znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Daňového   úradu   Z.   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   návrhu z 9. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2007 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Z. (ďalej len „daňový úrad“) v konaní vedenom o návrhu sťažovateľa z 9. novembra 2006.

Podľa   sťažovateľa   konanie,   v   ktorom   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   je   vedené daňovým úradom o jeho návrhu z 9. novembra 2006 „... na začatie konania podľa § 20 zákona o správe daní vo veci:

Uhradenia,   poukázania   sumy   finančnej   náhrady   na   účet   daňového   subjektu v peňažnom   ústave   z dôvodu   neoprávneného   vymáhania   daňových   nedoplatkov   na   dani z pridanej hodnoty zo strany Daňového úradu Z. podľa § 110a ods. 5 zákona o správe daní, ktorý   výslovne   upravuje   doterajší   predpis   §   72   ods.   10   zákona   o správe   daní,   ktorého rozsah bol ustanovením § 110 a ods. 5 výslovne vymedzený dňa 1. 1. 1999“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   nemal   možnosť   podať   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu   daňového   úradu   z dôvodu,   že   ten   o   jeho   návrhu   nerozhodol   riadnym rozhodnutím [v zmysle § 30 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní“)],   proti   ktorému   by   mohol   podať   opravný prostriedok.

Namiesto   rozhodnutia   uvedeného   ustanovenia   zákona   o správe   daní   bol splnomocnencovi sťažovateľa v daňovom konaní z daňového úradu doručený list sp. zn. Č. j. 685/340/77479/06/Jr z 8. novembra 2006 s označením veci: „Náhrada za neoprávnené vymáhané daňové nedoplatky – odpoveď.“ Týmto listom mu daňový úrad oznámil, že jeho nároky opätovne konzultoval s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové   riaditeľstvo“)   a   s   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo financií“) a zároveň mu oznámil, že vo veci jeho podania z 9. novembra 2006 mu bude doručená odpoveď z ministerstva financií.

Následne   bol   sťažovateľovi   doručený   list   z   ministerstva   financií č.   k. MF/27292/2006-71   z   11. decembra 2006   označený   ako „Stanovisko“. Uvedeným listom   ministerstvo   financií   podrobne   zdôvodňuje,   prečo   považuje   jeho   nároky na poskytnutie   náhrady   za neoprávnené   vymáhanie   daňových   nedoplatkov   na   dani z pridanej hodnoty zo strany daňového úradu za nedôvodné.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   podrobne   opisuje   skutkové   okolnosti,   ktoré predchádzali podaniu návrhu z 9. novembra 2006 daňovému úradu a o ktoré opiera vznik nároku v ňom uplatnenom.

Ďalej podrobne odôvodňuje, s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia a spôsob ako   majú   byť   správne   aplikované,   prečo   sú   jeho   nároky   na   poskytnutie   náhrady za neoprávnené vymáhanie daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty oprávnené.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva   aj   podrobné   odôvodnenie   odlišného stanoviska daňového úradu, daňového riaditeľstva a ministerstva financií, podľa ktorého sú nároky sťažovateľa neoprávnené.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti rozhodol takto:„1. Právo sťažovateľa Ľ. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Daňovým úradom Z. vo veci uhradenia sumy finančnej náhrady za neoprávnene vymáhané sumy daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty zo strany Daňového úradu Z. po vydaní rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky B. zo dňa 8. 6. 2005 o zrušení vyrubenej dane z pridanej hodnoty a zrušenie príslušenstva dane porušené bolo.

2. Ľ. D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   300 000 Sk   (slovom tristotisíc korún slovenských), ktoré je Daňový úrad Z. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vzhľadom   na   svoju   zlú   sociálnu   situáciu   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa z hľadiska danosti dôvodov, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konania zistil nasledovné:

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   § 7   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

V zmysle § 247 ods. 1 OSP sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, akým je aj daňový úrad. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   uviedol,   že   niet   iného   všeobecného   súdu   vrátane   súdu   konajúceho v správnom súdnictve alebo orgánu verejnej a štátnej moci, ktorý by jeho právo chránil účinne, bez zbytočných prieťahov a dôstojným a spravodlivým spôsobom.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   nevyužil   všetky   možné   prostriedky nápravy a nepodal žalobu podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú fyzickú osobu alebo právnickú osobu namietajúcu porušenie svojho základného práva. Preto každý musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol (podobne III. ÚS 59/04 a IV. ÚS 49/04).

Ústavný súd vzhľadom k rozsiahlemu popisu dôvodov, pre ktoré sťažovateľ považuje svoje   nároky   uplatnené   na   daňovom   úrade   za   dôvodné   uvádza,   že   mu   neprináleží posudzovať nároky sťažovateľa vo veci samej vrátane posudzovania správnosti aplikácie právnych predpisov zákona o správe daní daňovým úradom.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   stratilo   už   opodstatnenie rozhodovať   aj   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007