znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 575/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta JUDr. B.   F.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 9149/2012,   sp. zn.   Rvp 10254/2012   a sp. zn.   Rvp 10397/2012   vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj namietaného porušenia   čl. 12 ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Er 1292/2008 a jeho uznesením z 2. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 CoE 95/2012   a jeho   uznesením   z 29.   marca 2012,   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Er 112/2004 a jeho uznesením z 1. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 55/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012, ako aj postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9149/2012, sp. zn.   Rvp 10254/2012   a sp. zn.   Rvp 10397/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9149/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 a 2. júla 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Er 1292/2008 a jeho   uznesením   z 2.   februára   2012   v   spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 95/2012 a jeho uznesením z 29. marca 2012, postupom Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Er 112/2004   a jeho uznesením   z 1.   februára   2012   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 55/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012, ako aj postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej spolu len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“) v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej spolu   len „krajské   súdy“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje povinnosti,   možno   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených   okresnými   súdmi   začal   nútený   výkon rozhodnutí,   t.   j.   exekúcie.   V priebehu   exekučných   konaní   okresné   súdy   napadnutými uzneseniami vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajské súdy na odvolania sťažovateľky   svojimi   napadnutými   uzneseniami   potvrdili   okresnými   súdmi   vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predloženej   argumentácii   napadla   právne   závery   v   rozhodovacej činnosti   okresných   súdov   a krajských   súdov,   namietajúc   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na predmetnú   právnu   vec,   keď   okresné   súdy   a krajské   súdy „... svoje   rozhodnutie   formuloval[i] na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia a s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých procesných   pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „... a) rozhodol   nad   rámec   zverenej právomoci;   b) svojím   postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka   zároveň   poskytla   ústavnému   súdu   na zváženie   vlastnú   interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla:

„Základnou   vlastnosťou   notárskej   listiny   je   jej   vierohodnosť.   Notár   poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou   (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na   vykonanie   exekúcie   bolo   vydané   orgánom   s právomocou   na   jeho   vydanie   a či rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných   právnych   predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný   súd   oprávnený   posudzovať   vecnú   správnosť...   notárskej   listiny,   ktorá   je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   novembra   2012   sťažovateľka   doplnila odôvodnenia sťažností vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o právnu argumentáciu, v ktorej vytýkala okresnému súdu i krajskému súdu, že nenariadili v jej právnych veciach „ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť... Prvostupňový súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zatavil. Nedodržal teda procesný postup upravený v... § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak sťažovateľovi možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   nenaradil   ústne   pojednávanie   a tento   nedostatok nekorigoval   ani   súd   druhého   stupňa.“. Sťažovateľkina   argumentácia   sa   pritom   opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   okresných   súdov   v označených   konaniach   a ich   napadnutými uzneseniami,   v spojení   s postupom   krajských   súdov   v označených   konaniach   a ich napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia okresných súdov a krajských súdov a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v označených konaniach   a ich   napadnutými   uzneseniami   v spojení   s   postupom   krajských   súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami.

II.A   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9149/2012,   sp. zn.   Rvp 10254/2012   a sp. zn.   Rvp 10397/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv podľa ústavy, práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   a označených   článkov   ústavy a dohovoru postupom okresných súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   v   tejto   časti   bolo   potrebné sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajských   súdov   v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky,   a teda   či   krajské   súdy   rozhodujúce   v rámci   exekučného   konania o odvolaniach   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   boli   exekúcie   vyhlásené za neprípustné   a následne   zastavené,   mali   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli notárske zápisnice.

Z napadnutých   uznesení   krajských   súdov   vyplýva   ich   stotožnenie   sa   so   závermi napadnutých uznesení okresných súdov, ktoré svoje rozhodnutia založili jednak na tom, že predložené   notárske   zápisnice,   ktoré   boli   exekučnými   titulmi,   boli   spísané   na   základe splnomocnenia, ktoré súdy vyhodnotili ako neplatné dojednanie, a preto notárske zápisnice samy   osebe   neobsahovali   vyhlásenie   povinného   ako   dlžníka,   a teda   neboli   spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, ako aj na tom, že predložené   notárske   zápisnice,   ktoré   boli   exekučným   titulom,   sú   neplatným   právnym úkonom, pretože odporujú zákonu a zároveň zákon obchádza.

Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp. zn. 2 CoE 95/2012 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 9149/2012) uviedol: „V preskúmavanej veci bola spornou najmä otázka, či exekučný titul,   ktorým   v danej   veci   má   byť   notárska   zápisnica,   vydaná   notárom   JUDr.   O.   Ď.   je exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Ex. por.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem, ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice).   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať, podrobnejšie upravujú ust. § 41 Ex. por. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie   súdu,   ak   priznáva   právo,   zaväzuje   k   povinnosti   alebo   postihuje   majetok (§ 41 ods. 1   Ex. por.).   § 41   ods. 2   Ex. por.   taxatívne   vymenúva,   na   podklade   akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy, vrátane bloku na pokutu   nezaplatenú   na   mieste   (§ 41   ods. 2   písm. f/   Ex. por.).   Za   účinnosti   zák. č. 273/1994 Z.   z. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne, ktoré boli oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného. Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že návrh na vykonanie exekúcie   podal   oprávnený   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   notárska   zápisnica č. N 387S/2003, Nz 93767/2003 zo dňa 18. 10. 2003, na základe ktorej je povinný zaviazaný plniť oprávnenému pohľadávku 645,29 eur s príslušenstvom. Uznanie právneho záväzku a tým aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice uskutočnil za povinného Mgr. B. Ž., koncipient   advokáta   Mgr.   T.   K.,   ktorého   na   to   povinný   splnomocnil   v úverovej   zmluve č. 3290135   uzavretej   dňa   03. 07. 2003.   Predmetná   zmluva   bola   uzatvorená   na   vopred pripravenom   formulári,   ktorého   obsah   povinný   nemohol   ovplyvniť,   z čoho   nepochybne vyplýva, že advokáta si povinný nevybral, keďže tento bol vopred určený oprávneným. Táto skutočnosť   odôvodňuje   aj   obavu,   že   záujmy   takto   určeného   advokáta   sú   v rozpore so záujmami   povinného,   analogicky   ako   v   § 22   ods. 2   Občianskeho   zákonníka.   Každý právny úkon urobený touto osobou za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.   Súd   prvého   stupňa   preto   správne   vyhlásil   exekúciu   vykonávanú   na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. ju zastavil.“

Krajský súd v Prešove v uznesení sp. zn. 7 CoE 55/2012 z 30. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 10254/2012)   uviedol: „Len   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 5. 9. 2003 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače hol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako   exekučného   titulu   tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala   vykonateľným   exekučným titulom.   Takto   udelené   plnomocenstvo   sa   za   platný   právny   úkon   označiť   nedá   a preto advokát Mgr.   T.   K.   nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, ktorý ide,   ani   ten   záujmy   ktorého   sú   v   rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   Uvedený   rozpor zo záujmami povinného spočíva v tom. že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Keďže   ust.   § 22   ods. 2   OZ   nikdy   nebolo   zaradené   medzi   prípady   relatívnej neplatnosti   (§ 40a   OZ)   išlo   o   neplatnosť   absolútnu   pôsobiacu   bez   ďalšieho   priamo zo zákona,   na   ktorú   musel   súd   prihliadať   z   úradnej   povinnosti.   Právny   úkon   urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22 ods.2 OZ je v zmysle ust. § 39 OZ absolútne   neplatný.   Ak   v prejednávanej   veci   advokát   Mgr.   T.   K.   nedisponoval   platným plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu.   Notárska   zápisnica   predložená   oprávneným nespĺňa   podmienky   materiálne   vykonateľného   exekučného   titulu   a to   preto   lebo   bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.

V   tejto   súvislosti   je   tiež   potrebné   poukázať   na   uznesenie   Ústavného   súdu   SR z 12. 5. 2011   č. k.   IV. ÚS 183/11-16.   V obdobných   právnych   veciach,   týkajúcich   sa posudzovania   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   boli   sťažnosti   oprávneného odmietnuté ako zjavne neopodstatnené...“

Krajský   súd   v Nitre   v   uznesení   sp. zn.   15 CoE 49/2012   z 30.   apríla   2012   (sp. zn. Rvp 10397/2012)   na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   uviedol: „... podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.   V danom   prípade   podstatnou   a právne   relevantnou   skutočnosťou   je,   či splnomocnenie   je   platným   právnym   úkonom,   nakoľko   podľa   § 22   ods. 2   Občianskeho zákonníka   zastupovať   iného   nemôže   ten,   ktorého   záujmy   sú   v rozpore   so   záujmami zastúpeného.   Rozpor   v záujmoch   musí   reálne   existovať,   preto   nestačí   len   potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2,   v zmysle   § 39   Občianskeho   zákonníka   spôsobia   absolútnu   neplatnosť   takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o to, účastníci právneho úkonu vedeli. Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   otázka   naplnenia   formálnych   a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania   zákonnosť   exekučného   titulu,   pričom   exekučný   súd   tak   môže   urobiť   na   návrh účastníka   konania,   ako   aj   bez   návrhu.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na   vykonanie   exekúcie,   keďže   právny   predpis,   resp.   i jeho   jednotlivé   ustanovenia   je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.“

Ústavný súd preskúmal právne názory krajských súdov a z nich vyplývajúce právne závery   vo   vzťahu   k notárskym   zápisniciam,   ktoré   boli   následne   exekučnými   titulmi slúžiacimi ako právny podklad na začatie exekučných konaní voči dlžníkom, konštatujúc, že tieto   výklady   a úvahy   vyúsťujúce   do   záverov,   že   predmetné   notárske   zápisnice   nie   sú spôsobilým exekučným titulom, sú z ústavného hľadiska udržateľné.

Krajské súdy v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmali v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté   rozhodnutia okresných súdov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnili, a tiež konštatovali, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajských súdov o oprávnení okresných súdov preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z týchto   dôvodov   závisia   práve od preskúmania   exekučného   titulu.   Už   začaté   exekučné   konanie   tak   exekučný   súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný   titul   stal   vykonateľným § 57   ods. 1   písm. a)   Exekučného   poriadku,   alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresné súdy sú nielen oprávnené, ale aj povinné skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, nielen   v súvislosti   s vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   a to   napr.   aj   na   účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č. R   58/1997   uviedol,   že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu   konania   i bez   návrhu zastavená.“.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mali krajské súdy postupovať neústavne, ak v rámci napadnutých konaní nenariadili verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v   uznesení   sp. zn.   6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa   ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane   do   neho   založených   listín.   Ústavný   súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí túto   námietku   sťažovateľky   za   neopodstatnenú   (pozri   napr.   aj   IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012).   A navyše,   jej   argumentácia   týkajúca   sa   nariadenia   verejného pojednávania sa opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012, avšak napadnuté uznesenia krajských súdov boli vydané ešte v prvom polroku 2012.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých uznesení krajských súdov (aj v spojení s odôvodnením napadnutých uznesení okresných súdov, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

II.D   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajských súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl. 1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutých   postupov   a rozhodnutí   krajských   súdov a okresných   súdov   (v   nadväznosti   na   potvrdené   závery   rozhodnutí   okresných   súdov krajskými súdmi v odvolacích konaniach) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajských súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom   na ich   potvrdenie   krajskými   súdmi   v odvolacom   konaní,   pozn.)   a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   týchto   práv po prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E   K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru postupom krajských súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne   nevýhodné   postavenie   a bolo   s ňou   zaobchádzané   odlišne,   súdy   konali   bez   jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých možnosť   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie však   ústavný   súd v postupe a rozhodnutiach krajských súdov nezistil, a preto nič nesignalizuje ani možnosť vysloviť po prijatí sťažností na ďalšie konanie porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Na základe uvedeného sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012