadrení okrem iného uviedol:

„Taktiež sa krajský súd zaoberal aj s opakovaným tvrdením sťažovateľov uvádzaným v sťažnostiach, že skutok pre ktorý boli obvinení stíhaní v prejednávanej veci a bol uvedený v   uznesení   vyšetrovateľa   zo   dňa   30.   03.   2011,   by   mal   byť   čiastkovým   útokom pokračovacieho   trestného   činu,   pre   ktorý   boli   obvinení   v   tom   čase   stíhaní   v   inom prípravnom konaní, vedenom v tom čase na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, ktoré bolo predtým vedené na ÚJKP, KR PZ T. pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008. Takýto názor sťažovateľov v danom štádiu trestného stíhania – v prípravnom konaní neakceptoval. Poukázal pritom na záver vyplývajúci z uznesenia Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   2 Tpo 19/2011   zo   dňa   21. apríla   2011,   s   ktorým sa stotožnil a podľa ktorého išlo v prejednávanej veci o samostatný skutok. Tento skutok mali   totiž   obvinení   spáchať   v   období   mesiacov   máj 2008 až   september   2008   a   skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie vo veci vedenej na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, predtým vedenej na ÚJKP, KR PZ T. pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008, kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až do septembra roku 2007. Z tejto skutočnosti na podklade dovtedy vykonaných dôkazov, na ktoré mohol z hľadiska   riešenej   problematiky   –   z   hľadiska   otázky   posudzovania   väzby   prihliadať, vyvodil, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich mesiacov pri jednotlivých konaniach absentovala časová súvislosť pre jeho posudzovanie ako čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu. Vzhľadom na to, že podľa záveru krajského súdu išlo v prejednávanej veci o samostatný skutok, nebolo namieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobne stíhaní,   tiež,   že   by   boli   dané   jednoznačné   dôvody   na   kumulovanie   trvania   rozdielnych väzobných stíhaní najmä, keď ho mali páchať krátko po prepustení z väzby v inej trestnej veci   a   ani   pre   vyvodenie   záveru   o   neprimeranej   dĺžke   trvania   väzby   sťažovateľov v posudzovanej   veci   v   štádiu   prípravného   konania.   Záver   krajského   súdu,   že   išlo v prejednávanej veci v čase jeho posudzovania o samostatný skutok, nie je pritom v rozpore ani   s   neskorším   právoplatným   uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica,   sp.   zn. 1 T/101/2011 zo dňa 04. 04. 2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18. 6. 2012, sp. zn. 23 To/71/2012, ktorým s odstupom času až po podaní obžaloby bola podľa   § 244 ods.   1 písm.   a/ Tr.   por.   trestná   vec   postúpená Okresnému súdu   Trenčín, ako súdu príslušnému na jej prejednanie a rozhodnutie o podanej obžalobe s poukazom na to, že skutok uvedený v obžalobe a právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. možno v prípade preukázania viny posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzovala obžaloba a to aj ako čiastkový   skutok   pokračovacieho   trestného   činu   vydierania   spáchaného   organizovanou skupinou,   vzhľadom   na   podanú   obžalobu   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. VII GV 9/09-878 zo dňa 08. 06. 2011, a to k bodu III. u obvinených M. M. a V. H. a k bodu II. u obvineného T. Ď.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   odpovedal   podpredseda   okresného   súdu,   ktorý sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 1554/2012 z 11. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„V uvedenom konaní rozhodoval zákonný sudca JUDr. I. H. o žiadosti sťažovateľov na ich prepustenie z väzby, ktorú podali dňa 08. 07. 2012 na Krajskú prokuratúru v T. Po tom,   ako   Krajský   prokurátor   v T.   žiadosti   obvineným   nevyhovel,   predložil   túto na rozhodnutie Okresnému súdu   Považská   Bystrica   s tým,   že celý   spisový   materiál   bol tunajšiemu súdu doručený 18. 07. 2011. Vec bola dňa 20. 07. 2011 pridelená zákonnému sudcovi JUDr. I. H., ktorý vytýčil termín na rozhodnutie o žiadosti na 04. 08. 2011 (jednalo sa o prvý eskortný deň, vzhľadom k tomu, že obv. H. vykonával väzbu v UZVJS L., M. vo väzbe   v B.   a Ď.   vo   väzbe   v N.).   O   žiadosti   obvinených   o   prepustenie   z   väzby   bolo tunajším   súdom   rozhodnuté   po ich   vypočutí   dňa   04.   08.   2011   a   v   ten   istý   deň   bolo vypracované písomné vyhotovenie rozhodnutia.“

K vyjadreniam podpredsedu okresného súdu a podpredsedu krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľov v podaní z 18. marca 2013, v ktorom okrem iného poukázal na skutočnosť, že je povinnosťou štátu organizovať konania takým spôsobom, aby tieto boli vedené s minimálnymi prieťahmi. Bol to práve okresný súd, ktorý rozhodol o tom,   že   väzba   sťažovateľov   sa   vykoná   v   troch   rôznych   väzobných   ústavoch,   pričom ani jeden   zo sťažovateľov   nebol   umiestnený   v   spádovom   väzobnom   ústave.   Preto argumenty   okresného   súdu   „o   prvom   eskortnom   dni“   podľa   názoru   právneho   zástupcu sťažovateľov neobstoja.

Ďalej právny zástupca sťažovateľov poukázal na to, že zo zápisnice z neverejného zasadnutia krajského súdu konaného dňa 15. augusta 2011 nevyplýva, že by na ňom bola ako dôkaz vykonaná nahrávka na technickom zariadení, aj keď to sťažovatelia opakovane navrhovali,   a   rovnako   nemala   byť   podľa   jeho   tvrdenia   na   tomto   zasadnutí   prečítaná posledná   výpoveď   svedka   V.   z   8.   augusta   2011,   keďže   táto   skutočnosť   zo   zápisnice o neverejnom   zasadnutí   nevyplýva,   a   formuláciu   zo   zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí, podľa ktorej sa senát oboznámil s „podstatným obsahom spisu sp. zn. 0 Tp 40/2011“, treba považovať za nedostačujúcu,   nezodpovedajúcu   Trestnému   poriadku,   keďže   z nej nie je zrejmé, čo konkrétne zo spisu bolo čítané.

Napokon sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že je povinnosťou súdu skúmať, či ide o samostatný skutok alebo o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu,   ktorý   tvorí   jeden   trestný   čin,   keďže   Trestný   poriadok   vyžaduje   splnenie   ďalších podmienok na opätovné vzatie do väzby (§ 71 ods. 2 Trestného poriadku). Sťažovatelia súhlasia s krajským súdom, že v rámci väzobného trestného stíhania môže dôjsť k zmene právnej   kvalifikácie   skutku,   čo   vyplýva   aj   z   §   76   ods.   9   Trestného   poriadku,   avšak táto zmena právnej kvalifikácie má spravidla podklad v zmene dôkaznej situácie, pričom v ich prípade k žiadnej zmene dôkaznej situácie medzi vydaním uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 To 71/2011 z 18. júna 2012 nedošlo.

Právny   zástupca   sťažovateľov   zároveň   predložil   návrh,   ktorým   sa   sťažovatelia domáhajú úhrady trov konania v celkovej sume 1 735,44 €.

II.

Podpredseda krajského súdu trval na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto nariadil vo veci sťažovateľov ústne pojednávanie na 13. august 2013 (11.30 h).

Dňa 25. júla 2013 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedníčky krajského súdu č. Spr 332/12 z 22. júla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   písomným   vyjadrením   k   sťažnosti,   ktoré   Vám   pod č. Spr. 332/12 zo dňa 17. 12. 2012 zaslal podpredseda Krajského súdu v Trenčíne JUDr. R. V., ktorý tiež už nie je podpredsedom Krajského súdu v Trenčíne, som dospela k záveru, že písomne   bolo   dostatočne   reagované   na   odôvodnenie   podanej   ústavnej   sťažnosti navrhovateľov.

Z   týchto   dôvodov   ospravedlňujem   neúčasť   na   ústnom   verejnom   pojednávaní dňa 13. 8.   2013   s   tým,   že   súhlasím,   aby   sa   pojednávanie   uskutočnilo   v   neprítomnosti účastníka konania – Krajského súdu v Trenčíne.

Keďže   na   rozdiel   od   pôvodného   názoru   bývalého   podpredsedu   Krajského   súdu v Trenčíne   som   toho   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci... súhlasím, aby sa ďalej upustilo od ústneho pojednávania.“

Dňa   5.   augusta   2013   predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   oznámila, že zástupca   okresného   súdu   sa   nariadeného   ústneho   pojednávania   nezúčastní.   Rovnako tak právny zástupca sťažovateľov ústavnému súdu v podaní zo 7. augusta 2013 opätovne oznámil, že sťažovatelia „netrvajú na ústnom pojednávaní a týmto udeľujú svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci“.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že krajský súd upustil   od požiadavky, aby sa   vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd a sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu   oznámili,   že   súhlasia   s   tým,   aby   ústavný   súd   o   predmetnej   veci   rozhodol na neverejnom   zasadnutí,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   keďže   vzhľadom   na   vyjadrenia účastníkov   konania   a   listinnú   dokumentáciu,   ktorú   má   k dispozícii,   dospel   k   záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,   a o   sťažnosti   sťažovateľov preto rozhodol na neverejnom zasadnutí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   36/2011   z   15.   augusta   2011,   ako   aj   porušenie   svojho základného práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 40/2011.

III.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011

Vychádzajúc z obsahu   námietok   formulovaných   sťažovateľmi   proti   napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   (podrobne pozri   časť I   tohto   nálezu), ústavný   súd   považoval za potrebné   zaoberať   sa   v   prvom   rade   ich   námietkami   smerujúcimi   proti   porušeniu ich základného práva na zákonného sudcu, ktoré odvodzujú z obsahu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z tohto hľadiska ústavný súd považoval za kľúčovú námietku sťažovateľov, podľa ktorej   krajský   súd   a   pred   ním   tiež   okresný   súd   neboli   súdmi   príslušnými na rozhodovanie o ich väzbe pre skutok uvedený v uznesení vyšetrovateľa z 30. marca 2011 a právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona (ide o skutok, ktorý sa mal stať v mesiacoch máj až september v roku 2008, pozn.), pretože tento je podľa ich tvrdenia potrebné   považovať   za   čiastkový   útok   pokračovacieho   trestného   činu   kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, ktorý je uvedený v uzneseniach vyšetrovateľa z 12. marca 2009 a z 8. júla 2009, pre ktorý už boli sťažovatelia vo väzbe od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010.

Podľa § 122 ods. 9 Trestného zákona trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne   spáchal   viac   rovnakých   trestných   činov   opakovanými   samostatnými   činmi, medzi ktorými   nie   je   žiadna   objektívna   alebo   subjektívna   súvislosť,   pričom   trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne.

Podľa   §   122   ods.   10   Trestného   zákona   za   pokračovací   trestný   čin   sa   považuje, ak páchateľ   pokračoval   v   páchaní   toho   istého   trestného   činu.   Trestnosť   všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna   súvislosť   v čase,   spôsobe ich   páchania a   v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 16 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva   v   prvom   stupni   konanie,   ak   bol   skutok   spáchaný   organizovanou   skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou.

Podľa § 17 ods.   1 Trestného poriadku konanie vykonáva súd,   v ktorého obvode bol trestný čin spáchaný.

Podľa § 17 ods. 2 Trestného poriadku obvodom okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto krajského súdu.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,

b)   pôsobí   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   marí   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,

d)   bol   prepustený   z   väzby   preto,   že   nastúpil   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, alebo

e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor, podľa ktorého prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce,   ktorý   je   sudcom   vecne   a   miestne   príslušného   súdu   ustanoveného   zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 405/2010).

Sťažovatelia   tvrdia,   že   pri   rozhodovaní   o   ich   väzbe   v   ich   veci   konajúce   súdy nesprávne vychádzali z toho, že v danom prípade ide o trestný čin, ktorý je samostatným skutkom, a že teda nejde o čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu v zmysle § 122 ods. 10 Trestného poriadku, hoci oni trvali na tom, že skutok, za ktorý boli vzatí do väzby, nebol samostatným skutkom, ale iba čiastkovým skutkom v rámci pokračovacieho trestného činu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pri   svojom   rozhodovaní   vzal   do   úvahy,   že   táto argumentácia sťažovateľov bola aj súčasťou ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. júla 2011 (s. 7, 8 a 9 žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.).

V   rozpore   s   týmto   právnym   názorom   deklarovaným   všeobecnými   súdmi pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov (resp. jej ďalšom trvaní) po skončení prípravného konania a po podaní obžaloby už tak okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že v posudzovanej   veci   je   predmetom   konania   čiastkový   skutok   tvoriaci   súčasť pokračovacieho   trestného   činu,   a   preto   súdom   miestne   príslušným   konať   a   rozhodnúť o obžalobe   nie   je   okresný   súd,   ale   Okresný   súd   Trenčín,   keďže   v   jeho   obvode   došlo k spáchaniu pokračovacieho trestného činu, ktorý tvorí predmet obžaloby.

Ústavný súd tiež zistil, že uznesenie okresného súdu zo 4. augusta 2011 (okresný súd týmto uznesením zamietol žiadosť sťažovateľov zo 7. júla 2011 o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.), ako ani napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta   2011   (krajský   súd   týmto   uznesením   zamietol   sťažnosť   sťažovateľov   proti uzneseniu   okresného   súdu   zo   4.   augusta 2011,   pozn.)   neobsahujú   žiadnu   argumentáciu týkajúcu sa tejto námietky sťažovateľov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia však poukázal na svoju argumentáciu týkajúcu sa formálnych aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľov uvedenú v jeho skoršom uznesení sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011, na ktorej zotrval.

V uznesení krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011, ktorým boli zamietnuté sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby, sa okrem iného uvádza:

„Taktiež   sa   krajský   súd   zaoberal   aj   tvrdením   uvádzaným   v   sťažnosti,   že   skutok, pre ktorý   sú   obvinení   stíhaní v prejednávanej veci   je uvedený v uznesení   vyšetrovateľa zo dňa   30.   03.   2011,   je   čiastkovým   útokom   pokračovacieho   trestného   činu,   pre   ktorý sú obvinení   toho   času   stíhaní   v   inom   prípravnom   konaní,   toho   času   vedenom na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, ktoré   bolo   predtým   vedené   na   ÚJKP,   KR   PZ   T.   pod ČVS:   KRP-63/OVK-TN-2008. S takýmto názorom sa krajský súd nestotožnil, nakoľko aktuálne prejednávaný skutok mali spáchať v období mesiacov máj 2008 až september 2008 a skutok, pre ktorý je vedené trestné   stíhanie   vo   veci   vedenej   na   Odbore   justičnej   a kriminálnej   polície   OR   PZ   v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, predtým vedenej na ÚJKP, KR PZ T. pod ČVS: KRP- 63/OVK-TN-2008, kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až do septembra roku 2007. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich mesiacov pri jednotlivých konaniach absentuje časová súvislosť pre záver, že ide o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu. V prejednávanej veci ide o samostatný skutok, a preto nie je namieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobne stíhaní.“

Podľa názoru krajského súdu, ktorý vyplýva z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu k sťažnosti sp. zn. Spr. 332/12 zo 17. decembra 2012, v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľov do väzby sa vychádzalo z absencie časovej súvislosti medzi ich jednotlivými konaniami (skutkami), keďže medzi nimi išlo o časový odstup takmer 8 mesiacov, čo viedlo krajský súd k záveru, že ide o samostatný skutok, nie súčasť pokračovacieho trestného činu. Z   tohto   východiska   potom   krajský   súd   vyvodil   záver,   že   nejde   o   opätovné   vzatie sťažovateľov do väzby vo veci, v ktorej už boli vo väzbe aj v minulosti, ako aj ďalší záver, podľa ktorého nemožno kumulovať trvanie väzby v rámci rozdielnych väzobných trestných stíhaní.   Tieto   závery   nie   sú   podľa   tvrdenia   podpredsedu   krajského   súdu   v   rozpore s neskorším právoplatným uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 101/2011 zo 4. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 To 71/2012 zo 4. apríla 2012, ktorými bola s odstupom času (až po podaní obžaloby) trestná vec postúpená Okresnému súdu Trenčín s poukazom   na   to,   že   skutok   uvedený   v   obžalobe   možno   posudzovať   inak, ako ho posudzovala obžaloba, a to aj ako čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu.

V uznesení okresného súdu sp. zn. 1 T 101/2011 zo 4. apríla 2012, ktorým bola trestná vec sťažovateľov postúpená Okresnému súdu Trenčín, sa najmä uvádza:

„Súd   po   preštudovaní   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   je   jednoznačne potrebné uvedený skutok, ktorého sa podľa obžaloby mali obvinení dopustiť na základe vyššie   uvedenej   dikcie   zákonného   ustanovenia   považovať   za   čiastkový   skutok   jedného pokračujúceho trestného činu.

K   tomu   je   nutné   uviesť,   že   poškodený   V.,   ktorý   je   v   podstate   jediný   svedok usvedčujúci obvinených, vypovedal v rôznych trestných kauzách všetkých troch obvinených celkovo minimálne štrnásťkrát. Po prvýkrát tento svedok, ktorý taktiež pôsobil v skupine M. M., o tomto skutku vypovedal v auguste roku 2008 a následne prakticky pri každej svojej výpovedi,   v   rámci   ktorej   výpovede   usvedčoval   obvinených   z   ich   inej   rozsiahlej   trestnej činnosti, bolo vyšetrovateľom zadokumentované, že dostal od M. M. pokutu 1.500.000,- Sk, teda skutok ktorý tvorí skutkovú vetu obžaloby popísal od roku 2008 niekoľkokrát. Práve na základe ja jeho výpovede, ako tzv. korunného svedka, boli vznesené obvinenia obvineným M., H. a Ď. za inú ich rozsiahlu trestnú činnosť. Na základe týchto skutočností potom úrad špeciálnej prokuratúry GP SR dňa 8. júna 2011 podal na všetkých troch obžalobu, ktorej súčasťou je aj obžaloba pre obzvlášť závažný zločin vydierania. Na tomto mieste je nutné podotknúť, že v prípade, ak by vyšetrovateľ – resp. orgán činný v trestnom konaní v čase kedy svedok V. o takto závažnom trestnom čine – zločine, ktorý mal byť páchaný voči nemu vzniesol   aj   za   tento   skutok   obvinenie   obvineným   M.,   H.,   Ď.,   tak   by   s   najväčšou pravdepodobnosťou   bol   poňatý   tento   skutok   ako   súčasť   obžaloby   úradu   špeciálnej prokuratúry.

Napriek tomu, že poškodený V., ako bolo vyššie uvedené, od polovice roka 2008 niekoľkokrát vypovedal o tom, akým spôsobom mal byť vydieraný, vyšetrovateľ prezídia policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania   T.,   uznesením   číslo   PPZ-64/BOK-ZA-2011,   začal   trestné   stíhanie   vo   veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., v štádiu pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Tr.   zák.,   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20   Tr.   zák. až 2. 3. 2011 a následne obvinenia pre tento skutok vzniesol obvineným 30. 3. 2011. Súd je toho názoru, že v prípade, že by orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie súbežne so začatím trestného stíhania pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania tak, ako je uvedený v bode III./ a II./ obžaloby úradu špeciálnej prokuratúry, bol by   tento   skutok   nutne   braný   ako   čiastkový   skutok   pokračujúceho   trestného   činu   – obzvlášť   závažného   zločinu   vydierania   práve   v   obžalobe   úradu   špeciálnej   prokuratúry GP SR VII/2Gv9/09-878.“

V uznesení krajského súdu sp. zn. 23 To 71/2012 z 18. júna 2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa M. M. proti uzneseniu okresného súdu zo 4. apríla 2012 (sťažovateľ M. M. podal túto sťažnosť z dôvodu, že skutok síce má byť posudzovaný, ako to   opakovane   aj   tvrdil,   ako   čiastkový   útok   pokračovacieho   trestného   činu,   a   nie ako samostatný   trestný   čin,   avšak   nemá   byť posudzovaný   ako   spáchaný   organizovanou skupinou, pozn.), sa okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z obžalobného návrhu, obvinený M., H. a Ď. sa mali obžalovaného skutku, ktorý je právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. dopustiť v období máj až september 2008 na rôznych miestach v P. a v obci P.

Preto podľa názoru senátu krajského súdu, ak by boli naplnené znaky predmetného zločinu   vydierania   malo   byť   konanie,   pre   ktoré   sú   obvinení   M.,   H.   a Ď.   stíhaní, posudzované ako čiastkový útok jedného pokračujúceho trestného činu vydierania. V zmysle § 16 ods. 1 písm. b/ Tr. por. okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva v prvom stupni konanie,   ak bol   skutok   spáchaný   organizovanou   skupinou,   zločineckou   skupinou   alebo teroristickou skupinou. Z doposiaľ vykonaných dôkazov, vzhľadom aj na obžalobu, možno urobiť záver, že predmetný čiastkový útok bol spáchaný organizovanou skupinou.“

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   poskytovať   aj   rovnaké   garancie   procesnej   povahy, ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa ale musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Podľa   už   vysloveného   právneho   názoru   ústavného   súdu   právo   obvineného na zákonného sudcu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   treba   považovať   nepochybne   aj   za   súčasť   konania   o   väzbe.   Treba   ho   teda považovať   za   súčasť   procesných   práv   obvineného   aj   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru, resp. čl. 17 ústavy (m. m. II. ÚS 116/2011).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   zhodného tvrdenia sťažovateľov a krajského súdu vychádzali všeobecné súdy v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľov z toho, že skutok,   pre ktorý   bola väzba uvalená, je samostatným skutkom,   avšak   po   podaní   obžaloby   zaujali   vo   veci   konajúce   súdy   už   iné   (opačné) stanovisko, teda že ide o čiastkový skutok v rámci pokračovacieho trestného činu. Pritom niet pochýb o tom, že správne posúdenie právnej povahy skutku, za ktorý je trestné stíhanie vedené, má z hľadiska otázky zákonného sudcu podstatný význam, a to najmä v prípade, ak sa skutok,   ktorého   právna   povaha   je   predmetom   sporu,   stal   v   obvode   iného   súdu, než ostatné skutky, vo vzťahu ku ktorým možno preskúmavaný skutok prípadne považovať za súčasť pokračovacieho trestného činu. Vyplýva to zo skutočnosti, že podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku konanie vykonáva súd, v obvode ktorého bol trestný čin spáchaný.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie krajského súdu formulované v jeho vyjadrení, že posúdenie otázky, či ide o samostatný skutok alebo o čiastkový skutok v rámci pokračovacieho   trestného   činu,   sa   môže   legitímne   javiť   rozdielne   v   rôznych   štádiách trestného konania v závislosti na stupni, resp. miere objasnenia rozhodujúcich okolností. V zásade je teda možné, aby sa v prípravnom konaní určitý skutok hodnotil ako samostatný skutok a po úplnom vyšetrení veci a podaní obžaloby už ako skutok, ktorý je súčasťou pokračovacieho trestného činu. Takéto rozdielne hodnotenie právnej povahy skutku musí však byť doložené (odôvodnené) určitou zmenou konkrétnych okolností posudzovanej veci, ku ktorým spravidla môže dôjsť v rámci vyšetrovania, ako aj súdneho konania.

V   posudzovanej   veci   ale   neexistujú   argumenty   na   spochybnenie   tvrdenia sťažovateľov,   podľa   ktorého   k   zmene   právneho   posúdenia   skutku   došlo   bez   toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné, resp. potrebné zmeniť jeho právne   hodnotenie   (kvalifikáciu).   Tento   záver   nespochybňuje   ani   krajský   súd,   pretože ani on   neuvádza   žiadnu   novú   okolnosť,   ktorá   mohla   (mala)   právne   posúdenie   skutku ovplyvniť. Krajský súd totiž iba vo všeobecnej rovine konštatuje, že po podaní obžaloby má všeobecný súd právo skutok uvedený v obžalobe právne hodnotiť odlišne od právneho hodnotenia   uvedeného   v   obžalobe.   V   konkrétnostiach   krajský   súd   v   zhode   so svojím uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 poukazuje na absenciu časovej súvislosti medzi jednotlivými skutkami, keďže medzi nimi išlo o časový odstup takmer 8 mesiacov, pričom práve táto skutočnosť bola (mala byť) dôvodom na pôvodný záver krajského súdu, že ide o samostatný skutok, a nie o súčasť pokračovacieho trestného činu.

Právne   východisko,   na   ktorom   je   založená   obrana   krajského   súdu,   síce   možno vo všeobecnej rovine akceptovať, v posudzovanom (teda konkrétnom) prípade ale podľa názoru   ústavného   súdu   neobstojí.   V   čase   od   rozhodovania   krajského   súdu   o   sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo 4. augusta 2011, ktorým bola zamietnutá ich žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu napadnutým uznesením z 15. augusta 2011, do vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 To 71/2012 z 18. júna 2012 totiž nenastala (a ani nebola deklarovaná) nijaká nová, resp. iná okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu právnej kvalifikácie posudzovaného skutku.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nesprávne   ustálenie   príslušnosti   (vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby, resp.   jej   ďalšom   trvaní   v   prípravnom   konaní,   vyplývajúce   zo   skutočnosti,   že   pôvodne pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností spôsobiť   neprípustný   zásah   do   práva   na   zákonného   sudcu   v   konaní   o   väzbe,   ktoré je vyvoditeľné tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   posudzovanú   vec,   ústavný   súd   poukazuje na už uvedenú   neexistenciu   konkrétnych   okolností,   ktoré   by   mohli   zmenu   posúdenia právnej povahy skutku ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodniť, a v tejto súvislosti osobitne zvýrazňuje ten fakt, že senát (sudcovia) krajského súdu, ktorý rozhodoval o väzbe sťažovateľov,   ako   aj o   postúpení   veci   po   podaní   obžaloby inému   súdu,   bol   z hľadiska personálneho zloženia v zásade totožný (s výnimkou osoby jedného sudcu). Navyše treba dodať,   že   zmena   posúdenia   právnej   povahy   skutku   pri   rozhodovaní   o   postúpení   veci po podaní obžaloby inému súdu, v porovnaní s odlišným právnym názorom vysloveným pri rozhodovaní o väzbe, nebola nijako premietnutá do odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 18. júna 2012. Na časovom odstupe (takmer 8 mesiacov) medzi skutkami sa nič nezmenilo, t. j. ostal rovnaký. Zmenil sa len právny názor krajského súdu na posúdenie tejto doby   8   mesiacov,   ktorý   vyústil   do   záveru   o   súvislosti   príslušných   skutkov   v   čase (teda opaku absencie ich časovej súvislosti), v dôsledku čoho sa tento skutok kvalifikoval ako čiastkový útok pokračujúceho trestného činu – obzvlášť závažného zločinu vydierania.

Z návrhu Krajskej prokuratúry v T. z 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby vyplýva, že skutku, pre ktorý sú sťažovatelia stíhaní v posudzovanej trestnej veci, sa mali dopustiť v období od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po ich prepustení   z   väzby   na   slobodu   dňa   29.   apríla   2008,   resp.   30.   apríla   2008, a ktoré predchádzalo ich vzatiu do väzby 27. septembra 2008.

Z   už   uvedeného   je   zrejmé,   že   pokračujúci   obzvlášť   závažný   zločin vydierania, pre ktorý   sú   sťažovatelia   stíhaní   v   inom   trestnom   konaní   (t.   č.   už   nie v prípravnom   konaní,   ale   v štádiu   konania   pred   súdom,   pozn.) — vo   veci   vedenej v prípravnom   konaní   odborom justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresné   riaditeľstvo Policajného   zboru   N.   pod   ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011,   predtým   vedenej   na   Úrade justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru T. pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca 2006 až do septembra 2007   a   skutok   v   posudzovanej   trestnej   veci   sťažovateľov   kvalifikovaný   ako   obzvlášť závažný zločin vydierania sa mal stať v období mesiacov máj 2008 až september 2008. Taktiež je zrejmé, že sťažovatelia boli väzobne stíhaní do konca apríla 2008 (informácia o prepustení   sťažovateľov   z   ich   predchádzajúcej   väzby   vyplýva   z odôvodnenia   návrhu Krajskej prokuratúry v T. z 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby v posudzovanej trestnej   veci,   pozn.).   Z   uvedených   časových   údajov   vyplýva   skutočnosť,   že   v   období 8 mesiacov,   ktoré   uplynuli   medzi   skutkami   vyšetrovanými   v   rámci   trestného   stíhania pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania a skutkom v posudzovanej trestnej veci, boli sťažovatelia po určitý čas väzobne stíhaní.

Všetky dosiaľ uvedené časové súvislosti s prihliadnutím na dikciu už citovaného § 122   ods.   10   Trestného   zákona,   v   ktorom   sa   výslovne   hovorí   „o   objektívnej súvislosti v čase“, nasvedčujú záveru, ku ktorému dospel aj krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 23 To 71/2012 z 18. júna 2012, že ide o objektívnu súvislosť v čase medzi skutkami z   marca   roku   2006   až   septembra   roku   2007   a   skutkom,   ktorý   mal   byť   spáchaný sťažovateľmi v období mesiacov máj 2008 až september 2008, a teda že v posudzovanom prípade ide (išlo) o čiastkový útok pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať odôvodnenie napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z   15.   augusta   2011   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné   a   udržateľné,   naopak,   napadnuté   uznesenie   možno   charakterizovať ako svojvoľné a porušujúce základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prospech tohto záveru treba poukázať aj na skutočnosť,   že   v danom   prípade   zjavne   nesprávne   (svojvoľné)   posúdenie   právnej povahy skutku malo priamy dopad nielen na nesprávne ustálenie osoby zákonného sudcu v posudzovanej veci sťažovateľov, ale aj na ich samotné vzatie do väzby a ďalšie držanie v nej,   čo   zakladá   dostatočný   dôvod   na   vyslovenie   záveru   o nezákonnosti   väzby sťažovateľov. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že v prípade samostatného skutku by išlo o prvé vzatie sťažovateľov do väzby, ktorého dôvody sú ustanovené v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. V prípade pokračovacieho trestného činu už totiž išlo (ide) o opätovné vzatie do väzby vo veci, v ktorej sťažovatelia už boli vo väzbe a boli z nej prepustení. V takomto prípade sú dôvody na (opätovné) vzatie do väzby ustanovené v § 71 ods. 2 Trestného poriadku.   Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   správne   poukazujú   na   skutočnosť,   že   medzi označenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku   je   zásadný   rozdiel,   pretože   podmienky opätovného vzatia do väzby v tej istej veci (§ 71 ods. 2 Trestného poriadku) sú podstatne prísnejšie,   pričom   ich   existencia   nebola   v   posudzovanej   trestnej   veci   konajúcimi všeobecnými   súdmi   preskúmaná   s   poukazom   na   ich   vtedajší   právny   názor   o   tom, že ide o samostatný   skutok.   Okrem   toho   pri   takomto   právnom   názore   nie   je   dôvod preskúmavať   ani   otázku,   či   celkové   trvanie   väzby   sťažovateľov   nepresiahlo   zákonom ustanovené časové limity.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením   krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj ich práva čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   v   súvislosti   s   nesprávnym   právnym   ustálením   posudzovaného   skutku v napadnutom uznesení krajského súdu, ktoré malo za následok tak porušenie ich práva na zákonného sudcu a v konečnom dôsledku aj nezákonnosť ich väzby v predmetnej trestnej veci, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to aj preto, že vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci neprichádzalo do úvahy (nebolo potrebné) vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (k tomu pozri časť IV tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 40/2011 v súvislosti s právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby

Sťažovatelia namietajú, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bol neprimerane dlhý, t. j. že nerešpektoval požiadavku na urýchlené   rozhodovanie   o   väzbe,   resp.   jej   ďalšom   trvaní,   ktorá   tvorí   obsah   záruk vyvoditeľných tak z čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Okresný súd zastáva názor, že v predmetnej veci konal a rozhodoval urýchlene.

Zo   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   40/2011   a   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo 36/2011,   ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   prokurátor   predložil   žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby spolu so svojím negatívnym stanoviskom okresnému súdu   18.   júla   2011.   Vec   bola   20.   júla   2011   pridelená   sudcovi,   ktorý   nariadil   termín rozhodovania o žiadosti sťažovateľov na 4. august 2011, keď o nej aj uznesením rozhodol, pričom   toto   uznesenie   aj   písomne   vyhotovil.   Po   podaní   sťažností   sťažovateľov   proti uzneseniu zo 4. augusta 2011 okresný súd spis 9. augusta 2011 predložil krajskému súdu. Po rozhodnutí krajského súdu 15. augusta 2011 bol spis nasledujúceho dňa expedovaný okresnému súdu a bol mu doručený 18. augusta 2011. Uznesenie krajského súdu bolo podľa podkladov obsiahnutých v spise sťažovateľom doručené 25. augusta 2011.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína podaním   návrhu   alebo   žiadosti   a   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu, príp. doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri v. Taliansko, Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko alebo Koendjbiharie v. Holandsko). Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby, nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade od doručenia spisu okresnému súdu (18. júla 2011) do predloženia spisu krajskému súdu (9. augusta 2011) uplynulo celkom 22 dní, ktoré možno objektívne pričítať na vrub postupu okresného súdu. Po vrátení spisu z krajského súdu okresný súd v podstate bezodkladne expedoval písomne vyhotovené uznesenie krajského súdu sťažovateľom, resp. ich právnym zástupcom.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postup   okresného   súdu pri rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľov   o   ich   prepustenie   z   väzby   na   slobodu bol v posudzovanom prípade ústavne konformný, t. j. rešpektujúci požiadavku urýchleného rozhodovania o väzobných veciach garantovanú čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný   súd   zruší   aj   iný   zásah,   ktorým   sa   porušilo   základné   právo   alebo   sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2011 z 15. augusta 2011 (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia sa nedomáhali, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec   vrátil   v   zmysle   čl.   127   ods.   2   tretej   vety   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia boli 15. novembra 2011 prepustení z väzby. Nie je už preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľov skúmať so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú (II. ÚS 116/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhali,   aby   každému   z   nich   bolo   za   namietané   porušenie ich ústavou garantovaných práv napadnutým uznesením krajského súdu priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu, že ním došlo k porušeniu viacerých ich práv,   toto   porušenie   malo   byť   v   ich   prípade   osobitne   svojvoľné   a   hrubé,   pričom porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   možno   podľa   ich   tvrdenia   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení ústavy a dohovoru; za osobitne významnú okolnosť považujú dobu, po ktorú sú vo väzbe (od 27. septembra 2008).

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Posudzujúc konkrétne okolnosti   preskúmavanej veci (okrem   iného aj skutočnosť, že sťažovatelia   boli   prepustení   v predmetnej   veci   z väzby   na   slobodu   na   základe rozhodnutia   všeobecného súdu) a zohľadňujúc aj závery, ku   ktorým krajský súd dospel pri rozhodovaní o ďalších sťažnostiach sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade   postačuje   na   dovŕšenie   ochrany   ich   základných   práv   vyslovenie   ich   porušenia a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu), a preto návrhu   sťažovateľov   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu, aby ich neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Tomuto návrhu ústavný súd nemohol vyhovieť, keďže sťažovatelia v predmetnej veci už boli z väzby na slobodu prepustení 15. novembra 2011 (bod 4 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred   ústavným súdom   advokátom   Mgr.   R.   T.,   ktorý   je podľa   predloženého   osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty. Sťažovatelia sa domáhali úhrady trov konania za päť úkonov právnej služby v celkovej sume 1 735,44 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže dva úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011, za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže jeden úkon právnej služby bol vykonaný v roku 2012, a za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže jeden úkon právnej   služby   bol   vykonaný   v   roku   2013.   Úhradu   priznal   za 4 úkony   právnej   služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti,   podanie   z 31. júla   2012,   podanie z 18. marca 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 1 a 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2011 po 61,75 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 po 63,58 € a za úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 po 65,08 €, t. j. spolu 274,61 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 €, jedenkrát po 7,63 € a jedenkrát po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje u každého zo sťažovateľov sumu 281,42 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH, t. j. o sumu 56,284 €. Celková úhrada trov konania za poskytnuté právne služby tak predstavuje u každého sťažovateľa 337,704 € a pre troch sťažovateľov spolu   1 013,112   €.   Ústavný   súd   zároveň   sťažovateľom   priznal   spoločne   a nerozdielne náhradu hotových výdavkov v sume 0,96 € (§ 16 ods. 1 vyhlášky) za vyhotovenie fotokópií zo spisu okresného súdu. Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 1 014,10 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poplatku).

Právny   zástupca   sťažovateľov   si   uplatnil   odmenu   aj   za   úkon   právnej   služby   – nahliadnutie do spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 40/2011 dňa 6. februára 2013, ktorý považoval za nevyhnutný „vzhľadom na obsah vyjadrení okresného súdu a krajského súdu a obstaranie kópie zápisnice krajského súdu o neverejnom zasadnutí“, náhradu cestovných výdavkov motorovým vozidlom súvisiacich s cestou z B. do P. a späť v dňoch 6. februára 2013 a 6. marca 2013 v súvislosti s nahliadnutím do spisu okresného súdu a s tým súvisiacu stratu času.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľom úhradu trov konania za úkon právnej služby – nahliadnutie do spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 40/2011 dňa 6. februára 2013 a s tým súvisiace   cestovné   výdavky   a   stratu   času,   keďže   o   vydanie   fotokópie   zápisnice z neverejného   zasadnutia   krajského   súdu   mohol   právny   zástupca   sťažovateľov   požiadať okresný súd písomne a táto mu mohla byť zaslaná poštou.

Právny   zástupca   sťažovateľov   si   uplatnil   aj   náhradu   cestovných   výdavkov motorovým   vozidlom   súvisiacich   s   cestou   z   Bratislavy   do   Považskej   Bystrice   a   späť 6. marca 2013 v súvislosti s nahliadnutím do spisu okresného súdu a s tým súvisiacu stratu času, avšak ústavnému súdu nepredložil nijaký dôkaz o vykonanej ceste. Ústavnému súdu bolo   právnym   zástupcom   sťažovateľov   predložené   len   potvrdenie   okresného   súdu o vyhotovení   kópií   zo   spisu   zo   6.   februára   2013.   Navyše,   úkon   právnej   služby   – nahliadnutie   do   spisu   okresného   súdu   6.   marca   2013,   právny   zástupca   sťažovateľov nezahrnul do vyčíslenia trov konania.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013