znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 574/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 9147/2012,   sp. zn.   Rvp 10195/2012   a   sp. zn.   Rvp 10196/2012,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Revúca   v konaniach vedených   pod   sp. zn. 3 Er 641/2010,   sp. zn. 3 Er 664/2010   a jeho   uzneseniami z 15. februára   2012,   pod   sp. zn.   3 Er 343/2010   a jeho   uznesením   z 8.   februára   2012 v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom   pod   sp. zn. sp. zn. 15 CoE 74/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, sp. zn. 17 CoE 92/2012 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 a sp. zn. 15 CoE 108/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9147/2012, sp. zn. Rvp 10195/2012 a sp. zn. Rvp 10196/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9147/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 a 2.   júla   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených   pod   sp. zn. 3 Er 641/2010,   sp. zn. 3 Er 664/2010   a jeho   uzneseniami z 15. februára,   pod   sp. zn.   3 Er 343/2010   a jeho   uznesením   z 8. februára   2012   v spojení s postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 CoE 74/2012   a jeho   uznesením   z   24.   apríla   2012,   sp. zn.   17 CoE 92/2012   a jeho uznesením   z 25.   apríla   2012   a sp. zn.   15 CoE 108/2012   (spolu   ďalej   aj   „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 31. mája 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky voči nim splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutí,   t. j.   exekúcie.   V priebehu exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   tak,   že   exekúcie zastavil.   Krajský   súd   na odvolania   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predloženej   argumentácii   napáda   právne   závery   v   rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu namietajúc ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov na predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   keď   okresný   súd   a krajský   súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných   pravidiel spočívajúcich v tom, že „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,... svojím postupom odňal účastníkovi možnosť   konať   pred   súdom,... rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“.   Sťažovateľka   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca   priznal   všeobecným   súdom   právomoc posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   iba   v rámci   konania   o zrušení rozhodcovského   rozsudku,   teda   iba   v rámci   konania   zvláštneho,   uskutočňovaného   na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania   a výkonu   tuzemských   a cudzích   rozhodcovských   rozhodnutí... prijatý.   Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie   bol   pripojený   exekučný   titul   opatrený   potvrdením   o jeho   vykonateľnosti,   či rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných   právnych   predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“.   V závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe   vykonateľného   a platného exekučného   titulu,   ktorý   naďalej   existuje   a zotrváva   platným,   právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   novembra   2012   sťažovateľka   doplnila odôvodnenia sťažností hlavne vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ďalšiu právnu argumentáciu namietajúc, že ak v sťažnosti označené všeobecné súdy zastavili exekučné konania podľa § 45   ods.   1   a 2   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)   pre   neprijateľnú   zmluvnú podmienku spočívajúcu v rozhodcovskej doložke, nemohli tak urobiť, pretože takýto dôvod nie je v označenom ustanovení uvedený.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14   dohovoru   napadnutým   postupom   a napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

II.A   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9147/2012,   sp. zn.   Rvp 10195/2012   a   sp. zn.   Rvp 10196/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv podľa ústavy, práv   podľa   dohovoru,   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   (ako   aj   o napadnuté   konania), ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Z napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa   so   závermi rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na   § 57   ods. 1   písm. a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu,   že   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   ktorý   bol   v danej   veci   exekučným   titulom, považoval za nevykonateľný, pretože dospel k záveru že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve   o úvere   je   neprijateľnou   podmienkou,   keďže   nebola   s povinným   dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovskom súde. Vzhľadom na to je toto ustanovenie zmluvy o úvere podľa názoru okresného súdu zo zákona neplatné.

Krajský   súd   vo   svojich   napadnutých   uzneseniach   dôsledne   vyložil   svoje   úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

Krajský   súd   v uznesení   sp. zn.   15 CoE 108/2012   z 31.   mája   2012   v podstatnom uviedol, že „Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím   na povahu účastníkov,   obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) podľa § 52 ods. 1 zákona   č. 40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   od   01. 01. 2008   a   § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, keď v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho   zákonníka,   medzi   ktoré   patria   aj   ust.   § 52   a   nasl.,   týkajúce   sa   ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.

Tomuto zisteniu bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, jeho ďalší   procesný   postup,   v   ktorom   sa   prednostne   zaoberal   otázkou   právomoci   orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok   je   založená   na   neplatnom   právnom   úkone,   potom   aj   exekučný   titul   vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom, nie je spôsobilým exekučným titulom. Treba súhlasiť s okresným súdom v tom, že preskúmaním predložených listinných dôkazov,   najmä   Zmluvy   o   úvere   zo   dňa   05. 01. 2009,   vrátane   Všeobecných   podmienok poskytnutia   úveru,   vzhľadom   na   kritériá,   na   ktorých   je   založený   inštitút   neprijateľnej zmluvnej podmienky, aplikáciou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka – ust. § 52 a nasl.   týkajúcich   sa   ochrany   spotrebiteľa,   ako   aj   smernice   Rady   č. 93/13/EHS   zo   dňa 05. 04. 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   nemožno o rozhodcovskej doložke zakotvenej v bode 18. vysloviť iný záver než ten, že takáto doložka je neprijateľná a neplatná podmienka zmluvy. Rozhodcovskú doložku – bod 18, ako súčasť Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   si   povinný   (spotrebiteľ)   osobne   nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred   pripravenými   veriteľom   pre   veľký   počet   spotrebiteľov,   ktoré   povinný   ovplyvniť nemohol, ktoré naviac sú napísané veľmi drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinný vôbec všimol. Správne v rozhodnutí okresný súd konštatoval, že spotrebiteľ v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo   sa   podrobiť   všetkým   všeobecným   podmienkam   obsiahnutým   vo   formulárovej predtlačí, vrátane rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného slobodne sa rozhodnúť pri podpise zmluvy.

Dôvody   neprípustnosti   exekúcie   ustanovuje   zákon   (§ 57   až   § 59   Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Podľa § 58 ods. 2 Exekučného   poriadku   súd   zastaví   exekúciu   aj   bez   návrhu.   Súd   tak   môže   urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.

Odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o   zastavení   exekúcie   potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu   zriadeného   pri   Slovenskej rozhodcovskej a. s... nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Exekučný titul nie je vykonateľný. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a neplatnou podľa ust. § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 12. 12. 2008, ako uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodnutie   exekučného   súdu   je   založené   na   platnej   právnej   úprave   právneho poriadku   ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka   a   Zákona   aplikoval   príslušné   právne predpisy SR (pramene práva) v ktorých je smernica rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o   nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   obsiahnutá.   Z   hľadiska   právneho posúdenia veci nie je na škodu rozhodnutia keď exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje aj na konkrétne ustanovenia cit. smernice.

Postup   exekučného   súdu,   keď   preskúmaval   exekučný   titulu   v   štádiu   konania po vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   treba   poukazom   na   platnú   právnu   úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.   Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova),   pretože   poverenie   na   vykonanie exekúcie   je   len   písomný   doklad,   ktorým   súdny   exekútor   preukazuje   svoje   oprávnenie exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného,   či   nenariadil   pojednávanie,   odňal   tým   oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave.“.

Krajský   súd   v uznesení   sp. zn.   15 CoE 74/2012   z 24.   apríla   2012   v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere   (s   prihliadnutím   na   povahu   účastníkov,   obsah   zmluvy a vopred   pripravený   obsah   zmluvy   na   predtlačenom   formulári,   právny   status   povinnej) podľa   § 52   ods. 1   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom od 01. 01. 2008 a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah   medzi   veriteľom   a dlžníkom   je   potrebné   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského práva. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka ako v danom prípade, keď v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj   ust.   § 52   a nasl.,   týkajúce   sa   ochrany   spotrebiteľa,   vychádzajúc   zo   subsidiarity Občianskeho zákonníka.

Tomuto bolo potrebne podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup súdu, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomocí orgánu (rozhodcovského súdu),   ktorý   vydal   exekučný   titul.   Výsledkom   bolo   zistenie   o   neplatnosti   rozhodcovskej doložky.   Keďže   právomoc   rozhodcovského   súdu,   ktorý   vydal   rozhodcovský   rozsudok   je založená na neplatnom právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosťou P., s. r. o., ktoré majú povahu univerzálnych obchodných podmienok, sú predtlačené a veriteľom (oprávneným) opakovane používané pri uzatváraní zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah, dohodnúť   sa   individuálne   na   obchodných   podmienkach   s   dodávateľom.   Teda aj rozhodcovskú doložku – bod 18.3 ako súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet   spotrebiteľov,   ktoré   povinná   ovplyvniť   nemohla,   ktoré   naviac   sú   napísané   veľmi drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinná vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlačí, vrátane rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o   zastavení   exekúcie   potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu   zriadeného   pri   Slovenskej rozhodcovskej a. s..., sp. zn. SR 15558/09 zo dňa 08. 10. 2009 nemôže byť a nie je riadnym exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie   v   zmysle   § 41   ods. 2   písm. d)   Exekučného poriadku. Pred podaním rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by mala byť vykonaná exekúcia.   Exekučný   od   ktorej   rozhodcovský   súd   odvodzuje   s   v   čase   jej   uzatvárania neprijateľnou   podmienkou   podľa   ust.   § 53   ods. 5   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občianskeho zákonníka účinného od 12. 12. 2008, ako uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Odvolacie dôvody oprávneného odvolací súd neuznal za dôvodné. Rozhodnutie   exekučného   súdu   je   založené   na   platnej   právnej   úprave   právneho poriadku SR účinnej v rozhodnom čase. konkrétnych ustanoveniach Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch – teda súd aplikoval príslušne právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu rozhodnutia, že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia naviac poukazuje aj na konkrétne ustanovenia cit. smernice.

Rovnako   postup   exekučného   súdu,   keď   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie v štádiu   konania   po   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   treba   hodnotiť   ako opodstatnený a súladný zo zákonom. S poukazom na platnú právnu Exekučného poriadku (§41)   a ZoRK   (§45   ods. 1)   súd   môže   skúmať   exekučný   titul   štádiu   konania   na   návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdene v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o znova), pretože poverenie na vykonanie veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konaniach sa spravidla pojednávania nekonanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor   oprávneného,   že   nakoľko   okresný   súd   v   danej   exekučnej   veci   nevypočul oprávneného,   či   nenariadil   pojednávanie,   odňal   tým   oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave...“

A napokon   krajský   súd   v uznesení   sp. zn.   17 CoE 92/2012   z   25.   apríla   2012 v podstatnom uviedol:

«... Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď pri rozhodovaní vychádzal z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzavretia   zmluvy   (ďalej   „OZ“)   v   nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje,   že   snaha   dodávateľa   použiť   pri spotrebiteľskej   zmluve podporne Obchodný zákonník,   naráža   na   prednosť   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích predpisov k nemu. Zmluvu medzi oprávneným a povinným je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy.

K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora   vykonaním   exekúcie,   je   oprávnený   a   zároveň   povinný   riešiť   otázku,   či rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   platne   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy (doložky),   ale   počas   celého   exekučného   konania.   Súdna   prax   je   jednotná   v   názore,   že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide   o   rozhodnutie   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej   ako   aj   materiálnej   (vyslovené stanovisko   je   plne   v   súlade   s   názorom   vysloveným   v   rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn.   3 Cdo 122/2011   zo   dňa   9.   februára   2012).   Či   sa   jedná   o   rozhodnutie   formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného   titulu,   sa   zaoberal   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   aj   v   uznesení   sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23.   novembra 2011,   v ktorom uviedol,   že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by boh potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí   aj   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí   pod   č. R 58/1997   uviedol,   že   „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len na základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   a   materiálnej.   Ak   bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Oprávneným   namietaná   skutočnosť,   že   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,   exekučný   súd   iba   skúmal,   či   oprávneným   predložený   rozhodcovský   rozsudok   je vykonateľný   exekučný   titul,   medziiným   či   ho   vydal   rozhodcovský   súd   s   právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   platne   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy (doložky),   čí   rozhodnutie,   ktoré   má   predstavovať   exekučný   titul,   uvedené   v   návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo   dňa   16. 11. 2010.   Súdny   dvor   v   súvislosti   so   skúmaním   nekalých   podmienok v spotrebiteľských   zmluvách   rozhodol,   že   vnútroštátny   súd   má   aj   vo   fáze   výkonu rozhodnutia   povinnosť   aj   bez   návrhu   posúdiť   nekalú   povahu   podmienky   obsiahnutej   v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle   článkov   3   a   4   smernice   93/13/EHS   a   v   prípade   kladnej   odpovede   je   úlohou uvedeného   súdu   vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   vyplývajú   podľa   vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne   rozhodnutej,   pretože   poverenie   pre   súdneho   exekútora   nemá   charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou   úpravou,   ktorá   v   Slovensky   republike   nemá   povahu   prameňa   práva,   keď aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto   podmienok   naďalej   záväzná   pre   strany,   ak   je   jej   ďalšia   existencia   možná   bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne   dohodnutá   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek   požiadavke   dôvery   spôsobí 17 CoE/92/2012   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán   vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe násady nepriameho účinku lak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná   aj   pre   Slovenskú   republiku   a   treba   ju   používať   ako   interpretačné   pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadky ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Nedôvodná   je   námietka   oprávneného,   že   súd   prvého   stupňa   nedostatočne   zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už   dokazovanie   na   objasnenie   skutkového   stavu   veci   nevykonáva,   ale   sa   len   overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti   spotrebiteľa   majú   exekučný   súd   a   exekútor   dbať   o to,   aby   nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

Postup exekučného súdu v danej veci bol plne odôvodnený, pretože okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 04. 11. 2008 (č. l. 5 spisu) vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške spolu 331,94 Eur. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode 18 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov – rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom..., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu m rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa   vnútorných   predpisov   rozhodcovského   súdu,   b)   pred   príslušným   súdom   SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon   č. 99/1963   Zb.   OSP),   Zmluvné   strany   sa   dohodli,   že   pokiaľ   ktorákoľvek   zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť m rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa   nepoužije   v   prípade,   ak   pred   podaním   žaloby   na   súde   bola   podaná   žaloba   na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na   ktorých je založený   Inštitút   neprijateľnej zmluvnej podmienky.   Na základe námietok uvedených   v   odvolaní   dospel   k   záveru,   že   rozhodcovská   doložka   začlenená   do   rámca podmienok   štandardnej   zmluvy   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach v neprospech   spotrebiteľa   (§ 53   ods. 1   OZ).   Rozhodcovská   doložka   sa   neodlišuje od ostatného   textu   všeobecných   podmienok   a   podpis   spotrebiteľa   sa   nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na náklade štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky   alebo   ju   odmietnuť   ako   celok.   Je   zrejmej   že   oprávnený   od   počiatku   sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na   rozhodcovskom   súde   za   účelom   reálneho   sťaženia   uplatnenia   práv   spotrebiteľa. Rozhodcovský   rozsudok   nemôže   byť   exekučný   titulom,   keďže   rozhodcovská   doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej   nevedomosti,   či   nečinnosti.   Pri   ochrane   spotrebiteľa   preto   v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).»Ústavný súd preskúmal právny názor krajského súdu a z neho vyplývajúce právne závery   vo   vzťahu   k zmluvným   podmienkam   obsahujúcim   rozhodcovskú   doložku,   ktorá zakladala   právomoc   rozhodcovského   súdu,   ktorého   rozsudky   boli   následne   exekučnými titulmi na začatie exekučných konaní voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu   správne   posúdil   právny   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi   ako   spotrebiteľský právny   vzťah   a následne   vychádzajúc   z   § 52   a § 53   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občiansky zákonník   v platnom   znení   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   a naň   nadväzujúcej legislatívnej úpravy zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   a tiež   z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj príslušné ustanovenia zmlúv o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dohodnutej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda   právomoc   rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotné rozhodcovské rozsudky ako celok boli vydané v rozpore so zákonom a nemôžu byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynútiteľný   v exekučnom konaní.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku podľa   ktorého   exekučný   súd   obligatórne   zastaví,   napr.   v prípade,   ak zistí,   že   exekučné konanie   sa   začalo   bez   toho,   aby   sa   exekučný   titul   stal   vykonateľným.   Z   Exekučného poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už   začaté   exekučné   konanie tak   súd   obligatórne   zastaví   aj   v prípade,   ak v už   začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu   zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd postupovať neústavne, ak v rámci napadnutých konaní nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v   uznesení   sp.   zn.   6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa   vychádza   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   všeobecný   súd   nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122 až § 124 OSP vzhľadom na to,   že   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor   považuje z ústavného   hľadiska   za akceptovateľný,   a preto   posúdil   túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú (pozri napr. aj IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012).

K   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   mali   oba   súdy   pochybiť,   ak   zastavili exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní pre neprijateľnú zmluvnú podmienku   spočívajúcu   v rozhodcovskej   doložke,   ústavný   súd   uvádza,   že   krajský   súd potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu, ktorými zastavil exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku z dôvodu, že exekučné tituly považoval za nevykonateľné.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutých uznesení okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým   postupom   krajského   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl. 1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a uznesení   krajského   súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   postupom a uzneseniami krajského súdu (tak aj uznesení okresného súdu vzhľadom na ich potvrdenie krajským   súdom   v odvolacom   konaní,   pozn.)   a základným   právom   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E   K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo   znevýhodňovať.   Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť   zabezpečené   bez   diskriminácie   založenej na akomkoľvek dôvode,   ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne   nevýhodné   postavenie   a bolo   s ňou   zaobchádzané   odlišne,   súdy   konali   bez   jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však   ústavný   súd   v postupe   a uzneseniach   krajského   súdu   nezistil,   a   preto   nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie   zaručeného čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012