znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 572/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti DOPRAVA A SLUŽBY K & T, spol. s r.   o.,   Horelica   13,   Čadca,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   VARMUS   s. r.   o., Palárikova   83,   Čadca,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Jozefa Vramusa, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   C   50/2010,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   DOPRAVA   A   SLUŽBY   K   &   T, spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 50/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 50/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti DOPRAVA A SLUŽBY K & T, spol. s r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti DOPRAVA A SLUŽBY K & T, spol. s r. o., trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet Advokátskej kancelárie VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DOPRAVA A SLUŽBY K & T, spol. s r. o., Horelica   13,   Čadca   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   VARMUS   s.   r.   o.,   Palárikova   83,   Čadca,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Jozefa   Varmusa,   PhD.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 50/2010.

Sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 26 C 50/2010 v procesnom postavení žalobkyne. Návrhom na začatie konania doručeným okresnému   súdu   4.   marca   2010   sa   domáha   proti   odporcovi   Slovenskej   republike   – Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   zaplatenia   peňažného   plnenia s príslušenstvom z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:

„Okresný súd Bratislava 1. /ďalej len okresný súd/, ktorý vec prejednáva pod sp. zn. 26 C/50/2010 postupuje v konaní s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie vedie od r. 2010 nebol zatiaľ vytýčený termín pojednávania a nie je predpoklad, že vec bude v dohľadnej dobe   skončená.   Prvostupňový   súd   opätovne   vo   veci   nekoná   a   nečinnosťou   súdu   sú spôsobované opätovne prieťahy...

Sťažovateľ má za to, že nečinnosťou okresného súdu bolo porušené jeho základné právo uvedené v druhej hlave v siedmom oddiele článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby jeho vec pred okresným súdom sa prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Občianskoprávna   žaloba   bola   podaná   v   roku   2010,   pričom   okresný   súd   riadne vo veci nekoná a vo veci spôsobuje vážne prieťahy...“

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia „v rozsahu 10 000 EUR“, ktoré je podľa jej názoru primerané „vo vzťahu ku škode, ktorá vznikla sťažovateľovi nečinnosťou súdov a ďalšou ujmou, ktorá vyplýva z toho, že navrhovateľ sa nemôže domôcť náhrady škody a dostáva sa do platobnej neschopnosti“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   I   svojou   nečinnosťou   vo   vybavovaní   veci   sp.   zn. 26 C/50/2010 porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   aby   vo   veci   sp.   zn. 26 C/50/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR, ktorú sumu je Okresný súd Bratislava 1 povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   v   Bratislava   I   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastupovania vo výške 331,13 € /príprava a prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti - 2 x 130,16 € + 2 x 7,81 € režijný paušál + 20 % DPH t. j. 55,19 €/ na účet...“

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3541/2013 z 15. júla 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

«... dňa 04. 03. 2010 bol súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa obchodnej spoločnosti DOPRAVA   A SLUŽBY   K & T,   spol.   s r.   o.,   proti odporcovi   Slovenská   republika   v   zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, o zaplatenie 50.282,15 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Dňa 17. 03. 2010 bola vec   prevedená   z   registra   „Ro“   do   registra   „C“   a   pridelená   do   oddelenia   „26 C“   na prejednanie   a   rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   Anne   Kašajovej.   Dňa   23.   03.   2010   zákonná sudkyňa   predložila   spis   súdnej   tajomníčke   na   prípravu   veci   pred   pojednávaním.   Dňa 24. 03. 2010 súd vydal uznesenie, ktorým vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Uznesenie bolo odporcovi doručené dňa 07. 04. 2010. Dňa 29. 09. 2010 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. Dňa 17. 10. 2011 bola vec pridelená do oddelenia „14 C“ na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Eve Tulejovej   z dôvodu   prerozdelenia   veci   v   odd.   „26   C“   zákonnej   sudkyne,   z   dôvodu ustanovenia do funkcie predsedníčky súdu Dňa 31. 10. 2011 zákonná sudkyňa dala pokyn spisovej   kancelárii   na   doručenie   stanoviska   odporcu   navrhovateľovi   (ktoré   mu   bolo doručené   dňa   23.   11.   2011).   Dňa   18.   06.   2011   súd   požiadal   Okresný   súd   Čadca o zapožičanie spisu sp. zn. 13 Er 321/2005. Žiadosť bola Okresnému súdu Čadca doručená dňa   27.   06.   2011.   Dňa   19. 10. 2012   súd   opätovne   požiadal   Okresný   súd   Čadca o zapožičanie spisu sp. zn. 13 Er 321/2005. Žiadosť bola Okresnému súdu Čadca doručená dňa 29. 10. 2012. Dňa 07. 11. 2012 vyšší súdny úradník dal pokyn spisovej kancelárií na predloženie spisu zákonnej sudkyni. Dňa 05. 11. 2012 bol súdu doručený vyžiadaný spis z Okresného   súdu   Čadca.   Dňa   15.   07.   2013   zákonná   sudkyňa   určila   vo   vecí   termín pojednávania na 10. 09. 2013.

Na základe uvedených skutočností, konštatujem, že predmetné konanie na tunajšom súde   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   ktoré   považujem   za   objektívne,   spôsobené nadmernou   zaťaženosťou   oddelenia   zákonnej   sudkyne,   ako   aj   vzniknuté   z   dôvodu prerozdelenia odd. „26 C“.»

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu sp. zn. 26 C 50/2010, a preto ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 572/2013-15 z 23. septembra 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr. 3541/2013 z 15. júla 2013 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3848/2013 doručenom ústavnému súdu   13.   novembra   2013   oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, a súhlasí s upustením od neho, pričom nevyužila možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti.

Dňa   14.   novembra   2013   vyzval   ústavný   súd   zástupkyňu   sťažovateľky,   aby   sa vyjadrila,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 3541/2013 z 15. júla a sp. zn. Spr. 3848/2012 zo 6. novembra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2013   oznámila, že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania,   a   nevyužila možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 50/2010.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   navrhovateľky (sťažovateľky), ktorým sa domáha zaplatenia peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento typ   konania   je   štandardnou   súčasťou   sporovej   agendy   všeobecných   súdov,   a   preto   ho ústavný   súd   nepovažuje   za   právne   zložité.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   okresný   súd o návrhu sťažovateľky ešte o merite veci do podania sťažnosti ústavnému súdu v zásade nekonal,   nemohla   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   ovplyvniť   ani   jej   prípadná skutková zložitosť.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne   uplatňovaného   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 C 50/2010 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 26 C 50/2010 vyplýva, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené   až   po   uplynutí   3,5   roka   od   doručenia   návrhu,   pričom   dovtedy   okresný   súd vykonával len administratívne úkony.

Zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   (takmer   štyri   roky   bez rozhodnutia vo veci samej), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo   k   zbytočným   prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   predovšetkým   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Vysoká zaťaženosť sudcov a personálne problémy nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 50/2010 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € odôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že   je „primerané   vo   vzťahu   ku   škode,   ktorá   vznikla sťažovateľovi nečinnosťou súdov a ďalšou ujmou, ktorá vyplýva z toho, že navrhovateľ sa nemôže domôcť náhrady škody a dostáva sa do platobnej neschopnosti“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o určení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým charakter nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období a stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu, ako aj jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním Advokátskou kanceláriou VARMUS s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola   781   €,   keďže   išlo   o   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   za   každý   úkon   sumu   130,16   €,   čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 €, ktorú   bolo   potrebné   zvýšiť   o   20   %   DPH   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky,   keďže   právna zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 331,13 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014