znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 585/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Ch.,   a.   s...   v likvidácii,   B., zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   359/2011   a   jeho   uznesením zo 6. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Ch.,   a.   s...   v likvidácii, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Ch.,   a.   s...   v likvidácii,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   K.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co 359/2011   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 6. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   je   pod   sp.   zn.   10   C   187/2009   vedené   konanie   proti   sťažovateľke   ako odporkyni, v ktorom sa Ing. A. J. (ďalej len „navrhovateľ“) domáha, aby vo veci konajúci súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a priznal mu náhradu   mzdy.   Uznesením   okresného   súdu   z 11.   marca   2011   bolo   označené   konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 111/2009. Následne okresný súd uznesením č. k. 10 C 187/2009-144 z 25. júla 2011 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke zložiť do úschovy na okresnom súde 98 073 € (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia“). O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ   vidí nesprávnosť postupu Krajského súdu v Bratislave predovšetkým v tom,   že   sa   vôbec   nevyporiadal   s   opodstatnenosťou   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia a bez relevantných dôkazov sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorého rozhodnutie potvrdil, čím zasiahol do vyššie uvádzaných práv sťažovateľa, čím ohrozil plán likvidácie   spoločnosti.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   odporca   tým,   že   neprihliadal   na sťažovateľom   predložené   dôkazy   a   tvrdené   argumenty,   nerešpektoval   princíp   rovnosti účastníkov   konania,   ale   jednostranne   zvýhodnil   navrhovateľa   z   dôvodu   jeho   pozície zamestnanca.

Navyše považuje sťažovateľ rozhodnutie odporu za nelogické, neodrážajúce zákonný postup   likvidácie   a   vydané   nad   rámec   akejkoľvek   potrebnosti,   pretože   buď   bude navrhovateľ   v   rámci   prebiehajúcej   likvidácie   uspokojený   na   100   %   alebo   v   prípade nedostatku   finančných   prostriedkov,   bude   uspokojený   len   percentuálne,   a   to   až v prípadnom,   vyhlásenom   konkurze,   kedy   by   už   sporné finančné prostriedky   zložené   do úschovy súdu patrili do všeobecnej podstaty, z ktorej by bol uspokojovaný navrhovateľ spolu s ostatnými veriteľmi.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:„Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal v návrhu hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá by ohrozovala jeho nárok, Okresný súd   Bratislava   I   uznesením   zo   dňa   25.   07.   2011   nariadil   predbežné   opatrenie, prostredníctvom ktorého zaviazal sťažovateľa k zloženiu sumy 98.073, - Eur do úschovy súdu. V odôvodnení predmetného uznesenia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, súd uviedol, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v zákonnom postupe likvidátora, ktorý predáva majetok sťažovateľa a vystavuje ho tým riziku insolventnosti. Z uvedeného dôvodu   je   nárok   navrhovateľa   ohrozený a   je   otázne,   či do   právoplatného skončenia veci bude nárok vymožiteľný. Zároveň zdôraznil, že ide o pracovnoprávny spor, a že nevydaním predbežného opatrenia by mohlo dôjsť k ujme na právach navrhovateľa ako zamestnanca.   Od   uvedenia   ďalších   dôvodov,   pre   ktoré   súd   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia vyhovel, súd upustil.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 02. 08. 2011 navrhol uznesenie, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené zrušiť. V odvolaní sťažovateľ poukázal predovšetkým na to, že   súd   dostatočne   neprihliadol   na   tú   skutočnosť,   že   z   dôvodu   platného   okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za obdobie   od   02.   06.   2009   do   10.   06.   2009. Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   považuje povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní. Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že súd nevykonal v rámci zisťovania opodstatnenosti vydania predbežného opatrenia žiadne dôkazy, ktoré by preukázali naliehavosť, či bezprostredne hroziacu ujmu navrhovateľa,   a   že   nariadil   predbežné   opatrenie   bez   toho,   aby   navrhovateľ   predložil akékoľvek dôkazy.

Súčasťou spomínaného odvolania bol aj návrh na pokračovanie konania vo veci samej, aby nárok navrhovateľa mohol byť v prípade úspechu vo veci samej (náhrada mzdy) čo najskôr uspokojený.

Z   dôvodu,   že   sťažovateľovi   nebol   spolu   s   uznesením   o   nariadení   predbežného opatrenia doručený aj samotný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sťažovateľ výzvou zo dňa 08. 08. 2011 žiadal súd o splnenie si tejto povinnosti.

Podaním zo dňa 08. 08. 2011 a zo dňa 15. 08. 2011 sťažovateľ v zákonnej lehote doplnil   svoje   odvolanie   proti   uzneseniu   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   v   ktorých predovšetkým   poukázal   na   to,   že   výška   jeho   aktív   výrazne   presahuje   tvrdený   nárok navrhovateľa, a teda že neexistuje reálna hrozba nevymáhateľnosti nároku v budúcnosti. Avšak   dňa   22.   09.   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 06. 09. 2011, sp. zn. 14 Co/359/2011, v ktorom odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu), dňa 03. 10. 2011 podal na Okresný súd Bratislava I v predmetnej právnej veci dovolanie.

Dňa   28.   05.   2012   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012, sp. zn. 1 Cdo 147/2011, ktorým rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa   odmietol.   V   odôvodnení   predmetného   uznesenia   Najvyšší   súd   SR uviedol, že dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení je v súlade s § 239 ods. 3 OSP neprípustné.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, ostáva pre sťažovateľa otáznym súdmi vyjadrený právny   názor,   ktorý však   nebol   nikde   bližšie zdôvodnený,   že   zákonný postup likvidátora   spočívajúci   v   speňažovaní   majetku   likvidovanej   spoločnosti   transparentným spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje jeho žalobou uplatnený nárok.

Taktiež je pre sťažovateľa sporné tvrdenie odporcu, že postup speňažovania vyvoláva riziko vzniku insolventnosti.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   takýto   právny   názor   je   neopodstatnený   a   neúnosný a zasahuje do jeho ústavných práv.

Opísaným spôsobom totiž odporca nie len porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, ale zasiahol aj do práva vlastniť, vyjadreného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľka predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ   obhajuje   názor,   že   právo   vlastniť   je   v   tomto   konkrétnom   prípade premietnuté do jeho práva podnikať, v rámci ktorého má právo vlastniť majetok a to aj v kapitalizovanej podobe. Zároveň má ako podnikateľ právo ukončiť podnikanie vo forme dobrovoľnej likvidácie, ktorá by mala byť nie len na prospech veriteľov, ale aj na prospech samotných akcionárov ako vlastníkov spoločnosti.

Odporca   svojim   rozhodnutím   obmedzil   vlastnícke   právo   sťažovateľa ku kapitalizovanému   majetku   spoločnosti,   čím   sťažil   samotný   výkon   likvidácie,   ktorý smeroval k tomu, aby boli uspokojení všetci veritelia a zároveň, aby sa nemuselo pristúpiť k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade nedostatku voľných finančných prostriedkov.

Podľa názoru sťažovateľa   je totiž nepochybné,   že predajom jeho majetku sa len získavajú finančné prostriedky, ktoré majú slúžiť na uspokojovanie pohľadávok jednotlivých veriteľov, a teda aj na uspokojenie navrhovateľa. V žiadnom prípade nejde o zbavovanie sa majetku, ale len o premenu z naturálnej do finančnej podoby. Z dôvodu, že likvidátor má záujem na tom, aby bola likvidácia vykonávaná aj v prospech akcionárov ako vlastníkov spoločnosti, postupuje tak, aby bol majetok predávaný za čo najvyššie sumy.

V prípade, ak by likvidátor zistil, že likvidovaná spoločnosť je predĺžená, a teda, že nadobudnuté finančné prostriedky nepostačujú na úhradu všetkých pohľadávok, je povinný v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Ak   by   napriek   tomu,   pred   samotným   podaním   návrhu,   uspokojil   prednostne niektorého   veriteľa,   a   to   na   úkor   ostatných,   možno   predsa   takému   právnemu   úkonu odporovať a zároveň by sa tým likvidátor dopustil trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona.

Z   dôvodu,   že   likvidátor   je   povinný   vykonávať   svoju   funkciu   s   odbornou starostlivosťou   a   v   súlade   so   záujmami   spoločnosti,   jej   veriteľov   ako   aj   samotných akcionárov, nepostupuje takýmto spôsobom, ale len zhromažďuje finančné prostriedky bez toho, aby zatiaľ uspokojil akéhokoľvek veriteľa.

Naopak,   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   práve   nariadeným   predbežným   opatrením a zložením finančnej hotovosti do úschovy súdu sa vytvára riziko vzniku insolventnosti a to tým, že je brzdený tok voľných finančných prostriedkov, ktoré by mohli prechodne slúžiť na uspokojovanie novovznikajúcich pohľadávok ako napríklad vzniknuté daňové povinnosti, nájomné a pod. a to do doby nadobudnutia ďalších finančných prostriedkov v procese prebiehajúceho speňažovania, čím zamedzil zamýšľanému priebehu likvidácie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a práva vlastniť podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 14 Co/359/2011 zo dňa 06. 09. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené. Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 14 Co/359/2011 zo dňa 06. 09. 2011 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd SR   zakazuje Krajskému súdu v Bratislave   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   Ch.,   a.   s...   v likvidácii finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľka   15.   októbra   2012   doručila   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „Doručenie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, v ktorom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Obo 64/2012 z 31. augusta 2012 a jeho právny názor na „obdobnú vec, aká je predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ch., a. s... v likvidácii...“, pričom zdôrazňuje aj totožnosť v osobe odporkyne (sťažovateľky, pozn.).

Sťažovateľka v tomto podaní predovšetkým uvádza:„Je nesporné, že odporca vstúpil dňom 03. 04. 2009 do likvidácie a navrhovatelia uvedenú skutočnosť považujú vo svojom návrhu za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti nariadenia predbežného   opatrenia.   Odvolací súd sa nestotožnil   s názorom   súdu   prvého stupňa, že vstup odporcu do likvidácie osvedčuje ohrozenie práva navrhovateľov a potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov do rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 102 ods. 1 O. s. p. a § 76 ods. 1 písm. e/, f/ O. s. p.

Podľa § 72 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len Obchodný zákonník), likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii   spoločnosti.   Pri   výkone   tejto   pôsobnosti   plní   záväzky   spoločnosti,   uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery   a dohody   o zmene   a zániku   práv   a záväzkov.   Nové   zmluvy   môže   uzavierať   len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Ak likvidátor zistí predlženie likvidovanej spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu...

Z uvedeného   vyplýva,   že   v rámci   likvidácie   spoločnosti   musí   dochádzať   ku speňažovaniu majetku likvidovanej spoločnosti a v likvidácii majú byť uspokojené všetky pohľadávky   veriteľov.   Skutočnosť,   že   odporca   v priebehu   konania   vstúpil   do   likvidácie a likvidátor plní zákonnú povinnosť speňažovať jeho majetok, nie je dôvodom na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa odporcovi zakazuje s majetkom nakladať. Bez osvedčenia ďalších   skutočností   nemožno   vyvodiť   ani   záver,   že   predaj   majetku   v rámci   likvidácie ohrozuje výkon súdneho rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení o ústavne nekonformnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajským súdom, v zmysle ktorého „zákonný postup likvidátora   spočívajúci   v   speňažovaní   majetku   likvidovanej   spoločnosti   transparentným spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje jeho   žalobou   uplatnený   nárok“. Sťažovateľka   navyše   tvrdí,   že   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní neprihliadol na ňou (v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia, pozn.) uvádzanú skutočnosť, „že z dôvodu platného okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za obdobie   od   02.   06.   2009   do   10.   06.   2009.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   považuje povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní.“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia treba považovať predovšetkým za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V konaní o návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   preto   rešpektované   minimálne   požiadavky zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný podklad, musí byť nariadené príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí   byť   náležite   odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Z   hľadiska   sťažovateľkou   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval   za potrebné   zdôrazniť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv   a povinností   účastníkov   konania nezasahuje konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09). Ústavný   súd   posudzuje   predbežné   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba   za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 350/2011).

Všeobecný   súd   predbežným   opatrením   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   nariadenia predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných   práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v posudzovanej veci v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   preskúmal   uznesenie   okresného   súdu   o   nariadení predbežného opatrenia spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, a preto uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:„Predbežné opatrenie uložené súdom má len dočasný charakter, ktorý predpokladá požiadavku   rýchlosti   konania.   Aj   v konaní   o predbežnom   opatrení   musí   súd   hodnotiť vykonané   dôkazy,   avšak   rozhodné   skutočnosti   nemusia   byť   spoľahlivo   preukázané. K nariadeniu predbežného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t. j. ak   sa   aspoň   javia   pravdepodobnými.   Ďalším   predpokladom   na   jeho   nariadenie   je osvedčenie existencie reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy navrhovateľovi predbežného opatrenia bez okamžitého zásahu súdu. Odporca v odvolaní okrem zrušenia napadnutého rozhodnutia   požiadal   aj   o odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   až   do právoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Táto požiadavka je v rozpore so zmyslom a účelom nariadenia predbežného opatrenia, ktoré má zabezpečiť účinnú a rýchlu ochranu práv účastníkov konania za splnenia zákonných podmienok. Podľa § 177 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie sa stalo vykonateľným dňom jeho doručenia odporcovi, t. j. 3. 8. 2011, kedy bol povinný splniť nariadenú povinnosť zložiť určenú sumu do úschovy súdu. Odvolací súd   preto   tejto   žiadosti   odporcu   nevyhovel.   Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia a listinných dôkazov založených v spise dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne   posúdil   splnenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   pretože vzhľadom na všetky existujúce okolnosti je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania. Vo veci sa navrhovateľ domáha vyslovenia neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru zo strany odporcu a súčasne aj náhrady mzdy za 12 mesiacov, počnúc od 11. 6. 2009. Záver, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, a ak áno k akému dátumu a v akom rozsahu je dôvodný nárok navrhovateľa na náhradu mzdy,   je   možné   vyhodnotiť   až   po   vykonaní   dokazovania   vo   veci   samej.   Je   nespornou skutočnosťou, že spoločnosť odporcu je v likvidácii, v rámci ktorej prebieha speňažovanie jej majetku. Údaje o aktívach likvidovanej spoločnosti nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu bez údajov o jej pasívach. Je potrebné vyhodnotiť ako dôvodnú obavu, že v prípade ak by bolo speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov ukončené skôr ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci v tomto konaní, bude nárok navrhovateľa v budúcnosti   nevymožiteľným.   Sám   odporca   pritom   vo   svojich   podaniach   uvádza,   že majetok   jeho   spoločnosti   vysoko   prevyšuje   hodnotu   žalovanej   pohľadávky,   čo   vedie k záveru, že zloženie spornej sumy do úschovy súdu nemôže vážnejšie ohroziť ďalší chod činnosti spoločnosti.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   jeho   odôvodnenia   dospel k záveru, že ho z hľadiska rešpektovania základných ústavnoprocesných princípov možno považovať   za   ústavne   udržateľné.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu v napadnutom   uznesení   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkami sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení predbežného opatrenia. Odôvodnenie krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože ním v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. S prihliadnutím   na   už   vyslovené   právne   názory   týkajúce   sa   charakteru   rozhodnutia o predbežnom opatrení, ktoré nemusí zodpovedať konečnému rozhodnutiu v merite veci [v okolnostiach   namietaného   prípadu   rozhodnutiu   o (ne)platnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru, pozn.], je neodôvodnená námietka sťažovateľky založená práve na prejudikovaní konečného rozhodnutia, že k „okamžitému   skončeniu   pracovného   pomeru došlo k 10. 06. 2009“, a preto „patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za obdobie od 02. 06. 2009 do 10. 06. 2009“, na základe čoho sťažovateľka „považuje povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú“.

Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za „nelogické, neodrážajúce   zákonný   postup   likvidácie   a vydané   nad   rámec   akejkoľvek   potrebnosti, pretože buď bude navrhovateľ v rámci prebiehajúcej likvidácie uspokojený na 100 % alebo v prípade nedostatku finančných prostriedkov, bude uspokojený len percentuálne, a to až v prípadnom vyhlásenom konkurze...“. Pre rozhodnutie všeobecného súdu o predbežnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa (prebiehajúca likvidácia   sťažovateľky,   pozn.),   preto   by   bolo   prinajmenšom   nelogické   a zároveň neprípustné, aby sa všeobecný súd pri rozhodovaní o predbežnom opatrení riadil stavom, ktorý   len   môže   v budúcnosti   nastať   (uspokojenie   navrhovateľa   v prípade   vyhláseného konkurzu,   pozn.).   Samotný   Obchodný   zákonník   v súvislosti   s likvidáciou   obchodnej spoločnosti spája so spornou pohľadávkou (o akú v okolnostiach prípadu ide) povinnosť jej zabezpečenia pred rozdelením likvidačného zostatku (§ 75 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na   základe   uvedených   skutočností   preto   odôvodnenie   nebezpečenstva   bezprostredne hroziacej   ujmy   tým,   že   nárok   navrhovateľa   bude   v   budúcnosti   nevymožiteľný, „ak speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov bude ukončené skôr ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci“, je ústavne udržateľné a logicky vychádza z potreby zabezpečenia nároku navrhovateľa, ktorý je až do času meritórneho rozhodnutia o ňom nárokom sporným.

V súvislosti   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v jeho   uznesení sp. zn. 4 Obo 64/2012, na ktoré sa odvoláva sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu   15.   októbra   2012,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v ktorej viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

V   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho   systému   (v   zásade   každého   súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp. porovnateľných   veciach   nežiaduca,   k jej   odstraňovaniu   v právnom   poriadku   Slovenskej republiky   slúži   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   §   22   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a v inštitúte prijímania   stanovísk   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Za daných okolností ústavný súd bez potreby zaujať hodnotiaci postoj k právnemu názoru vyslovenému v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 64/2012 z 31. augusta 2012 konštatuje, že samotná skutočnosť, že najvyšší súd v označenom uznesení formuloval iný právny   názor   k v zásade   totožnému   právnemu   problému   ako   krajský   súd   v napadnutom uznesení,   nemôže   byť   dôvodom   na záver,   že   týmto   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor vyslovený   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   v okolnostiach   posudzovanej   veci ústavne   primeraným   spôsobom   odôvodnený   a zároveň   ho   nemožno   považovať   za arbitrárny.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd, aj v nadväznosti na citované,   konštatuje,   že   právne   závery   krajského   súdu   sú   z ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na rozhodovaciu prax ESĽP, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežných opatreniach, ktoré podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   ratione   materiae   v   konaní   o   zrušení   predbežného opatrenia, m. m. III. ÚS 309/2012)].

V nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné poukázať na svojej zistenie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu   3.   júla   2012   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 187/2009 z 25. júla 2011, ktoré bolo potvrdené napadnutým uznesením   krajského   súdu   (ďalej   len   „návrh   na   zrušenie   nariadeného   predbežného opatrenia“). Návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 187/2009 z 18. októbra 2012 zamietol, pričom proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Uvedené zároveň znamená, že na základe   podaného   odvolania   má   sťažovateľka   k dispozícii   právny   prostriedok   zmeny dočasnej   úpravy   právnych   vzťahov,   o ktorom   bude   rozhodovať   krajský   súd   ako   súd odvolací v súlade s § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05) všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľky   ústavný   súd   dospel k záveru, že ak v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, nemohol by vysloviť ani porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   rozhodol   o   odmietnutí aj tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012