znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 58/02-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho   prerokoval sťažnosť Z., akciovej spoločnosti,   M., zastúpenej advokátom JUDr.   M. V., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 37/01, za účasti Okresného súdu v Skalici, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z., akciovej spoločnosti, M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 37/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z.,   akciovej   spoločnosti,   M.   n   e   p   r   i z   n   á   v   a   primerané   finančné zadosťučinenie.

3. Z., akciovej spoločnosti, M.   n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2002 doručená   sťažnosť   Z.,   akciovej   spoločnosti,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   V.,   B.,   ktorou   sťažovateľka   pôvodne   namietala   porušenie   jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   v Skalici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Er 37/01.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu z 12. augusta 2002 upravil právny zástupca sťažovateľky   doplňujúcim   podaním   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   tak,   že   sa sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodnutím   vyslovil,   že   okresný   súd   svojou nečinnosťou vo vyššie označenom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) a   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby vo   veci   konal   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   a Exekučného   poriadku,   ako   aj   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   7.   februára   2001   podala   súdnemu exekútorovi Mgr. R. D., Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom   bol   právoplatný   a vykonateľný   platobný   rozkaz   sp.   zn.   6   Rob   225/00   vydaný okresným   súdom   13.   decembra   2000.   Po   tom,   čo   okresný   súd   vydal   17.   apríla   2001 pre menovaného súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, bolo povinnému 7.   mája   2001   zaslané   upovedomenie   o jej   začatí.   Dňa   17.   mája   2001   podal   povinný u súdneho   exekútora   povereného   vykonaním   exekúcie   námietky   proti   exekúcii,   ktoré doplnil podaním z 25. mája 2002.

Dňa   4.   júna   2001   zaslal   súdny   exekútor   spisový   materiál   na   rozhodnutie o námietkach proti exekúcii okresnému súdu, ktorému bol doručený 6. júna 2001. Pretože okresný súd vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 4 Er 37/01, nekonal, vyzval ho právny   zástupca   sťažovateľky   listom   z   8.   apríla   2002,   aby   o námietkach   povinného urýchlene rozhodol. Zároveň ho upozornil, že ak sa tak do 17. mája 2002 nestane, podá ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   ani   po   písomnej   výzve   právneho   zástupcu sťažovateľky vo veci viac než jeden rok nekonal, rozhodla sa sťažovateľka pre podanie sťažnosti ústavnému súdu uvádzajúc, že „naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci konal a rozhodol“.

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 22. novembra 2002 požiadal   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   k nej   vyjadrila   a aby   zaujala   stanovisko k vhodnosti ústneho pojednávania.

Predsedníčka okresného súdu odpovedala na uvedenú výzvu listom zn. Spr 823/02 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2002, v ktorom okrem iného uviedla, že „Vo veci č. k. 4 Er 37/01 tunajšieho súdu došlo k oneskorenému rozhodnutiu v dôsledku toho, že tunajší súd je personálne poddimenzovaný, a to najmä pre tú skutočnosť, že od 1. 5. 2001, kedy odišla do dôchodku JUDr. J. M., bolo odňaté jej systemizované miesto a presunuté na OS Trnava. Okrem toho obe čakateľky, ktoré sa na tunajšom súde úspešne pripravili k justičným skúškam, boli taktiež zvolené na OS do Trnavy, nakoľko tunajšiemu súdu nebolo dané voľné miesto.

Do uvedeného   dátumu   agendu   Er   vybavovala JUDr.   M.   vrátane   ďalších agend (P   a Nc,   D),   v ktorých vypomáhali obe čakateľky.   Po ich odchode som bola donútená rozdeliť   agendu   medzi   ďalších   troch   zostávajúcich   sudcov,   ktorí   dovtedy   tieto   agendy nerobili, takže niekoľkokrát som opätovne musela agendu prerozdeliť podľa toho, ako sa ktorý   sudca   rýchlo   vžil   do   vybavovania   novej   agendy.   V dôsledku   toho   došlo k oneskorenému vybaveniu niektorých spisov a keď som túto situáciu zistila, nechala som vypracovať zoznam vecí, v ktorých nebol urobený úkon dlhšie ako 6 mesiacov, na základe čoho sa zistilo, že tam patrí uvedená vec. Čiastočne sa vybavenie zdržalo aj tým, že sudkyňa musela žiadať úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky“.

Dňa 11. decembra 2002 bolo ústavnému súdu na jeho výzvu z 22. novembra 2002 doručené podanie sťažovateľky označené ako „Stanovisko k sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“, v ktorom mu prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznamuje, že vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 37/01 z 2. októbra 2002 rozhodol o námietkach povinného W. I., a. s., K. vo veci sťažovateľky (ako oprávneného) o vymoženie pohľadávky 66 000 Sk s príslušenstvom   tak, že námietky povinného proti exekúcii zamietol, stala sa tá časť návrhu rozhodnutia, ktorou sa domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, bezpredmetnou, a preto berie sťažnosť v tejto časti späť.

Na ostatných častiach návrhu rozhodnutia sťažovateľka zotrvala.

Žiaden z účastníkov netrval na tom, aby ústavný súd rozhodoval na verejnom ústnom pojednávaní.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 Er 37/01, v ktorej podľa názoru sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.

Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 Er 37/01 vyplýva, že:

Dňa   7.   februára   2001   podala   sťažovateľka   súdnemu   exekútorovi   Mgr.   R.   D., Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie.

Dňa 8. februára 2001 požiadal súdny exekútor okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa 17. apríla 2001 vydal okresný súd pod č. 5026, 003516 poverenie pre súdneho exekútora   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   sp.   zn. 6   Rob   225/00   z 13.   decembra   2000   na   vymoženie   pohľadávky   sťažovateľky   v sume 66 000 Sk.

Dňa 7. mája 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie.

Dňa   6.   júna   2001   došiel   okresnému   súdu   spisový   materiál   predložený   súdnym exekútorom   na   rozhodnutie   o námietkach   povinného   proti   exekúcii   zo   17.   mája   2001 doplnených podaním z 25. mája 2001 (zistené z poštovej pečiatky).

Dňa 9. apríla 2002 bola okresnému súdu doručená výzva nového právneho zástupcu sťažovateľky   (advokáta   JUDr.   M.   V.)   na   rozhodnutie   v exekučnom   konaní   spolu so splnomocnením, ktoré mu sťažovateľka udelila na jej zastupovanie v tejto exekučnej veci 1. marca 2002.

Dňa 9. septembra 2002 zaslal okresný súd sťažovateľke výzvu, aby mu oznámila, ktorým dňom odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné moci, čo je v rozpore s § 24 OSP.

Dňa 11. septembra 2002 došlo okresnému súdu oznámenie sťažovateľky, z ktorého vyplýva, že 1. marca 2002 odvolala splnomocnenie predošlému právnemu zástupcovi, a tým istým dňom poverila svojím zastupovaním advokáta JUDr. M. V. Zároveň sťažovateľka oznámila súdu novú adresu povinného. K zmene sídla povinného došlo 13. februára 2002.

Dňa 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii uznesením sp. zn. 4 Er 37/012, Ex 21/012 tak, že ich zamietol.

IV.

V súvislosti   s právom   na   súdnu   ochranu   poskytovanú   nezávislými   a nestrannými súdmi   vo   väzbe   na   nútený   výkon   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že   «Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   nemôže   končiť   vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj pri vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» (I. ÚS 5/00).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   26/95, I. ÚS 47/96, III. ÚS 116/02).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00 a iné).

Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že časť exekučného konania,   ktorou   je   rozhodovanie   o námietkach   povinného,   treba   spravidla   považovať za konanie tak   po právnej   stránke,   ako   aj po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   pomerne jednoduché. Rozhodovanie exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami nie   je   takým   rozhodovaním,   ktoré   vyžaduje   dokazovanie.   Je   to   dané   tým,   že   o veci účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom,   ktorý   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi   exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči   oprávnenému   povinný.   Zmyslom   exekučného   konania   je   nútená   realizácia   práv oprávneného,   keďže   povinný   dobrovoľne   nesplnil   povinnosti   uložené   v   právoplatnom a vykonateľnom exekučnom titule.

V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej   a faktickej   náročnosti   štandardným   prípadom,   ktorý   nevykazuje   žiadne   znaky komplikovanosti.

Čo sa týka druhého kritéria, ktorým je správanie účastníka, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jeho správanie   (resp.   správanie   jeho   právneho   zástupcu)   prispelo   významnou   mierou k zbytočným prieťahom.

Názor súdu, že čiastočne sa vybavenie veci zdržalo aj tým, že sudkyňa musela žiadať úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky, nie je možné prijať. Na výzvu súdu z 9. septembra 2002 adresovanú sťažovateľke s požiadavkou, aby oznámila, ktorým dňom odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné moci, čo je v rozpore s § 24 OSP, sťažovateľka odpovedala 11. septembra 2002.

Nutnosť   žiadnych   ďalších   úprav   v podaní   právneho   zástupcu   sťažovateľky zo súdneho spisu ústavný súd nezistil.

Sťažovateľke   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   vyčítať   v danej   veci nedostatok súčinnosti alebo dokonca zámerné pôsobenie v snahe negatívne ovplyvniť dĺžku konania v danej veci.

K tretiemu kritériu, ktorým je postup samotného okresného súdu, ústavný súd zistil nečinnosť za obdobie od 6. júna 2001 (odo dňa, keď mu bol doručený spisový materiál od súdneho exekútora na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii) až do 9. septembra 2002, teda do dňa zaslania vyššie uvedenej výzvy sťažovateľke na upresnenie otázky jej právneho zastúpenia (ide o nečinnosť v trvaní pätnástich mesiacov a dvoch dní).

Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu počas uvedeného obdobia, v ktorom tento vôbec nekonal a nepostaral sa zákonným spôsobom o odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.

Tvrdenie predsedníčky okresného súdu o jeho personálnom poddimenzovaní nie je možné vziať do úvahy.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   nedostatočného personálneho   obsadenia   súdu   a vo   väzbe   na   to   neprimeraného   zaťaženia   sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické   a organizačné   problémy,   ktoré   však   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý od   súdu   právom   očakáva   ochranu   svojich   práv   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené   skutočnosti   vyúsťujú   do   záveru,   že   celkovú   dĺžku   konania   vo   veci okresného súdu sp. zn. 4 Er 37/01 nie je možné považovať z hľadiska kritérií čl. 6 ods. 1 dohovoru   za   primeranú   a nie   je   ju   možné   tolerovať   ako   ústavne   akceptovateľnú   ani vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tieto   dôvody   viedli   ústavný   súd   k rozhodnutiu,   že   označené   základné   práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods.   1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Pretože 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii uznesením sp. zn. 4 Er 37/01 a nadväzne na to vzala sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal a rozhodol   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a Exekučného poriadku, späť, stratila sťažnosť v tejto časti opodstatnenosť. Z toho dôvodu o tejto časti sťažnosti ústavný súd nerozhodol.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 300 000 Sk, čo zdôvodnila najmä tým, že: „Okresný súd v Skalici vo veci takmer rok a pol nekonal,   čo   môže   mať   za   následok,   že   za   ten   čas   sa   mohli   zmeniť   majetkové   pomery povinného a v súčasnosti bude obtiažnejšie vyhľadať také majetkové hodnoty, ktoré bude možné realizovať na obchodnom trhu, prípadne si to vyžiada podstatne zložitejšie právne postupy,   ďalšie   náklady   a ďalšie   zaťažovanie   súdov   žalobami   na   neplatnosť   právnych úkonov o prevode majetku povinného. Tieto skutočnosti zatiaľ ešte exekútor neoveril, za dva mesiace,   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   doposiaľ   sa   mu   však   nepodarilo vykonať exekúciu žiadneho majetku povinného.

Nie   je   možné   vyčísliť   a preukázať   výšku   priamej   škody,   ktorú   sťažovateľ   utrpel nečinnosťou   Okresného   súdu   v Skalici,   preto   sa   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia za porušenie jeho práv.

Sme   však   presvedčení,   že   práve   maximálny   tlak   na   zrýchlenie   konania   súdov v obchodných   veciach   je   tým   krokom,   ktorý   môže   výrazne   prispieť   k zlepšeniu podnikateľského   prostredia   a k podstatne   vyšším   odvodom   daní   do   štátneho   rozpočtu. Sme toho názoru, že takýto tlak nemôže vyvolať rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým bude len   konštatovať   neústavnosť   postupu   súdu,   bez   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktoré má pôsobiť v prvom rade ako aspoň čiastočná kompenzácia ujmy, utrpenej sťažovateľom, ale pôsobí aj ako akási nepriama sankcia voči štátnemu orgánu, ktorý porušil základné práva sťažovateľa.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je aj samotné autoritatívne deklarovanie porušenia jej práv.

Ústavný súd vzal ďalej pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia, do úvahy najmä to, že okresný súd o námietkach povinného v predmetnej exekučnej veci po podaní sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu rozhodol a uvedenú skutočnosť považoval vzhľadom na intenzitu porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za dostatočný prostriedok   nápravy   v danej   veci.   Zohľadnil   pritom   tiež   to,   že   primerané   finančné zadosťučinenie   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   preto   pri   rozhodovaní   o jeho prípadnom priznaní musí akcentovať nemateriálna sféra sťažovateľa. V danom prípade však dôvody uvádzané sťažovateľkou sa týkajú prevažne dopadu namietaného porušenia práv na   jej   materiálnu   stránku.   V neposlednom   rade   nebolo   napokon   možné   nechať   bez povšimnutia   ani   formuláciu   vyjadrenú   v závere   sťažnosti,   keď   samotná   sťažovateľka tvrdila, že: „Naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci konal a rozhodol.“Preto ústavný súd nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože jej právny zástupca si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil a ani nevyčíslil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003