znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 586/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 166/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 166/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 Er 166/2006 v procesnom postavení oprávneného.   Konanie   začalo   podaním   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   okresnému   súdu 15. februára   2006   na   vymoženie   bežného a   zročného   výživného   proti   povinnému   (otec sťažovateľa) a je vedené pod sp. zn. 12 Er 166/2006.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 15. 02. 2006 som ako oprávnený podal na Okresný súd Nitra návrh na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia bežného a zročného výživného voči môjmu otcovi Doc. Mgr. P. K..., L. (ďalej len „povinný“). Dňa 27. 02. 2005 podala súdna exekútorka JUDr. S. S. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa 14. 03. 2006 vydal Okresný súd Nitra poverenie súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie.

Dňa 12. 04. 2006 vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie a príkaz na začatie exekučného konania prikázaním pohľadávky z účtu povinného.

Dňa 27. 04. 2006 povinný podal na súd námietky proti zaujatosti súdnej exekútorky a proti trovám exekúcie a následne dňa 05. 05. 2006 podal námietky proti exekúcii. Ako oprávnený som sa vyjadril k týmto námietkam bezodkladne dňa 11. 05. 2006. Súd rozhodol o   námietke   zaujatosti   súdnej   exekútorky   uznesením   zo   dňa   30.   10.   2006,   sp.   zn.: 12 Er 166/2006-61, teda viac, než päť mesiacov po ich podaní, pričom takúto neprimerane dlhú dobu rozhodovania v danom uznesení nijako neodôvodnil.»

Sťažovateľ tvrdí, že po rozhodnutí o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie „súd až do   12.   08.   2010   žiadnym   spôsobom   vo   veci   nekonal,   keď   vyzval   súdnu   exekútorku   na oznámeniu stavu vymoženej pohľadávky, a to vzhľadom na podaný návrh povinného na zastavenie   exekúcie,   doručený   na   súd   05.   03.   2009.   Súd   získal   tieto   informácie   až   po opätovnej urgencii zo dňa 07. 12. 2010, ktorá bola teda zaslaná až takmer štyri mesiace po zaslaní prvej výzvy. Súd opakovane zisťoval stav pohľadávky u exekútorky v apríli 2011, pričom medzi týmito dvomi obdobiami nevydal žiadne rozhodnutie. Súd rozhodol o návrhu na zastavenie exekúcie až uznesením zo dňa 28. 06. 2011 č. k. 12 Er/166/06-147, pričom proti rozhodnutiu podal povinný odvolanie dňa 02. 08. 2011, ktoré   mi   bolo   zaslané   na vyjadrenie s vyše mesačným omeškaním a ku ktorému som sa vyjadril podaním zo dňa 05. 10. 2011. Spis bol napriek kompletnosti podaní postúpený na Krajský súd v Nitre až 12. 12.   2011,   teda   vyše   dva   mesiace   po   doručení   môjho   vyjadrenia,   hoci   počas   tohto obdobia nebol vykonaný žiadny ďalší procesný úkon.

Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. 12. 2011, sp. zn.: 5 CoE/114/2011- 159, bolo Okresnému súdu Nitra doručené dňa 26. 01. 2012, pričom však Okresný súd Nitra doručil mne ako oprávnenému predmetné uznesenie odvolacieho súdu až dňa 28. 05. 2012, teda viac ako štyri mesiace po tom, ako ho mal súd k dispozícii, hoci som sa žiadnym spôsobom nevyhýbal jeho doručeniu. Ako som sa informoval v deň podania tejto sťažnosti, predmetné uznesenie ešte stále nenadobudlo právoplatnosť, a to z dôvodu, že ešte stále, teda   šesť   mesiacov   po   odovzdaní   rozhodnutia   Okresnému   súdu   Nitra,   nebolo   toto rozhodnutie doručené povinnému.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal o ochranu svojich základných práv aj verejného ochrancu práv, ktorý reagujúc na jeho podnet v liste z 22. marca 2012 označenom ako „Upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu“ okrem iného uviedol:

„... výsledkami vybavenia podnetu je preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 Er 166/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er/166/06 porušil právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Nariaďuje sa Okresnému súdu Nitra prejednanie veci bez ďalších prieťahov. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 22.000,- Eur. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 166/2006.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej pripojenej dokumentácie, ako aj z vyjadrenia podpredsedníčky   okresného   súdu   č.   Spr   877/2012   z   24.   septembra   2012   zistil,   že vykonaním   exekúcie   bola   v   sťažovateľovej   veci   okresným   súdom   poverená   súdna exekútorka JUDr. S. S. (poverenie okresného súdu zo 14. marca 2006). Povinný 27. apríla 2006 doručil okresnému súdu námietky proti trovám exekúcie, ako aj námietku zaujatosti proti súdnej exekútorke a následne 5. mája 2006 aj námietky proti exekúcii. Sťažovateľ sa k námietkam povinného vyjadril podaním z 11. mája 2006. Okresný súd 30. októbra 2006 zamietol   námietku   zaujatosti   vznesenú   povinným   proti   súdnej   exekútorke   a uznesením sp. zn. 12 Er 166/2006 z 11. januára 2007 zamietol aj jeho námietku proti exekúcii a proti trovám exekúcie. Proti označenému uzneseniu okresného súdu vydanému vyššou súdnou úradníčkou podal povinný odvolanie. Na účely rozhodnutia o odvolaní povinného bol spis predložený Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý o ňom nerozhodol a 31. mája 2007 vrátil spis okresnému súdu na rozhodnutie. O námietkach následne rozhodla sudkyňa okresného súdu 31. októbra 2007 tak, že ich zamietla; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31. decembra 2007.

Povinný 18. decembra 2007 požiadal o odklad exekúcie z dôvodu, že podal podnet na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Okresná   prokuratúra   si   vyžiadala   exekučný   spis, pričom povinnému bolo 5. marca 2009 oznámené, že jeho podnet na mimoriadne dovolanie bol odložený. Po vrátení spisu okresný súd uznesením sp. zn. 12 Er 166/2006 z 1. júla 2009 (v   spojení   s   opravnými   uzneseniami   z   18.   novembra   209   a   20.   januára   2010,   pozn.) rozhodol o návrhu povinného na odklad exekúcie tak, že ho nepovolil.

Povinný podal 4. marca 2009 návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 12 Er 166/2006 z 28. júna 2011 tak, že mu nevyhovel; proti tomuto   uzneseniu   podal   povinný   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn.   5   CoE   114/2011   z   22.   decembra   2011   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Uznesenie   okresného   súdu   z   28.   júna   2011   v   spojení s potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   28.   mája   2012. Povinný 7. júna 2012 podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie. O dovolaní povinného Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dosiaľ   nerozhodol   (spis   mu   bol   okresným   súdom predložený 12. septembra 2012, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sa stále nachádzal na dovolacom súde, pozn.).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je odstránenie   stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Súčasťou rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   názor   (napr.   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   posudzovanom prípade okresným súdom) ešte trvalo, resp. mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému   súdu   doručená,   už   nedochádza,   resp.   nemôže   dochádzať   k   namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž požiadavka, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil tiež právny názor, podľa ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   konštatoval,   že   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (31. júla 2012) už nemohlo postupom okresného súdu v namietanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   keďže   o v poradí   ostatnom   návrhu   účastníkov   konania   (návrh   povinného   na zastavenie exekúcie) rozhodol uznesením z 28. júna 2011, ktoré krajský súd v odvolacom konaní   svojím   uznesením   z   22.   decembra   2011   potvrdil,   pričom   označené   uznesenie nadobudlo právoplatnosť ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (28. júla 2012). Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že povinný podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, o ktorom dovolací súd ešte nerozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012