znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 580/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. M., Z., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo 16. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   RNDr.   M.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2012 doručená sťažnosť RNDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   13 CoPr/6/2012-267   zo 16.   júla   2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že «Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici, č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo dňa 16. 7. 2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 9 Cpr/1/20U-220 zo dňa 15. 3. 2012, ako aj opravné uznesenie Okresného súdu Zvolen   č. k.   9 Cpr/1/2011-231   zo   dňa   25. 4. 2012   a   vec   bola   vrátená   Okresnému   súdu Zvolen na ďalšie konanie.

Prvostupňový   súd   zrušeným   rozsudkom   rozhodol   tak,   že   výpoveď   odporcu Gymnázia... daná navrhovateľovi RNDr. M. M. dňa 20. 4. 2011 je neplatná.

Súčasne   bol   odporca   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi   4.328,465   EUR   titulom náhrady mzdy za obdobie od 1. 8. 2011 do 31. 1. 2012 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 10. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 11. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 12. 2011 do zaplatenia, spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   9 %   ročne   zo   sumy   721,41   EUR   od   1. 1. 2012 do zaplatenia a   trovy   konania   v   sume   2 394,38   EUR   na   účet   právneho   zástupcu navrhovateľa. Vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý pričom odporca bol ďalej zaviazaný zaplatiť súdny poplatok v sume 359,20 EUR.

Neskôr vydal prvostupňový súd opravné uznesenie, kde v časti o trovách konania opravil výrok, ktorý má znieť: „... trovy konania vo výške 2 394,38 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľa...“».

Pokiaľ   ide   o skutkový   stav,   sťažovateľ   uviedol,   že   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   9 Cpr/1/2011-220   z 15.   marca   2012   (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) bolo určené, že výpoveď, ktorá mu bola daná (doručená) jeho zamestnávateľom   20.   apríla   2011,   je   neplatná.   Malo   ísť   o výpoveď   podľa   § 63   ods. 1 Zákonníka   práce,   t. j.   sťažovateľ   sa   mal   stať   na   základe   rozhodnutia   zamestnávateľa nadbytočným.

Ako dôvod neplatnosti výpovede kvalifikoval okresný súd skutočnosť, že nenastali preukázateľné účinky jej doručenia, čo zakladá jej neplatnosť podľa druhej vety § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Sťažovateľ poukazuje na to, že svedecké výpovede štatutárnej zástupkyne odporcu a v priebehu dokazovania pred okresným súdom vypočutých svedkov si vzájomne odporovali,   pričom   ako   príklad   uvádza   rozpor   vo   výpovediach   svedkov,   pokiaľ   ide o spísanie   záznamu   o doručovaní   výpovede,   keďže   svedkovia   odlišne   vypovedali,   kedy a za koho prítomnosti sa záznam mal spísať a podpísať. Za najdôležitejší dôkaz o absencii účinkov   doručenia   výpovede   považuje   sťažovateľ   skutočnosť,   ktorú   potvrdili   vypočutí svedkovia, ale tiež štatutárna zástupkyňa odporcu, „a to, že na záver pohovoru navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) výslovne požadoval prevziať výpoveď. Štatutárna zástupkyňa, ako aj menovaní svedkovia potvrdili, že navrhovateľovi odmietli výpoveď na záver pohovoru odovzdať.“.

Sťažovateľ   ďalej   polemizuje   s výpoveďou   štatutárnej   zástupkyne   odporcu spochybňujúc   jej   tvrdenia,   pokiaľ   ide   o okolnosti,   za   ktorých   malo   dôjsť   k   prevzatiu výpovede.

Právna argumentácia sťažovateľa je založená v prvom rade na tvrdení, že krajský súd zrušením   prvostupňového   rozsudku   a vrátením   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie porušil § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože tri podmienky, ktorých kumulatívne splnenie je nevyhnutné na to, aby tak mohol urobiť, neboli v danej   veci   dodržané.   Sťažovateľ   podrobne   odôvodňuje,   prečo   z jeho   pohľadu   nebola naplnená   ani   jedna   z podmienok   na   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   podľa   označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Navyše, krajský súd podľa sťažovateľa zrušil prvostupňový rozsudok bez toho, aby dôvod jeho zrušenia akokoľvek odôvodnil.

V nadväznosti   na   to   je   sťažovateľ   presvedčený, „že   zrušenie   prvostupňového rozsudku   bez   naplnenia   zákonného   dôvodu   a bez   náležitého   odôvodnenia   splnenia podmienok   na   takýto   postup   vykazuje   znaky   svojvoľného   rozhodnutia.   Krajský   súd v Banskej Bystrici tak konal v rozpore s ústavným imperatívom konať na základe ústavy, v jej   medziach,   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (čl. 2   ods. 2   ústavy),   čím zasiahol“ do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za ďalší dôvod opodstatnenosti svojej sťažnosti považuje sťažovateľ porušenie § 221 ods. 1   OSP,   k čomu   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   sa   na   rámec odvolacích   dôvodov zaoberal „existenciou ďalších výpovedí“. Táto skutočnosť je podľa sťažovateľa pre konanie „významná z dôvodu, že po rozhodnutí odvolacieho súdu je prvostupňový súd podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“.

Za   pochybenie   krajského   súdu   pokladá   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   to,   že „oboznámenie odporcu s výpoveďou zo dňa 20. 4. 2011, teda list zo dňa 9. 6. 2011 vrátane prílohy nesprávne posúdil ako doručenie údajnej novej výpovede“.

Krajský súd mal napokon porušiť § 213 OSP, a tým aj v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa tým, že „dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa bez   toho,   aby   sám   vykonal   dokazovanie,   resp.   dokazovanie   opakoval   alebo   doplnil a umožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv“.

S poukazom   na   uvedenú   argumentáciu   považuje   sťažovateľ   napadnuté   uznesenie za arbitrárne,   vychádzajúce „z nesprávnych   právnych   záverov   odvolacieho   súdu a z rozsiahleho porušenia procesných práv účastníka konania, v dôsledku čoho bolo priamo porušené   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   zásady   spravodlivého   súdneho procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 36 ods. 1 Listiny“.

Pokiaľ   ide   o povinnosť   vyčerpania   opravných   prostriedkov   a iných   právnych prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľ zastáva názor, „že nápravu napadnutého súdneho rozhodnutia nemožno účinne dosiahnuť iným právnym prostriedkom, nakoľko ide o právoplatné rozhodnutie súdu“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd uvádza v napadnutom rozhodnutí „právne názory a mení skutkové posúdenia veci, procesne neprípustným spôsobom, pričom prvostupňový súd   je   takýmto   právnym   názorom   aj   v rozsahu   nového   skutkového   posúdenia   viazaný v zmysle § 226 OSP. Z uvedeného je zrejmé, že ďalej v konaní pred súdom prvého stupňa nie je možné uvedené procesné vady odvolacieho konania a nesprávne právne závery z nich vzniknuté   odstrániť.,   pričom   prvostupňový   súd   bude   musieť   v intenciách   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnúť. Prípadné potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu   na   nový   rozsudok   prvého   stupňa   (vydaného   v dôsledku   oktrojovaného   odlišného právneho názoru) však nebude pripúšťať dovolanie nesprávne právne posúdenie veci. Je teda zrejmé, že vec je tak naliehavá, nakoľko v ďalšom konaní tieto procesné vady nebudú môcť   byť   napravené   žiadnym   riadnym,   dokonca   ani   obvyklým   mimoriadnym   opravným prostriedkom.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva RNDr. M. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo dňa 16. 7. 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo dňa 16. 7. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. RNDr. M. M. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR, ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.JUDr. R. M., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   preto   ešte   predtým,   než   pristúpi   k vecnému   posúdeniu   sťažnosti,   je povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom súde.

Podstatou   sťažnosti   sú   námietky   založené   na   tvrdení   sťažovateľa   o „rozsiahlom porušení jeho procesných práv“ ako účastníka konania „o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy“ napadnutým uznesením krajského súdu, v dôsledku čoho mali byť porušené aj jeho v petite sťažnosti označené práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o nich. Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   postupy   a   rozhodnutia   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaním   a   ingerenciou   do   dosiaľ   meritórne neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie ako   celok   bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,   IV. ÚS 163/05,   II. ÚS 307/06,   II. ÚS 155/08).   Aj   z   ďalšej   judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide   o právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií zakotvených   v   § 46   a nasl.   ústavy,   resp. v čl. 6   dohovoru,   túto,   ako   už   bolo   uvedené, ústavný   súd   v rámci   konania   o sťažnosti   zásadne   posudzuje   ako   celok,   t. j. až po právoplatnom   skončení   konania,   teda   zásadne   preskúmava   len   právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   totiž   náprava   prípadných   pochybení   všeobecných súdov   v neskočených   (prebiehajúcich)   konaniach,   ale   ústavný   súd   je   zásadne   povolaný posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v ďalšom priebehu konania bude musieť byť rešpektovaný právny názor vyslovený v namietanom uznesení krajského súdu.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich   uplatnením   úspešný,   môže   predložiť   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   pre namietané porušenie základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   na   výber,   ktorý   z oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 OSP (IV. ÚS 195/2010)]. Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej (opravnej) inštancie mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred všeobecnými súdmi prebieha.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z uvedených zásad, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá   časť   konania   alebo   ktorým   sa   riešila   iba   určitá   parciálna   procesná   otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je zároveň to, že v konkrétnom prípade musí   ísť   o rozhodnutie   spôsobilé   priamo   výrazne   a nezvratným   spôsobom   zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa názoru ústavného súdu vo veci tejto sťažnosti nejde.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že poskytnúť ochranu sťažovateľom označeným základným právam na podklade ich možného porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti a posúdenie námietok sťažovateľa formulovaných v jeho sťažnosti bude úlohou všeobecných súdov v ďalších štádiách konania v jeho právnej veci vrátane konania o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii. Ústavný súd preto rešpektujúc   požiadavku   subsidiarity   plynúcu   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   i svoju   doterajšiu rozhodovaciu   prax   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ má v ďalšom priebehu konania v jeho právnej veci k dispozícii procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského súdu priamo v rámci tohto konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného rozhodnutia krajského súdu. Zároveň   ústavný súd dodáva,   že sťažovateľ bude   mať možnosť,   aby sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prípadne napadol právoplatné rozhodnutie vo veci samej (za splnenia podmienok   ustanovených   zákonom   o ústavnom   súde),   ktoré   bude   v jeho   veci   ešte   iba vydané.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa (bod 2 a 3 petitu sťažnosti).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012