znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 582/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., B., a Ing. V. S., B., zastúpených advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 3 Cob/323/2011-526 z 27. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. T. a Ing. V. S. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2012 doručená sťažnosť Š. T.   a Ing. V. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k.   3 Cob/323/2011-526   z 27.   júna   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   10.   apríla   2002   podali   bývalému Obvodnému súdu Bratislava II žalobu, ktorou sa spolu s ďalšími dvoma navrhovateľmi domáhali   proti   žalovanému   (fyzickej   osobe   –   podnikateľovi)   zaplatenia   sumy 1 600 000 Kčs s prísl. z titulu neoprávneného majetkového prospechu. Právnym základom žaloby bol § 123 Hospodárskeho zákonníka, pričom sťažovatelia tvrdili, že „žalovaný získal majetkový prospech, ktorý mu nepatrí a ktorý musí bez meškania vydať“.

Okresný   súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k. 12 Cb 121/92-452 z 8. apríla 2011 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) návrh sťažovateľov v celom   rozsahu   zamietol   a zaviazal   ich   na   náhradu   trov   konania.   Keďže   okresný   súd zamietol žalobu na základe Obchodného zákonníka, malo tým dôjsť podľa sťažovateľov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Sťažovatelia navyše taktiež tvrdia, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav. Vzhľadom na uvedené žalobcovia 16. júna 2011 podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti postupu krajského súdu namietajú sťažovatelia to, že „nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie navrhované v odvolaní, čím porušil ustanovenie § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že oba súdy nepostupovali v konaní tak, „aby v zmysle § 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov žalobcov a aby zabezpečili podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   naše   základné   ľudské   právo   na   spravodlivé   súdne konanie, ale postupovali tak, aby vyhoveli žalovanému bez ohľadu na to, že sa vytvoria judikáty, ktoré zlegalizujú, že

- o veci možno rozhodnúť na základe nesprávnych ustanovení právneho predpisu

- vec možno rozhodnúť aj na základe skutkového stavu zisteného z nevykonaných dôkazov.“.

Uvedené skutočnosti svedčia podľa sťažovateľov o porušení ich v petite sťažnosti označených práv, pričom zároveň prípustnosť sťažnosti odôvodňujú tým, že o ochrane ich práv v danej veci nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sú presvedčení, že postupom krajského súdu, ktorý „napriek procesným návrhom v odvolaní odmietol doplniť a zopakovať dokazovanie“, im bola odňatá možnosť konať   pred   súdom   a argumentovať   k meritu   veci.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia v nadväznosti na to podrobne konkretizujú, ktoré nedostatky v postupe krajského súdu, resp. odmietnutie akceptovania, ktorých návrhov na doplnenie dokazovania ich viedlo k záveru, že im v danej veci bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako obšírne sťažovatelia ozrejmujú, prečo krajský súd z ich pohľadu „nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu“, v dôsledku čoho malo byť konanie postihnuté vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Za   jednu   z kľúčových   námietok   proti   napadnutému   rozhodnutiu   považujú sťažovatelia skutočnosť, že o ich návrhu na „pripustenie dovolania sa krajský súd vôbec nezmienil a nerozhodol o ňom, teda nerozhodol, či dovolanie pripúšťa alebo nepripúšťa. Navyše podľa § 157 ods. 2 posledná veta v odôvodnení rozsudku ani neodôvodnil, prečo o prípustnosti dovolania ani nerozhodoval, preto toto odôvodnenie aj v tejto časti je ústavne nekonformné.“.

Napriek   nepripusteniu   dovolania   však   sťažovatelia   tento   mimoriadny   opravný prostriedok, ako uvádzajú „ z opatrnosti“, 8. októbra 2012 podali a jeho fotokópiu pripojili aj k svojej sťažnosti. K tomu ešte dodávajú, že predpokladajú, „že naše dovolanie bude odmietnuté   ako   neprípustné,   preto   z obáv   o uplynutie   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie ústavnej sťažnosti podávame zároveň aj túto sťažnosť...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. S. a Š. T. zaručené v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   bolo   rozsudkom   č. k.   3 Cob/323/2011-526   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 porušené.

2) Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   č. k.   3 Cob/323/2011-526 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3) Ing.   V.   S.   a Š.   T.   sa   priznáva   spoločne   a nerozdielne   finančné   zadosťučinenie sumou 5 000 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť Ing. V. S. a Š. T. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing.   V.   S.   a Š.   T.   priznáva   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   trovy   konania (právneho zastúpenia)   sumou 1.026,17 EUR,   ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa ich názoru dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   8.   októbra   2012 dovolanie   odvolávajúc sa   na   § 236   a nasl.   OSP   a tvrdiac,   že „v   konaní   došlo   k vadám uvedeným v § 237 písm. f) O. s. p. [§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.], konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.]   a rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   [§ 241   ods. 2 písm. c) O. s. p.]“.

Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní sťažovateľov nerozhodol.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sa sťažovatelia môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie   (m. m.   napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 269/06).   Z   uvedeného   vyplýva,   že v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (m. m.   I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného aj opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý im umožňuje odstrániť ten stav, ktorým podľa nich malo dôjsť k porušeniu ich základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru   (m. m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľmi   využitý,   ako   predčasné   (IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 109/2012).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   a v súčasnosti   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   stabilne   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu sťažovatelia,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012