znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/09-12

Ústavný Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., Z., zastúpenej advokátkou JUDr. R. M., Z., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 175/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2009   doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka),   v   ktorej   namietala   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 175/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení žalobkyne účastníčkou   konania   vedeného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 253/2005 o nahradenie prejavu vôle žalovanej obchodnej spoločnosti – S., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa domáhala, aby s ňou žalovaná ako   predávajúca   uzatvorila   kúpnu   zmluvu, na základe ktorej   na ňu   prevedie   vlastnícke právo k bytu nachádzajúcemu sa v katastrálnom území M., v obytnom dome na (...) v Z. Sťažovateľka   odvodzuje   povinnosť   žalovanej   previesť   do   jej   vlastníctva   sporný   byt v obytnom dome, ktorý je jej vlastníctvom z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o vlastníctve   bytov“).   Sťažovateľka   podala 12. februára 1997   právnemu   predchodcovi   žalovanej   písomnú   žiadosť   o prevod predmetného   bytu   do   svojho   vlastníctva.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 C 253/2005 zo 16. augusta 2006 žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť žalovanej trovy konania.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   prihliadol   na námietku premlčania   vznesenú   žalovanou,   podľa   ktorej   sťažovateľka   podala   žalobu   o nahradenie prejavu vôle po uplynutí zákonom ustanovenej premlčacej lehoty.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 175/2008 z 5. decembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že sa stotožnil z dôvodmi odôvodnenia zamietajúceho prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou, keďže samotná premlčacia lehota na podanie žaloby začala plynúť 22. februára 1999 a skončila po uplynutí troch rokov, t. j. 22. februára 2002, pričom sťažovateľka podala žalobu o nahradenie prejavu vôle až 30. decembra 2005.

Krajský súd nad rámec uvedenej argumentácie poukázal na to, že v § 100 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka sú uvedené výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných majetkových práv z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom z § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.   V danom   prípade   sa   podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľka   domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej, ktorým by mohla, ale nemusela, získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby bola v danom konaní úspešná. Zákonom o vlastníctve bytov bola ustanovená lehota pre rôzne subjekty na „vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva k bytu“ a zároveň tento zákon ustanovil žiadateľovi o prevod bytu možnosť obrátiť sa na príslušný súd o nahradenie prejavu vôle predávajúceho v zákonom ustanovenej premlčacej lehote.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 175/2008 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:«Postup Krajského súdu Banská Bystrica pri posudzovaní a následnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky sa preto sťažovateľke javí ako ústavne neudržateľný, pretože nie je z   ústavného   hľadiska   prijateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   právneho   vzťahu,   ktorý postupoval podľa ustanovení príslušného právneho predpisu (zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), prišiel o možnosť nadobudnúť vlastníctvo bytu nekonaním toho účastníka právneho vzťahu, ktorý si svoje povinnosti z takéhoto právneho predpisu nesplnil a   byt   sťažovateľke   v   lehote   dvoch   rokov   odo   dňa   podania   žiadosti   sťažovateľke do vlastníctva nepreviedol.

Potvrdenie takéhoto právneho názoru Krajského súdu Banská Bystrica by prakticky znamenalo,   že   jedna   strana   právneho   vzťahu   ako   povinný   subjekt   za   porušenie   svojej povinnosti nie sú sankcionované; na strane druhej sťažovateľka ako oprávnený subjekt je za nesplnenie povinnosti druhého subjektu právneho vzťahu sankcionovaná tým, že jej byt do vlastníctva prevedený nebol a nebude.

Napokon aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva,   že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie   obmedziť   prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlúčiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Žiadne   ustanovenie   zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   v   znení neskorších predpisov nemožno pritom vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1/ Krajský   súd   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17Co/175/2008 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Banská Bystrica zo dňa 02. 10. 2008, v konaní č. 17Co/175/2008 a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípade medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti a vyžiadanej dokumentácie predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   bolo   výsledkom namietaného   postupu   krajského   súdu,   dospel   k záveru,   že   je   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom právne názory, na ktorých je založené, nemožno hodnotiť ani ako arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zásadnou   otázkou   v konaní   bolo,   či   došlo   k premlčaniu   nároku   sťažovateľky na prevod bytu do vlastníctva.

Krajský súd si osvojil právnu argumentáciu okresného súdu, že došlo k premlčaniu práva sťažovateľky podať súdu návrh na nahradenie prejavu vôle, ktorý odôvodnil takto: „V   tomto   spore   súd   vychádzal   a   prihliadol   na   námietku   premlčania   preto,   že v zmysle samotných predložených právnych dôkazov, produkovaných zo strany navrhovateľa bolo zistené, že dňa 12. 2. 1997 si J. P., bývalý manžel navrhovateľky podal žiadosť o kúpu bytu.   Zo   samotnej   žiadosti   o   predaj   -   kúpu   bytu,   ktorou   žiadal   v   zmysle   § 29   zákona č. 182/1993 odkúpenie tohto bytu, nie je uvedené, kedy toto bolo doručené adresátovi B., a. s.,   avšak   z uvedeného   presný   dátum   nie   je   možné   zistiť,   nakoľko   to   bolo   zaslané doporučene. Súd však vedel zistiť, kedy najpozdejšie mohla obdržať spoločnosť B., s. r. o. túto žiadosť a tento dátum bol preukázaný tým, že dňa 21. 2. 1997 bola daná zo strany spoločnosti B., s. r. o. odpoveď pánovi J. P. na jeho žiadosť. Teda súd najpozdejšie týmto dátumom musel počítať s tým, že sa spoločnosť B., s. r. o. dozvedela o žiadosti na odkúpenie bytu. To znamená, že navrhovateľ sa mohol žalobou v zmysle § 29 ods. 2 domáhať po uplynutí dvoch rokov odo dňa doručenia takejto žiadosti voči odporcovi uplatnenia svojho práva na súde. S poukázaním aj na § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohol prvý raz uplatniť svoj nárok 22. 2. 1999.

Samotná premlčacia doba teda začala plynúť na podanie žaloby dňa 22. 2. 1999 a uplynula po uplynutí troch rokov, t. j. 22. 2. 2002. Nakoľko žaloba bola na súd dodaná až 30. 12. 2005,   súd   prihliadol   na   námietku   premlčania   a   návrh   navrhovateľa   v   celom rozsahu zamietol.

Čo sa týka námietky právneho zástupcu navrhovateľa, že nejde o majetkové právo, súd s týmto nemôže súhlasiť, nakoľko uzavretím zmluvy by bola zo strany navrhovateľa získaná nehnuteľnosť, t. j., že zákon s týmto automaticky spája majetkové práva, na ktoré sa vzťahuje premlčanie v zmysle Občianskeho zákonníka.“

Na doplnenie odôvodnenia krajský súd zdôraznil:„Jedným   z   nepremlčateľných   práv   je   právo   vlastnícke   a   nepochybne nepremlčateľnosťou sa vyznačujú aj práva, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú, alebo s ním úzko súvisia. V každom prípade však znakom tejto nepremlčateľnosti je existencia vlastníckeho práva viažuceho sa k určitému subjektu občiansko-právnych vzťahov. Preto ako   príklad   je   možné   uviesť   nepremlčateľnosť   práva   spoluvlastníka   žiadať   o   zrušenie spoluvlastníctva, resp. jeho vyporiadanie, alebo právo domáhať sa absolútnej neplatnosti právneho   úkonu.   Taká   istá   právna   konštrukcia   sa   vzťahuje   aj   na   okolnosti   prípadnej relatívnej neplatnosti právnych úkonov viažucich sa na existenciu vlastníckeho práva. V danom prípade sa navrhovateľka domáhala nahradenia prejavu vôle odporcu, ktorým by mohla, ale nemusela získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby bola v danom konaní   úspešná.   Špeciálna zákonná úprava   zákonom   č. 182/93 Z. z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň tento zákon stanovoval možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd v sporovom konaní o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto právnej úpravy bola stabilizácia právnych vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodom vlastníctva bytov na základe tam uvedených právnych titulov. Práve z toho dôvodu je nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu vôle v tomto osobitnom prípade by nenaplnila účel tejto zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto upravených vzťahoch. Odvolací súd sa stotožnil aj s konštatovaním okresného súdu o tom, od kedy a do akej doby plynula lehota na uplatnenie tohto práva, pretože ju ustálil tak, aby navrhovateľku neznevýhodnil.“

Krajský súd dostačujúco a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že nárok sťažovateľky   bol   premlčaný,   na   čo   musel   vzhľadom   na   žalovanou   vznesenú   námietku premlčania   prihliadnuť,   pretože   sťažovateľka   podala   žalobu   o nahradenie   prejavu   vôle na okresnom súde až 30. decembra 2005, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej premlčacej doby.

Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   konformný   aj   právny   názor   vyslovený v odôvodnení rozsudku krajského súdu, podľa ktorého právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva nie je vlastníckym právom. Je to nepochybne majetkové právo a ako také sa premlčuje (t. j. oslabuje sa jeho vymáhateľnosť) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Je pravdou, že vlastnícke právo sa nepremlčuje, avšak sťažovateľka nie je vlastníčkou predmetného bytu, ale len jeho nájomníčkou (pozri napr. IV. ÚS 24/09).

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukázala   na   § 29b   ods. 3   zákona   o vlastníctve   bytov, z ktorého vyplýva, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona. Z tohto znenia sťažovateľka vyvodzuje, že na základe toho,   že „právo   nezaniká...,   nie   je   možné   stanoviť   začiatok   plynutia   premlčacej   doby, pretože   všeobecná   premlčacia   lehota   v zmysle   § 101   Občianskeho   zákonníka   plynie odo dňa,   keď   sa   právo   mohlo   vykonať   po   prvý   raz“. Preto   podľa   názoru   sťažovateľky „nemôže pri uplynutí premlčacej doby, ktorá nezačala plynúť zaniknúť ani nárok, ani sa nemôže oslabiť právo“.

Ústavný   súd   k uvedenému   uvádza,   že   podľa   označeného   ustanovenia   zákona o vlastníctve bytov nedodržanie zákonom ustanovenej dvojročnej lehoty nemá za následok zánik   povinnosti   vlastníka   bytu   previesť   byt   do   vlastníctva   nájomcu   (t. j.   právo   sa neprekluduje), ale ak sa tak v uvedenej dvojročnej lehote nestane, nájomcovi bytu vzniká právo   domáhať   sa   na   súde   splnenia   povinnosti   vlastníka   bytu   previesť   mu   byt do vlastníctva, čo však musí urobiť vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Právoplatný vyhovujúci   rozsudok   bude   potom   podkladom   pre   rozhodnutie   príslušného   katastrálneho úradu, ktorý vykoná zápis vlastníckeho práva v prospech nájomcu.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   uzavrel,   že   namietaný   postup   krajského   súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by signalizovali porušenie označeného základného práva, a ani po posúdení odôvodnenia označeného rozhodnutia krajského súdu nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009