znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 583/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného JUDr. P. R.,   s.   r.   o.,   K.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. P.   R.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 136/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   občianskeho   združenia   O. o d m i e t a z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 osobne   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   O.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 136/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   (exekučného   súdu, pozn.) v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím rozhodnúť o pripustení sťažovateľa do predmetného exekučného konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom «podaním,   ktoré   bolo   exekučnému   súdu   doručené   dňa   20.   02.   2012   oznámil   vstup   do konania ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 2 Er/136/2008 a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 30. 4. 2012 bolo združeniu O. oznámené, že exekučný súd nebude o jej podaní rozhodovať. „S poukazom na uvedené, a preto súd nebude o Vašom podnete rozhodovať.“ Súd záverečnou vetou listu odkazoval   na   odsek,   v   ktorom   odôvodňoval   nemožnosť   združenia   O.   stať   sa   vedľajším účastníkom.   „V   predmetnej   veci   Vám   oznamujeme,   že   vzhľadom   na   charakter   konania vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní neprichádza do úvahy. Vedľajšie účastníctvo je inštitútom   patriacim   výlučne   do   sporového   konania,   v ktorom   účastníci   vystupujú   v postavení,   navrhovateľa   (žalobcu)   a   odporcu   (žalovaného).   Vedľajšie   účastníctvo   ako inštitútom len základného konania už zo svojej podstaty (určenia) je v exekučnom konaní pojmová vylúčené a ustanovenie § 93 O. s. p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné.“».

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza, že gramatickým   a logickým   výkladom   §   25   ods.   1   zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o   ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť k záveru,   že   zákonodarca   vyslovene   priznáva   združeniam   (pôsobiacim   na   ochranu spotrebiteľa   v   zmysle   §   1   predmetného   zákona)   postavenie   účastníka   konania   nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom konania“.   Navyše   zákonom   o   ochrane   spotrebiteľa   došlo   k   transformácií   Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Predmetné   ustanovenie   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nerozlišuje   medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše   §   25   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nepriznáva   súdu   právo   preskúmať,   či   je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného   konania   pričom   svojim   postupom   znemožnil   vstup   vedľajšieho   účastníka   do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa názoru sťažovateľa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Základným predpokladom na vstup vedľajšieho účastníka do konania je existencia konania, ktoré   má   charakter   sporu   (tzv.   sporové   konanie).   Exekučné   konanie,   ktoré   upravuje osobitný predpis (Exekučný poriadok) je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý   však   spĺňa   všetky   znaky   sporového   konania.“,   pričom „súd   sa   ani   náznakom nezaoberal   konkrétnou   situáciou,   ktorá   vznikla   podaním   združenia   O.   a uviedol   len všeobecne   ustanovenia   týkajúce   sa   inštitútu   vedľajšieho   účastníctva.   Strohým   uvedením vyššie   spomenutých   ustanovení   sa   absolútne   nedostatočne   vysporiadal   s tvrdeniami organizácie O. List ani dokonca neobsahuje výrok o tom, že vstup do konania zamieta.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní „pripustiť vstup organizácie   O...   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   povinného“,   prizná   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 136/2008, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   93   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   právnych   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   ako   vedľajší   účastník   môže   sa   popri navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,   neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe   plnomocenstva   zastupovať   spotrebiteľa   v   konaniach   pred   štátnymi   orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP ustanovujúce možnosť vstupu do konania právnickej osoby,   ktorej   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   podľa   osobitného   predpisu   (zákon o ochrane spotrebiteľa, pozn.) je účinné od 15. októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z. z.), pričom   cieľom   takejto   úpravy   je   v súlade   s dôvodovou   správou   označeného   zákona zaistenie širšej ochrany spotrebiteľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   svojím   podaním   doručeným   okresnému   súdu 20. februára 2012 okrem iného navrhol, aby predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Samotné odôvodnenie návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie je všeobecné,   formulované   paušálne,   bez   užšej   previazanosti   na   konkrétne   podmienky napadnutého konania vedeného okresným súdom, čoho dôkazom je aj to, že sťažovateľom vybraná argumentácia sa vzťahuje tak na neprípustnosť a zastavenie exekučného konania, podkladom ktorého je exekučný titul v podobe notárskej zápisnice, ako aj na neprípustnosť a   zastavenie   exekučného   konania,   podkladom   ktorého   je   exekučný   titul   v   podobe rozhodcovského rozsudku.

V prípise okresného súdu z 30. apríla 2012, ktorým bolo sťažovateľovi oznámené, že o jeho   podnete   z 20.   februára   2012,   ktorým „oznámil   vstup   do   konania   ako   vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 2 Er/136/2008 a jej následné zastavenie“, nebude rozhodovať, je obsiahnutý aj odkaz na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. 1 Cdo 106/2008 z 25. novembra 2008, podľa ktorého „vedľajšie účastníctvo   ako   inštitút   len   základného   konania   už   zo   svojej   podstaty   (určenia)   je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené a ustanovenie § 93 O. s. p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   v posudzovanej   veci   riadil   právnym názorom   najvyššieho   súdu,   v zmysle   ktorého   je   inštitút   vedľajšieho   účastníctva aplikovateľný   výlučne   v   sporovom   konaní,   v ktorom   účastníci   tohto   konania   vystupujú v pozícii   navrhovateľa   a odporcu,   čo   zároveň   vylučuje   uplatnenie   tohto   inštitútu v nesporovom, resp. mimosporovom konaní, akým je aj exekučné konanie, keďže cieľom tohto   konania   je   nútený   výkon   vykonateľného   rozhodnutia   (pozri   napr.   aj   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 207/2011 z 10. októbra 2012).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní ex offo uznesením č. k. 2 Er 136/2008-50 z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení“) exekúciu obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“), proti povinnému F. Č. vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdil na základe odvolania podaného oprávnenou Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 17 CoE 120/2012 z 18. júla 2012. Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd v napadnutom konaní ex offo   preskúmal   ako   jeden   z nevyhnutných   predpokladov   na   zákonné   vedenie   exekúcie exekučný   titul,   ktorým   bola   notárska   zápisnica,   pričom   dospel   k záveru,   že   táto   nie   je spôsobilým exekučným titulom. K tomuto právnemu záveru dospel okresný súd na základe právneho   názoru,   v zmysle   ktorého   je   splnomocnenie   udelené   povinným   Mgr.   T.   K. v zmluve   o úvere   absolútne   neplatné   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho zákonníka, na základe čoho je podľa názoru okresného súdu aj notárska zápisnica, v ktorej Mgr. T. K. ako splnomocnenec v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet príslušnej exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou, nulitným právnym aktom.

V súvislosti s postupom všeobecného súdu v rámci napadnutého exekučného konania ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoj už ustálený právny názor, podľa ktorého je všeobecný   súd   v priebehu   celého   exekučného   konania   povinný   ex   offo   skúmať,   či   sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania vrátane existencie relevantného exekučného titulu (notárskej zápisnice, rozhodcovského rozsudku), bez ktorých exekúciu nemožno   vykonať   (napr.   IV.   ÚS   27/2011,   III.   ÚS   53/2011,   I.   ÚS   129/2011, I. ÚS 162/2011).

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorý v rozsudku   z   27.   januára   2007   vydanom   pod   sp.   zn.   3   Cdo/164/1996   a   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu   nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vedľajšie   účastníctvo   je   formou   spoločenstva   účastníkov   v občianskom   súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania   z dôvodu,   že   chce   pomôcť   „zvíťaziť“   v spore   niektorému   z jeho   účastníkov. Účelom už citovaného § 93 ods. 2 OSP je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe (združeniu), ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon o ochrane   spotrebiteľa,   pozn.).   Exekučné   konanie   je   s prihliadnutím   na   jeho   predmet, ktorým   je   nútený   výkon   vykonateľného   rozhodnutia,   v zásade   nesporovým   konaním. S prihliadnutím   na   už   citovaný   právny   názor   ústavného   súdu   týkajúci   sa   povinnosti exekučného súdu kedykoľvek počas exekúcie prihliadať na všetky predpoklady pre zákonné vedenie   exekúcie   vrátane   existencie   po   formálnej   a materiálnej   stránke   vykonateľného exekučného   titulu   sa   ale   nesporový   charakter   exekučného   konania   stráca.   Je   to   tak   aj z dôvodu, že samotný účastník exekučného konania je oprávnený domáhať sa za splnenia zákonom   ustanovených   podmienok   toho,   aby   exekučný   súd   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju, teda v konečnom dôsledku zabránil zásahu do svojho právneho postavenia.

V okolnostiach posudzovaného prípadu sa však ústavný súd nestotožnil s tvrdením sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   ktorým „nepripustil sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal v prvom rade na zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“ (v okolnostiach   namietaného   prípadu   pomoc   na   strane   povinného,   pozn.),   a požiadavku existencie   reálnej   ujmy   na   strane   niektorého   z účastníkov   konania,   ktorá   je   spojená s materiálnym chápaním ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nepochybne   došlo   v   rámci   napadnutého   konania   k   „pozitívnemu“   zásahu   do   právneho postavenia povinného, keď okresný súd ex offo uznesením sp. zn. 2 Er 136/2008 z 30. apríla 2012   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   120/2012 z 18. júla 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, t. j. okresný súd rozhodol tak, ako navrhoval samotný sťažovateľ vo svojom podaní doručenom okresnému súdu   20.   februára   2012,   pričom   týmto   svojím   rozhodnutím   zabezpečil   ochranu   práv povinného,   na   strane   ktorého   sa   sťažovateľ   domáhal   vstupu   do   konania   v postavení vedľajšieho   účastníka.   Zohľadňujúc   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že namietaným   postupom   okresného   súdu,   ktorým   tento   síce   nepripustil   sťažovateľa   do napadnutého konania ako vedľajšieho účastníka, ale v ktorom bolo rozhodnuté spôsobom, akého sa sťažovateľ domáhal, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012