znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 571/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. G., S., R. G., S., a P. G., S., zastúpených advokátom JUDr. M. R., Ž., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 42/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. G., R. G. a P. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená   sťažnosť   R.   G.,   R.   G.   a P.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 42/2011.

Z vyžiadaného spisu, zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   42/2011   domáhajú   vyslovenia neplatnosti listiny o vydedení; ich žaloba bola doručená okresnému súdu 3. marca 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú:„Okresný súd v Čadci na základe rozsudku č. k. 6 C 42/2011 zo dňa 2. 6. 2011 návrh sťažovateľov zamietol. Krajský súd v Žiline na základe uznesenia č. k. 6 Co 329/2011 zo dňa 12. 10. 2011 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.   Okresný   súd   v   Čadci   na   základe   výzvy   zo   dňa   8.   12.   2011   vyzval sťažovateľov na navrhnutie prípadných ďalších dôkazov, na ktoré sťažovatelia reagovali vyjadrením, ktoré bolo súdu doručené dňa 26. 1. 2012. Súd však namiesto konania vo veci doručil   opätovne   ďalšiu   výzvu   zo   dňa   4.   9.   2012   na   predloženie   ďalších   dôkazov   na preukázanie tvrdení navrhovateľov, na ktorú sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagovali nasledovným oznámením.

Nakoľko súd ani po viac ako roku nevytýčil žiadne pojednávanie vo veci samej, podali sťažovatelia na súd sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd na základe upovedomenia o vybavení sťažnosti uviedol, že sťažnosť pokladá za nedôvodnú. Vo veci však i napriek tvrdeniu o nedôvodnosti sťažnosti, vytýčil termín pojednávania na deň 11. 4. 2013. Odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu ešte v roku 2011 vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 12. 10. 2011 okrem iného aj to, že súd si nepripojil a neoboznámil sa s listinou o vydedení spísanou dňa 5. 12. 1994 formou notárskej zápisnice č. Nz 430/94. Súd si i napriek tomuto pochybeniu a pokynu však uvedenú listinu o vydedení na pojednávanie do spisu opäť nepripojil a pojednávanie odročil z dôvodu, že v čo najbližšiu dobu sa má vrátiť   z   dlhodobej   PN   zákonná   sudkyňa   v   tejto   veci   JUDr.   A.   H.   Takýto   postup prvostupňového súdu preto považujeme za nesprávny, nesústredený a neefektívny.

Na   vytýčenom   pojednávaní   súd   vôbec   nerozhodol,   nepostupoval   podľa   pokynov odvolacieho súdu a venoval sa hlavne osobnému životu matky sťažovateľov a smrti ich otca, namiesto reálneho skúmania dôvodnosti na preukázanie zákonného dôvodu na vydedenie a následne pojednávanie odročil na neurčito.“

Podľa názoru sťažovateľov „... vec nie je právne a ani časovo náročná, postup súdu pokladajú za neefektívny už i s poukazom na existujúcu súdnu prax, judikatúru Najvyššieho súdu   týkajúcu   sa   neplatnosti   listiny   o   vydedení,   a   preto   nie   je   dôvod   na   neustále odročovanie pojednávaní za účelom vykonania ďalšieho dokazovania“.

Sťažovatelia si tiež „... uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- eur   pre   každého   z   nich,   ktoré   dôvodia   pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   márnosti a nespravodlivosti,   pričom   tieto   negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdu   spôsobujú sťažovateľom stres a zaťažujú ich aj po finančnej stránke“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov R. G., R. G. a P. G. uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu v Čadci v konaní č. k. 6 C 42/2011 porušené.

Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške každému po 1.000,- eur, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť sťažovateľom do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   z   titulu právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške 406,10 eur (2 úkony á 195,24 eur + 2x režijný paušál á 7,81 eur - § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z. z.), taktiež do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z okresného súdu príslušný spis a zároveň požiadal o vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril   podpredseda   okresného   súdu   v   prípise   sp. zn.   Spr   987/13   z 15.   augusta   2013, v ktorom   predovšetkým   uviedol: „Vo   veci   neboli   spôsobené   neodôvodnené   prieťahy v konaní.“

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil tento doterajší priebeh namietaného konania:

Dňa 3. marca 2011 doručili sťažovatelia okresnému súdu návrh na začatie konania o určenie neplatnosti listiny o vydedení.

Okresný súd vyzval 9. marca 2011 sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania a 1. apríla 2011 doručoval žalobu odporcovi a procesné poučenia všetkým účastníkom konania.

Na   pojednávaní   19.   mája   2011   okresný   súd   vec   prerokoval   a   odročil   na   účely výsluchu svedkov.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 2. júna 2011 vec opätovne prerokoval a následne vyhlásil rozsudok č. k. 6 C 42/2011-40, ktorým žalobu zamietol. Dňa 30. augusta 2011 podali sťažovatelia proti rozsudku okresného súdu z 2. júna 2011 odvolanie; spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 30. septembra 2011. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 329/2011-57 z 12. októbra 2011 odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Okresný   súd   po   vrátení   veci   8.   decembra   2011   vyzval   účastníkov   konania,   aby navrhli   dôkazy,   ktoré   považujú   za   relevantné   v ďalšom   priebehu   konania   vykonať, a 2. februára 2012 požiadal notára o predloženie listinných dôkazov.

Procesnými úkonmi z 11. mája 2012, 21. júna 2012 a 4. septembra 2012 okresný súd zabezpečoval   listinné   dôkazy,   pričom   v tomto   období   došlo   niekoľkokrát   k   zmene zákonného sudcu v posudzovanej veci.

Dňa 11. apríla 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Následne okresný súd 19. apríla 2013 požiadal notára o zaslanie notárskej zápisnice.

Pojednávanie nariadené na 6. jún 2013 bolo odročené (právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní), pričom okresný súd vec prerokoval na pojednávaní uskutočnenom 18. júna 2013.

Dňa   2.   júla   2013   bol   vyhlásený   v poradí   druhý   rozsudok   vo   veci   samej č. k. 6 C 42/2011-121, ktorým okresný súd rozhodol, že listina o vydedení je neplatná. Proti tomuto rozsudku podal 18. júla 2013 odvolanie odporca, ktorému okresný súd 15. augusta 2013 vyrubil súdny poplatok za odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 42/2011 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   I. ÚS 63/00).   V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc zo svojich zistení uvedených v časti II tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie, ktoré do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá dva a pol roka, pričom v jeho doterajšom priebehu okresný súd postupoval v zásade plynulo (bez období dlhodobejšej nečinnosti) a o veci už dvakrát meritórne rozhodol. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľov,   že   okresný   súd   mohol   v namietanom   konaní   postupovať   aj   efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, že prieťahy spôsobené prevažne neefektívnou činnosťou okresného   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy,   a teda   porušenie   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   tiež   skutočnosť,   že   v posudzovanom   prípade   sa   ako účinný prostriedok nápravy prejavilo aj podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Sťažovatelia   totiž   podali sťažnosť   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   a   nasl.   zákona o súdoch predsedovi   okresného súdu 20. februára 2013, pričom   okresný súd v relatívne krátkom   čase   od   podania   sťažnosti   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom č. k. 6 C 42/2011-121 z 2. júla 2013. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti začal vo veci konať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013