znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Marty   Nagyovej,   bytom   K., zastúpenej   advokátom   JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice II   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   29 C 34/97, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Marty Nagyovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Marte   Nagyovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Marte Nagyovej trovy právneho zastúpenia   v sume   7 953 Sk   (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 58/05   z   2. marca 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Marty Nagyovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97.

Okresný   súd   vo vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn.   Spr. 309/05 doručenom   ústavnému súdu 1. apríla 2005 oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. 29 C 34/97 už podal stanovisko k sťažnostiam   v   konaniach   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn.   IV. ÚS 300/04, III. ÚS 369/04, II. ÚS 8/05, I. ÚS 27/05 a IV. ÚS 37/05, ktoré sa v celom rozsahu týkajú aj prerokovávanej sťažnosti a v ktorých k tomuto štádiu súdneho sporu, ktoré nasledovalo po   pripustení   vstupu   sťažovateľky   do   konania   ako   žalovanej   v 21.   rade,   okrem   iného uviedol, že:

„- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- (...) dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie určené na 18. 3. 1999 preročené na 8. 3. 1999   a tiež bolo   vypracované uznesenie   o pripustení   účastníkov do   konania   na   strane žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní konanom dňa 8. 3. 1999 bol vyhlásený rozsudok.

- proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   dňa   28. 4. 1999   a   toto   bolo   dňa 12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený na rozhodnutie Krajskému   súdu   v   Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa   4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002 doručované žalovaným.

- dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

- dňa   3. 11. 2003   JUDr.   V.   K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na materskú dovolenku,   preto   boli   všetky   nevybavené   veci   z   jej   súdneho   oddelenia   prevedené   do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza: „... - keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok nachádzajúcich sa v spise niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   30.   júna   1997   doručil   okresnému   súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a 26. januára 2005 okresný súd požiadal o oznámenie okruhu   dedičov   po   zosnulých   žalovaných   a spisových   značiek   dedičských konaní.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2005 sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach sp. zn. Spr. 309/05, Spr. 272/05, Spr. 261/05,   Spr. 74/05   a   Spr. 75/05   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   jeho   vyjadrenie k sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v   danej   veci   sp. zn.   Spr. 1507/04   z   26. októbra 2004, v ktorom   je   obsiahnutá   aj   chronológia   vo   veci   okresným   súdom   vykonaných   úkonov a na doplnenie   tohto   vyjadrenia   uvádza,   že   26. januára 2005   dala   konajúca   sudkyňa príslušnej   kancelárii   pokyn   pre   zisťovanie   okruhu   dedičov   po   zosnulých   žalovaných a zistenie,   pod   akými   číslami   sa   vedú   dedičské   konania.   Toto   tvrdenie   zodpovedá skutočnosti.

Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet účastníkov   sa   zásadne   nemôžem   stotožniť,   považujem   ho   za   účelové.   Mám   za   to, že objektívne   neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej   skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať, aj keď sa nazdávam, že v tomto spore nejde práve o takúto situáciu (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré   ide,   počet   účastníkov   konania),   zodpovedajúcou   prípravou   samotného pojednávania,   ako   aj   uplatnením   § 43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto   môže,   ale nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako dôkaz uvádzam na inom mieste to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil viacerých procesných pochybení, ďalej že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania. Zákonitým dôsledkom takéhoto konania okresného súdu bolo zrušenie rozsudku odvolacím súdom a v rozsahu zrušenia jeho vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa teda od 4. mája 2001 v dôsledku nie riadnej činnosti okresného súdu ocitla v procesnom postavení žalovanej časovo o dva roky späť, „vo februári 1999“. Pri takejto (ne) činnosti a postupe okresného súdu v danej veci časový horizont právoplatného skončenia sporu nedokážem ani len predpokladať.

Pre úplnosť dodávam, že takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   a   predstavujú   stabilnú   a   dosť   frekventovanú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu   konania   zomreli   alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani skutková náročnosť danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam,   že   odvolací   Krajský   súd   v   Košiciach   v   uznesení   vytkol   súdu   prvého stupňa,   že   si   nevyjasnil,   čo   je   vlastne   predmetom   konania),   neodborným   využitím času určeného   na   pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní a nariaďovaním   dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný   súd   vo   veci   nekonal   riadne   a   rýchlo,   ale   pomaly   a   zdĺhavo   so   zbytočnými prieťahmi,   keď   v obdobiach označených v sťažnosti nekonal   vôbec,   bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. 1. 340) napádaný spis a činnosť súdu končí.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne   zistí,   že   niektorí   z   odporcov   nie   sú   v   konaní   pasívne   legitimovaní,   súd postupuje zo zákona podľa § 96, resp. § 107 OSP. K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať. Mám za to, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní. Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   27. januára 2005   sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal   určité   prieťahy   v   danom   konaní,   som   ale   toho   názoru,   že   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   možno   od   nich   požadovať,   konať   a   rozhodovať vo všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V   tejto   súvislosti   chcem   upozorniť   na   to, že predseda   okresného   súdu   vo   svojich   odpovediach   na   sťažnosti   iných   sťažovateľov uvádzal,   že   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala,   na   materskú dovolenku,   ako aj enormnou   zaťaženosťou   oboch vo   veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. Je   vecou   štátu   a   organizácie   práce   súdov,   aby   za   situácie,   keď   tomu   nebráni žiadna zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k   prieťahom   v   konaní.   Uplatnenie   práva sťažovateľky - účastníčky   konania   pred   všeobecným   súdom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, na ktorom sa sťažovateľka domáha odstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza a v konečnom dôsledku to nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a zdĺhavé konanie, ako je to v prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny   dôvod   nečinnosti   súdu   a   tým   vzniknutých   prieťahov   v   konaní   (tak   ako   iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa týchto kritérií   ústavný   súd   dospel   k záverom   (pokiaľ   ide   o posúdenie   vzniku   zbytočných prieťahov),   ktoré   sú   zásadne   rovnaké   ako   vo   veciach,   o ktorých   ústavný   súd   rozhodol napríklad v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 199/04, II. ÚS 300/04 alebo sp. zn. II. ÚS 8/05.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o nároku   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   s   poukazom   na „nutnosť   vykonať   rozsiahle dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického   hľadiska   je   potrebné   akceptovať,   že   náročnosť   konania   od februára   1999 ovplyvnili veľký počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo   v dôsledku   úmrtia   niektorých   žalovaných   v   priebehu   konania.   Táto   skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských   konaní,   čo   objektívne   mohlo   ovplyvňovať   spomalenie   konania.   Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval   procesné   práva   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (odvolanie   proti rozhodnutiu   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   odvolanie   proti rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a návrh   na   vylúčenie zákonnej   sudkyne).   V dôsledku   týchto   právnych   úkonov   žalobcu   došlo   k   predĺženiu konania   [keď   o opravných   prostriedkoch   odporcov   dvakrát   rozhodoval   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)], čo však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky   ako účastníčky   súdneho konania. Ústavný súd z obsahu   spisu   uzaviera,   že   postup   sťažovateľky   nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a   ani spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99   z   19. februára 2001   dotknutým   účastníkom   konania,   pričom   tak   urobil až 4. marca 2002, keď súčasne vyzval žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle označeného uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt   žalovaných   (nečinnosť   viac   ako   18   mesiacov).   Ústavný   súd   tiež   konštatuje, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby uvedené procesné úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát   rozhodol   o   návrhu   žalobcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   raz   rozhodol vo veci   samej,   nemožno   prehliadnuť   skutočnosť,   že   pri   odstraňovaní   nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP, v dôsledku   čoho   bolo   jeho rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných, rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky, ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich možno   požadovať,   konať   a rozhodovať   vo   všetkých   veciach   plynulo“,   ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III. ÚS 17/02).   Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka.

III.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   40 000 Sk,   čo   zdôvodňovala   tým,   že   od   februára   1999   žije „... v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. Č. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk (prevzatie a prípravu zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie   a   podanie   vyjadrenia   zo 6. apríla 2005), v súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   a 3 x 150 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005