znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 574/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., R., Mgr. A. B., L., Ing. M. P., D., V. P., R., a Ing. E. K., R., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 95/2013 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P., Mgr. A. B., Ing. M. P., V. P. a Ing. E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť E. P.,   R.,   Mgr. A.   B.,   L.,   Ing.   M.   P.,   D.,   V.   P.,   R.,   a Ing.   E.   K.,   R.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 95/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   (navrhovatelia   v 2.   až   6.   rade,   pozn.) a navrhovateľka v 1. rade sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 24. mája 2010 domáhali proti mestu R. ako odporcovi (ďalej len „odporca“) určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu patria do dedičstva po poručiteľoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 74/2010-195 z 20. decembra 2010 návrh zamietol, pričom o odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 60/2011-237 z 30. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   v poradí   druhým   rozsudkom č. k. 3 C 74/2010-299 z 26. augusta 2011 návrh sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, pričom krajský súd uznesením

č. k. 9 C 401/2011-337 z 23. augusta 2012 aj tento v poradí druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresný súd (sp. zn. 3 C 74/2010 z 19.   novembra   2012,   pozn.)   určil,   že   do   dedičstva   po   poručiteľoch   patria nehnuteľnosti   bližšie   špecifikované   v samotnom   návrhu   sťažovateľov   a navrhovateľky v 1. rade z 24. mája 2010, a zároveň vyslovil, že o „trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   74/2010   zo   4.   januára   2013   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu   zo   4.   januára   2013“)   bola   sťažovateľom   a navrhovateľke v 1. rade priznaná „náhrada trov konania za zaplatené súdne poplatky vo výške 199 eur, za výdavky   súvisiace   s vyhotovením   geometrického   plánu...   vo   výške   450   eur,   za   odborné vyjadrenie znalca... vo výške 70 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 902,50 eur“, ktoré bol odporca povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. O odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu   zo   4.   januára   2013   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   toto odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   a odporcovi   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:„Porušovateľ a prvostupňový súd pri vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal zo záveru, že predmet konania nemožno vyjadriť v peniazoch, a preto základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil z tzv. neurčitej hodnoty podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a nie podľa § 10 ods. 1 predmetnej vyhlášky.   Pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   zo   záveru,   že   v   danom   prípade   sa   jednalo o návrh o určenie, že vec patrí do dedičstva a konanie o určenie právneho vzťahu, preto v súdenom prípade nemožno vychádzať pri stanovení výšky odmeny za poskytnuté právne služby z hodnoty predmetu, ktorý patrí do dedičstva ale len z neurčitej hodnoty v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Takýto záver porušovateľa je podľa názoru sťažovateľa v celom rozsahu nesprávny a nezákonný, nakoľko predmet konania - určenie neplatnosti dodatku je možné vyjadriť v peniazoch, keďže hodnota nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom dodatku, je známa. Predmet konania sa týkal nehnuteľnosti, pričom nešlo o nehnuteľnosť, ktorá by svojim charakterom, či určením spadala pod § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č.   655/2004   Z.   z.,   pri   ktorých   sa   hodnota   úkonu   právnej   služby   určuje   z tzv.   neurčitej hodnoty. V posudzovanom prípade nešlo o nehnuteľnosť, ktorá by bola určená na bývanie alebo   by   slúžila   na   bývanie   a   zároveň   predmetom   sporu   nebolo   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   V   posudzovanej   veci   išlo   o   posúdenie,   či poručiteľ   bol   v   čase   smrti   vlastníkom   pozemkov   a   posúdenie,   že   žalovaný,   ktorý   bol evidovaný ako vlastník v katastri nehnuteľností nie je vlastníkom sporných pozemkov (m. m. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo dňa 16. 10. 2010).

Vzhľadom na uvedené mal prvostupňový súd a porušovateľ postupovať pri určení odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a priznať odmenu vyčíslenú z hodnoty veci.

Nie je možné stotožniť sa s názorom porušovateľa o tom, že v posudzovanom prípade ide   o   spor   o   určenie   právneho   vzťahu   a   nie   o   spor   o   určenie   vlastníckeho   práva. V posudzovanom prípade ide o spor medzi právnymi nástupcami - dedičmi poručiteľa na strane žalobcu a treťou osobou - mestom R. a nie o spor o určenie dedičského vzťahu medzi poručiteľom a dedičmi, ktorého účastníkmi v procesnom postavení žalobcov a žalovaných by boli iba osoby patriace do okruhu dedičov po poručiteľovi (spor medzi dedičmi o to, kto z nich je alebo nie je dedičom po poručiteľovi). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ust. § 460 Obč. zák. v platnom znení dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Okamih smrti poručiteľa (fyzickej osoby), ktorý je uvedený v úmrtnom liste, alebo deň, ktorý súd v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (ust. § 198, § 200 O. s. p.) v rozsudku určil za deň smrti nezvestného, pripadne deň, ktorý nezvestný neprežil, je podľa ust. § 460 Obč. zák. rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva. Rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 481 - 484 Obč. zák., ktorým podľa ust. § 175q O. s. p. potvrdí nadobudnutie dedičstva alebo schváli dohodu dedičov o vyporiadaní len deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa. V posudzovanom prípade tak žalobcovia ako aj žalovaní tvrdili a preukazovali,   že sú vlastníkmi nehnuteľností,   ktoré tvoria   predmet sporu. V posudzovanom prípade bolo kruciálnou otázkou práve určenie vlastníckeho práva k   nehnuteľnostiam,   ktoré   tvorili   predmet   sporu.   Táto   otázka   bola   ťažiskom   celého vykonaného   dokazovania   čoho   dôkazom   je   obsah   spisu   vedeného   na   Okresnom   súde Ružomberok pod sp. zn. 3 C 74/2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo dňa 16. 10. 2010,   ktoré   bolo   publikované   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR č. 3/2011   pod   číslom   32,   judikoval,   že   súdna   prax   akceptuje   žaloby,   ktorými   sa   dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.

Sťažovatelia 1/ až 5/ majú za to, že porušovateľ a prvostupňový súd nesprávne, bez toho,   aby   na   to   existovali   zákonné   predpoklady,   arbitrárne   aplikoval   ust.   §   11   ods.   1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z... pri výpočte hodnoty úkonu právnej pomoci a to napriek tomu, že v súdenom prípade pre to neboli a nie sú dôvody. Aplikáciou ust. § 11 ods. 1 písm. a)   vyhlášky MS SR   č.   655/2004 Z.   z...   pri   výpočte hodnoty úkonu právnej pomoci v súdenej veci a nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyčistenia zo dňa 13. 12. 2012 môže dôjsť k zníženiu majetku žalobcov 1/ až 6/ bez možnosti kompenzácie.

Podľa ust. § 10 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 644/2005 Z. z. o odmenách advokátov ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výska peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľa sú podľa nášho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich možno považovať za odporujúce článku čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na to možno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné vybočujúce z rámca uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Navrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú aj na právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 6 C/306/2000-628 zo dňa 2. 10. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť   dňa   09.   11.   2010   a   vykonateľnosť   dňa   12.   11.   2010,   ktoré   bolo   vydané v konaní o určenie že nehnuteľnosti patria do dedičstva a ktorého predmetom bol pozemok

-..., t. j. parcela bezprostredne susediaca s nehnuteľnosťami, ktoré tvorili predmet sporu v tomto konaní. Tento spor mal rovnaký okruh účastníkov tak na strane žalobcov, ako aj žalovaných, a v tomto konaní súd priznal žalobcom, ktorí boli v spore úspešní náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 149 O. s. p. z hodnoty predmetu sporu v súlade s ust. Vyhlášky MS SR č. 355/2004.

Judikatúra   vo   vzťahu   k   určeniu   hodnoty   úkonu   právnej   služby   vo   veciach   žalôb o určenie, že vec patrí do dedičstva je do istej mieri nejednotná, ale prevažuje právny názor o   tom,   že   hodnotu   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je potrebné určiť podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. V tomto smere sťažovatelia 1/ až 5/ poukazujú na rozsiahlu súdnu prax pri ktorej súdy aplikujú na stanovenie hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z a to konkrétne na právoplatný rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn. 6 C/248/2006 zo dňa 17. 04. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13 C/153/2004 zo dňa 27. 05. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22 C/54/2008 zo dňa 16.   10.   2009 a právoplatný rozsudok Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 3 C/229/20I0 zo dňa 05. 09. 2011 v ktorom súdy pri určení hodnoty sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z hodnoty veci...“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/95/2013 zo dňa 30. 04. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ až 5/ podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/95/2013 zo dňa 30. 04. 2013 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 626,20 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je nepochybne súčasťou   súdneho   konania, a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru)   môže   postupom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   podľa   názoru ústavného   súdu   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne II. ÚS 56/05).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. IV. ÚS 248/08), podľa ktorého   rozhodovanie   o   trovách   konania   pred   všeobecnými   súdmi   zásadne   patrí   do právomoci   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   účinnom   do   30.   júna   2013   (ďalej   len   „vyhláška“)   ak   nie   je   ustanovené   inak, považuje sa   za   tarifnú   hodnotu   výška   peňažného   plnenia   alebo   cena   veci   alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami... Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.

V napadnutom uznesení krajský súd k výške náhrady trov konania najmä uviedol:„Okresný súd napadnutým uznesením priznal navrhovateľom v rade 1/ až 6/ (ďalej už   len   navrhovatelia)   vlastné   trovy   konania   vo   výške   719,00   eur   (za   zaplatené   súdne poplatky, za náklady spojené s vyhotovením geometrického plánu a za náklady vynaložené na odborné vyjadrenie znalca) a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.902,50 eur. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom č. k. 3 C/74/2010-377 zo dňa 19. 11. 2012 bolo návrhu navrhovateľov na určenie, že do dedičstva po poručiteľoch... patria spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. 4101 kat. územia R., vyhovené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vyššie označený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Navrhovatelia mali vo veci plný úspech, preto im podľa § 142 ods. 1 O. s. p. patrí plná náhrada trov konania. Vlastné trovy navrhovateľom priznal podľa vyčíslenia, nakoľko ich považoval za dôvodné a účelné. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, dospel k záveru, že na daný prípad je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnuté právne služby (ďalej aj vyhláška) t. j. určiť tarifnú odmenu   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   výške   1/13-iny   výpočtového   základu.   V podrobnostiach   v tomto   smere   uviedol,   že   v prejednávanej   veci   nebolo   možné   vyjadriť hodnotu   veci   alebo   práva   v   peniazoch   resp.   ju   bolo   možné   určiť   len   s nepomernými ťažkosťami. Tiež uviedol, že vzhľadom na predmet sporu - o určenie, že veci patria do dedičstva - nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci,   ktorá   má   patriť   do   dedičstva,   nakoľko   predmetný   spor   nebol   sporom   o určenie vlastníckeho práva.   Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ cit.   vyhlášky prvostupňový súd priznal odmenu za jednotlivé úkony právnej služby v celkovej výške 2.104,91 eur. K tejto odmene pripočítal ku každému úkonu režijný paušál (spolu vo výške 87,94 eur), náhradu za stratu času (170,98 eur), náhradu cestovných výdavkov (65,33 eur) a DPH (spolu vo výške 473,34 eur). Právnemu zástupcovi navrhovateľov nepriznal odmenu za jeden úkon právnej služby (doloženie dokladov zo dňa 19. 07. 2010), nakoľko tieto boli doložené na výzvu súdu zo dňa 30. 06. 2010. Naviac sa jednalo o doklady, na ktoré navrhovatelia v návrhu na začatie konania poukazovali, ale ich k nemu nepredložili. V písomnom podaní zo dňa 19. 10. 2010 sa okrem toho neuvádzali žiadne rozhodujúce skutočnosti smerujúce ku konaniu vo veci samej... Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (ak je žaloba úspešná) nezakladá priamo vlastnícke právo úspešných navrhovateľov (dedičov) t. j. klientov, ktorým advokát poskytoval právne služby. Rozhodnutie súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi totiž rieši otázku vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Aké vlastnícke právo, a akom rozsahu a v akej cene nadobudnú právni nástupcovia poručiteľa (v prejednávanej veci navrhovatelia) sa vyrieši až v konaní o dedičstve. V tomto smere je nutné poukázať na ust. § 175o ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je rozhodujúca   cena   majetku   ku   dňu   smrti   poručiteľa,   ktorá   však   v prejednávanej   veci preukázaná nebola. Ako vyplýva zo spisového materiálu, navrhovatelia, pokiaľ ide o cenu majetku poručiteľov, doložili odborné vyjadrenie č. 266/2010, ktorým sa všeobecná cena nehnuteľností patriacich do dedičstva po poručiteľoch určila až ku dňu 1. 12. 2010. Takto doložená cena však môže byť zásadne odlišná od ceny, akú bude potrebné určiť ku dňu smrti poručiteľa... (9. 1. 1984), resp. ku dňu smrti poručiteľky... (10. 8. 1978). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval závery okresného súdu o aplikácii ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri výpočte odmeny advokáta navrhovateľov v súdenej veci za správne a preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Pokiaľ   navrhovatelia   poukazovali   na   skutočnosť,   že   v   obdobnej   veci   sp.   zn. 6 C/306/2000 sa pri priznaní náhrady trov konania (konkrétne pri určení odmeny advokáta) vychádzalo z hodnoty veci, z odôvodnenia predloženého uznesenia (č. k. 6 C/306/2000-628 zo dňa   12.   10.   2010)   nie   je zrejmé,   na základe   akých právnych úvah tak   okresný súd postupoval. Nakoľko označené uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a o ňom odvolací súd nerozhodoval, odvolací súd v prejednávanej veci nebol ním viazaný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Odvolatelia - navrhovatelia nemali v tomto štádiu konania úspech, a preto podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. nemajú právo na ich náhradu. Naproti tomu   úspešný   odporca   si   náhradu   trov   aktuálneho   odvolacieho   konania   neuplatnil (procesným návrhom v súlade s ust. § 151 ods. 1 O. s. p.), a preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že meritórnym rozhodnutím o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch, okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 74/2010 (v poradí tretím rozsudkom, pozn.) rozhodol   o právnom   vzťahu   poručiteľov   k nehnuteľnostiam,   čím   zároveň   došlo k záväznému potvrdeniu postavenia sťažovateľov ako dedičov po poručiteľoch so všetkými právami z toho   vyplývajúcimi.   Predmetom   konania pred   okresným   súdom   však   nebolo samotné vlastnícke právo sťažovateľov k tým nehnuteľnostiam, ktoré patria do dedičstva po poručiteľoch, keďže táto otázka bude predmetom následného dedičského konania, ako to aj krajský   súd   uviedol   v   napadnutom   uznesení.   V konečnom   dôsledku   má   teda   meritórne rozhodnutie   okresného   súdu   (ide   o rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   74/2010 z 19. novembra   2012,   pozn.)   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   iba   nepriamy materiálny   dosah   na   sťažovateľov.   Vo   svojej   podstate   možno   právne   účinky   tohto rozhodnutia okresného súdu v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom   na   predmet   konania   a   zaujal   zrozumiteľné   stanovisko   k   vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a   relevantne).   Krajský   súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému zaujal   obdobný   právny   záver,   ako   v tomto   uznesení   (pozri   vec   vedenú   pod   sp.   zn. II. ÚS 295/2013).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k rozhodovaniu obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1) zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre,   prirodzene,   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľov   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Keďže   ústavný   súd   v   prípade napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov za spôsobilú na to, aby len   na   jej   základe   bolo   možné   toto   uznesenie   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013