znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť M. B., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   riaditeľ   Colného   úradu v Michalovciach (ďalej len „colný úrad“) rozhodnutím č. R – 40/2010-5334 z 22. februára 2010 (ďalej len „rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru“) rozhodol o skončení služobného   pomeru   sťažovateľa   prepustením   podľa   §   183   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“). Dôvodom prepustenia podľa   sťažovateľa   bolo   údajné   porušenie   jeho   služobných   povinností   zvlášť   hrubým spôsobom,   pričom   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby.

Konanie sťažovateľa bolo v rozhodnutí o prepustení zo služobného pomeru popísané z   hľadiska   skutkového   tak,   že   «...   dňa   28.   11.   2009   na   hraničnom   priechode   V.   na stanovisku „osobná doprava – dovoz“ nedôsledne, povrchne a nedbalo vykonanou colnou kontrolou prepustil v osobnom motorovom vozidle zn...,... 1780 ks cigariet zn... a 4 320 ks cigariet   zn...   v celkovom   množstve   30,5   kartónov   cigariet   opatrené   ukrajinskými kontrolnými   známkami,   ktoré   boli   ukryté   v prístrojovej   doske,   v predných   a zadných dverách,   stredovom   tuneli   pri   rýchlostnej   páske   a v pravom   a ľavom   zadnom   blatníku. Vykonanou colnou kontrolou v predmetnom vozidle sa menovaný colník nepresvedčil, či vozidlo   má   pevne   výrobcom   zabudovanú   nádrž   na   palivo,   ani   nezistil,   že   cestujúci... dovážajú po 1 l spotrebiteľského balenia liehu a túto skutočnosť nezapísal do elektronickej evidencie...».

Proti   rozhodnutiu   o prepustení   zo   služobného   pomeru   podal   sťažovateľ   rozklad, o ktorom rozhodlo Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) rozhodnutím   č.   15712/2010-1214   z 20.   apríla   2010   tak,   že   rozhodnutie   o prepustení zo služobného pomeru riaditeľom colného úradu potvrdilo. Dňa 8. júna 2010 sťažovateľ doručil   Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) „žalobu   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   žalovaného   č.   15712/2010-1214   z 20.   apríla   2010“, o ktorej krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 69/2010-48 z 26. októbra 2010 tak, že žalobu zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Prešove žalobca podal odvolanie listom zo dňa   13.   decembra   2010,   kde   podrobne   rozobral   všetky   námietky   rozpísané   v 13-tich bodoch. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. októbra 2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozsudku uvedenými   námietkami   vôbec   nezaoberal,   ale   plne   sa   stotožnil   s právnym   názorom krajského súdu vysloveným v jeho rozhodnutí. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sa vôbec   nevyjadril   ku   kľúčovej   námietke,   že   nadriadený   nevytvoril   pracovné   podmienky žalobcovi, keď v inkriminovaný deň ho zaradil na výkon služby na stanovisko osobná – dovoz   aj   vývoz.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   (6.   strana,   druhý   odsek   zhora) správne   uvádza,   že   úlohou   súdu   v správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uvádza (9. strana, prvý odsek zhora), že správny orgán pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako i prekračovať jeho medze, tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu.   Hore   uvedené   závery   najvyššieho   súdu   odporujú   tvrdeniam   krajského   súdu. Žalobca napadol postup služobného úradu, že pochybil, keď žalobcovi uložil za povinnosť vykonávať službu súčasne na dvoch stanoviskách. Čiže neobstojí zdôvodnenie krajského súdu, že žalobca mal na stanovisku vývoz – osobná len potvrdiť osobnou pečiatkou vývoz tovaru na územie Ukrajiny. Takýto postup nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného ani interného predpisu. Zdôvodnenie krajského súdu v tom smere je arbitrárne a svojvoľné, čiže nie ústavne akceptovateľné. Aj ďalšie závery krajského súdu sú nelogické, že kontrolná skupina zložená z colníkov M. M. a P. D. nemala žiadnu informáciu o dovoze nelegálnych cigariet v uvedenom vozidle, že to nebolo ničím preukázané. Takýto záver je nelogický, lebo uvedené vozidlo nebolo vrátené do colného priestoru v obci V., kde bolo zastavené asi 200 metrov po kontrole žalobcom, ale bolo eskortované až do M. na colný úrad a tam za pomoci služobného   psa   a technických   zariadení   boli   nájdené   cigarety,   ktoré   boli   uložené v konštrukčných dutinách vozidla. V konaní nebolo preukázané, že táto kontrolná skupina v inkriminovaný   deň   zastavila   a eskortovala   na   Colný   úrad   Michalovce   viac   vozidiel. Takúto následnú kontrolu vykonali v uvedený deň len v tomto jednom prípade. Aj uvedené je dôkazom   toho,   že   museli   mať   informáciu   o pašovaní   cigariet,   hoci   to   do   zápisnice nepriznali. Právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené, keď krajský aj najvyšší súd riadne nezdôvodnili vo svojich rozsudkoch, prečo služobný úrad zaradil žalobcu na výkon štátnej služby v inkriminovaný deň súčasne na dva stanoviská – osobná – dovoz a vývoz. Riadne   a logické   zdôvodnenie   rozsudku   vyžaduje   ust.   §   157   ods.   2   O. s. p..   Som   toho názoru, že takýto nedostatok odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorú možno považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Možno uzavrieť, že rozsudok prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu vykazuje vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo M. B... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžo/2/2011 zo dňa 29. septembra 2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5Sžo/2/2011   zo   dňa 29. septembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   M.   B...   trovy   právneho zastúpenia v sume 311,22 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia colného riaditeľstva č. 15712/2010-1214 z 20. apríla 2010 a o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 69/2010-48 z 26. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Námietky sťažovateľa tak, ako sú uvedené v sťažnosti, možno zhrnúť takto:

1.   následná   kontrola   bola   vykonaná   colníkmi   len   z dôvodu,   že   títo   museli   mať informáciu o tom, že vo vozidle sú ukryté cigarety (ďalej aj „prvá námietka“),

2. neobstojí tvrdenie, že cigarety boli uložené v priestoroch, ktoré sa najčastejšie využívajú na pašovanie tovaru (ďalej aj „druhá námietka“),

3. nie je pravdou, že žalobca sa nepresvedčil, že vozidlo má výrobcom zabudovanú nádrž na palivo (ďalej aj „tretia námietka“),

4. pochybenie sťažovateľa o tom, že vo vozidle bol navyše 1 liter spotrebiteľského balenia liehu, nemôže byť dôvodom na prepustenie zo služobného pomeru (ďalej aj „štvrtá námietka“),

5. nadriadený pochybil, keď určil, že sťažovateľ má vykonávať službu na dvoch stanoviskách, čím nevytvoril priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby (ďalej aj „prvá námietka“); túto námietku zároveň považuje sťažovateľ za kľúčovú.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného   súdneho   konania   (IV. ÚS 350/09).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   namietaný rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   S 69/2010-48 z 26. októbra   2010   a   až   na   tomto   základe   formuloval   svojej   závery   k   ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu colného riaditeľstva č. 15712/2010-1214 z 20.   apríla   2010   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   a   v   samotnej   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti rozsudku krajského súdu, v ktorých sa tento s uvedenými námietkami podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

K prvej   námietke   sťažovateľa   krajský   súd   v rozsudku,   ktorým   rozhodol,   že „rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol“, uviedol:

„Z   obsahu   úradného   záznamu   zo   dňa   28.   novembra   2009,   ktorý   napísal   vedúci hliadky nstržm. M. M. nevyplýva, že prvotné odhalenie pašovania cigariet bolo za pomoci služobného psa, pričom je nepochybné, že vodič p. M. Y. sám v tom čase priznal, že preváža jednu litrovú fľašu alkoholu a rovnako vo vzťahu k alkoholu vypovedala aj M. I. v zápisnici zo dňa 28. novembra 2009. Z obsahu zápisníc, ktoré boli napísané na zamestnaneckom oddelení Colného úradu v Michalovciach dňa 18. decembra 2009 s M. M. a P. D. vyplýva, že po vykonávaní štátnej služby v hliadke SCÚ Michalovce v čase okolo 16:30 hodiny v obci V.   pred   predajňou   s   potravinami   zastavil   predmetné   motorové   vozidlo   a   pristúpili   k vykonaniu colnej kontroly. Pred začatím colnej kontroly boli vyzvaní cestujúci a to vodič a spolucestujúca, či dovážajú tovar podliehajúci spotrebnej dani, teda alkohol a cigarety a obaja   vypovedali,   že   taký   tovar   nedovážajú.   Pri   začatí   vykonávania   colnej   kontroly batožinového   priestoru   motorového   vozidla   kde   p.   M.   M.   demontoval   na   ľavej   strane umelohmotný kryt ľavého vnútorného blatníka a po odkrytí tohto priestoru videl čiernu fóliu a po vytiahnutí tejto fólie zistil, že v tomto priestore sa dovážajú nezákonné cigarety. Túto skutočnosť oznámil kolegovi D., ktorý vykonával kontrolu interiéru vozidla. Na základe oznámenia vedúcemu zmeny por. J. bolo rozhodnuté, že vozidlo bude presunuté na SCÚ Michalovce   za   účelom   vykonania   podrobnej   colnej   kontroly.   Po   príchode   na   SCÚ Michalovce boli použité služobné psy kolegu D. a P. na vyhľadávanie tabakových výrobkov, ktoré označili všetky dvere, palubnú dosku, stredový panel a pravý a ľavý blatník. Tvrdenie, že táto hliadka SCÚ Michalovce mala informácie o dovoze nelegálnych cigariet žalobcom nebola ničím preukázaná. Skutočnosť, že k vyhľadávaniu cigariet v celom priestore predmetného motorového vozidla došlo až na Colnom úrade Michalovce vyplýva aj   zo   zápisnice   o   podaní   vysvetlenia   zo   dňa   28.   novembra   2009,   ktorá   bola   napísaná o 17:40 hodine s Y. M. a I. M., ktorí uvádzali, že po výzve colníkov či vezú nejaký tovar cigarety alebo alkohol odpovedali, že vezú po jednej fľaši alkoholu. Pri kontrole colníci našli vo vozidle v batožinovom priestore cigarety zn... 4 kartóny. Colníkmi boli sprevádzaní do obce Michalovce, kde bola vykonaná kontrola vozidla pomocou služobného psa. Po vykonaní kontroly vozidla bolo vo vozidle a dverách vozidla, v batožinovom priestore, v stredovom paneli a kúrení vozidla nájdených 1 780 ks cigariet... a 4 320 ks. zn... balené v spotrebiteľskom balení po 20 ks označené ukrajinskou kontrolnou známkou.“

K druhej námietke sťažovateľa krajský súd uviedol:„Ak   žalobca   tvrdí,   že   dovoz   cigariet   na   územie   Slovenskej   republiky   nemohol odhaliť, pretože tieto boli ukryté rafinovane, takýto záver zo spisu nevyplýva, pretože aj z výpovede M. M. vyplýva, že k demontáži umelohmotného krytu v batožinovom priestore došlo preto, že má vedomosť o tom, že za týmto v danom type vozidla sú dutiny, ktoré môžu byť využité na nezákonný dovoz tovaru. Vo vzťahu k otázke aká je zložitá demontáž tohto krytu uviedol, že nejde o žiaden zložitý úkon a že na demontáž použil skrutkovač.

Aj z výpovede nstržm. M. P. zo zápisnice napísanej na zamestnaneckom oddelení Colného úradu v Michalovciach dňa 08. januára 2010 vyplýva, že je notoricky známe, že v predmetnom type motorového vozidla sú dutiny v batožinovom priestore vozidla, vo dverách a v interiéry, ktoré sa dajú využiť na pašovanie cigariet. Ďalej tento uviedol, že v tomto type vozidla je aj priestor, ku ktorému je priestor z vonku a je pred čelným sklom.“

K tretej námietke krajský súd uviedol:„Žalobca   do   zápisnice   zo   dňa   08.   decembra   2009   na   zamestnaneckom   oddelení Colného   úradu   v   Michalovciach   uviedol,   že   colnú   kontrolu   vykonal   vo   vozidle...,   kde postupoval   tak,   ako   u   každého   vozidla.   Pozrel   sa   v programe...,   kedy   dané   vozidlo prestupovalo štátnu hranicu a kedy prestupovali štátnu hranicu cestujúci a čo posledne deklarovali v dovoze. Touto kontrolou zistil, že vozidlo pomerne často prestupuje štátnu hranicu. Vodič vozidla deklaroval na písomnom colnom vyhlásení dovoz pohonných hmôt, spolucestujúca nedeklarovala dovoz žiadneho tovaru. Následne vykonával colnú kontrolu vozidla,   pričom   kontroloval   interiér   vozidla,   teda   sedadlá   vzadu,   poklop   batožinového priestoru, interiéru vozidla a motorovú časť vozidla, kde poklop kapoty otvoril vodič. Ku kontrole interiéru vozidla uviedol, že kontroloval sedačky vo vozidle, čalúnenie strechy, poklop   batožinového   priestoru,   ďalej   kontroloval   batožinový   priestor   vozidla a v batožinovom   priestore   rezervu   vozidla   a   pohľadom   skontroloval   dvere   vozidla a odkladacie priestory na dverách a touto kontrolou nezistil, aby cestujúci dovážali tovar, ktorí nedeklarovali, teda nezistil žiadny dovoz ani alkoholu ani cigariet a colnou kontrolou deklarovaného tovaru zistil, že sa dováža toľko tovaru, koľko vodič na tomto vyhlásení deklaroval.

Ďalej uviedol, že vo vzťahu k dovážaniu pohonných hmôt bolo deklarované, že sa dováža plná nádrž motorového vozidla, ktorá je pevne a štandardne zabudovaná v danom type   vozidla.   Na   otázku   akým   spôsobom   zistil,   že   nádrž   vozidlá   je   štandardná   a   aké množstvo PHM sa v nej skutočne nachádza žalobca uviedol, že v programe... zistil, že toto vozidlo bolo podrobené kontrole príslušníkmi... v minulosti, v tomto mesiaci a množstvo PHM, ktoré bolo vo vozidle deklarované sa neodlišovalo od množstva, ktoré bolo zistené kontrolou...“

K   pochybeniu   sťažovateľa,   že   v   motorovom   vozidle   bol   navyše   alkohol v spotrebiteľskom balení (štvrtá námietka sťažovateľa, pozn.), krajský súd uviedol: „Ďalej sám priznal (sťažovateľ, pozn.), že colnou kontrolu nezistil, aby vo vozidle bol dovážaný alkohol. Na otázku akým spôsobom vyhodnotil riziko dovozu tovaru, a to alkoholu a cigariet, resp. či nezískal podozrenie, že vo vozidle by sa mohol dovážať aj iný tovar ako deklarovaný, dopytom u cestujúcich zistil, že vstupujú na územie Slovenskej republiky za účelom   návštevy   a   uvedenou   colnou   kontrolou   nezistil   dovoz   iného   tovaru   než   bol deklarovaný, a preto nemal podozrenie, že sa dováža aj iný tovar. Na ďalšiu otázku, aby uviedol   z   praxe,   v   ktorých   priestoroch   sa   najčastejšie   pašujú   cigarety,   resp.   iný   tovar uviedol,   že   nevie,   lebo   väčšinou   je   zaraďovaný   na   výkon   štátnej   služby   na   stanovisko nákladná doprava dovoz alebo vývoz. Sám uvádzal, že nekontroloval odkladaciu skrinku palubnej dosky a odkladacie priestory v stredovom paneli vozidla. Na ďalšiu otázku, či kontroloval dvere vozidla alebo využil technickú pomôcku, či v dutinách dverí vozidla sa nedováža nezákonný tovar uviedol, že dvere vozidla kontroloval len pohľadom a niektoré z dvier mali spustené okná, čo považoval za dôkaz, že vo dverách sa nedovážajú cigarety. Z listinného dôkazu pripojeného v spise je rovnako nepochybné, čo potvrdil sám žalobca, že v dobe od 01. novembra 2009 do 30. novembra 2009 motorové vozidlo, v ktorom boli zistené nezákonne dovážané cigarety a alkohol štátnu hranicu prestúpilo 22 krát.“

Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa (piata námietka, pozn.) krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

„Ak žalobca tvrdí, že vo veci došlo k manipulácii, a že vedúci zmeny vypovedal v rozpore s rozpisom zmeny zo dňa 28. novembra 2009 toto tvrdenie nezodpovedá obsahu spisu. Z kópiu dennej zmeny vyplýva, že skutočne žalobca v uvedený deň bol na výkon služby zaradený na pracovisko D1/V, teda dovoz - vývoz. Kapitán Ing. V. Č. do zápisnice zo dňa 22. januára 2010 napísanej na zamestnaneckom oddelení Colného úradu Michalovce uviedol, že uvedeného dňa vykonával funkciu vedúceho zmeny na PCÚ Vyšné Nemecké v dennej   zmene,   príslušníkov   zmeny   rozdelil   na   pracoviská   tak,   ako   je   uvedené   v knihe stanovísk.   Prap.   B.   určil na výkon služby na D1/V   dovoz na územie SR a povinnosťou menovaného bolo aj potvrdiť osobnou pečiatkou vývoz tovaru na územie Ukrajiny. Takýto postup v zmene praktizuje z toho dôvodu, že počas zmeny sú tri až štyri vývozy tovaru na územie Ukrajiny a z uvedeného dôvodu sa javí neefektívne na toto pracovisko zaraďovať colníka s osobnou pečiatkou.

Sám žalobca v účastníckej výpovedi potvrdil, že takýto postup je praktizovaný aj vo vzťahu k iným colníkom, a preto vo vzťahu k takému zaradeniu nič nenamietal.

Podľa názoru súdu neobstojí ani obrana žalobcu, že v rámci prechodu cez štátnu hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou denne prejdú stovky vozidiel, pretože z listinných dôkazov pripojených v spise jednoznačne vyplýva, že v uvedený deň v dobe od 08:24:54 hodiny do 18:35:19 hodiny cez tento priestor prešlo 42 motorových vozidiel, teda aj táto obrana žalobcu je účelová.“

V ďalšej časti rozsudku krajského súdu sa uvádza:«Žalobca v žalobe, ale už aj vo vyjadrení k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru   argumentoval,   že   je   na správnej   úvahe každého   colníka   pre   aký rozsah   colnej kontrole   sa   rozhodne   v   konkrétnom   prípade,   lebo   okolnosti   každého   prípadu   sú individuálne, napr. správanie vodiča, zistenie či vodič alebo vozidlo je v opatrení na štátnej hranici, či vodič už v minulosti porušil colné predpisy atď.

Tento záver žalobcu je správny,   že je na jeho úvahe aký rozsah colnej kontroly vykoná, následne však znáša aj riziko z nedbalo a povrchne vykonanej kontroly. Žalobca argumentuje tým, že colníkom je 14 rokov, pričom jeho správna úvaha nebola správna, pretože vozidlo, ktoré v takom krátkom rozpätí prestúpi štátnu hranicu 22 krát by malo u skúseného colníka vzbudiť podozrenie na to, aby colnú kontrolu nevykonal iba pohľadom, ale kontrolu vykonal aj v iných priestoroch motorového vozidla, ktoré sú notoricky známe ako   priestory   na   pašovanie   tovaru,   čo   však   neuskutočnil.   Tak,   ako   uvádza   žalovaný z rozkazu   č.   2/2008   vedúceho   pobočky   Colného   úradu   Vyšné   Nemecké   bod   2   písm.   b) vyplýva, že „... kontroluje sa každý dopravný prostriedok.   Kontrola bude zameraná na batožinový   priestor,   priestor   pre   cestujúcich,   motorový   priestor,   priestor   podvozku s karosériu vozidla s dôrazom na dutiny karosérie vozidla. Pri kontrole jednotlivých častí vozidla je colník povinný vykonať kontrolu v takom rozsahu, aby sa dostatočne presvedčil o tom, že v jednotlivých častiach dopravného priestoru sa nezákonne nedováža tovar, ktorý podlieha   colnému   dohľadu.   Colník   je   tiež   povinný   u   každého   vozidla   zistiť,   či   má zabudovanú   štandardnú   nádrž.   Zábery   z   kamerového   systému   sú   súčasťou administratívneho spisu a časový sled colnej kontroly realizovanej žalobcom je nesporný. Zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov konanie vo veciach služobného pomeru upravuje v § 220 až 236a, pričom z obsahu administratívneho spisu   je   nepochybné,   že   procesné   práva   žalobcu   porušené   neboli   a   že   správne   orgány postupovali aj v súlade ustanovením § 227 ods. 1 až 4 citovaného zákona, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutkový stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane   účastníkov   konania,   odborné   posudky,   znalecké   posudky,   správy,   vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať   na podporu   svojich tvrdení   dôkazy.   Oprávnený   orgán   hodnotí dôkazy   podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Rozhodnutia   vydané   správnymi   orgánmi   zodpovedajú   aj   kritériám   upravenými v ustanovení   §   230   ods.   1   až   7,   pričom   podľa   ods.   1   rozhodnutie   musí   byť   v   súlade s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a   poučenie   o   odvolaní.   Výrok   obsahuje   rozhodnutie   vo   veci   s   uvedením   ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán   pri   hodnotení   dôkazov   a   pri   použití   právnych   predpisov,   na   ktorých   základe rozhodoval.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že tieto postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 200/1998 Z. z., pretože vo veci vykonali rozsiahle dokazovanie...»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že z odôvodnenia krajského súdu nepochybne vyplýva, že tento zamietol žalobu sťažovateľa na základe svojho právneho záveru, podľa ktorého správny orgán (colné riaditeľstvo, pozn.) konal v súlade so zákonom o štátnej   službe   colníkov,   keďže „náležite   zistil   skutkový   stav   veci   a   na   základe   takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca konal tak, ako je identifikované vo výroku prvostupňového rozhodnutia, a teda zo strany žalobcu došlo k porušeniu služobných povinnosti colníka v rozpore s obsahom služobnej prísahy a povinnosťami. Aj podľa názoru súdu bolo namieste výkon služobných povinnosti kvalifikovať ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobných povinnosti (a to nielen na základe pochybenia sťažovateľa o tom, že vo vozidle bol navyše 1 liter spotrebiteľského balenia liehu, ako to tvrdí samotný sťažovateľ,   pozn.),   pričom   jednou   z   podmienok   vzniku   služobného   pomeru   colníka   je zloženie služobnej prísahy, z ktorej vyplýva že táto obsahuje aj sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku a od služobnej prísahy sa   odvíjali   aj   služobné   povinnosti   colníka.   Súd   netvrdí,   že   žalobca   úmyselne   porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť ale rovnako ako správne orgány aj súd dospel k záveru, že colnú kontrolu vykonal povrchne, nedôsledne a teda sa dopustil z nedbanlivosti porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Aj z následného správania sa žalobcu, ktorý toto svoje konanie bagatelizoval vyplýva, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej slúžny a nedáva záruku na ďalší riadny výkon.“. Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalej   zaoberal preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz riaditeľa Colného úradu v Michalovciach č. R-40/2010/5334 zo dňa 22. februára 2010, ktorým bol žalobca podľa § 183 ods. 1 písm. e/ zákona č. 200/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru colníka z dôvodu,   že nevykonával riadne štátnu službu,   počas ktorej si neplnil svedomite úlohy uložené mu zákonom č. 200/1998 Z. z., čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti colníka uvedené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/, a h/ zákona č. 200/1998 Z. z., a to tým, že dňa 28. novembra 2009 na hraničnom priechode V. na stanovisku osobná doprava dovoz nedôsledne,   povrchne   a nedbalo   vykonanou   colnou   kontrolou   pustil   osobné   motorové vozidlo značky..., v ktorom sa nachádzalo 1.780 ks cigariet zn... a 4.320 ks cigariet zn..., v celkovom množstve 30,5 kartónov cigariet opatrené ukrajinskými kolkovými známkami, ktoré boli ukryté v prístrojovej doske, predných a zadných dverách, v prednom tuneli pri rýchlostnej   páke   a v pravom   a ľavom   zadnom   blatníku.   Vykonanou   colnou   kontrolou v predmetnom vozidle sa nepresvedčil, či vozidlo má pevne výrobcom zabudovanú nádrž na palivo   a nezistil,   že   cestujúci...   dovážajú   po   jednom   litri   spotrebiteľského   balenia   liehu a túto skutočnosť nezapísal do elektronickej evidencie... Uvedené konanie je v rozpore s čl. 46 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 918/83 z 28. marca 1983 ustanovujúce systém spoločenstva pre oslobodenie od cla, ako aj s ustanovením § 9 ods. 3 písm. q/ zákona č. 652/2004   Z.   z.   o orgánoch   štátnej   správy   v colníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov, rozkazom GR CR SR č. 116/2008, s rozkazom RCÚ č. 86/2009 a rozkazom VPCÚ Vyšné Nemecké č. 2/2008.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku sa najvyšší súd zaoberal námietkami sťažovateľa, ku ktorým uviedol:

„Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd si osvojil právny názor žalovaného, že žalobca porušil služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, a preto bol prepustený zo služobného pomeru a svoje rozhodnutie oprel o úradný záznam Colného úradu Michalovce zo dňa 28. novembra 2009, ktorý bol napísaný vedúcim hliadky M. M. a P. D., a ktoré je podľa žalobcu v rozpore s dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v žalobnom návrhu uvádza, že správne uváženie je súdom preskúmateľné v zmysle ustanovenia § 245 ods. 2 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy   (správne   uváženie)   uvádza,   že   preskúmava   iba,   či   také   rozhodnutie   nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy je povinnosťou súdu posúdiť, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom pričom z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, akými úvahami sa správy orgán riadil.

Najvyšší súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou ani možnosťou správneho súdu nahradiť použité správne uváženie svojím vlastným. Súčasťou preskúmania súdu je i posúdenie, či správne uváženie je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Správny   orgán   totiž   i pri   voľnom   uvážení   nesmie   nerešpektovať   zákon,   ako i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu. Najvyšší   súd   tiež   posúdiac   formálne   a obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgán,   ako   aj žalovaného   zhodne   s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náležite a podrobne odôvodnené.   Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   boli   v danom   prípade   naplnené   znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. e/ zákona č. 200/1998 Z. z., pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu uvedené v odvolacom návrhu, najvyšší súd sa plne   stotožňuje   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v rozhodnutí č. k. 1 S 69/2010-48 (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), považujúc námietky žalobcu vo vzťahu k preskúmavanej veci za právne irelevantné.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer colníka vznikajúci   mocenským   aktom   služobného   funkcionára   (rozhodnutím   o prijatí)   je   svojou povahou   právnym   pomerom   štátnozamestnaneckým   –   verejnoprávnym   a po   celú   dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym   a účastníci   ktorého   majú   rovné   postavenie.   Služobný   pomer   sa   od pracovnoprávneho   pomeru   výrazne   odlišuje   aj   spôsobmi   svojho   skončenia   –   služobný pomer colníka sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s poukazom   na   vyššie   uvedené,   považoval námietky žalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Prešove ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je   v právomoci všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   hodnotením   najvyšším   súdom vykonaného preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (colného riaditeľstva) a jeho právnym názorom, teda s tým, ako v jeho veci ako odvolací správny súd interpretoval a aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho   súdu   o   existencii   a   relevantnosti   dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru.   O svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   takéto nedostatky nevykazuje. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu, ktoré sú zhodné so závermi krajského súdu ako prvostupňového súdu.

Osobitne   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   ku   kľúčovej   námietke sťažovateľa,   podľa   ktorej „služobný   úrad   pochybil,   keď   žalobcovi   uložil   za   povinnosť vykonávať službu súčasne na dvoch stanoviskách. Takýto postup nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného ani interného predpisu.“. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na právnu úpravu základných práv a povinností colníka obsiahnutú v zákone o štátnej službe colníkov.

Podľa   §   44   ods.   3   zákona   o   štátnej   službe   colníkov   colník   je   povinný   a)   plniť svedomite   úlohy,   ktoré   sú   uložené   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi   a   ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu   osobne,   riadne   a   včas,   c)   oznámiť   bezprostredne   nadriadenému   poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby a hroziacu škodu...

Podľa § 44 ods. 4 zákona o štátnej službe colníkov ak sa colník domnieva, že rozkaz, nariadenie, príkaz alebo pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným právnym   predpisom,   je   povinný   na   to   nadriadeného   upozorniť;   ak   trvá   nadriadený   na splnení rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu, musí ho colníkovi písomne potvrdiť a colník je povinný ho splniť. Písomné potvrdenie sa nevyžaduje, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania.   Colník   je   povinný   odoprieť   splnenie   rozkazu,   nariadenia,   príkazu   alebo pokynu nadriadeného, ak by jeho splnením spáchal trestný čin; túto skutočnosť oznámi bezodkladne vyššiemu nadriadenému.

Z vyjadrení   sťažovateľa   v   rámci správneho   konania   a   v rámci   konania   pred všeobecnými   súdmi,   ani   zo   samotnej   sťažnosti   nevyplýva,   žeby   sťažovateľ,   ak   sa domnieval, že pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným predpisom, na to nadriadeného aj upozornil. Rovnako z argumentácie uplatnenej sťažovateľom nevyplýva ani to, žeby oznámil nadriadenému, že „jeho zaradenie na obe stanoviská“ ohrozuje alebo sťažuje   jeho   výkon   štátnej   služby.   Z uvedených   dôvodov   preto   neobstojí   tvrdenie sťažovateľa, že „Týmto postupom nadriadený vytvoril situáciu, že bolo nad ľudské sily žalobcu vykonávať štátnu službu na obidvoch stanoviskách tak, aby bol schopný v každom vozidle vykonať úplnú vnútornú colnú kontrolu.“.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012