znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   S.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   5   Nt   49/2013   z 12.   júla   2013 a uznesením Krajského súdu   v Banskej Bystrici   sp. zn. 4 Tos 70/13 z 9. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2013 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný súd“) sp. zn. 5 Nt 49/2013 z 12. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 70/13 z 9. októbra 2013.

Sťažovateľ   uvádza,   že   3.   mája   2013   podal   okresnému   súdu   návrh   na   povolenie obnovy konania, v ktorom bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov s použitím asperačnej zásady podľa § 35 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“). Sťažovateľ v návrhu poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd rozhodol o nesúlade časti ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon účinný od 1. januára 2006“) upravujúceho asperačnú zásadu s čl. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa mu bol uložený trest „použitím § 35 už neplatnej asperačnej zásady“.

Okresný   súd   návrh   zamietol   uznesením   z 12.   júla   2013.   Krajský   súd   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa uznesením z 9. októbra 2013, v ktorom uviedol, že sťažovateľovi bol uložený trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, ktorá bola po uplatnení asperačnej zásady 5 až 16 rokov.

Sťažovateľ nesúhlasí s označenými rozhodnutiami, a preto sa sťažnosťou podanou ústavnému   súdu   domáha   ich   preskúmania   v rozsahu   namietaného   porušenia   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti.   Vzhľadom   na   to, že sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   ktorý   by   mohol   odstrániť nedostatky sťažnosti, ústavný súd sa zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky na jeho ustanovenie,   predovšetkým,   či   u sťažovateľa   nejde   o zrejmé   bezúspešné   bránenie   jeho práva. Na tento účel si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu sťažovateľom napadnuté rozhodnutia.

1. K namietanému uzneseniu okresného súdu

Právomoc   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnosti   sa   riadi   ústavným   princípom subsidiarity   a je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy,   ktoré   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal možnosť využiť na ochranu svojich práv proti rozhodnutiu   okresného   súdu   riadny   opravný   prostriedok   −   sťažnosť,   ktorú   aj   využil, a o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd, ústavný súd nemá právomoc konať a rozhodnúť o tejto časti sťažnosti, a preto ju po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému uzneseniu krajského súdu

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   nerozhodol   v jeho   veci   o povolení   obnovy konania, pričom v sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a § 41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   kvalifikovane odôvodnená, ústavný súd je však toho názoru, že sťažovateľ namieta, že mu bol s použitím asperačnej   zásady   uložený   neprimeraný   trest,   a teda   krajský   súd   nepostupoval   v súlade s jeho   právom   na   súdnu   ochranu   zaručeným   ústavou   a dohovorom,   keď   jeho   návrhu na povolenie obnovy konania nevyhovel.

Krajský súd po preskúmaní veci konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrh sťažovateľa zamietol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku, pretože neboli zistené   podmienky   obnovy   konania   podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku.   Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Ako   zistil   krajský   súd   R.   S.   bol   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica z 13. 4. 2010, sp. zn. 2 T 9/10 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005. Bol mu za to uložený podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 35 ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Pre výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný zaradený do I. NVS. Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. bol zrušený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 15. 12. 2005, sp. zn. 3 T 84/05 vo výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súčasne okresný súd rozhodol aj o náhrade škody tak, že poškodenú A. K... s jej nárokom na náhradu škody odkázal na občianskosúdne konanie.

Na základe odvolania obžalovaného krajský súd odvolanie obžalovaného uznesením z 15. 7. 2010, sp. zn. 2 To 176/10 zamietol.

Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v uznesení prvostupňového súdu ako aj s jeho dôvodnú v plnom rozsahu...

Pokiaľ však ide o samotný nález ÚS SR z 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/11 ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z. Tr. zák. v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd teda striktne viaže nesúlad Tr. zák. s Ústavou SR len v ust. § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z. Tzv. asperačná   zásada   bola   zavedená   novelou   zákona   č.   171/2003,   podľa   ktorej   súd pri spáchaní viacerých úmyselných trestných činov je povinný zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a obzvlášť nebezpečnému recidivistovi o jednu polovicu. Súd musí ukladať trest páchateľovi v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Asperačná zásada sa začala uplatňovať dňom 1. 9. 2003. Treba súhlasiť   s právnym   záverom   uznesenia   okresného   súdu,   že   asperačná   zásada   zavedená novelou zákona č. 171/2003 nie je totožná s ust. § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z. a ústavný súd v tomto   smere   jednoznačne   uviedol   nesúlad   ústavy   len   s   ust.   §   41   ods.   2   zák. č. 300/2005 Z. z. a nie § 35 ods. 1, 2 zák. č. 140/61 Zb., prípadne § 35 ods. 3 Tr. zák. Taktiež pôvodne uložený trest bol uložený v strede trestnej sadzby, keďže trestná sadzba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. predstavovala hranicu od 5 do 16 rokov, pričom obžalovanému bol uložený súhrnný trest za závažné trestné činy vo výmere 10 rokov.»

Ústavný   považuje   za   potrebné   citovať   aj   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného súdu, na ktoré sa odvolal vo svojom rozhodnutí krajský súd:

„Zároveň   súd   konštatoval,   že   v   dôsledku   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 došlo k strate účinnosti len tej časti ustanovenia o asperačnej   zásade,   ktorá   prikazovala   súdu   ukladať   trest   odňatia   slobody   nad   jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, pričom samotné zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu ostalo v platnosti. V danom prípade teda zvýšená trestná sadzba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., predstavuje 5 až 16 rokov, pričom je potrebné zdôrazniť, že ide o súhrnný trest, odsúdenému bol uložený trest odňatia slobody   za   viac   trestných   činov,   pričom   súd   pri   výmere   trestu   v   pôvodnom   konaní zohľadňoval   priťažujúce   a   poľahčujúce   okolnosti,   vzal   do   úvahy   aj   tú   skutočnosť, že menovaný bol už druhýkrát odsúdený za trestný čin podvodu a prihliadol aj na výšku škody 800.000,- Sk. Vzhľadom na tieto skutočnosti, bol v pôvodnom konaní trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne uložený odsúdenému zákonným spôsobom a bol primeraný závažnosti spáchaného činu, okolnostiam prípadu a pomerom páchateľa, preto súd dospel k záveru, ani v tomto smere neboli splnené podmienky na obnovu konania, pretože   skutočnosti   uvádzané   odsúdeným   v   návrhu   by   nemali   vplyv   na   zmenu   súdneho rozhodnutia ohľadne výšky uloženého trestu.

S poukazom na toto konštatovanie a s prihliadnutím na to, že odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol iné dôvody, ani žiadne také nové skutkové okolností, ktoré by menili, či už právnu kvalifikáciu skutku alebo odôvodňovali zmenu výšky, či druh uloženého trestu, dospel súd k záveru, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania   nie   je   dôvodný   a   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia, že tento návrh zamietol.“

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012   rozhodol, že v § 41   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006   slová   v texte za bodkočiarkou   „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   9/10   z 13.   apríla   2010   v spojení   s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 176/10 z 15. júla 2010 podľa § 234 ods. 2 s použitím § 35 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich   rokov   nesmie   horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa   §   35   ods.   3   Trestného   zákona účinného   do   31.   decembra   2005   súd   uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin,   ktorý   spáchal skôr,   ako bol súdom   prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad. Súhrnný   trest   nesmie   byť   miernejší   ako   trest   uložený   skorším   rozsudkom.   V   rámci súhrnného   trestu   musí   súd   vysloviť   trest   straty   čestných   titulov   a   vyznamenaní,   straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.

Podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006   v znení do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia   slobody   za   dva   alebo viac úmyselných   trestných   činov,   z ktorých   aspoň   jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   nesmie   prevyšovať   dvadsaťpäť   rokov a pri mladistvých   trestnú   sadzbu   uvedenú   v   §   117   ods.   1   alebo   3.   Popri   treste   odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest podľa § 234 ods. 2 s použitím § 35 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Trestná sadzba podľa tohto ustanovenia bola po zvýšení   jej hornej   hranice o jednu   tretinu   5   až 15 rokov.   Krajský   súd   uviedol v napadnutom uznesení, že trestná sadzba bola 5 až 16 rokov, čo nezodpovedá § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie   prevyšovať   pätnásť   rokov).   Nič   to   však   nemení   na   tom,   že   sťažovateľovi   bol uložený trest odňatia slobody na 10 rokov, presne v polovici trestnej sadzby, a teda nie v jej hornej polovici ako to ukladá § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a obdobne upravoval § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 v časti, ktorá   stratila   účinnosť   po   vyhlásení   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011. Sťažovateľovi   teda   nebol   uložený   trest   v hornej   polovici   zvýšenej   trestnej   sadzby,   ako to umožňovala právna norma zhodná v tejto časti s neskôr účinnou právnou normou, ktorá bola   v relevantnej   časti   vyhlásená   za   protiústavnú.   Je   preto   bezpredmetné   zaoberať sa úvahou, či sa sťažovateľ mohol s odvolaním sa na § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 domáhať obnovy trestného konania.

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   konštatoval,   že   sťažovateľ   bol   odsúdený za závažné   trestné   činy   a trest,   ktorý   bol   uložený   v strede   trestnej   sadzby,   hodnotil ako primeraný. Sťažovateľ neuvádzal v návrhu na obnovu konania žiadne iné okolnosti, ktorými by sa mal krajský súd zaoberať.

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   záver   krajského   súdu,   že   vo   veci sťažovateľa neboli splnené podmienky   na povolenie   obnovy   konania, za zodpovedajúci skutkovému a právnemu stavu. Uznesenie krajského súdu preto nie je arbitrárne a podľa názoru ústavného súdu je (aj s odvolaním sa na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa) dostatočne   odôvodnené.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   zasahovať   do   rozhodovacej kompetencie krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že mu bol uložený trest „použitím § 35 už neplatnej asperačnej   zásady“,   je   potrebné   poukázať   na   čl.   50   ods.   6   ústavy,   ktorý   upravuje retroaktivitu v trestnom konaní, a to výhradne vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Posúdenie,   ktorá   právna   úprava   týkajúca   sa   trestnosti   činu   a ukladania   trestu   bola pre sťažovateľa   priaznivejšia,   bolo   úlohou   všeobecných   súdov   v pôvodnom   konaní (vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 9/10), pričom ich rozhodnutia boli vydané predtým, ako bol vyhlásený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 To 176/10 z 15. júla 2010). Zo sťažnosti nie je zrejmé, či sťažovateľ uplatnil túto námietku v návrhu na obnovu konania, ústavný súd však nepovažoval za potrebné skúmať túto okolnosť, keďže bola z hľadiska podmienok obnovy konania irelevantná.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a právami,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta.   V tejto   časti   sťažnosti   je   preto   daný   dôvod   na   jej   odmietnutie   ako   zjavne neopodstatnenej.

Ústavný   súd   zistil   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v celom jej rozsahu, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014