znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 573/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti B.,   s. r. o.,   R., zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžf/79/2011 a   jeho   rozsudkom z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti B.,   s. r. o.,   o d m i e t a pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti B.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/79/2011 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad R. (ďalej aj „daňový úrad“) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledkoch ktorej vyhotovil 25. marca   2002   písomný   protokol.   Na   základe   týchto   výsledkov   vyrubil   dodatočným platobným výmerom sp. zn. 661/2200/26721/02/Pt-E/41 zo 16. apríla 2002 sťažovateľke daň z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) v sume 224 985 Sk (7 468,13 €) za zdaňovacie obdobie   január   1999   a   máj   1999.   V   nadväznosti   na   to   rozhodol   platobnými   výmermi zo 16. apríla 2002, a to sp. zn. 661/2200/26723/02/Pt-F/21 a sp. zn. 661/2200/26724/02/Pt-F/22 o zvýšení dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťažovateľky [za zdaňovacie obdobie január 1999 v sume 20 027 Sk (664,77 €) a za zdaňovacie obdobie máj 1999 v sume 92 466 Sk (3 069,31 €)]. Daňový úrad neuznal sťažovateľke uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v súvislosti s výkopovými prácami, ktoré pre ňu   mali   byť   vykonané   tretími   osobami,   jej   dodávateľmi,   preukazovanými   daňovými dokladmi (faktúrami č. 37/99 z 29. januára 1999, č. 138/99 z 26. mája 1999 a č. 161/99 z 28. mája 1999). Daňový úrad odôvodnil svoje rozhodnutia tým, že uvedené zdaniteľné plnenia, ktorých prijatie sťažovateľka deklarovala a na základe ktorých uplatnila vrátenie nadmerného   odpočtu   DPH,   neboli   uskutočnené   subjektmi,   ktoré   tieto   práce   podľa účtovných dokladov predložených sťažovateľkou fakturovali. Daňový úrad konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala prijatie zdaniteľného plnenia od platiteľa DPH, v dôsledku čoho u nej v daných prípadoch neboli splnené predpoklady na odpočítanie DPH v zmysle § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti   uvedeným   rozhodnutiam   podala   sťažovateľka   30.   apríla   2002   odvolania. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolací orgán potvrdilo prvostupňové rozhodnutia daňového úradu rozhodnutiami z 23. júla 2003, a to   sp. zn.   V/256/6031/2003/Kub,   sp. zn.   V/256/6032/2003/Kub   a   sp. zn. V/256/6033/2003/Kub.

Sťažovateľka   sa   žalobou   z   8.   októbra   2003   domáhala   preskúmania   zákonnosti označených   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   z   23.   júla   2003,   ako   aj   preskúmania zákonnosti postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu, správnym súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Žiadala zrušenie týchto rozhodnutí, ako aj zrušenie prvostupňových rozhodnutí daňového úradu   a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 25 S 4/03-80 z 11. júna 2004 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005 rozsudok krajského súdu potvrdil. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka sťažnosť z 31. augusta 2006   (ďalej   aj   „predchádzajúca   sťažnosť“),   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č. k. III. ÚS 153/07-22   z   29.   mája   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde na ďalšie konanie. Touto sťažnosťou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nálezom č. k. III. ÚS 153/07-35 z 18. októbra 2007   (ďalej   len   „nález sp. zn. III. ÚS 153/07“)   vyhovel   a   rozhodol,   že   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 bolo porušené základné právo   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Najvyšší   súd   napadnutým rozsudkom   sp. zn.   5 Sžf/79/2011 z 15.   decembra   2011 potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním boli jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv   poukazujúc na z jej pohľadu arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa nej nevysporiadal   s jej   argumentáciou   a   námietkami   vznesenými v   konaní   a neposkytol   jej ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových orgánov pred   ich   nezákonnými rozhodnutiami a následne   pred   nezákonným rozsudkom krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci   patrí   v   rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Ako   uviedol   ústavný   súd   vo   vzťahu   k predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľky vedenej pod sp. zn. III. ÚS 153/07, v zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy „trestné   obvinenie“   a   „práva   alebo   záväzky   občianskej   povahy“,   vymedzujúce   rozsah aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   autonómne   od   ich   definovania   v   zmysle vnútroštátneho   právneho   poriadku   členských   štátov   dohovoru.   Prihliadajúc   na   výklad a aplikáciu   uvedených   pojmov   v   judikatúre   ESĽP   dospel   ústavný   súd   k   záveru o aplikovateľnosti   ustanovenia   čl. 6   ods. 1   dohovoru   na   daný   prípad,   keďže   predmetom konania   bolo   súdne   preskúmanie   rozhodnutí   v súvislosti   s   nezanedbateľným   zvýšením daňového zaťaženia a uloženie sankčnej povinnosti v podobe zvýšenia dane vo výške 50 % dodatočne   zistenej   daňovej   povinnosti   sťažovateľky   (napr.   rozsudok   Bendenoun   proti Francúzku z 24. februára 1994, pozri aj Pirošíková, M.: K aktuálnej judikatúre Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcej   sa   aplikovateľnosti   článku 6   Dohovoru.   In   Bulletin slovenskej advokácie, č. 7-8/2012, s. 12 a nasl.).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   vydaný potom,   ako   bol   predchádzajúci   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn.   1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 v tomto konaní zrušený ústavným súdom (nález sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007), považuje ústavný súd za potrebné bližšie uviesť závery, ku ktorým v označenom   náleze   pri   rozhodovaní   o predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľky   dospel, a vymedziť tým kontext napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v predchádzajúcej sťažnosti v podstate namietala, že najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn.   1 Sž-o-KS 216/04   z   13. septembra 2005 nevysporiadal   s   jej argumentáciou   a   námietkami   vznesenými   v konaní   (nevykonanie   dôkazov,   resp.   ich vykonanie v rozpore so zákonom, nesprávne zistený skutkový stav, existencia vád v rámci daňového   konania)   a   neposkytol   jej   ústavne   konformným   spôsobom   ochranu   pred dôsledkami nezákonného postupu daňových orgánov pred ich nezákonnými rozhodnutiami a následne pred nezákonným rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   v náleze   sp. zn. III. ÚS 153/07 dospel   k názoru,   že «Pokiaľ   sa sťažovateľka domnievala, že spôsob, ktorým boli (dôkazy, pozn.) získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli dožiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, že chce byť pri výsluchu prítomná a   chce   položiť   svedkom   otázky...   V   priebehu   konania   nespochybňovala   tieto   skutkové zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Svedčí o tom vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky na pojednávaní vedenom krajským súdom 21. júna 2004: „správny orgán sa opieral o tú skutočnosť,   že   druhé   zmluvné   strany   vo   vzťahu   k   žalobcovi   si   nesplnili   svoju   zákonnú povinnosť,   že   tieto   doklady,   o   ktoré   sa   opiera   žalobca,   nemajú   uvedené   vo   svojom účtovníctve.   Máme   za to,   že nesplnenie   si   povinnosti   jednej   zmluvnej   strany   nezakladá porušenie   zákonnej   povinnosti   druhej   zmluvnej   strany,   v   tomto   prípade   žalobcu“,   ako aj námietka sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004, podľa ktorého   skutkové   zistenia,   na   ktorých   sú   založené   rozhodnutia   žalovaného   daňového riaditeľstva   a   aj   napádaný   rozsudok   krajského   súdu,   „že   naši   subdodávatelia   účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, že k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 napadla sťažovateľka nezákonnosť výsluchov niektorých svedkov (realizovaných 10. mája 1999 a 9. januára 2001), napádané rozhodnutia daňového riaditeľstva a krajského súdu však neboli založené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich odôvodnení...

... dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v   napádanom   rozsudku z 13. septembra 2005 vysporiadal s procesnými námietkami sťažovateľky ohľadne absencie dokazovania,   nemožnosti   uplatniť   procesné   práva   účastníka   konania   a   nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4. výrokovej časti nálezu).».

Ústavný súd zároveň uviedol, že „Pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci samej,   uviedla   sťažovateľka v odvolaní proti   rozsudku krajského súdu z 11.   júna 2004 viacero   konkrétnych   argumentov,   na   základe   ktorých   namietala,   že   skutkové   závery krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a že daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia v jej prospech.“.

Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. III. ÚS 153/07 sa najvyšší súd «... ustanovením (§ 157 ods. 2 OSP, pozn.) dostatočne neriadil. V odôvodnení svojho rozsudku   sp. zn.   1   Sž-o-KS   216/04   z   13.   septembra   2005   sa   vo   vzťahu   k   námietkam odvolania   týkajúcim   sa   merita   veci   sústredil   iba   na   konštatovanie   svojho   záveru:   „že žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, že daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, že... (dodávatelia prác, pozn.) zdaniteľné plnenie – výkopové a zásypové zemné práce pre žalobcu neuskutočnili...

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol (hoci aj poukázaním na konkrétnu   časť   odôvodnenia   preskúmavaného   rozsudku   súdu   prvého   stupňa),   o   aké skutkové   zistenia   a   právne   úvahy   svoj   záver   oprel   a   z   akých   dôvodov   považoval argumentáciu sťažovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces...».

V nasledujúcom konaní pred najvyšším súdom bolo v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 153/07 potrebné posúdiť námietky sťažovateľky o údajnom rozpore medzi skutkovými závermi krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci v rozsudku   z   11.   júna   2004,   a   obsahom   administratívneho   spisu   a o nevysporiadaní   sa s dôkazmi, ktoré svedčia v prospech sťažovateľky. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu   bolo   potrebné   v   tomto   smere   aj   náležite   a   konkrétne   odôvodniť   v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, čl. 46   ods. 1 ústavy   a z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04   z   13.   septembra   2005 a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   nie   z toho dôvodu,   že   by predmetný   rozsudok   najvyššieho   súdu   spočíval   na nezákonne získaných dôkazoch, resp. že by mu predchádzalo konanie, v ktorom nemala sťažovateľka možnosť sa k veci   vyjadriť,   ale   preto,   lebo   najvyšší   súd   sa   v predmetnom   rozsudku   nedostatočne vysporiadal   s odvolacími   námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   potreby   preukazovať splnenie podmienok na uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   po   obšírnej   rekapitulácii   priebehu   konania a nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 153/07 s poukazom   na   postavenie   súdu   v rámci správneho súdnictva okrem iného uviedol:

„S   poukazom   na   obsah   spisového   materiálu   najvyšší   súd   zhodne   so   závermi ústavného súdu súc tiež viazaný jeho právnym názorom musí konštatovať, že daňové orgány v daňovom konaní založili svoje rozhodnutie na dostatočných dôkazoch, ktoré nemožno považovať za nezákonné, resp. vykonané v rozpore so zákonom, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.   Ako   uzavrel   ústavný   súd   daňové   orgány   mohli   v   danej   veci   na   výsledky miestneho zisťovania dožiadaného Daňového úradu D. a Daňového orgánu N. prihliadať v rámci   dokazovania   lege   artis   a   ak   sa   žalobkyňa   domnievala,   že   spôsob,   ktorým   boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli dožiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, že chce byť pri výsluchu prítomná a chce položiť svedkom otázky. Žalobkyňa však nezákonnosť dôkazov   zabezpečených   07.   marca   2002   prostredníctvom   Daňového   úradu   D. a 05. septembra   2001   prostredníctvom   Daňového   úradu   N.   v   konaní   pred   daňovými orgánmi   ani   v   konaní   pred   krajským   súdom   nenapadla.   V   priebehu   konania nespochybňovala   tieto   skutkové   zistenia,   naopak,   namietala,   že   z   ich   obsahu   nemožno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Napokon aj ústavný súd   konštatoval,   že   najvyšší   súd   sa   v   napádanom   rozsudku   z   13.   septembra   2005 vysporiadal   s   procesnými   námietkami   sťažovateľky   ohľadne   absencie   dokazovania, nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.“

Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ďalej „Žalobkyňa napriek námietkam uvedeným v odvolaní nepredložila nijaké nové dôkazy a skutočnosti, s ktorými by sa neboli vyporiadali   už   daňové   orgány   a   krajský   súd,   keď   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   iba spochybňovanie vykonaných dôkazov je v tomto smere nepostačujúce, keď aj nezákonnosť dôkazov   vykonaných   v   daňovom   konaní   bola   jednoznačne   vyvrátená.   Podľa   názoru najvyššieho súdu bolo už v samotnom daňovom konaní dostatočne preukázané, že R. R. – T. N.   a A.   preukázateľne   neuskutočnili   pre   žalobkyňu   zdaniteľné   plnenie   –   výkopové a zásypové zemné práce, aby žalobkyňa daň platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, zaplatila. Tým žalobkyňa nevedela preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   zmien   a   doplnkov.   Opätovne   možno   poukázať na skutočnosť,   že   žalobkyňa   v   odvolacom   daňovom   konaní   bola   zastúpená   daňovým poradcom...,   ktorý   aj   spracoval   odvolania   proti   prvostupňovým   platobným   výmerom správcu dane zo 16. apríla 2002 a navrhol doplnenie dokazovania o vypočutie svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca žalobkyne osobne   zúčastnil   ústneho   pojednávania   12.   februára   2003,   kedy   správca   dane   vypočul (svedkov, pozn.)... Žiaden z nich však... skutočnosti uvádzané žalobkyňou nepotvrdil. Takto potom námietku, že vykonané dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom, účelovo v neprospech žalobkyne, pričom neboli zohľadnené také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú   pravdivosť   tvrdení   žalobkyne,   a   tým   i   správnosť   jej   postupu   pri   účtovaní, najvyšší   súd   považuje   za   účelovú,   nemajúcu   oporu   v   obsahu   spisového   materiálu,   keď žalobkyňa žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané dokazovanie, nepredložila ani neoznačila...

Zo zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať   v   priznaní,   hlásení   a   vyúčtovaní   alebo   na   ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 cit. zákona).

Správca   dane   dbá,   aby   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.)... Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od   otázky,   ktorú   treba   objasniť.   Objasnenie   všetkých   otázok,   okolností,   či   vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ktorý podľa   § 29   ods. 8   zákona   č. 511/1992   Zb.   preukazuje   skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv na správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať   v   priznaní,   hlásení a vyúčtovaní   alebo   na   ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný   správcom   dane   v   priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom...

Zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období)   v   ustanovení   § 20   ods. 1   viazal   nárok   platiteľa   na   odpočet   dane   pri   prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Dokladom o zaplatení dane nie je len výpis z účtu daňovníka. Ak daňovník uskutoční aj   iným   preukázateľným   spôsobom   zaplatenie   dane,   splnil   iba   jednu   z   podmienok na uplatnenie   svojho   nároku   na   odpočet   dane   podľa   ustanovenia   § 20   ods. 2   zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky   skutočnosti   súvisiace   s   týmto   zdaniteľným   plnením,   a   preto   nemožno   ho   iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.

Vychádzajúc   z   citovaných   zákonných   ustanovení   a   zásad,   ako   aj   z   obsahu administratívneho   i   súdneho   spisu   možno   sa   stotožniť   s   právnym   názorom   daňových orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   že   zo   strany   žalobkyne   došlo k porušeniu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (v znení   platnom   v   rozhodnom   období).   Ani   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žalobkyňa v konaní pred správnymi orgánmi ani v konaní pred súdom neprodukovala iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami a tieto nepreukazuje, ako uvádza aj krajský súd, ani znalecký posudok č. 03/2002 vypracovaný Ing. G., na ktorý sa žalobkyňa odvoláva. Možno sa taktiež stotožniť s názorom vysloveným aj žalovaným v jeho vyjadrení k žalobe, že ak daňový subjekt nepreukáže ním tvrdené skutočnosti, nemožno dôvodiť, že by rozhodnutie správcu dane bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení (§ 29 ods. 2 zákona 511/1992 Zb.).

V   zmysle   zhora   uvedeného   sa   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žalobkyni   ani v odvolacom konaní nepodarilo vyvrátiť, ani spochybniť dokazovanie vykonané v daňovom konaní ani z neho vyvodené závery. Doklady predložené žalobkyňou spôsobujú pochybnosti o   ich   vierohodnosti,   keďže táto   bola   vyvrátená svedeckými   výpoveďami,   pričom možno prisvedčiť   rozhodnutiu   žalovaného   aj   krajského   súdu,   že   uskutočnenie   zemných   prác... nebolo preukázané, nakoľko doklady týkajúce sa vykonania výkopových a zásypových prác vystavené... (dodávateľmi sťažovateľky, pozn.) nezodpovedajú skutočnosti, t. j. fakturované práce neboli týmito dodávateľmi vykonané. Na tieto skutočnosti, ako je citované aj vyššie, viackrát vo svojom náleze poukázal i ústavný súd.

Námietka žalobkyne, že správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, že druhé zmluvné strany vo vzťahu k nej si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, že tieto doklady, o ktoré sa opiera žalobkyňa, nemajú uvedené vo svojom účtovníctva, majúc za to, že nesplnenie si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, nemá oporu v ustanovení § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).

Možno sa preto stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z priadnej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).

Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, že žalobkyni bol rozdiel   dane   vyrubený   správcom   dane   z   dôvodu   nesplnenia   podmienok   pre   uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty uvedených v § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. v súlade so zákonom, na základe čoho žalovaný správny orgán postupoval aj v súlade s ustanovením   § 44 ods. 1   zákona č. 289/1995   Z. z.   o dani z priadnej hodnoty (v znení platnom   v   rozhodnom   období)   a   určil   zvýšenie   dane.   Tento   jeho   postup   bol   v   súlade so zákonom...

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel   k   záveru,   že   námietky   žalobkyne   vznesené   v   odvolaní   nie   sú   opodstatnené   ani spôsobilé ovplyvniť závery rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil.“.

Proti tomuto napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú odôvodnila troma ťažiskovými námietkami.

1. Podľa sťažovateľky došlo k závažnej vade daňového konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva: „... Takouto vadou je skutočnosť, že v   tejto   veci   neprebehlo   prvostupňové   daňové   konanie,   čím   nám   teda   bola   znemožnená možnosť   preukázať   skutočnosti   rozhodujúce pre správne   určenie   a   vyrubenie   dane...   je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním... Ak Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo o našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne daňového konania, tak prvostupňového ako i odvolacieho, vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva, a to právo na postup zachovávajúci práva   a   zákonom   chránené   záujmy   zo   strany   daňových   orgánov   podľa   § 2   ods. 1   zák. č. 511/1992 Zb. a právo na úzku súčinnosť... Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke   sú   nedostatočne   a nepreskúmateľné,   pretože   nie   je   z   nich   možne   zistiť,   či vyhodnotil túto našu námietku ako dôvodnú alebo nedôvodnú.“

Tým mal najvyšší súd porušiť základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   vo   vzťahu   k predchádzajúcej   sťažnosti   nálezom sp. zn. III. ÚS 153/07   rozhodol   uvádzajúc,   že „... Sťažovateľka...   nezákonnosť   dôkazov (rozhodujúcich na posúdenie veci samej, pozn.)... v konaní pred daňovými orgánmi ani v konaní   pred   krajským   súdom   nenapadla.   V   priebehu   konania   nespochybňovala   tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli... Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu a výsledku konania v sťažovateľkinej veci a na obsah námietok sťažovateľky vznesených v sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   najvyšší   súd   sa v napádanom   rozsudku   z   13.   septembra   2005   vysporiadal   s   procesnými   námietkami sťažovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.“.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   nemal   vzhľadom   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 153/07 dôvod meniť niečo na svojej argumentácii o možnosti sťažovateľky realizovať svoje procesné práva   tak v daňovom   konaní,   ako   aj v konaní pred   krajským súdom   oproti   tej   argumentácii,   ktorú   použil   v skoršom   rozsudku,   zrušenom   ústavným súdom na základe predchádzajúcej sťažnosti, pretože ústavný súd predmetnú argumentáciu považoval za ústavné konformnú. Ústavný súd nepovažuje za dôvodné spochybňovať už raz (nálezom sp. zn. III. ÚS 153/07) potvrdenú argumentáciu najvyššieho súdu.

2. Ďalšia námietka sťažovateľky v podstate súvisí s tým, že napadnutým rozsudkom preniesol najvyšší súd (resp. daňový orgán) dôkazné bremeno týkajúce sa preukazovania vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe z daňového orgánu na ňu, hoci takýto postup z daňových predpisov nevyplýva.

Podľa sťažovateľky bolo na dorubenie dane podstatné to, že podľa názoru daňových orgánov   a následne   aj   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu «(nepreukázala) uskutočnenie zdaniteľných plnení tými daňovými subjektmi, ktoré nám tieto práce fakturovali. Chceme zdôrazniť, že správca dane nespochybnil, že predmetné stavebné práce boli uskutočnené... Správca dane žiada od nás preukázanie skutočností, ktoré podľa zákona nie sme povinní preukázať. Konkrétne ide o skutočnosť, či náš dodávateľ i skutočne vykonal práce, ktoré sme od neho prevzali. Takéto zisťovanie je nad rámec našej preukaznej povinnosti podľa § 29 ods. 8 [zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), pozn.], pretože pre správne určenie a vyrubenie dane je rozhodujúca skutočnosť, či tovar alebo služby boli dodané a nie kto konkrétne tieto služby vykonal...   Žiaden   daňový   právny   predpis   a   ani   iný   všeobecne   záväzný   právny   predpis neurčujú povinnosť, aby ten, kto sa zaviazal služby alebo tovar dodať, ich aj skutočne vykonal... Správca dane a ani súdy pritom nerešpektujú obchodné zmluvy uzavreté s našimi dodávateľmi, ktoré sú nielen pre nás, ale i pre všetkých záväzné, keď v týchto zmluvách nikde   nebolo   dohodnuté,   aby   objednané   práce   a   výkony,   ktoré   boli   predmetom   zmluvy skutočne vykonal subjekt, s ktorým sme zmluvu uzavreli... Ak tak správca dane koná, koná nad   rámec   svojich   oprávnení   a   teda   postupuje   nezákonne...   Ak   má   správca   dane pochybnosti   o   týchto   dôkazoch   prenáša   sa   dôkazné   bremeno   z   daňového   subjektu na správcu   dane   tak,   aby   preukázal   existenciu   takých   skutočností,   ktoré   vierohodnosť a preukaznosť,   správnosť   či   úplnosť   účtovníctva,   evidencie   alebo   záznamov   celkom vyvracajú. Je teda na správcovi dane, aby preukázal dôkaz opaku. Nestačí len vysloviť pochybnosť o tvrdeniach a dôkazných prostriedkoch daňového subjektu, ale správca dane musí jednoznačne inými dôkazmi, dôkazy predložené daňovým subjektom vyvrátiť. V tomto prípade správca dane sa pokúšal o preukázanie dôkazu opaku, avšak žiaden dôkaz opaku vyvracajúci   naše   tvrdenia   a   dôkazné   prostriedky   nepredložil.   Neustále   len   spochybňuje nami predložené dôkazy a bez akéhokoľvek dôvodu, prípadne v úplnom rozpore s logikou a skutočným   obsahom   dôkazov   tieto   vyhodnotil   ako   nevierohodné.   Takýto   záver   prijal i najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.».

Ústavný súd poukazuje aj vo vzťahu k tejto námietke na skutočnosť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný po zrušení predchádzajúceho rozsudku najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 153/07, ktorý vo vzťahu k zrušenému rozsudku najvyššieho súdu konštatoval jeho pochybenie v tom, že «najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku   súdu   prvého   stupňa),   o   aké   skutkové   zistenia   a právne   úvahy   svoj   záver (záver o tom,   že   sa   sťažovateľke nepodarilo   preukázať   splnenie   zákonných   podmienok na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe, pozn.) oprel a z akých dôvodov považoval   argumentáciu sťažovateľky za „skutkovo   i právne   bezvýznamnú“,   postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces...». Z toho dôvodu ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 153/07 zrušil predchádzajúci (zrušený) rozsudok najvyššieho súdu. V ďalšom konaní, predchádzajúcom napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, sa mal najvyšší súd vysporiadať práve s tými námietkami   sťažovateľky,   ktoré   poukazovali   na   nepreukázanie   splnenia zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe.

Na   rozdiel   od   posúdenia   zrušeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavným   súdom v náleze sp. zn. III. ÚS 153/07 vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu ústavný   súd   konštatuje,   že najvyšší   súd   podrobne   popísal   aplikovateľnú   právnu   úpravu (najmä   relevantné   ustanovenia   § 20   ods. 2   zákona   o DPH   a § 29   zákona   o   správe   daní a poplatkov), ktorú interpretoval tak, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný   uvádzať v   priznaní,   hlásení   a   vyúčtovaní alebo na   preukázanie ktorých   bol vyzvaný   správcom   dane   v   priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ústavne konformným spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal aj so vzťahom uvedenej povinnosti daňového   subjektu   s povinnosťou   daňového úradu   dbať na objasnenie všetkých   otázok, okolností či vyvrátenie pochybností, keďže správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce na správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Poukázal pritom tiež na výsledky ústneho pojednávania a výsluchy svedkov, ako aj na ich význam na skutkový záver podstatný na rozhodnutie daňového orgánu, pričom podľa najvyššieho súdu „žalobkyňa žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila   alebo   aspoň   reálne   spochybnila   vykonané   dokazovanie,   nepredložila   ani neoznačila“.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že zo strany sťažovateľky nedošlo k   preukázaniu   splnenia   zákonných   podmienok   na   uplatnenie   odpočtu   dane   z   pridanej hodnoty   na   vstupe   podľa   § 20   ods. 2   zákona   o DPH,   keďže   doklady   predložené sťažovateľkou spôsobujú pochybnosti o ich vierohodnosti a zároveň odporujú svedeckým výpovediam.   Podľa   najvyššieho   súdu   doklady   týkajúce   sa   vykonania   výkopových a zásypových   prác   vystavené   dodávateľmi   nezodpovedajú   skutočnosti,   pretože   v konaní pred daňovým úradom bolo zistené, že tieto práce neboli týmito dodávateľmi vykonané. Najvyšší súd tak uviedol dostatok skutkových zistení, ako aj právnych úvah, ktoré ho viedli k prijatému   záveru.   Navyše,   ústavný   súd   zohľadnil   aj   postavenie   súdov   v správnom súdnictve,   preskúmajúcich   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy.   Aj   keby interpretácia § 20 a § 29 zákona o DPH spôsobom, ktorým k nej pristúpil   najvyšší súd v napadnutom   rozsudku,   nebola   jedinou   možnou,   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   túto interpretáciu   nahradzovať   svojou   vlastnou,   ak   spĺňa   podmienky   ústavnej   udržateľnosti. Najvyšší   súd   neprekročil   medze,   ktoré   mu   kladie   ústava   príkazom   dbať   na   ochranu základného práva na súdnu ochranu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnený, lebo obsahuje úvahu, prečo k namietanému výkladu pristúpil, a predmetná úvaha sa nejaví byť ani svojvoľnou.

3. Svojou poslednou námietkou sťažovateľka vyjadruje najvyššiemu súdu výhrady poukazujúc   na   rozporuplnosť   rozhodovacej   činnosti,   keďže   pri   rozhodovaní   podľa   nej nebral   ohľad   na   iné   rozhodnutia   daňových   orgánov.   Podľa   sťažovateľky „v   našej spoločnosti   prebehlo   viacero   daňových   konaní,   ktoré   sa   týkali   našej   činnosti,   skutkovo i právne totožnej s touto vecou, len za iné zdaňovacie obdobia, pričom v týchto veciach už bolo   právoplatne   rozhodnuté   samotnými   daňovými   orgánmi   po   predchádzajúcich rozhodnutiach súdov tak, že zistená daň správcom dane sa neodlišuje od nami priznanej daňovej povinnosti, teda že nami priznané dane sú správne... Ak teda Najvyšší súd SR neakceptoval už vydané právoplatné rozhodnutia (sťažovateľka uvádzala príklad dvanástich rozhodnutí   Daňového   úradu   R.,   v dvoch   prípadoch   aj   rozhodnutí   krajských   súdov, nasledovaných rozhodnutiami tohto daňového úradu o zastavení konania, pozn.), ktoré sú skutkovo   i   účastnícky   totožné,   a   týkajú   sa   len   iných   zdaniteľných   období,   porušil   naše základné ústavné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   najvyšší   súd   konal   ako   súd odvolací v rámci správneho súdnictva preskúmavajúc zákonnosť konkrétneho rozhodnutia orgánu verejnej správy (daňového riaditeľstva), ktoré bolo napadnuté žalobou sťažovateľky. Nemožno   preto   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   by   najvyšší   súd „neakceptoval“ vydané právoplatné rozhodnutia daňového úradu, ktoré ho ani nezaväzovalo. Ústavný súd týmto nepopiera možnú viazanosť orgánov verejnej správy svojou predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou   najmä   v prípadoch,   keď   tieto   aplikujú   správnu   úvahu.   Ustálená,   jednotná a dlhodobá   rozhodovacia   činnosť   (príp.   aj   nečinnosť)   orgánov   verejnej   správy,   ktorá opakovane potvrdzuje určitý výklad, môže vytvoriť legitímne očakávanie jej nasledovania (pozri rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu sp. zn. 1 BvR 1160/03 z 13. júna 2006; BVerfGE 73, 280, nemeckého Spolkového správneho súdu, BVerwG, sp. zn. 6 C 6.91 z   21. 10. 1993 alebo   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky III. ÚS 619/06, III. ÚS 2822/07 či českého Najvyššieho správneho súdu: rozsudok z 28. apríla 2005 č. k. 2 Ans 1/2005-57,   publikovaný   v   Sbírce   rozhodnutí   Nejvyššího   správního   soudu   pod č. 605/2005, ako aj uznesenie sp. zn. 6 Ads 88/2006 z 21. júna 2009), zároveň však ani ustálená prax nebráni tomu, aby ju správny orgán do budúcna zmenil. Ústavný súd navyše dodáva, že takáto rozhodovacia činnosť musí mať znaky všeobecnosti, a nie je dôvod ju obmedziť   na   prípady   vzťahu   konkrétneho   správneho   orgánu   (daňového   úradu)   voči konkrétnemu daňovému subjektu.

Sťažovateľka pritom navyše netvrdila a ani nepreukázala to, že by takúto námietku uplatnila   už   v konaní   pred   daňovými   úradmi,   resp.   v konaní   pred   súdmi   v správnom súdnictve. Navyše ani nepreukázala, čím konkrétne malo dôjsť k odlišnému posúdeniu veci, ale tvrdila iba to, že uvedená iná rozhodovacia činnosť daňového úradu mala viesť k záveru, že   daň   zistená   správcom   sa   neodlišuje   od   priznanej   daňovej   povinnosti,   čo   podľa   nej odporuje   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva.   V okolnostiach   danej   veci   bolo   pritom rozhodujúce   to,   že   sťažovateľka   podľa   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu nepreukázala splnenie zákonných podmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe, ako   aj to,   že najvyšší   súd   po   zrušení   predchádzajúceho   rozsudku   ústavným súdom   bol povinný   nasledovať   záväzný   právny   názor   ústavného   súdu,   ktorý   vymedzil   rozsah potrebného odôvodnenia rozsudku v tejto veci. Ústavný súd taktiež odkazuje na už uvedené závery týkajúce sa možnosti sťažovateľky uplatniť svoje procesné práva.

Ani vo vzťahu k tejto námietke preto postup a ani napadnutý rozsudok najvyššieho súdu   neindikujú   samy   osebe   možnosť   porušenia   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   keďže,   ako   to   vyplýva   aj   z uvedeného   posúdenia   iných   námietok   ústavným súdom, najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými právnymi a skutkovými   otázkami   zohľadňujúc   jeho   špecifické   postavenie   v rámci   správneho súdnictva.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci správneho súdnictva. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu najvyššieho súdu, podľa ktorej je v okolnostiach danej veci úlohou daňového subjektu preukázať okolnosti rozhodujúce na určenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade § 20 ods. 2 zákona o DPH a § 29 zákona o správe daní a poplatkov), že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s tvrdeniami   sťažovateľky,   a to v rozsahu,   v akom   to   bolo   potrebné   na   rozhodnutie   vo   veci   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   daňového   riaditeľstva,   a svoje   závery   dostatočne   odôvodnil.   Predmetné námietky   sťažovateľky   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   také,   ktoré   by   spochybňovali ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi   najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd zotrváva na stanovisku uvedenom v náleze sp. zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48   ods. 2   ústavy   a   z   čl. 6   dohovoru   je   zabezpečiť,   aby   bola   účastníkovi   konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím   svojich   procesných   práv   za   podmienok,   ktoré   ho   nestavajú   do   podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Procesný   postup   orgánu   verejnej   moci   by   predstavoval   protiústavný   zásah do označených   základných   práv   (resp.   práv   zaručených   dohovorom),   ak   by   účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane   dokazovania),   predložiť   argumentáciu   na   podporu   svojich   stanovísk,   vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   klásť   svedkom   otázky,   využívať   právnu   pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k   porušeniu   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu,   na   rovnosť   v   konaní   alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ako bolo ustálené už nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 153/07, sťažovateľka mala možnosť realizovať svoje procesné práva, a preto nič nenaznačuje, že by jej základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy mohli byť v danej veci porušené.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012