znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 576/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. G., S. G. a mal. K. G., zastúpeného jeho zákonnou zástupkyňou I. G., všetci bytom M., právne zastúpených advokátkou JUDr. S. S., K., ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008, za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. G., S. G. a mal. K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. I. G. a S. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každej v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mal.   K.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť k rukám jeho zákonnej zástupkyne I. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť I. G., S. G. a mal. K. G. trovy konania v sume 656,01 € (slovom šesťstopäťdesiatšesť eur a jeden cent) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. S. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013 doručená sťažnosť I. G. (ďalej aj „sťažovateľka“), S. G. a mal. K. G., zastúpeného jeho zákonnou zástupkyňou I. G. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008.

Z vyžiadaného spisu a zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C   29/2008   o   rozvod   manželstva   a   úpravu rodičovských práv a povinností. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 5. februára 2008.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:«V   danej   právnej veci   okresný   súd   po uskutočnenom pojednávaní vo   veci samej rozsudkom   č.   k.   14   C   29/2008-53   zo   dňa   4.   marca   2009   rozhodol   tak,   že   manželstvo navrhovateľa a matky rozviedol, na čas po rozvode maloletú S. a maloletého K. zveril do osobnej starostlivosti matky, pričom navrhovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej S. sumou 130 € mesačne a na výživu maloletého K. sumou 100 € mesačne, vždy vopred do 15. dňa, toho ktorého kalendárneho mesiaca k rukám matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Zároveň   okresný   súd   označeným   rozsudkom   na   čas   po rozvode   styk   navrhovateľa   s maloletými deťmi zakázal.

Tento rozsudok v časti výroku o rozvode manželstva ako aj v časti výroku o zverení maloletých deti na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2009.

Na   základe   odvolania   navrhovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 14 C 29/2008-53 zo dňa 4. marca 2009 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7 CoP 179/2009-83 zo dňa 21. decembra. 2009 tento v odvolaním napadnutej   časti,   t.   j.   v   časti   výroku   o   výživnom   a   v   časti   výroku   o   zákaze   styku navrhovateľa s maloletými deťmi okrem iného z dôvodu, že rozhodnutie „je nekonštruktívne a nepreskúmateľné“ zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.»

Sťažovatelia tvrdia, že „V danej právnej veci je súdne konanie, ktoré trvá už viac ako 5 rokov, poznačené rozsiahlymi prieťahmi a neefektívnym postupom okresného súdu. V prvom rade zdôrazňujeme, že ak by rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008- 53 zo dňa 4. marca 2009 nemusel byť krajským súdom v časti výroku o výživnom pre maloleté deti ako aj v časti o úprave styku zrušený z dôvodu, že tento bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, vec by už mohla byť prinajmenšom v časti úpravy výživného dávno skončená. V právnej veci návrhu nijako nemožno vzhliadať zložitosť odôvodňujúcu trvanie konania o rozsahu viac ako 5 rokov.“.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 € pre každého z nich, keďže „... matka maloletých detí za celé obdobie po rozvode, počnúc dňom 25. apríla 2009 až dosiaľ, bola vystavovaná psychickej záťaži spôsobovanej   starosťou   pri   zabezpečovaní   materiálnych   potrieb   detí.   Naviac pre neprimerané   dlhé   trvanie   namietaného   súdneho   konania   sa   podstatne   sťažilo aj uplatňovanie nárokov maloletých na výživné, keďže na strane navrhovateľa sa v priebehu konania   viackrát   a   podstatným   spôsobom   menili   tak   osobné   ako   aj   príjmové   pomery. Napokon sa dôsledkom pribúdajúceho veku maloletých menili pomery aj na ich strane. Z dôvodu   podstatnej   zmeny   pomerov   na   strane   navrhovateľa   je   tak   reálna   hrozba, že okresným súdom určené dlžné výživné za obdobie od 25. apríla 2009 až dosiaľ už nebude ani vymožiteľné.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo 1. I. G...., 2. maloletého K. G...., a 3. S. G.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní vedenom pod spisovou značkou 14 C 29/2008, porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice-okolie sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dna právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletému K. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný mu vyplatiť do rúk jeho matky I. G. do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

5. S. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. I. G...., maloletému K. G...., ako aj S. G.,... priznáva náhradu trov tohto konania, ktorú je Okresný súd Košice-okolie povinný im spoločne a nerozdielne uhradiť na účet ich právnej zástupkyne - advokátky JUDr. S. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   576/2013-16   z 23.   septembra   2013   prijal sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008, na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 Spr. V 325/13 z 25. júna 2013 (vyžiadané ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti, pozn.) a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr/2111/13 doručenom ústavnému súdu   5.   novembra   2013   oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie,   a   súhlasí   s jeho   upustením.   Ďalej   v označenom   prípise   uviedla,   že „od posledného vyjadrenia k veci boli v konaní č. 14 C/29/2008 vykonané tieto úkony:

-   dňa   15.   8.   2013   bol   spis   predložený   na   Krajský   súd   v   Košiciach   za   účelom rozhodnutia o odvolaní účastníkov konania,

- dňa 30. 9. 2013 krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžného výživného pre plnoletú S. a maloletého K. a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o splatnosti dlžného výživného,

- dňa 21. 10. 2013 bolo konanie právoplatne skončené“.

Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   1   Spr.   V 325/13   z 25.   júna   2013   predsedníčka okresného súdu uviedla prehľad úkonov súdu v napadnutom konaní a ďalej v ňom okrem iného   zdôraznila,   že   sťažnosť   považuje   za   nedôvodnú, „...   nakoľko   vo   veci   súd   konal priebežne. Vo veci bolo dňa 30. 5. 2013 rozhodnuté rozsudkom, voči rozsudku podala matka odvolanie.   Priebeh   a   dĺžka   konania   boli   ovplyvnené   tým,   že   v   priebehu   konania   sa podstatne menili pomery, z ktorých má súd vychádzať pri rozhodovaní vo veci samej a to hlavne   pomery   podstatné   pre   určenie   samotnej   výšky   výživného   (otec   uzavrel   druhé manželstvo, pribudli mu ďalšie dve vyživovacie povinnosti rozhodovalo sa o manželskom výživnom   pre terajšiu   manželku   navrhovateľa,   v   obdobiach   rozhodných   pre   určenie výživného mal rôzny   príjem,   keďže bol   v priebehu konania   po   dobu   cca jedného   roka práceneschopný), ale aj pomery podstatné pre rozhodnutie o samotnom nároku na určenie výživného, keďže otec podal návrh na zapretie otcovstva voči S. a mal. K. G. V súvislosti s uvedeným bolo potrebné vo veci vykonávať rozsiahle dokazovanie a opätovne aktualizovať už súdom raz zistené skutočnosti (prevažne príjem otca). Poukazujem tiež na to, že v období od 1. 1. 2011 až do 5. 9. 2011 bola prejednávajúca sudkyňa práceneschopná (s prerušením v   mesiaci   marec   2011),   pričom   spis   bol   dňa   5.   4.   2011   pridelený   na   prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi a v septembri 2011 bola vec opätovne pridelená JUDr. A.“.

Dňa 6. novembra 2013 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 Spr. V 325/13 z 25. júna 2013 a sp. zn. Spr/2122/13 z 30. októbra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 18. novembra 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň využila možnosť zaujať   stanovisko   k   vyjadreniam   predsedníčky   okresného   súdu,   v ktorom   okrem   iného uvádza:

«Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení odôvodňuje časové trvanie namietaného konania   najmä   zmenou   pomerov   rozhodujúcich   pre   určenie   výživného,   sťažovatelia zdôrazňujú,   že   trvanie   konania   viac   ako   5   rokov   nijako   nemožno   dávať   do   príčinnej súvislosti so zmenou pomerov na strane účastníkov. Práve naopak, dôsledkom prieťahov a neefektívneho   postupu   okresného   súdu   bolo   treba   v   rámci   dokazovania   zohľadňovať okolnosti na strane účastníkov za obdobie viac ako 5 rokov... Podľa názoru sťažovateľov na ťarchu okresného súdu je treba pričítať aj časové trvanie konania na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) od 25. 05. 2009 do 21. 12. 2009, kedy krajský súd uznesením   č.   k.   7   CoP/179/2009-83   z   21.   12.   2009   rozsudok   okresného   súdu č. k. 14 C 29/2008-53 zo 04. 03. 2009 v časti výroku o výživnom a o úprave styku zrušil pre nedostatok   dôvodov,   resp.   z   dôvodu,   že   tento   rozsudok   bol   nekonštruktívny a nepreskúmateľný.   A teda, ak by bol rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008-53 zo 04. 03.   2009   riadne   a   náležité   odôvodnený,   vec   by   mohla   byť   už   21.   12.   2009 prinajmenšom   v   časti   určenia   výživného   právoplatne   skončená...   A   teda   dôsledkom neefektívneho postupu okresného súdu bol Znalecký posudok č. 16/2010 zo dňa 18. 10. 2010   znalca   PhDr. Ľ.   B.   zameraný   na   riešenie   otázok,   ktoré   už   ani   neboli   predmetom súdneho   konania,   a   v   nie   poslednom   rade   dôsledkom   časového   odstupu   medzi   jeho vypracovaním   (18.   10.   2010)   a   rozhodnutím   okresného   súdu   (30.   05.   2013)   sa   tento znalecký posudok stal úplne nepoužiteľným, resp. neúčelným.»

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 29/2008 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Dňa 5. februára 2008 bol okresnému súdu doručený návrh na rozvod manželstva a úpravu   práv   a povinností   k   maloletým   deťom.   Uznesením   sp.   zn.   14   C   29/2008 z 5. marca 2008 okresný súd ustanovil   maloletým deťom   kolízneho opatrovníka, doručil účastníkom   konania   procesné   poučenia   a   zisťoval   ich   príjmy.   Pojednávanie   nariadené na 4. december 2008   bolo   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   matky maloletých   detí (sťažovateľky), na pojednávaní 4. marca 2009 bola vec prerokovaná a následne bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 29/2008-53.

Proti výroku rozsudku o zákaze styku otca s deťmi a proti výroku o určení výživného podal 22. apríla 2009 odvolanie otec maloletých detí, ktorého okresný súd 23. apríla 2009 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zároveň doručil odvolanie ostatným účastníkom konania na vyjadrenie. Dňa 27. mája 2009 bola vec predložená Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením č. k. 7 CoP 179/2009-83 z 21. decembra 2009 rozsudok v napadnutých výrokoch   zrušil a vec 23. decembra 2009 vrátil okresnému súdu.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   2.   februára   2010   vyzval   orgán sociálnej starostlivosti na prešetrenie pomerov účastníkov konania. Pojednávanie nariadené na   13.   máj   2010   bolo   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne, na pojednávaní 17. júna 2010 okresný súd vec prerokoval a odročil z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením sp. zn. 14 C 29/2008 z 2. júla 2010 bol ustanovený súdny znalec z odboru psychológie detí, ktorý 20. októbra 2010 doručil okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok. Uznesením sp. zn. 14 C 29/2008 z 21. októbra 2010 priznal okresný   súd   znalcovi   odmenu   a následne   7.   decembra   2010   vyzval   účastníkov   konania na predloženie   listinných   dôkazov.   Pojednávanie   nariadené   na   27.   január   2011   bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a na pojednávaní 24. marca 2011 bola vec prerokovaná a odročená s tým, že sťažovateľka má vyčísliť dlžné výživné. Dňa 20. septembra   2011   okresný   súd   zisťoval   majetkové   pomery   otca   maloletých   detí, pojednávanie nariadené na 26. január 2012 odročil z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Na pojednávaní 22. marca 2012 bola vec prerokovaná.

V nadväznosti na prebiehajúce konanie o určenie otcovstva okresný súd uznesením č. k.   14   C   29/2008-361   z 24.   mája   2012   prerušil   konanie   do   právoplatného   skončenia konania   o určenie   otcovstva   a predbežným   opatrením   č.   k.   14   C   29/2008-349 z 25. júna 2012   upravil   vyživovaciu   povinnosť   k maloletým   deťom.   Proti   predbežnému opatreniu podal otec 10. júla 2012 odvolanie a proti uzneseniu o prerušení konania podali 28.   augusta   2012   sťažovatelia.   Dňa   3.   októbra   2012   bol   spisový   materiál   preložený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaniach   účastníkov   konania.   Krajský   súd 10. októbra 2012 uznesením č. k. 8 CoP 426/2012-374 zmenil výrok predbežného opatrenia vo   vzťahu   k vyživovacej   povinnosti   voči   maloletým   deťom   a uznesením č. k. 8 CoP 427/2012-378 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil.

Okresný   súd   v ďalšom   období   vec   prerokoval   na   pojednávaniach   uskutočnených 3. januára   2013   a 21.   februára   2013.   Pojednávanie   nariadené   na   14.   marec   2013   bolo odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   a pojednávanie   nariadené na 16. máj   2013   na   žiadosť   otca.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom č. k. 14 C 29/2008-472 z 30. mája 2013, proti ktorému podal odvolanie otec 11. júna 2013 a sťažovatelia   13.   júna   2013.   Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutých   výrokoch   o   určení   výživného   a   dlžného   výživného   pre   plnoletú   S. a maloletého K. a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o splatnosti dlžného výživného. Dňa 21. októbra 2013 bolo konanie právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení.   Súd spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať nové   pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   namietaného   konania   bolo   rozhodovanie   o   úprave   rodičovských   práv a povinností k maloletým deťom. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľov ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 14 C 29/2008 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť posudzovanej   veci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právnou   ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   z hľadiska   povahy   veci   (úprava   rodičovských   práv a povinností   k deťom)   ide   o konanie,   ku   ktorému   musia   všeobecné   súdy   pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria,   teda   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   14   C   29/2008   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného konania došlo k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu, avšak rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s obstarávaním listinných dôkazov. Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom právnej zástupkyne sťažovateľov, podľa ktorého bol postup okresného súdu v namietanom konaní neefektívny vzhľadom na dôvody, pre ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 179/2009 z 21. decembra 2009 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008-53 zo 4. marca 2009   v   časti   výroku   o výživnom   a o úprave   styku   s   mal.   deťmi   z dôvodu,   že   bol „nekonštruktívny a nepreskúmateľný“, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo k predĺženiu namietaného konania.

Zohľadňujúc   aj   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania   najmä s poukazom na jeho predmet (úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   jednak   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu, ale najmä jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy (opakovaná práceneschopnosť zákonnej sudkyne) totiž nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovatelia   sa   tiež   v zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   domáhali,   aby   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   bolo   namietané   konanie už právoplatne   skončené,   ústavný   súd   tomuto   návrhu   nevyhovel   (bod   5   výroku   tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € pre každého z nich z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o sume   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, berúc   do   úvahy   celkovú   dĺžku   namietaného   konania,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska s ohľadom na jeho predmet (povahu veci) zjavne neakceptovateľná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € pre každého   zo   sťažovateľov   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (body   2   a 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním JUDr. S. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, písomné stanovisko sťažovateľov k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každému zo sťažovateľov za každý úkon sumu 130,16 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 585,72 €. Spolu s režijným paušálom za tri úkony troch sťažovateľov [3 x 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje celková odmena sumu 656,01 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013