znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 578/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R. K.,   B.,   zastúpeného   F. P.,   s. r. o.,   B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp 11660/2012,   Rvp 11661/2012,   Rvp 11662/2012,   Rvp 11663/2012, Rvp 11664/2012,   Rvp 11665/2012,   Rvp 11666/2012,   Rvp 11667/2012,   Rvp 11668/2012, Rvp 11669/2012,   Rvp 11670/2012,   Rvp 11671/2012,   Rvp 11672/2012,   Rvp 11673/2012, Rvp 11674/2012,   Rvp 11675/2012,   Rvp 11676/2012,   Rvp 11677/2012,   Rvp 11678/2012, Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenia   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er/604/2007 a   uznesením z 21. júna 2012, sp. zn. 24 Er/21/2003 a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/668/2005 a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn. 24 Er/1214/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/1408/2005   a uznesením z 15. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/1002/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn. 33 Er/926/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/1001/2012   a uznesením z 18. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/1168/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn. 33 Er/1167/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn.   22 Er/11/2003   a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/376/2006 a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/443/20073 a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. 24 Er/203/2005 a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn. 24 Er/1146/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/378/2006   a uznesením z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/2068/2005   a uznesením   z   15. júna 2012,   sp. zn. 24 Er/368/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/1084/2004   a uznesením zo 14. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/756/2003   a uznesením   zo 14. júna 2012,   sp. zn. 24 Er/562/2004   a uznesením   zo   14. júna 2012   a   sp. zn.   24 Er/374/2006   a uznesením z 15. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R. K.   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 11660/2012, Rvp 11661/2012,   Rvp 11662/2012,   Rvp 11663/2012,   Rvp 11664/2012,   Rvp 11665/2012, Rvp 11666/2012,   Rvp 11667/2012,   Rvp 11668/2012,   Rvp 11669/2012,   Rvp 11670/2012, Rvp 11671/2012,   Rvp 11672/2012,   Rvp 11673/2012,   Rvp 11674/2012,   Rvp 11675/2012, Rvp 11676/2012,   Rvp 11677/2012,   Rvp 11678/2012,   Rvp 11679/2012,   Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej vedené   pod   sp. zn. Rvp 11660/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta 2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 Er/604/2007   a uznesením z 21. júna 2012, sp. zn. 24 Er/21/2003 a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/668/2005 a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn. 24 Er/1214/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/1408/2005   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/1002/2012   a uznesením z 18. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/926/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn. 33 Er/1001/2012   a uznesením   z 18. júna 2012,   sp. zn.   33 Er/1168/2012   a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1167/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 22 Er/11/2003 a uznesením   z 11. júla 2012,   sp. zn.   24 Er/376/2006   a uznesením   z 11. júla 2012,   sp. zn. 24 Er/443/20073   a uznesením   z   19. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/203/2005   a uznesením z 29. mája 2012,   sp. zn.   24 Er/1146/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn. 24 Er/378/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/2068/2005   a uznesením z 15. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/368/2006   a uznesením   z 15. júna 2012,   sp. zn. 24 Er/1084/2004   a uznesením   zo   14. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/756/2003   a uznesením zo 14. júna 2012,   sp. zn.   24 Er/562/2004   a uznesením   zo   14. júna 2012   a   sp. zn. 24 Er/374/2006   a uznesením   z 15. júna 2012 (ďalej spolu   len   „napadnutý   postup“   alebo „napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií v označených konaniach okresného súdu z dôvodu,   že bol pred vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom   obchodnej   spoločnosti   P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), ako účastníčky exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Ústavný   súd   uvádza,   že   sťažnosti   sťažovateľa   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 11660/2012,   Rvp 11661/2012,   Rvp 11662/2012,   Rvp 11663/2012,   Rvp 11664/2012, Rvp 11665/2012,   Rvp 11666/2012,   Rvp 11667/2012,   Rvp 11668/2012,   Rvp 11669/2012, Rvp 11670/2012,   Rvp 11671/2012,   Rvp 11672/2012,   Rvp 11673/2012,   Rvp 11674/2012, Rvp 11675/2012,   Rvp 11676/2012,   Rvp 11677/2012,   Rvp 11678/2012,   Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012   a   Rvp 11681/2012   obsahujú   identickú   argumentáciu   odôvodnenia porušenia označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami a v rámci odôvodnenia týchto sťažností sa odlišujú iba v osobe povinnej v označených exekučných konaniach a spisovými značkami jednotlivých konaní a v nich vydaných uznesení.

Sťažovateľ vo sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č. 233/1995   Z. z.   (zákon   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj   „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28. 5. 2007   a   to   rozhodnutím   zo   dňa 16. 05. 2007   č. 6899/2007-41   po   tom,   čo   splnil   všetky   taxatívne   určené   formálne a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra   prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti oznámil   Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06. 06. 2007,   že   z   výkonom exekučnej   činnosti   začne   06. 06. 2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“)   a   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29. 05. 2007   ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru   pripájame).   Exekútor   teda   začal   s   reálnym   výkon   exekučnej   činnosti   dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesne legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom   výkonu   exekučnej   činnosti,   bola   aj   právnická   osoba   –   obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a. s.,   (rozsudok   je   detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd   napadnutými   uzneseniami „ex offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup   všeobecného   súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach porušil jeho práva, konkrétne:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ poukazuje na to, že tieto sťažnosti podáva «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.   § 201   ods. 1   OSP:   „Účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie aj vedľajší účastník.“. V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich] prerokovanie.

b)   Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza: b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný   poriadok v   ust.   § 2   ods. 1   definuje   pojem exekučná   činnosť   ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie.)   a   ust.   § 46   ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva porušenie   jeho   v   sťažnostiach   označených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo vec[iach] alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúci[í];

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií   v   čase,   keď „takéto   rozhodnutie   nebolo   možné   zo   strany   súdu   vydať,   pretože nedošlo k udeleniu   poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi.   Sťažovateľ   podaním zo dňa 21. 07. 2011 požiadal porušovateľa o udelenie poveren[í] na vykonanie exekúci[í]. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uzneseni[a], ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúci[í].“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúci[í] (bez existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno   považovať   za   stranu   sporu,   de   facto   rozhodol   o   jeho   vylúčení   z   vykonávania exekúci[í] veden[ých] pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu   o   jeho   právnom   postavení.   Sťažovateľ   nemal   možnosť   ovplyvniť   prípravu   obsahu rozhodnutia   všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie   výrazným   spôsobom ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie.   Postup,   ktorý   zvolil   všeobecný   súd,   navyše   dával povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez   existencie   akýchkoľvek   obáv   z   reakcie sťažovateľa,   došlo   k   mareniu   exekúci[í] a   to   aj   vylúčením   sťažovateľa   z [ich] výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu   pohľadávk[y] oprávnen[ých].   Preto   možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš   nutné   pre   objektívne   posúdenie   vec[í] vypočuť   sťažovateľa   a   umožniť   mu   tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konani[a], v ktor[ých] rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len  ,,Exekučný   poriadok“)   nepripúšťa,   aby   podal   proti   napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svoj[imi] rozhodnut[iami],   ktoré   bol[i] vydané   v   konan[iach] veden[ých] bez   dodržania   zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1... V danom prípade sťažovateľa mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej obsah bol tvorený   odmenou   súdneho   exekútora   za   výkon   exekučnej   činnosti...   Rozhodnutím všeobecného   súdu   došlo   k enormnému   zníženiu   majetkovej   hodnoty   sťažovateľa   do   tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle.“.

Sťažovateľ   napokon   namieta   aj   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru tvrdiac, že,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.   Z okolností   daného   prípadu nemožno   vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostiach   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články ústavy a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 11660/2012,   Rvp 11661/2012,   Rvp 11662/2012,   Rvp 11663/2012, Rvp 11664/2012,   Rvp 11665/2012,   Rvp 11666/2012,   Rvp 11667/2012,   Rvp 11668/2012, Rvp 11669/2012,   Rvp 11670/2012,   Rvp 11671/2012,   Rvp 11672/2012,   Rvp 11673/2012, Rvp 11674/2012,   Rvp 11675/2012,   Rvp 11676/2012,   Rvp 11677/2012,   Rvp 11678/2012, Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ, bol   zamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   § 30   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Okresný   súd   v odôvodneniach   označených   uznesení   okrem   iného   uviedol,   že nezlučiteľnosť   činnosti   súdneho   exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   § 4 Exekučného poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť,   že súdny   exekútor   bol zamestnancom   účastníka   exekučného konania (v prerokúvanej veci oprávnenej), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (s poukazom aj na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010). Okresný súd rešpektujúc právny názor ústavného súdu, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či   sú   splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie   takéhoto   konania,   dospel   k   záveru,   že v prerokúvaných exekučných veciach sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania týchto exekúcií.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   § 4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   § 3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných   veciach   sp. zn.   II. ÚS 3/2012,   I. ÚS 113/2012,   I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nemohol   rozhodovať v napadnutých konaniach o jeho vylúčení z výkonu exekúcií v čase, keď takéto rozhodnutie nebolo   možné   zo   strany   okresného   súdu   vydať,   pretože   nedošlo   k udeleniu   poverení na vykonanie exekúcií sťažovateľovi, a o „jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté   uznesenie,   ktorým   sťažovateľa   vylúčil   z vykonávania   exekúci[í],   poukazuje ústavný súd na svoj ustálený právny názor (pozri napr. IV. ÚS 354/2012), podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1   Exekučného   poriadku   začína   dňom,   v ktorom   bol   exekútorovi   doručený   návrh na vykonanie   exekúcie,   ex offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie takéhoto   konania   (m.   m.   III. ÚS 322/2010),   okrem   iného   aj zabezpečenie   nestrannosti exekútora   v súlade   s ustanoveniami   Exekučného   poriadku.   Postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte predtým, ako rozhodol o jeho žiadostiach o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v označených   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa ako súdneho exekútora.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   označenými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   označenými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv. Základné právo na spravodlivý proces podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne konanie v   zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s označenými rozhodnutiami okresného súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m.   I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní označených   uznesení   okresného   súdu   dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi označenými uzneseniami okresného súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K   namietanému   porušeniu   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   čl. 14   dohovoru   napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením tohto článku a napadnutým postupom a označenými uzneseniami okresného súdu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie tohto článku po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ tiež namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Uvedené ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1,   a   preto   ak   nebolo   možné   prijať   záver   o   porušení   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa po prijatí sťažností na ďalšie konanie, rovnako tak neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia tohto ustanovenia ústavy (IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažností   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012