znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. S. D., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/131/2008 a jeho uznesením z 18. decembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/32/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2010 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl. 36   ods. 1,   čl. 37   ods. 2   a 3   a čl. 40   ods. 3   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 To/131/2008 a jeho uznesením z 18. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 18. decembra 2008“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Tdo/32/2009   a jeho   uznesením z 30. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Namietaným   uznesením   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 18. decembra 2008, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 79/2008 z 23. októbra 2008, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. j)   Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 10 mesiacov nepodmienečne.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ bol 4.   marca 2008 zadržaný políciou a následne oboznámený s dôvodmi zadržania, bol vypočutý a boli s ním vykonané procesné úkony podľa § 85 Trestného poriadku. Pri svojom výsluchu podal vysvetlenie o udalosti, ktorá viedla k jeho zadržaniu. Napokon bola vykonaná rekognícia svedkom, pri ktorej ho svedok opoznal ako osobu, ktorú videl v osobnom automobile... a telefonicky ju nahlásil polícii.   Po   vypočutí   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   zadržania.   Nasledujúceho   dňa   bol telefonicky   predvolaný   na   policajnú   stanicu,   kde   sa   dostavil   6. marca   2008   a kde   bola vykonaná jeho rekognícia s maloletými osobami. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje na to, že „nebol žiadnym spôsobom poučený o práve na obhajcu, ktorý ak by bol prítomný pri   tejto   rekognícii,   tak   by   mohol   napr.   klásť   maloletým   svedkom   doplňujúce   otázky. Rekognícia   je   pritom   neopakovateľný   úkon,   avšak   v danom   prípade   to   zjavne   nebol neodkladný úkon a nehrozilo nebezpečenstvo z omeškania.“.

Dňa   6.   marca   2008   boli   súčasne   vykonané   aj   výsluchy   maloletých   osôb,   avšak k poučeniu sťažovateľa o možnosti zvoliť si obhajcu nedošlo. Stalo sa tak toho istého dňa až neskôr,   keď   došlo   aj   k jeho   obvineniu   a vzatiu   do   väzby   (v ktorej   sa   nachádzal až do nástupu do výkonu trestu). Nadväzne na to si sťažovateľ zvolil obhajcu. Sťažovateľ osobitne   upozorňuje   na   to,   že   neskôr „žiadna   z maloletých   osôb   už   nevypovedala   ako svedok, poškodená osoba, ani v ďalšom prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní“.

V ďalšej časti sťažovateľ cituje zo svojho pohľadu relevantné ustanovenia Trestného poriadku (§ 2 ods. 2, 9, 10 a 14 a § 34 ods. 1 v kontexte s § 85 ods. 5, § 34 ods. 5, § 120 a § 213 ods. 1 a 2) konštatujúc, že v danom prípade síce nedošlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože «nemal procesné postavenie obvineného a ani zadržaného, je zjavné, že   došlo   k porušeniu   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   Ústavy   SR   a práva na obhajobu   po   materiálnej   stránke.   „Materiálnym   obsahom   práva   obvineného na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom na uplatnenie tohto práva musí byť poskytnutá reálna možnosť.“ (Rozh. NS SR č. 2/2003).».

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení vôbec nezaoberal prvým dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. V dovolaní sa pritom argumentuje tým, že sťažovateľ „žiadnym spôsobom nebol poučený o svojich právach ani mu nebolo vysvetlené, čo sa týmto procesným úkonom má objasniť. A tým, že nemohol prostredníctvom svojho obhajcu   vstúpiť   do   získavania   dôkazov   z výsluchov   maloletých   a z rekognícií,   nedostal možnosť získať dôkazy aj vo svoj prospech, pretože sa jedná o dôkazy neopakovateľné.“. Sťažovateľ   tvrdí,   že   s   touto   argumentáciou   sa   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   vôbec nevysporiadal a navyše použil v odôvodnení namietaného uznesenia mätúcu argumentáciu, keď okrem iného uviedol, že „obvinenému bol od 6. marca 2008 ustanovený obhajca, ktorý počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu“.

Sťažovateľ   sa   odvoláva   aj   na   § 2   ods. 19   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní... smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Prípady, keď zákon ustanovuje inak, sú uvedené aj v § 135 Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ cituje.

V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje názor, že «výklad ustanovení § 135 TP, OS Trenčín (súladne s názorom prokuratúry) v rozsudku OS Trenčín, kde konštatuje, že „predmetný výsluch maloletých osôb s využitím technických zariadení určených na prenos obrazu a zvuku nebol potrebný, pretože žalovaný trestný čin nebol spáchaný voči blízkej alebo zverenej osobe“, je zjavne arbitrérny a účelový... Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení § 135, a čo OS Trenčín ignoroval, v ods. 3 nasledujú ešte dve ďalšie možnosti, vrátane   že   výsluch   by   mohol   ovplyvňovať   duševný   a mravný   vývoj   osoby   mladšej   ako 15 rokov.   Taktiež   treba   zdôrazniť,   že   ustanovenia   uvedeného   ods. 3   majú   jednoznačne kogentný   charakter   (výsluch   sa   vykoná   s využitým   technických   zariadení),   čo   vyplýva aj z porovnania   ustanovení   § 134   TP   (môže   byť   vypočutý   pomocou   technických zariadení).».

K tomu sťažovateľ dodáva, že ani týmto „zjavným a závažným rozporom“ sa krajský súd vôbec nevenoval.

Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/32/2009 a k   jeho   uzneseniu   z 30.   septembra   2009   sťažovateľ   uviedol,   že «NS   SR   síce   určité pochybenia pripúšťa (... „orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách nepochybne   určitých   pochybení   dopustili“... „pri   rekognícii   urobenej   svedkom   A. V. na základe fotografií, nebola prítomná nezúčastnená osoba“), avšak právne zdôvodnenie, že   „vyšetrovacie   úkony   s   maloletými   osobami   neboli   urobené   s využitím   takýchto technických   prostriedkov,   pretože   možno   predpokladať,   že   orgány   prípravného   konania v danom   prípade   ani   jednu   z podmienok,   pre   ktoré   by   bolo   potrebné   takto   postupovať, nezistili“,   považujeme   za   zjavne   ľubovoľné,   nepodložené   a jednoznačne   v rozpore   so skutočným konaním OČTK.“».

Podľa sťažovateľa je potrebné nevyužitie technických zariadení na prenos obrazu a zvuku   pri   výsluchoch   maloletých   hodnotiť   v kontexte,   že   nemal   ani   zvoleného,   ani ustanoveného obhajcu, ktorý by dohliadal na priebeh výsluchov a rekognícií, a ani obhajcu neodmietol,   navyše   nebol   o týchto   možnostiach   ani   poučený.   Z uvedeného   sťažovateľ vyvodil záver, že „dôkazy výsluchmi maloletých, podobne aj vykonaním rekognícií boli, ako bolo uvedené vyššie, zjavne vykonané v rozpore s kogentnými ustanoveniami TP. Keďže sa jedná o dôkazy neopakovateľné, ich vady nemožno odstrániť. Z uvedených dôvodov treba považovať dôkazy za absolútne neúčinné dôkazy a súd na ne nemal prihliadať.“.

Ďalšie pochybenia, ku ktorým došlo podľa sťažovateľa v priebehu trestného konania, sa   týkajú   najmä   neprítomnosti   pedagóga   pri   rekognícii   s maloletými   poškodenými, nezrovnalostí   popisu   páchateľa   podľa   zápisnice   a podľa   skutočného   vzhľadu,   rozporu v údaji   o prítomnosti   nezúčastnenej   osoby   na   rekognícii   podľa   zápisnice   s tým,   čo   táto osoba uviedla na hlavnom pojednávaní, neschopnosti orgánov činných v trestnom konaní presne   ustáliť,   kedy   sa   mali   stať   skutky,   pre   ktoré   došlo   k obvineniu   sťažovateľa. Sťažovateľ   namieta   taktiež   nezákonnosť   v konaní   získaného   dôkazu,   ktorým   mal   byť „Znalecký posudok č. 12/2008 z 22. mája 2008 vo veci P. S., vypracovaný MUDr. D. C.“. Keďže   podľa   § 142   ods. 1   Trestného   poriadku   pribrať   do   konania   znalca   na   podanie znaleckého posudku môže len orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom súd, pričom   uznesenie   o pribratí   menovanej   znalkyne   do   konania   sa   v trestnom   spise nenachádza, bol ňou vykonaný vypracovaný znalecký posudok procesne nepoužiteľný.

Do konania bola na podanie znaleckého posudku pribratá špecializovaná znalecká organizácia, ktorá do svojho znaleckého posudku prevzala aj závery zo znaleckého posudku menovanej   znalkyne.   Na   znalkyňou   vypracované   časti   znaleckého   posudku   sa   podľa sťažovateľa   nemalo   prihliadať.   Navyše,   podľa   záverov   znaleckého   posudku   neboli u sťažovateľa   zistené   žiadne   pedofilné   sklony,   takže   tento   dôkaz   mal   byť   vlastne vyhodnotený v jeho prospech, avšak v skutočnosti to bolo naopak.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ zastáva názor, že dokazovanie bolo v jeho trestnej veci zmanipulované a vykonávané tendenčne (jednostranne zamerané).

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1) Najvyšší súd SR svojím postupom a uznesením z 30. septembra 2009 sp. zn.: 1 Tdo/32/2009 porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR, taktiež podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3, čl. 40 ods. 3 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, 3 písm. a),   b),   c),   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení neskorších protokolov.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009 sp. zn.: 1 Tdo/32/2009 sa zrušuje.

3) Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením z 18. decembra 2008 sp. zn.: 2 To/131/2008 porušil základné práva P. S. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR, taktiež podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3, čl. 40 ods. 3 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, 3 písm. a)-d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov.

4) Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 18. decembra 2008 sp. zn.: 2 To/131/2008 sa zrušuje.“

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. marca 2010 označil sťažnosť za nedôvodnú a súčasne   navrhol,   aby   ju   ústavný   súd   odmietol.   K námietke   sťažovateľa,   že   výsluchy maloletých osôb, ako aj rekognície sťažovateľa s nimi boli vykonané nezákonne v rozpore s § 135 ods. 3 Trestného poriadku, krajský súd uviedol:

„Výsluchy   maloletých   osôb   H. K.,   D. M.,   V. P.   a   L. O.   boli   vykonané   v   súlade s ustanovením § 135 ods. 1 Tr. por. za prítomnosti pedagógov – riaditeľky a zástupkyne riaditeľky Spojenej katolíckej školy N. RNDr. J. J. a Ing. Mgr. M. J. a sociálnej kurátorky majúcej skúsenosti s výchovou mládeže PhDr. J. M., pričom maloleté vypočúvané osoby boli primerane k ich veku poučené o význame svedeckej výpovede. Pokiaľ ide o námietku P. S.,   že   mali   byť   tieto   výpovede   zaznamenané   technickými   zariadeniami   určenými na prenos zvuku a obrazu s odkazom na § 135 ods. 3 Tr. por., k tomuto je potrebné uviesť, že takýto výsluch za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu sa vykoná, ak sú alternatívne stanovené podmienky – ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe, alebo je zrejmé z okolností prípadu, že opätovná výpoveď osoby mladšej ako 15 rokov môže byť ovplyvnená, alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako 15 rokov. To,   že   vyšetrovacie   úkony   –   výsluchy   maloletých   osôb   v   danom   prípade   neboli urobené   s   využitím   technických   prostriedkov   vychádza   z   predpokladu,   že   orgány prípravného konania ani jednu z podmienok, pre ktorú by bolo potrebné takto postupovať, nezistili. Zákonnosť vykonania výsluchov maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., bola v plnej miere   preukázaná   na   hlavnom   pojednávaní   na   Okresnom   súde   Trenčín,   ktorý   správne a v súlade s ustanovením § 135 ods. 2 Tr. por. vypočul na správnosť a úplnosť zápisnice, ako aj na spôsob vykonania výsluchu týchto maloletých osôb, poverených príslušníkov PZ – kpt. Mgr. M. G. a npor. Ing. D. A. a na výsluchoch prítomné pedagogičky a sociálnu kurátorku. Okresný súd potom správne prijal právny záver, že výpovede maloletých svedkýň boli   v   prípravnom   konaní   vykonané   zákonným   spôsobom,   ktoré   stanovisko   si   osvojil aj krajský súd ako odvolací súd.“

Podľa   krajského   súdu   je   neopodstatnenou   aj   námietka   sťažovateľa,   že   výsluchy maloletých   osôb   mali   byť   zaznamenané   technickými   zariadeniami   určenými   na   prenos zvuku a obrazu s odkazom na § 135 ods. 3 Trestného poriadku, a to preto, že „z citovaného ustanovenia   nevyplýva   obligatórna   povinnosť   orgánov   prípravného   konania   takýto technický   záznam   vykonávať   a naviac   v danom   prípade   trestný   či   nebol   spáchaný   voči blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporne preukázané, že maloleté osoby v tom čase P. S. nepoznali a pred spáchaním ani po spáchaní skutku sa navzájom nestretli.“.

K tejto námietke ďalej krajský súd uviedol: „Tento   záver potom má aj priamy vzťah   k   posudzovaniu   zákonnosti   vykonaných rekognícií medzi maloletými H. K., D. M., V. P. a L. O. a P. S., ktorí pri týchto menovaného opoznali ako osobu – vodiča, s ktorým prišli do styku pri udalosti, tak ako to krátko pred vykonaním rekognície vo svojich výpovediach vypovedali, v ktorých primerane k svojmu veku a duševnému vývoju popísali podozrivého páchateľa trestného činu. Pokiaľ maloleté H. K., D. M., V. P. a L. O. pred vykonaním rekognície neboli vyzvané, aby opísali podozrivú osobu,   tento   postup   orgánov   prípravného   konania   je   v   súlade   s   Trestným   poriadkom s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého výsluch takýchto osôb sa vykoná obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať.

K výsluchom maloletých H. K., D. M., V. P. a L. O., ako aj k rekognícii je potrebné uviesť, že tieto boli vykonané v čase, keď síce už bolo začaté trestné stíhanie (4. 3. 2008) pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. za skutok, ktorý sa   mal   stať   4. 3. 2008,   avšak   P.   S.   nebolo   oznámené   obvinenie   pre   tento   prečin výtržníctva.“

K námietke týkajúcej sa zákonnosti samotných rekognícií sťažovateľa s maloletými osobami krajský súd pripustil, že „jedine pri mal. L. O. nebola tejto účastná pedagogička, alebo iná osoba majúca skúsenosti s výchovou mládeže. Táto skutočnosť podľa názoru krajského súdu však nemala vplyv na posúdenie zákonnosti tohto úkonu súdu prvého stupňa vzhľadom na to, že boli k jej výsluchu, ako aj k tomuto úkonu vypočuté všetky osoby, ktoré poskytli pravdivý obraz o správnosti vykonania tohto úkonu. Teda je možné prijať záver okresného súdu,   že ide o relevantné listinné dôkazy,   ktoré sú podporené aj výpoveďou svedka   A.   V.,   ktorý   aj   na   hlavnom   pojednávaní   opoznal   P.   S.   ako   osobu,   ktorá   sa v inkriminovaný   deň   dopúšťala   trestnej   činnosti   (4. 3. 2008),   pričom   potvrdil,   že   pred incidentom tohto nepoznal, teda je vylúčený dôvod škodiť P. S.“.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v čase vykonania výsluchov maloletých osôb, ako aj rekognície nemal zvoleného ani ustanoveného obhajcu a ani o tom nebol v zmysle Trestného   poriadku   poučený,   považuje   krajský   súd   aj   túto   námietku   za   nedôvodnú upriamujúc pozornosť na to, že sťažovateľ «bol dňa 4. 3. 2008 o 13.40 hod. predvedený podľa   § 17   ods. 1,   2   Zákona   o   policajnom   zbore   hliadkou   OO   PZ   N.   na   základe predchádzajúceho telefonického ohlásenia udalosti na linku polície č. 158 svedkom A. V. a toho istého dňa bol odovzdaný o 15.40 hod. poverenému príslušníkovi PZ. Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo 4. 3. 2008 o 15.40 hod. podozrivého P. S. je zrejmé, že tento bol zadržaný v súvislosti s podozrením z vyvolávania verejného pohoršenia vykonávaním sexuálnych praktík za prítomnosti osôb mladších ako 18 rokov. Súčasne bol poučený podľa § 85 ods. 6 Tr. por. o práve zvoliť si obhajcu, radiť sa s ním už v priebehu zadržania a tiež o práve požadovať, aby bol obhajca prítomný pri jeho výsluchu, ktoré poučenie aj P. S. podpísal.

P.   S.   o   práve   zvoliť   si   obhajcu   podľa   § 121   ods. 2   Tr. por.   bol   poučený   aj   pri výsluchu podozrivého dňa 4. 3. 2008 o 19.00 hod., ktoré opätovne podpísal a do zápisnice prehlásil: „Obhajcu si nevolím, v prípade, že budem obvinený si ho zvolím a budem o tom informovať   povereného   príslušníka.“   P.   S.   si   zvolil   obhajcu   sám   ako   obvinený   už   dňa 6. 3. 2008,   ktorý   obhajca   sa   aj   zúčastnil   jeho   výsluchu   o   18.40   hod.,   kedy   mu   bolo oznámené uznesenie o vznesení obvinenia. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že P. S. už ako podozrivý bol riadne a v dostatočnom rozsahu oboznámený s predmetom trestného stíhania, ako aj o práve zvoliť si obhajcu, ktoré právo využil sám až dňa 6. 3. 2008 pri oznámení uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 6. 3. 2008 sp. zn. ORP-590/1-OSV-TN- 2008,   kedy   bol   vzápätí   vypočutý   ako   obvinený   za   prítomnosti   ním   zvoleného   obhajcu JUDr. P. C. Teda v plnej miere mu bolo umožnené uplatnenie práva na zvolenie si obhajcu v zmysle § 86 ods. 6 Tr. por. a § 121 ods. 2 Tr. por.».

Napokon,   čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa   k znaleckému   posudku   č. 12/2008 z 22. mája 2008 vypracovanému MUDr. D. C., že táto znalkyňa nebola pribratá do konania uznesením a nebola poverená vypracovaním znaleckého posudku, ktorý z toho dôvodu nie je   použiteľný   ako   dôkazný   prostriedok,   krajský   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že znalecké dokazovanie zodpovedá platnej právnej úprave. Na objasnenie uvedeného tvrdenia krajský súd k veci dodal, že „Uznesením vyšetrovateľa PZ z 8. 4. 2008 sp. zn. ORP-376/2- OVK-TN-2008 podľa § 143 ods. 1 Tr. por. na základe písomného príkazu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp/620/2008 z 28. 3. 2008 bola pribratá na vyšetrenie duševného stavu obvineného P. S. znalecká organizácia C., s. r. o..., s tým, že v znaleckom posudku okrem iného bod 2, je potrebné vyjadriť sa, či obvinený P. S. v čase spáchania skutku trpel nejakou sexuálnou   úchylkou,   ak   áno,   akou.   Na základe   citovaného   uznesenia   C.,   s. r. o...   – spracovatelia MUDr. J. L. a MUDr. S. D. podali písomný znalecký posudok č. 101/2008, z ktorého je zistiteľné v bode 5 písm. c), že podkladom na vypracovanie znaleckého posudku bolo aj sexuologické vyšetrenie, vrátane špecializovaného vyšetrenia s PPG – vyšetrením P. S., vykonané pribratím konzultanta – klinickej a forenznej sexuologičky MUDr. D. C. MUDr. D. C. vykonala vyšetrenie P. S. ako konzultantka pribratá C., s. r. o..., čo je aj zapísané v jej znaleckom posudku č. 12/2008 z 22. 5. 2008, ktorý však má iba povahu vyšetrenia a je potrebné ho považovať za súčasť znaleckého posudku podaného C., s. r. o..., a   vykonaného   v   súlade   s   ustanovením   § 16   ods. 3   zák. č. 382/2004   O   znalcoch a tlmočníkoch,   podľa   ktorého   je   znalec   pri   vykonávaní   úkonov   oprávnený   pribrať na posúdenie   čiastkových   otázok   konzultanta   z príslušného   odboru;   opodstatnenosť pribratia   konzultanta   musí   v   úkone   znaleckej   činnosti   odôvodniť.   Zodpovednosť   znalca za obsah úkonu znaleckej činnosti tým nie je dotknutá. Tento postup potvrdil aj znalec MUDr. S. D. na hlavnom pojednávaní, kde sa vyjadroval k záverom a zisteniam znalcov, ktorí skúmali duševný stav P. S.“.

Najvyšší súd sa vo vyjadrení k sťažnosti zo 4. marca 2010 odvolal v celom rozsahu na dôvody uvedené v jeho uznesení sp. zn. 1 Tdo/32/2009 z 30. septembra 2009, ktorým odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   2 To 131/2008 z 18. decembra 2008.

Vyjadrenia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   zaujatie stanoviska   právnej   zástupkyni   sťažovateľa,   ktorá   v podaní   z 20.   apríla   2010   zotrvala na názore, že výsluch maloletých osôb bol vykonaný v rozpore s § 135 ods. 3 Trestného poriadku. Rovnako tak sa podľa jej názoru pri vykonaní rekognície nepostupovalo v súlade s § 126 Trestného poriadku a taktiež odmietla tvrdenie krajského súdu, že sťažovateľ bol pred vykonaním rekognície ako podozrivý bezodkladne oboznámený s dôvodmi opätovného zadržania   a riadne   poučený   (vrátane   práva   na   obhajcu).   K znaleckému   posudku vypracovanému   menovanou   znalkyňou   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uviedla,   že   jeho závery   boli v prospech   jej   mandanta, avšak   v dôsledku   toho,   že   znalkyňa nemohla   byť vypočutá   na   hlavnom   pojednávaní   (pretože   nebola   procesne   pribratá   do   konania   podľa § 142   Trestného   poriadku,   ale   mala   len   postavenie   konzultanta),   došlo   k arbitrárnemu vyhodnoteniu tohto dôkazu v neprospech sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a v čl. 40 ods. 3   listiny   a práv   zaručených   v čl. 6   ods. 1   a ods. 3   písm. a),   b),   c)   a d)   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 131/2008 a jeho uznesením z 18.   decembra   2008   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo 32/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   z   18.   decembra   2008   (obdobne   napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010).

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   18.   decembra   2008, v odôvodnení ktorého tento súd popísal dôvody odvolania sťažovateľa a následne v ňom okrem iného uviedol: „Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo vzťahu ku všetkým výrokom vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10,   12 Tr. por.   a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, ktoré   v   súlade   s   ustanovením   § 168   ods. 1   Tr. por.   vecne   správne   a veľmi   podrobne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Aj podľa zistení odvolacieho súdu vykonané dôkazy ako na   ne poukázal   okresný   súd   vo svojom súhrne tvoria   ucelenú   reťaz   jednoznačne   a bez pochybností   usvedčujúcu   obžalovaného   zo   spáchania   skutkov,   preto   v   podrobnostiach odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Okresný súd sa v písomných dôvodoch rozsudku zodpovedajúcim spôsobom vyrovnal aj   s   jednotlivými   obhajobnými   tvrdeniami   obžalovaného   smerujúcimi   k   nezákonnému postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré   obžalovaný   zopakoval   v   písomných dôvodoch svojho odvolania. Aj podľa zistení odvolacieho súdu postup vyšetrovateľa pri rekogníciách a výsluchoch maloletých svedkýň, ktoré sú priamymi usvedčujúcimi dôkazmi proti   obžalovanému,   nebol   v   rozpore   s   príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku, rovnako tak znalecké dokazovanie obsahom zodpovedá platnej právnej úprave...“

Pretože   druhostupňový   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 79/2008 z 23. októbra 2008, ústavný súd považoval za potrebné citovať relevantné časti rozhodnutia okresného súdu, v ktorých uviedol:

«V   predmetnej   trestnej   veci,   predovšetkým   na   námietky   obžalovaného prostredníctvom svojho obhajcu, ale len vo vzťahu k verifikácii správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní z prípravného konania, vypovedali ako svedkovia aj pedagogické pracovníčky, učiteľky a funkcionárky základnej školy, ktoré navštevujú maloleté poškodené RNDr. J. J. a Mgr. Ing. M. J. a sociálna kurátorka PhDr. J. M., ktorá potvrdila, že ako pracovníčka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny má odborné a primerané skúsenosti zodpovedajúce odbornosti a skúsenostiam pedagogického pracovníka. Tieto sa zúčastnili výsluchov   maloletých   osôb,   pričom   zhodne   potvrdili,   že   predmetné   úkony   zo   strany vyšetrovateľa   prebehli   štandardne,   bez   nátlaku,   deti   spontánne   opisovali   prežité skutočnosti,   pričom   v každom   prípade   tak   bolo   vykonané   za   prítomnosti   zákonného zástupcu tej – ktorej maloletej svedkyne a jednotlivých úkonoch sa spisovali zápisnice, ktoré podpisovali aj oni.

Následne boli vo vzťahu k potvrdeniu správnosti a zákonnosti vedenia prípravného konania vypočutí pred súdom ako svedkovia aj vyšetrovatelia činní v predmetnej trestnej veci vo fáze prípravného konania, a to npor. Ing. D. A., kpt. Mgr. M. G. a Mgr. M. K. Z ich výpovedí je zrejmé, že prípravné konanie bolo vedené zákonným spôsobom, umožňujúcim čo najdôkladnejšie objasnenie predmetnej trestnej veci...

Zástupca   pribratej   znaleckej   organizácie,   súdny   znalec   MUDr.   S.   D.   predniesol na hlavnom   pojednávaní   znalecké   závery   v zhode   s podaným   písomným   znaleckým posudkom...   Znalec   relevantne   vysvetlil   aj   potrebu   (zákonného)   pribratia   konzultanta   – sexuológa, v osobe MUDr. C.

V konaní   pred   súdom,   na   hlavnom   pojednávaní   na   základe   vykonaných   dôkazov spôsobom   a v rozsahu   tak,   ako   navrhli   procesné   strany,   a ako   bolo   určené   súdom so zreteľom na ustanovenia §§ 2 ods. 19, 278 ods. 1, ods. 2 Tr. por., vyhodnotením týchto vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. por., t. j. jednotlivo a vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán tieto dôkazy navrhla či obstarala, súd mal relevantne preukázané, že sa žalované skutky stali tak, sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, a to aj napriek tomu, že obžalovaný ich spáchanie poprel. Súd nezistil žiadne relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali   nezákonnosť   získaných,   predložených a napokon pred súdom vykonaných dôkazov, keď zameral svoju pozornosť na verifikáciu správnosti   vedenia   výpovedí   maloletých   svedkýň   v prípravnom   konaní   v zmysle   § 135 ods. 1,   2   a 3   Tr. por.,   pričom   z obsahového   materiálu   predmetného   trestného   spisu   je zrejmé, že tieto boli vykonané obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, že výsluch nebolo potrebné v ďalšom konaní opakovať, aj podľa názoru súdu bez relevantnej potreby vykonania obrazovo-zvukového záznamu o tomto úkone s poukazom na predmetné skutkové okolnosti, keď z citovaného ustanovenia Tr. por. nevyplýva obligatórna povinnosť orgánov prípravného   konania   takýto   záznam   vykonávať.   Pridržiavajúc   sa   ods. 3   citovaného ustanovenia   Tr. por.   nebol   predmetný   výsluch   maloletých   osôb   vykonaný   s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, nakoľko žalovaný trestný čin nebol spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe. Je nesporné, že účastníci trestného konania sa pred spáchaním skutkov ani len nepoznali. V prípravnom konaní bolo vykonané aj   znalecké   dokazovanie,   a to   na   posúdenie   duševného   stavu   obžalovaného,   najmä z psychiatricko-sexuálneho hľadiska. Súd konštatuje, že i tento druh dôkazu bol vykonaný v zmysle platnej právnej úpravy, t. j. Tr. poriadku a zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch v znení   neskorších   predpisov.   Formálny   nedostatok   resp.   nesprávna   vonkajšia   úprava (označenie   „Znalecký posudok“)   odborných záverov pribratého konzultanta,   MUDr. C., ktoré   boli   podkladom   záverov   pribratej   znaleckej   organizácie   nemá   za následok nezákonnosť takto vykonaného dôkazu. Aj prípadné ďalšie závady v zápisniciach orgánov prípravného konania podľa názoru súdu nemajú dôsledok neplatnosti takéhoto úkonu, keď išlo celkom zrejme o pisársku chybu. Usvedčujúce viaceré priame či nepriame dôkazy, ktoré po   ich   vyhodnotení   jednotlivo   a vo   vzájomnom   súhrne,   bez   zistenia   relevantných skutočností, nasvedčujúcich ich nevieryhodnosti, ktoré sa vzájomne podporujú a doplňujú, tvoria   ucelenú   logickú   reťaz,   ktorá   nezvratne   usvedčuje   obžalovaného   zo   spáchania predmetných žalovaných skutkov... Ohľadne týchto výpovedí maloletých detí súd skutočne nezistil dôvod, prečo by mali takto vypovedať a vystavovať sa nadchádzajúcim vyšetrovacím úkonom,   najmä   s prihliadnutím   k tak   chúlostivej   intímnej   oblasti,   akou   sexualita   a veci s ňou spojené, pre maloleté dieťa určite je, keby k daným skutočnostiam naozaj nedošlo. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že maloleté svedkyne, každá zvlášť, bez možnosti vzájomného   ovplyvňovania,   a za   účasti   zákonných   zástupcov,   pri   rekognícii   opoznali obžalovaného, napriek tomu, že sa predtým nepoznali, teda je nepochybné, že jeho tvár a postavu   si   pamätajú   práve   v súvislosti   s nepríjemným   zážitkom,   ktorého   priamymi účastníčkami sa stali... Uvedené usvedčujúce dôkazy potom navyše a relevantne podporuje tiež výpoveď svedka A. V., ktorý vďaka svojej obozretnosti si všimol podozrivého muža a na vlastné   oči   videl...   Ani   u tohto   svedka   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by preukazovali,   že   svedok   nevypovedal   ohľadne   toho   čo   uviedol,   pravdu.   Napokon na vykonanej rekognícii, ako aj priamo na hlavnom pojednávaní opoznal obžalovaného ako osobu, ktorá sa v inkriminovaný deň dopúšťala páchaniu predmetnej trestnej činnosti...»

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 18. decembra 2008 dospel ústavný súd k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie síce stručne, ale náležito odôvodnil. Uznesenie   krajského   súdu   vo   vzťahu   ku   skutkovým   záverom   odkazuje   na   rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2008 a následne obsahuje zhodnotenie záverov vyplývajúcich z   vykonaného   dokazovania.   Ústavný   súd   pre   úplnosť   poznamenáva,   že   poukázanie všeobecného   súdu   v odôvodnení   rozhodnutia   na   odôvodnenie   iného   rozhodnutia   možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (zvlášť, ak obsah predošlého rozhodnutia bol účastníkom konania známy). Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti spochybnil predovšetkým zákonnosť dokazovania vykonaného v rámci prípravného konania. Uvedené výhrady   sťažovateľa   krajský   súd   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   posúdil a vyhodnotil   dokazovanie   vykonané   v rámci   prípravného   konania   ako   zákonné,   pričom tento svoj záver o zákonnosti dokazovania aj odôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom uvedeného konania, resp. so závermi krajského súdu (v spojení so závermi okresného   súdu)   sama   osebe   nesvedčí   o arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv. Z citovaných odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nemožno vyvodiť, že by   sa   všeobecné   súdy   adekvátne   a preskúmateľným   spôsobom   nevysporiadali   s   právne relevantnými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil vzájomnú   príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením   č. k. 2 To 131/2008-271 z 18. decembra 2008 a základným právom na súdnu ochranu zaručeným v čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 36   ods. 1   listiny   a právom   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeným   v čl. 6   ods. 1   dohovoru,   resp.   ďalšími   sťažovateľom   označenými   právami, a preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 32/2009 z 30. septembra 2009 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, ktorým odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 18.   decembra   2008. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

«Obvinený P. S. v rámci dovolacích námietok teda spochybňuje zákonný priebeh rekognícií vykonaných v prípravnom konaní, a to z hľadiska porušenia jeho obhajobných práv   a domáha   sa   preto   zrušenia   uznesenia   Krajského   súdu   v Trenčíne   i rozsudku Okresného súdu Trenčín, ktorými bol obvinený právoplatne odsúdený...

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. písm. c/ Tr. por., je že v konaní, ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu a dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád   a   má   byť   len   skutočne   výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371   ods. 1   písm. c/   Tr. por.   dovolací   súd   preskúmal,   či   v   predmetnom   prípade   boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu...

Z obsahu relevantných častí spisového materiálu, je zrejmé, že výsluchy maloletých ako aj rekognície boli vykonané v súlade s ustanovením § 126 Tr. por. a § 135 Tr. por. Svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností opoznali obvineného ako muža, ktorého videli v inkriminovanom čase.

Z   dikcie   ustanovenia   § 135   ods. 3   Tr. por.   sú   alternatívne   stanovené   zákonné podmienky, za ktorých sa výsluch maloletej osoby vykoná s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu. Ide jednak o prípad ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo z okolností prípadu je zrejmé, že opätovná jej výpoveď   môže   byť   ovplyvnená   alebo   je   odôvodnený   predpoklad,   že   výsluch   by   mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj maloletej osoby.

Keďže vyšetrovacie úkony s maloletými osobami v posudzovanom prípade neboli urobené   s   využitím   takýchto   technických   prostriedkov   možno   predpokladať,   že   orgány prípravného konania v danom prípade ani jednu z podmienok, pre ktoré by bolo potrebné takto postupovať, nezistili.

Z relevantných častí trestného spisu rovnako tiež, v súlade s dovolacou námietkou obvineného vyplýva, že pri rekognícii urobenej svedkom A. V. na základe fotografií, nebola prítomná nezúčastnená osoba.

Orgány prípravného konania sa pri vykonávaných rekogníciách nepochybne určitých pochybení dopustili. Keď dovolateľ poukazuje na niektoré pochybenia týchto úkonov treba však konštatovať, že tieto nepredstavujú natoľko závažnú ujmu do jeho práv, aby viedli k neúčinnosti a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov resp. aby nimi boli znehodnotené dôkazy ako celok. Z hľadiska posúdenia celej veci bol obvinený P. S. usvedčený celým radom   ničím   vecne   nespochybnených   dôkazov.   Súdy   teda   posúdili   všetky   použiteľné a predložené   dôkazy,   na   ktorých   základe   dospeli   k   jednoznačnému   záveru   o jeho   vine a treste.   Nie   je   možné   súhlasiť   s   tvrdením,   že   tieto   pochybenia   zabránili   obvinenému v možnosti získavania   dôkazov   vo   svoj   prospech.   Obvinenému   bol   od   6.   marca   2008 ustanovený obhajca, ktorý počas celého konania efektívne vykonával jeho obhajobu. Z obsahu predloženého spisu súdu prvého stupňa ako aj z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že námietky, ktoré dovolateľ predložil v dovolaní, použil už v konaní pred okresným súdom ako aj v odvolaní proti rozsudku tohto súdu. Tak v rozsudku prvostupňového súdu tak aj v napadnutom uznesení odvolacieho súdu sa oba súdy predloženými námietkami zaoberali a vysporiadali sa s nimi.

K fotorekognícii vykonanej svedkom A. V. treba pre úplnosť uviesť, že i keď zákon z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in nátura“, zároveň však nevylučuje vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby. Takýto postup vykonania opoznávania je lége artis a nie je možné z neho vyvodiť nezákonnosť postupu orgánov prípravného konania.

Pokiaľ obvinený v dovolaní namieta správnosť vykonania znaleckého dokazovania, dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že prevedenie znaleckého dokazovania znaleckým posudkom znaleckej organizácie C., spol. s r. o... nie je zaťažené   žiadnymi   takými   nedostatkami,   ktoré   by   spôsobovali   jeho   neprocesnosť a vypracovaný   znalecký   posudok   okrem   iného   aj   na   základe   sexuologického   vyšetrenia MUDr. D. C. ako konzultantky je ako dôkaz celkom použiteľný. Preto pokiaľ súdy oboch stupňov svoje závery o vine obvineného P. S., resp. závery o potrebe uloženia ochranného liečenia opreli aj o výsledky znaleckého dokazovania, postupovali v súlade so zákonom. Výsledky   znaleckého   dokazovania   majú   oporu   v   okolnostiach   preukázaných aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi a aj z tohto hľadiska sú dostatočne presvedčivé a nie je možné ich obsah spochybniť len na základe skutočnosti, že výsledky sexuologického vyšetrenia   obvineného   boli   predložené   MUDr.   D.   C.   vo   forme   znaleckého   posudku. Z obsahu   trestného   spisu   prvostupňového   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   znalecká organizácia špecializovaná v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria C., spol. s r. o., za účelom vyšetrenia duševného stavu obvineného bola riadne do konania pribratá (uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. apríla 2008, ČVS: ORP-376/2- OVK-TN-2008 Ko,   č. l.   145-146   vyšetrovacieho   spisu)   a sexuologička   MUDr.   C.   touto znaleckou   organizáciou   bola   pribratá   ako   konzultantka   za účelom   vykonania phalopletyzmografického (PPG) vyšetrenia obvineného.

V   daných   súvislostiach   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   konštatuje,   že   v   postupe orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   resp.   v   postupe   súdov   prvostupňového i druhostupňového nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.   Obsah   trestného   spisu   neposkytuje   žiaden   podklad   o   tom,   že   by   vyšetrovateľ v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania   postupovali   v   rozpore   s   relevantnými   zákonnými   ustanoveniami   ako   aj,   že   by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom...»

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní – v dovolacom konaní a v tejto súvislosti uvádza, že na posúdenie (ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. V danom   prípade   najvyšší   (dovolací)   súd   rozhodol,   že   dôvody   dovolania   podľa   § 371 Trestného   poriadku   nie   sú   splnené,   preto   podľa   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   30.   septembra   2009 vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v   ňom   argumentáciou   sťažovateľa   riadne   zaoberal   a   svoje rozhodnutie   odôvodnil.   Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   sa   v   podstate   stotožnil so závermi krajského súdu (a okresného súdu), ktoré, ako už bolo uvedené, podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne. Naopak, s dovolacími dôvodmi, tak ako ich predniesol sťažovateľ, sa nestotožnil, a preto dovolanie odmietol.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení vysporiadal s otázkou zákonnosti výsluchov maloletých   svedkýň   (prítomnosť   nezúčastnenej   osoby,   zákonných   zástupcov,   sociálnej alebo   pedagogickej   pracovníčky;   dodržanie   ustanovení   § 135   Trestného   poriadku), s otázkou zákonnosti vykonania rekognície svedkom A. V., ako aj s otázkou vykonaného znaleckého   dokazovania. V   odôvodnení   svojho rozhodnutia   síce   konštatoval, že   orgány prípravného konania sa pri vykonávaní rekognícií určitých pochybení dopustili, zároveň však dodal, že tieto pochybenia nepredstavovali takú závažnú ujmu na právach sťažovateľa, aby viedli k neúčinnosti, a tým nepoužiteľnosti vykonaných úkonov, resp. aby nimi boli „znehodnotené dôkazy ako celok“. Podľa názoru ústavného súdu zistenie hoci aj podstatnej chyby pri vyšetrovacích úkonoch samo osebe nemusí byť dôvodom na kasáciu konečného rozhodnutia vo veci. V takom prípade je nevyhnuté posúdiť,   či chyba (v tomto prípade prípravného) konania je podstatná a zároveň či mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť preskúmavaného   konečného   rozhodnutia.   Chybu   konania   teda   nemožno   hodnotiť abstraktne, ale vždy v podmienkach daného konkrétneho prípadu. Určite nemôže dochádzať k zľahčovaniu   nezákonného   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   ani   súdov pri objasňovaní   veci,   či   pri   zaisťovaní   práva   na   obhajobu,   ale   ide   o   rozumný   pohľad na dodržiavanie zákonom ustanovených pravidiel spravodlivého procesu, ktorý jedine môže viesť k spravodlivému rozhodnutiu na rozdiel od čisto formálneho náhľadu na tieto pravidlá bez   prihliadnutia   na   konkrétnu   vec.   V posudzovanom   prípade   sťažovateľa   najvyšší   súd takýto   postup   zvolil   a vyhodnotil,   že   chyby,   ktorých   sa   dopustili   orgány   prípravného konania, nemohli v trestnej veci viesť k nepoužiteľnosti vykonaných úkonov.

Ústavný   súd nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup tohoto súdu. Konštatovaniu o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad právnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na   daný   prípad,   ktorý   nepopiera   jej   zmysel   a   účel. Sťažovateľovi preto nebola odopretá súdna ochrana. Jeho vecou sa najvyšší súd zaoberal a dovolanie podľa názoru ústavného súdu odmietol na základe ústavne akceptovateľných dôvodov.

Pokiaľ   ide   o tvrdenia   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   všetkými   jeho argumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru   zaväzuje   síce   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však   neznamená,   že   sa vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Na   základe uvedeného   skutočnosť,   či   v   danom   prípade   boli   dodržané   základné   požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty   účastníka   konania   a   aby   mu   dalo   jasnú   a zreteľnú   odpoveď   na   riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V prípade posudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd primerane reagoval na podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom. Inak by totiž súdy stratili možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   podaného   dovolania   vôbec   boli   naplnené   (napr. IV. ÚS 412/2010). Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, ako to bolo v konaní o mimoriadnom dovolaní v trestnej veci sťažovateľa, Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto   v konkrétnom   prípade   nemohlo   dôjsť   k odopreniu   prístupu   sťažovateľa   k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Za   iné   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať aj konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu posudzovanú v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Keďže ústavný súd dospel v danej veci na základe uvedeného k záveru, že napadnuté konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3   ústavy   a v čl. 40   ods. 3   listiny postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   obhajobu   zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 40 ods. 3 listiny ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by   v konaní   pred   krajským   súdom   alebo   najvyšším   súdom   nasvedčovala   porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu   práv   zaručených   v   čl. 6   ods. 3   písm. a),   b),   c)   a d)   dohovoru.   Ich   porušenie sťažovateľ   namieta   hlavne   v súvislosti   a   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní v štádiu prípravného konania, a to najmä v súvislosti s vykonaním rekognície 6. marca 2008 bez toho, aby bol poučený o svojich právach a o možnosti zvoliť si obhajcu, ktorý by bol prítomný už pri úkone jeho znovupoznávania maloletými svedkyňami.

K tejto otázke ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že elementárnou podmienkou na to, aby fyzická osoba mohla požívať ochranu základných práv zaručených v uvedených článkoch ústavy, listiny a dohovoru, je, že táto osoba je v procesnom postavení obvineného, t. j. že jej bolo vznesené obvinenie (pozri napr. II. ÚS 34/99). V prípade sťažovateľa to tak v relevantnom čase nebolo. Ústavný súd taktiež nie je tohto názoru, že by sťažovateľ mal mať   možnosť   zvoliť   si   obhajcu   v zmysle   § 85   ods. 6   Trestného   poriadku,   pretože z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-590/1-OSV-TN-2008 vyplýva, že v tom čase sťažovateľ nebol ani zadržaný. Pritom znenie tohto ustanovenia je jednoznačné: „Zadržaná osoba má právo zvoliť si obhajcu...“

Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho postavenia obvineného sa nezaručuje podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Je implikované v ochrane podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (II. ÚS 34/99).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47   ods. 2   ústavy postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   a   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Z hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   na   právnu   pomoc   zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2   ústavy   (súdy,   iné   štátne   orgány,   orgány   verejnej   správy)   majú   zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval   právnu   pomoc.   Z obsahu   vyšetrovacieho   spisu,   ale   ani   zo   sťažnosti   podanej ústavnému súdu nevyplýva žiadna skutočnosť nasvedčujúca porušenie uvedenej povinnosti orgánmi   prípravného   konania   alebo   aj   všeobecnými   súdmi.   K porušeniu   označeného základného práva by mohlo dôjsť, ak by orgány činné v prípravnom konaní neumožnili poskytnutie   právnej   pomoci   sťažovateľovi   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu, prítomnosť   ktorého   si   však   musí   v štádiu   pred   vznesením   obvinenia   „zabezpečiť“   sám. Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   medzi   sťažovateľom   namietaným   porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a postupom orgánov činných v trestnom konaní, resp. postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach nie je príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny postupom a rozhodnutím krajského súdu a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ústavný súd iba konštatuje, že keďže   nedospel   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno tieto rozhodnutia kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny (IV. ÚS 368/2010).

Z uvedených   dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr. III. ÚS 83/09 a IV. ÚS 294/2010).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011