znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 572/2012-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. J. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. J. Ž. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť MVDr. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej aj,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr 12/2010 o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S/214/2007 z 23. septembra 2010 sa mal sťažovateľ 15. novembra 2011 dozvedieť o dôvode, pre ktorý má byť sudca vylúčený z prerokúvania veci.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   vzniesol   proti   sudkyni   JUDr.   Z.   Ď.   námietku zaujatosti,   o ktorej   bolo   rozhodnuté   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 9 Ndz/8/2011,   a to   uznesením   z 8.   decembra   2011   tak,   že   namietaná   sudkyňa   nie   je vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   vo   veci   vedenej   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 10 Sžr/12/2010.

Sťažovateľ poukazuje na vyhrotenosť vzťahov medzi menovanou sudkyňou a jeho právnym   zástupcom,   čo   podľa   neho „v   plnom   rozsahu   odôvodňuje   oprávnenosť   mojej obavy a vrhá objektívne pochybnosti na nestrannosť sudcu“. V spojitosti s tým sťažovateľ upriamuje   pozornosť   na   iné   konanie   vedené   najvyšším   súdom,   v rámci   ktorého   došlo ku kontroverziám medzi jeho právnym zástupcom a menovanou sudkyňou, čo môže podľa neho   negatívnym   spôsobom   ovplyvniť   aj   rozhodovanie   namietanej   sudkyne   v jeho prebiehajúcej právnej veci, a preto má obavy, že rozhodovanie uvedenej sudkyne nebude objektívne.

Sťažovateľ   zároveň   vyjadruje   presvedčenie „o tom,   že   sudca   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   by   mal   byť   natoľko   erudovaným   a   dostatočne   pripraveným odborníkom,   aby bol schopný sám   posúdiť   dosah a právny rozmer záväznosti   Rozvrhu práce NS SR a jeho súlad s relevantnými právnymi normami akými sú predovšetkým Zákon o súdoch, Občiansky súdny poriadok a v neposlednom rade Ústava Slovenskej republiky. Ak namietaná   sudkyňa   rozhodovala   vo   veciach   patriacich   do   súdneho   oddelenia   5 O i po tom,   ako   došlo   k   personálnym   zmenám,   ktoré   možno   opísať   ako   prípad   uvedený v ustanovení   § 51   ods. 4   písm. b)   Zákona   o súdoch,   a   to   takým   spôsobom,   že   o   týchto veciach rozhodla v rámci iného súdneho oddelenia (1 O) s rozdielnym obsadením senátu (podľa Rozvrhu práce NS SR z roku 2009 v senáte 5 O zasadali Dr. A. P., Dr. Z. Ď., Dr. Š. Š. a Dr. H., pričom opatrením predsedu NS SR č. 20/2009 z 24. 09. 2009 došlo k zmene tak, že v senáte 5 O zasadajú Dr. P., Dr. Š., Dr. H. a Dr. P., pričom v senáte 1 O zasadajú Dr. Ď.,   Dr.   H.   a   neobsadené   miesto   zastupuje   Dr.   I.),   možno   takýto   postup   označiť za pochybný   a   objektívne   vzbudzujúci   obavy   z   tendenčného   a   účelového   rozhodovania. Navyše tým, že došlo v relácii medzi namietanou sudkyňou a mojím právnym zástupcom k skutku opísanému v námietke zo dňa 30. 11. 2011, je možné uzavrieť, že vzájomné vzťahy sú   natoľko   narušené   (nepriateľské),   ako   to   má   na   zreteli   znenie   ustanovenia   § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre nevyhnutnosť vylúčenia takéhoto sudcu.“.

Sťažovateľ   ďalej   cituje   § 3   ods. 3   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený   v   súlade   so   zákonom   a   s   rozvrhom   práce   na   konanie   a   rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.“.

Zároveň poukazuje najmä na § 50 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“.

Napokon upriamuje pozornosť na bod 1 «článku V Rozhodovanie o vylúčení sudcov IV.   časti   všeobecných   ustanovení   rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v platnom znení ku dňu doručenia námietky zaujatosti (t. j. ku dňu 30. 11. 2011) (ďalej len „Rozvrh   práce   NS SR“)»,   v zmysle   ktorého „o vylúčení   predsedu   senátu   a sudcov trojčlenných   senátov   rozhoduje   senát   a najbližším   nižším   poradovým   číslom   uvedeným v osobitnej časti rozvrhu práce. O vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov s najnižším poradovým číslom rozhoduje senát s najvyšším poradovým číslom.“.

V nadväznosti na to sa v sťažnosti uvádza, že «Podľa vyššie citovaného Rozvrhu práce NS SR bola vec vznesenej námietky zaujatosti zaradenej v senáte 10 Sžr pridelená senátu 9 Ndz, „ako senátu s najbližším nižším poradovým číslom uvedeným v osobitnej časti rozvrhu práce“.

Mám   zato,   že   ustanovenie   bodu   1)   článku   V,   IV.   časti   všeobecných   ustanovení Rozvrhu práce NS SR nie je v súlade zo Zákonom o súdoch, Občianskym súdnym poriadkom a v neposlednom   rade   s Ústavou   Slovenskej   republiky,   konkrétne   s právom   účastníka konania, aby v jeho veci rozhodoval zákonný sudca.

Konanie o námietke zaujatosti sudcu vznesenej účastníkom konania nie je vyňaté z pôsobnosti ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch. Nemožno teda v žiadnom prípade hovoriť v tejto súvislosti o výnimke z obligatórneho prideľovania vecí náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Zo samotného znenia   citovaného   ustanovenia   Rozvrhu   práce   NS SR   je   zrejmé,   že   veci   (konania) o námietkach   zaujatosti   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vznesených účastníkmi konania sú prideľované konkrétnemu vopred určenému senátu, a to výlučne na základe   administratívneho   aktu   riadenia   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (v podobe Rozvrhu práce NS SR) v priamom rozpore s kogentnou normou Zákona o súdoch.   Takýto postup je   v rozpore   s právom   účastníka,   aby   o jeho   veci rozhodoval nestranný   a   nezávislý   súd,   ktorý   reprezentuje   v   súlade   so   znením   Ústavy   Slovenskej republiky a Zákona o súdoch osoba zákonného sudcu (v prípade senátu všetci členovia senátu). Uznesenie č. k.: 9 Ndz/8/2011 zo dňa 08. 12. 2011 je tak nezákonným rozhodnutím, nakoľko ide o rozhodnutie senátu, ktorého sudcovia nespĺňali a nespĺňajú predpoklady byť v tejto právnej veci zákonnými sudcami.».

V záverečnej časti odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá zásadou zákonného sudcu a otázkou nestrannosti sudcu z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 Ndz/8/2011   z   8.   decembra   2011 porušené boli,   aby toto   uznesenie   zrušil   a vrátil   vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal úhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia.

V súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   požiadal   sudca spravodajca   účastníka   konania,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   aby   sa   k nej   vyjadril. Reakciou   na   výzvu   ústavného   súdu   bolo   vznesenie   námietok   zaujatosti   predsedom najvyššieho   súdu   proti   všetkým   členom   IV.   senátu,   ktorí   majú   túto   vec   prerokovať a rozhodnúť o nej. O námietkach predsedu najvyššieho súdu rozhodol I. senát ústavného súdu   uznesením   č. k.   I. ÚS 242/2012-19   zo   16.   mája   2012   tak,   že   členov   IV.   senátu z výkonu sudcovskej funkcie z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa nevylúčil.

Dňa   14.   júna 2012   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   najvyššieho   súdu, súčasťou ktorého bolo vyjadrenie predsedníčky senátu 9 Ndz k sťažnosti. Podľa názoru najvyššieho súdu je pod pojmom „predmet konania“ v zmysle § 51 ods. 1 zákona o súdoch potrebné rozumieť „meritum veci, ktorým v prípade konania 10 Sžr/12/2010 je preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Uvedená   vec   bola   senátu   10 S   pridelená v súlade   s rozvrhom   práce   ako   aj   v súlade   s   § 51   ods. 1   a   2   zákona   č. 757/2004   Z. z. náhodným výberom spomedzi minimálne dvoch senátov najvyššieho súdu.

Rozhodnutie o námietke zaujatosti je procesným rozhodnutím. Nie je preto nutné pridelenie   tejto   veci   náhodným   výberom   prostredníctvom   technických   prostriedkov (elektronickou podateľňou).   Určenie   v rozvrhu práce,   že o vylúčení sudcov   trojčlenných senátov   (námietke   zaujatosti)   rozhoduje senát s najbližším   poradovým číslom   uvedeným v osobitnej   časti   rozvrhu   práce,   nie   je   preto   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v rozpore so sťažovateľom namietaným § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.

Rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2011   bol   vydaný   podľa   § 52   zákona č. 757/2004 Z. z. a bol pre senát 9 S záväzný.“.

Najvyšší   súd   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Právny   zástupca   sťažovateľa   zaujal   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   stanovisko v podaní doručenom ústavnému súdu 1. augusta 2012, v ktorom vyslovil názor, že citované vyjadrenie   je   v rozpore   s platným   a účinným   právnym   poriadkom.   Ďalej   uviedol,   že «Skutočnosť,   že   porušovateľ   považuje   rozhodnutie   iba   za   „procesné“,   nijako   nesúvisí s ústavnou požiadavkou na dodržaní práva na zákonného sudcu, ktoré v mojom prípade bolo v konaní   sp. zn.:   9 Ndz/8/2011 porušené.   Inak povedané,   tak zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov(ďalej   len   „OSP“)   ani   zákon č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších (ďalej   len   „Zákon   o súdoch“),   či   iný   platný   právny   predpis   nestanovuje   výnimku z prideľovania veci náhodným výberom podľa ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch a v závislosti   od   toho,   či   výstupom   konania   má   byť   rozhodnutie   „procesné“   alebo rozhodnutie   „vo   veci   samej“.   Názor   porušovateľa   tak   zrejme   vychádza   z nesprávneho výkladu,   čo   však   nie   je   v právnom   štáte   legitímnym   prostriedkom   na   ospravedlnenie porušovania zákona...

Ak sa porušovateľ domnieva, že v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch je kladený dôraz na slová „určené podľa predmetu konania“, pričom v každom jednotlivom prípade musí ísť o predmet konania určený vecou samou, inak sa právna norma neuplatní, jeho názor je podľa mňa nesprávny. Ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, právna norma nijako   vo   svojej   uplatniteľnosti   neutrpí,   ak   sa   časť   „určené   podľa   predmetu   konania“ vynechá.   Nosnou   časťou   právnej   normy,   inštruktívnou   pre   systém   prideľovania   veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov tak je výlučne časť „ak tento zákon neustanovuje   inak,   veci   sa   prideľujú   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov“. To znamená všetky veci, o ktorých súdy z akéhokoľvek dôvodu rozhodujú, vrátane rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu Najvyššieho súdu. Bližšia špecifikácia vecí, ku ktorej sa zákonodarca v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch uchýlil a ktorá znie „určené podľa predmetu konania v súlade s rozvrhom práce“ je nepochybne znakom toho, že všetky veci, o ktorých sa rozhoduje na súde, musia byť roztriedené do kategórií rozvrhom práce.».

Vzhľadom na to je sťažovateľ toho názoru, že rozvrh práce najvyššieho súdu je v časti, v ktorej upravuje rozhodovanie o námietkach zaujatosti sudcov najvyššieho súdu, v rozpore s § 51 ods. 1 zákona o súdoch, a preto aj v rozpore „s čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru“, a trvá na podanej sťažnosti v celom rozsahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 Ndz/8/2011   z 8.   decembra   2011   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo   na   súdnu ochranu a v jeho rámci právo na prerokúvanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia   sudcu   z   jeho   ďalšieho   rozhodovania   pre   zaujatosť v   zmysle ustanovení   § 14 až § 16   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania a   rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Je samozrejmé, že rozhodnutie súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak, aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú dôvody, pre ktoré sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Z. Ď. nebola vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr/12/2010.

V podstatnom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Rozhodujúcim   prvkom   v   otázke   rozhodovania   o   zaujatosti,   resp.   nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená, a či povaha a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu,   a   teda   či   je   tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,   ktorá   sa   zakladá   na   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ iba na takú skutočnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti   zákonného   sudcu   a   znamenala   dôvod   pre   jeho   vylúčenie   z   prerokúvania a rozhodovania veď v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo   ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

Pri   rozhodovaní,   či   je   daný   oprávnený   dôvod   na   obavu,   že   konkrétny   sudca   je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

V danom prípade žalobca ako účastník konania vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. Z. Ď. z dôvodu, že ako sudkyňa najvyššieho súdu konala a rozhodovala vo veci 5 Obo/80/2009.

Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v iných veciach. Pokiaľ žalobca namietal, že JUDr. Ď. „nedovolila   právnemu   zástupcovi   nahliadnuť   do   spisu   vo   veci   5 Obo/80/2009“,   taký tvrdený postup nie je podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci 10 Sžr/12/2010, v ktorej je v zmysle rozvrhu práce na rok 2010 zákonnou sudkyňou.

Dôvodom na vylúčenie nie je ani okolnosť, že JUDr. Ď. rozhodovala v inej veci, ktorá jej bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie na základe platného rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. právne relevantná, a ani z vyjadrenia namietanej sudkyne nevyplývajú žiadne zákonné dôvody pre jej vylúčenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto vznesenej námietke zaujatosti nevyhovel.»

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu   vyplýva, že   sa   zaoberal dôvodmi uvádzanými sťažovateľom, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď na jeho podstatné námietky. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasťou týchto základných práv totiž nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti   uvádzané   účastníkom   konania,   resp.   vyhovieť   jeho   námietke   zaujatosti (II. ÚS 26/08,   II. ÚS 57/2011),   ako   to   bolo   v   konkrétnom   prípade   vo   veci   sťažovateľa. Najvyšší súd najskôr všeobecne formuloval dôvody, ktoré potenciálne vedú k vylúčeniu sudcu   z rozhodovacej   činnosti,   a následne   konkrétne   vo   vzťahu   k zákonnému   sudcovi konštatoval ich   absenciu. Ústavný súd považuje takto odôvodnené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne konformné a akceptovateľné.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 Ndz/8/2011 z 8. decembra 2011 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods. 1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Ndz/8/2011

Je nesporné, že ustanovenie § 14 až § 16 OSP sa vzťahuje aj na prípady, keď sa rozhoduje   o námietke   zaujatosti   účastníka   konania.   Aj   sudca   alebo   sudcovia,   ktorí   sú oprávnení   a povinní   rozhodovať   o námietke   zaujatosti, musia   byť   nestranní v takom rozsahu, ako to vymedzuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva pre konania vo veci samej.

So zreteľom na už citovaný § 51 ods. 1 zákona o súdoch je však potrebné objasniť povahu konania o námietke zaujatosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého sa ústavnoprávna zásada vyjadrená v čl. 48 ods. 1 ústavy vzťahuje na konanie a rozhodovanie vo veci samej (IV. ÚS 106/09, I. ÚS 119/2011).

Konanie o námietke zaujatosti nie je v žiadnom prípade rozhodovaním vo veci samej. Účel tohto konania je dostatočne známy. Je ním zabezpečiť,   aby vo veciach patriacich do právomoci a príslušnosti súdov, ktoré vykonávajú občianskoprávne a správne súdnictvo, konali   a rozhodovali   nestranní   sudcovia.   Účelom   konania   vo   veci   samej   je   poskytnutie spravodlivej ochrany právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (§ 1 OSP), ktoré sa uplatnili pred súdom zákonom predpísaným spôsobom (§ 81 OSP).

Rozhodovanie   (ako   aj   celé   konanie)   o námietke   zaujatosti   patrí   do   právomoci a príslušnosti nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu. Z toho vyplýva, že predmetom konania pred nadriadeným súdom alebo iným senátom najvyššieho súdu je, v prípade námietky zaujatosti, procesná otázka nestrannosti namietaného zákonného sudcu.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že nadriadený súd nie je zákonným súdom a jeho sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej. To platí aj pre iný senát najvyššieho súdu, ktorého sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej, len rozhodujú o námietke zaujatosti vo veci, v ktorej zákonnými sudcami sú sudcovia iného senátu. Nadriadený súd a iný senát najvyššieho súdu (ktorý treba na účel konania o námietke zaujatosti považovať za nadriadený súd) sú teda osobitným spôsobom určené súdy (ich senáty), ktoré nemajú žiadne príslušnostné vzťahy k sudcom, u ktorých sa uviedla pochybnosť o ich nezaujatosti, a z ústavného a zákonného hľadiska len dbajú o to, aby vo veci samej konal a rozhodoval nestranný sudca.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na § 51 ods. 1 zákona o súdoch, ktorého účelom je určiť zákonného sudcu (zákonných sudcov) náhodným výberom vo veci samej, ako aj v súvisiacich procesných otázkach, o ktorých koná a rozhoduje tento zákonný sudca (zákonní sudcovia).

Rozhodovanie o námietke zaujatosti však z povahy konania a rozhodovania o takej námietke patrí inému než zákonnému sudcovi či zákonným sudcom, t. j. nadriadenému súdu alebo   inému   senátu   najvyššieho   súdu.   Po   takom   rozhodnutí   sa   vec povinne   vracia zákonnému sudcovi (zákonným sudcom), samozrejme, iba ak nedošlo k vylúčeniu sudcu alebo   sudcov   z prerokúvania   a rozhodovania   veci,   v ktorej   bola   spochybnená   jeho/ich nezaujatosť. Ak došlo k vylúčeniu, vec sa opäť prideľuje náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov inému zákonnému sudcovi.

Ak teda v konaniach o námietkach zaujatosti konajú a rozhodujú sudcovia, ktorí sú sudcami nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu, bez toho, aby boli vo veci samej   zákonnými   sudcami,   potom   možno   prijať   záver,   že   prideľovanie   jednotlivých námietok   nadriadenému   súdu   alebo   inému   senátu   najvyššieho   súdu nepatrí   do   vecnej pôsobnosti   § 51   ods. 1   zákona   o súdoch najmä   preto,   že   jediným   účelom   citovaného ustanovenia je náhodný výber zákonného sudcu, čo je vylúčené pri prideľovaní námietok zaujatosti, kde vec treba prideliť len podľa jediného kritéria, ktorým je určenie nadriadeného súdu   alebo   iného   senátu   najvyššieho   súdu,   a o   tom   citované   ustanovenie   nemá   žiadnu konkrétnu úpravu.

Z toho vyplýva, že na to, aby sa zaručila ústavnosť postupu nadriadeného súdu alebo iného   senátu   najvyššieho   súdu, ktorí   rozhodujú   o námietke   zaujatosti,   nemožno   podľa názoru   ústavného   súdu   bezpodmienečne   vyžadovať   postup   podľa   § 51   ods. 1   zákona o súdoch,   tak   ako sa   toho   domáha sťažovateľ,   hoci   ho ani nemožno   vylúčiť,   čo   závisí od spôsobu, akým konkrétny predseda súdu pripravuje rozvrh práce (porovnaj § 52 ods. 1 zákona o súdoch).

Podľa názoru ústavného súdu preto postačuje, aby nadriadený súd alebo iný senát najvyššieho súdu boli zložené z nestranných sudcov v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 14 ods. 1 OSP. Taká   požiadavka sa   dá   garantovať aj spôsobom,   akým najvyšší   súd v rozvrhu práce určuje iné senáty, ktoré sú oprávnené a povinné rozhodovať o námietkach zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu.

Ústavný súd dodáva, že ak sa sťažovateľ domnieval, že iný senát najvyššieho súdu, ktorý   rozhodol,   plniac   úlohu   nadriadeného   súdu   podľa   § 16   ods. 1 OSP,   napadnutým uznesením, je zložený zo sudcov, o ktorých vznikala pochybnosť o ich nezaujatosti, potom mohol uplatniť námietku zaujatosti proti týmto sudcom, o ktorej by opäť rozhodoval iný senát najvyššieho súdu. V tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch je   rozvrh   práce verejne   prístupný   bez   akéhokoľvek   obmedzenia, čo   však   sťažovateľ nevyužil na to, aby spochybnil nestrannosť zloženia iného senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval   napadnutým   uznesením   o námietke   zaujatosti   proti   sudkyni   JUDr.   Z.   Ď. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť je aj v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 zjavne neopodstatnená.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, úhrada trov konania), ktoré sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012