znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., S., M. T., B., a Ľ. T., B., zastúpených advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod   sp. zn.   PK - 5 C 55/00   a jeho   rozsudkom   z 11.   októbra   2005   a postupom   Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 133/06 a jeho rozsudkom z 24. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T., M. T. a Ľ. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2007   doručená   sťažnosť   J.   T.,   S.,   M.   T.,   B.,   a Ľ.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK - 5 C 55/00   a jeho   rozsudkom   z 11.   októbra   2005   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 133/06 a jeho rozsudkom z 24. mája 2007.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie, základného práva na ochranu vlastníctva a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   7.   februára   2000   podali okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhali určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do   dedičstva   po   S.   T.   a žiadali   uložiť   žalovaným   vypratať   a vydať   im   označené nehnuteľnosti. Konanie okresného súdu bolo vedené pod sp. zn. PK - 5 C 55/00.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. PK - 5 C 55/00-546 z 11. októbra 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005“), ktorým žalobu sťažovateľov zamietol a uložil im povinnosť nahradiť trovy konania.

Proti   tomuto   rozsudku   sťažovatelia   podali   odvolanie   a   krajský   súd   v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 9 Co 133/06-586 z 24. mája 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. mája 2007“) rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005 potvrdil.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti podrobne opísali skutkové okolnosti, ktoré podľa ich názoru preukazujú dôvodnosť ich nárokov uplatnených v namietaných súdnych konaniach.

K porušeniu   označených   práv   došlo   podľa   sťažovateľov   postupom   a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu v dôsledku nesprávneho zistenia skutkového stavu a ich nesprávnymi právnymi závermi pri rozhodovaní o ich nárokoch.

Sťažovatelia namietali najmä nesprávnosť záveru okresného súdu a krajského súdu o danosti   prekážky   rozsúdenej   veci   vo   vzťahu   k určeniu,   že   sťažovateľmi   označené nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľke. Taktiež namietali nesprávnosť záveru oboch súdov vo vzťahu k ich nárokom na vypratanie a vydanie nehnuteľností žalovanými a nesúhlasili   s tým,   že   podľa   záverov   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   „nesporne nepreukázali oprávnenie vlastníka ani neoprávnenosť zásahov, zadržiavania odporcami“.

Sťažovatelia   k sťažnosti   pripojili   rozsudok   okresného   súdu   z 11.   októbra   2005 a rozsudok   krajského   súdu   z 24.   mája   2007,   na   ktorých   je   vyznačené,   že   nadobudli právoplatnosť 17. augusta 2007.

V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že rozsudok krajského súdu z 24. mája 2007 im bol doručený 22. augusta 2007, a preto je zachovaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   21.   decembra   2007   a 15.   januára   2008 sťažovatelia uviedli, že dátum právoplatnosti na rozsudku okresného súdu a krajského súdu je uvedený nesprávne, a zároveň uviedli, že žiadosťou z 10. decembra 2007 a doplnením žiadosti z 8. januára 2008 požiadali okresný súd o jeho opravu.

Z obsahu   žiadostí   sťažovateľov   o opravu   vyznačeného   dátumu   právoplatnosti   na rozsudkoch vyplýva, že podľa ich názoru nemohlo dôjsť k doručeniu rozsudku krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľov fikciou doručenia po uplynutí troch dní od uloženia zásielky na pošte po druhom neúspešnom pokuse o jej doručenie, a to z dôvodu, že právna zástupkyňa sa v čase prvého a druhého pokusu o doručenie zásielky zdržiavala v zahraničí a podľa   sťažovateľov   o tejto   skutočnosti   informovala   pred   odchodom   aj   súdnu doručovateľku.

V sťažnosti   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK - 5 C 55/00   a jeho   rozsudkom z 11. októbra 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 133/06 a jeho rozsudkom   z 24.   mája 2007 boli porušené nimi   označené základné   práva,   zrušil označené   rozsudky   a priznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   v sume   600 000   Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   názoru   sťažovateľov   k porušeniu   nimi   označených   práv   došlo   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK - 5 C 55/00   a jeho   rozsudkom z 11. októbra 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 133/06 a jeho rozsudkom z 24. mája 2007.

Ústavný súd uvádza, že v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade vecnú nesprávnosť skutkových a právnych záverov uvedených v rozsudku okresného súdu z 11. októbra 2005, keďže uvedené patrilo do právomoci krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľov podanom proti uvedenému rozhodnutiu.

Vzhľadom   na   existenciu   dostupného   a účinného   právneho   prostriedku   nápravy porušenia sťažovateľmi označených práv vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu je v súlade   s princípom   subsidiarity   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   relevantné   len   preskúmanie   namietaného   postupu a rozsudku krajského súdu.

Pri posúdení, či bola zachovaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu,   je   relevantnou   skutočnosťou   dátum   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   z 24. mája 2007.   Ústavný súd je viazaný dátumom právoplatnosti vyznačeným na dotknutom rozsudku, a to napriek tomu, že sťažovatelia považujú tento dátum za nesprávny a požiadali o jeho   opravu   okresný   súd.   Vzhľadom   na   to,   že   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 17. augusta 2007 a sťažnosť ústavnému súdu sťažovatelia podali na poštovú prepravu   19. októbra   2007,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   sťažnosť sťažovateľov nebola podaná v dvojmesačnej lehote od relevantnej skutočnosti, a preto je daný   dôvod   na   jej   odmietnutie   ako   oneskorene   podanej   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Výlučne v pôsobnosti okresného súdu je posúdenie správnosti dátumu vyznačenia právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2007. Napriek uvedenému sa ústavný zaoberal posúdením sťažnosti z hľadiska jej opodstatnenosti.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   je   poukaz   na   nesprávne   skutkové   zistenia a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   a správne   a dostatočne   sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, keď uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie nie je dôvodné, keďže súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vec posúdil správne i po právnej stránke. Vec súd prvého stupňa náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a jeho dôvodmi sa plne stotožňuje i odvolací súd...

Navrhovatelia tvrdia, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 222/85- 340 zo dňa 27. 10. 1986, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (účastníčky konania boli právne predchodkyne terajších účastníkov S. T. a F. O.), je nevykonateľné, nesprávne a nulitné. Tieto námietky sú právne bezvýznamné. Argumenty o nulitnosti rozhodnutia sú v právnom štáte neprípustné. Toto rozhodnutie je právoplatné a právoplatnosť je vlastnosť rozhodnutia, ktorú mu za určitých podmienok prepožičiava procesné právo a ktoré spočíva v zásadnej záväzností rozhodnutia a   v jeho   zásadnej   nezmenitei'nosti.   V   spojitosti   so   záväznosťou   právoplatného   súdneho rozhodnutia sa hovorí aj o objektívnom a subjektívnom dosahu právoplatnosti.

Ak súd rozhodol vec, nemôže o nej znovu konať a rozhodovať. Vzniká tu prekážka rozsúdenej veci (exceptio rei iudicatae), na ktorú súd musí prihliadnuť v každom období konania   z   úradnej   povinnosti.   Keď   hovoríme   o   subjektívnom   dosahu   právoplatnosti rozsudku, prejavuje tieto účinky právoplatnosti zásadne voči účastníkom konania a všetkým orgánom.   Záujmy   upevňovania   a   dodržiavania   právneho   poriadku   si   žiadajú,   aby s právoplatnosťou súdnych rozhodnutí rátali nielen súdne orgány a účastníci, ale aj všetky orgány.

Navrhovateľmi   1/,   2/,   3/   namietaný   právoplatný   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave   12   Co   222/85-340   zo   dňa   27.   10.   1986   nebol   napadnutý   mimoriadnym opravným prostriedkom nebol zrušený a preto ide o záväzné rozhodnutie, ako pre súd, tak i pre účastníkov konania a i ďalšie všetky orgány. Preto navrhovatelia 1/, 2/, 3/ nemohli byť úspešní v konaní, nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.

Čo sa týka námietky, že F. O. (matka odporkyne 1/) mala byť dedičkou po S. T. je nedôvodná, pretože v dedičskom konaní vedenom po S. T. bol zisťovaný okruh dedičov a v ňom   F.   O.   matka   odporcu   1/   ani   nefigurovala.   Preto   námietka   o   nedostatku   pasívnej legitimácie je nepodstatná.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil a to i v časti týkajúcej sa trov účastníkov a trov   štátu,   ktoré   boli   správne   (a   i   v   správnej   výške)   uložené   za   povinnosť   zaplatiť neúspešnými navrhovateľmi 1/, 2/, 3/ (§ 142 ods. 1 O. s. p.) odporcom 1/, 2/, 3/ a na účet prvostupňového súdu (§ 148 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný   súd   pri   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   z 24.   mája   2007   dospel k záveru, že krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, správne ustálil   skutkový   stav   veci   a   relevantné   zákonné   ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe   ktorých   by   bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za   nezlučiteľný   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom na citované odôvodnenie je ústavný súd toho názoru, že nie je daná ani príčinná   súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľov   a postupom   krajského   súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľmi označených práv. Skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s tvrdeným   porušením   označených   práv sťažovateľov, je daný dôvod aj na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenej.

Napriek oneskorenému podaniu sťažnosti ústavný súd túto posúdil pri predbežnom prerokovaní   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty   (III.   ÚS   61/98).   Zároveň   zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravenému   v čl.   48   ods.   2   ústavy   súd poskytuje len vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná sťažnosť v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu konania okresného súdu a krajského súdu boli skončené právoplatnými rozsudkami. To znamená, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu k namietanému porušeniu nimi označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a krajského súdu už nemohlo dochádzať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008