znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 571/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti A. I..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 8   ods. 2   Listiny   základných   práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Ntc 8/2006 v súvislosti   s jeho   požiadavkou   na   urýchlené   rozhodnutie   o   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla 2012, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva A. I. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 8   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Krajského   súdu   v Košiciach   vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   Ntc 8/2006   v súvislosti   s jeho požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajskému   súdu   v Košiciach   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   žiadosti   A. I. o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla 2012 vedenej pod sp. zn. Ntc 8/2006 konal.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania A. I. v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet advokáta JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania A. I. v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. októbra 2012   doručená   sťažnosť   A. I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním   jeho ustanoveného právneho zástupcu doručeným 12. decembra 2012, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Ntc 8/2006   (ďalej   aj   „namietaný   postup“   alebo „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje genézu obmedzenia jeho osobnej slobody a následný priebeh konania v jeho veci od 28. apríla 2006, keď bol na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. Ntc 8/2006 vzatý do predbežnej väzby a následne 23. mája 2006 do vydávacej   väzby.   Poukazuje   aj   na   uznesenie   krajského   súdu   č. k.   Ntc 8/2006-317 z 3. septembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté, že jeho vydanie do R. nie je prípustné. Proti uzneseniu   krajského   súdu   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.   6 Tost 13/2008   z   29.   októbra   2008   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do R. je prípustné. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 437/08 zo 17. decembra 2008 sťažnosť sťažovateľa podanú proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmieňuje aj o konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorý   na   základe   jeho   opakovanej   sťažnosti   rozhodol 15. novembra 2010 o vydaní predbežného opatrenia o zákaze jeho vydania do R., ktoré je dosiaľ v platnosti.

Sťažovateľ z dôvodu, že sa už dlhodobo nachádza vo väzbe, podal 16. júla 2012 krajskému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 506 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku (ďalej len „žiadosť o prepustenie“). Krajský súd však podľa vyjadrenia sťažovateľa   do   podania   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie nerozhodol.   Sťažovateľ vzhľadom   na to   zastáva názor,   že takýmto postupom   dochádza k porušovaniu   jeho   v sťažnosti,   ako   aj   v doplňujúcom   podaní   k sťažnosti   označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k. IV. ÚS 571/2012-19   zo   17.   januára 2013   ju   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ntc 8/2006   v súvislosti   s požiadavkou   o   urýchlené   rozhodnutie   o   jeho   žiadosti o prepustenie, prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 Spr V/146/2013 z 11. februára 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Trestný spis Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 8/2006 bol dňa 17. 12. 2008 zaslaný Ministerstvu spravodlivosti SR k číslu 7602/2006-8305DF na ďalší postup podľa § 510 Tr. por. a doposiaľ sa nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR.

Dňa 20. 7. 2012 bola Krajskému súdu v Košiciach doručená žiadosť podaná A. I. o prepustenie z vydávacej väzby podľa § 506 ods. 3 písm. c) Tr. por.

Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach listom zo dňa 20. 7. 2012 požiadal Ministerstvo   spravodlivosti   SR   o   informáciu   o   stave   záverečnej   a   konečnej   fázy extradičného   konania   v   Slovenskej   republike   vo   veci   A. I.   a   zároveň   v prílohe   zaslal fotokópiu žiadosti sťažovateľa zo dňa 16. 7. 2012 o prepustenie z vydávacej väzby. Predseda senátu zároveň upovedomil A. I., že krajský súd na podklade jeho žiadosti vykonáva šetrenie za účelom zistenia dôvodov v zmysle ustanovenia § 506 ods. 3 písm. c) Tr. por.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   sekcia   medzinárodného   a   európskeho   práva prevzala list Krajského súdu v Košiciach dňa 26.7.2012 a A. I. prevzal vyššie uvedené oznámenie dňa 25. 7. 2012. Následne podľa úpravy predsedu senátu pre trestnú kanceláriu zo dňa 7. 9. 2012 bol spis daný opätovne na lehotu do 28. 9. 2012. Ďalší procesný úkon zo zberného   spisu   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   Ntc 8/2006   nie   je   zistiteľný. Ministerstvom spravodlivosti SR nebola doposiaľ Krajskému súdu v Košiciach doručená odpoveď na zaslaný list...

Poznamenávame, že krajský súd vo veci extradičného konania A. I. nemá možnosť ovplyvniť jeho záverečnú a konečnú fázu podľa § 510 Tr. por. a z toho dôvodu a priori niesť zodpovednosť   za   jeho   rýchlosť   po   17. 12. 2008,   kedy   trestný   spis   zaslal   Ministerstvu spravodlivosti SR.

Krajský súd bez toho, aby mal k dispozícií trestný spis sp. zn. Ntc 8/2006 nemôže rozhodnúť o podanej žiadosti A. I. o prepustenie z väzby na slobodu, pretože je potrebné posúdiť v zmysle ust. § 506 ods. 3 písm. c) Tr. por. aj skutočnosti a dôvody, ktoré bránia skončiť extradičné konanie v danej veci, a to aj v nadväznosti na jeho plynulosť a rýchlosť konania.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu podaním z 25. februára 2013 uviedol:

„Z   vykonaného   šetrenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   trestný   spis   Krajského   súdu v Košiciach   sp. zn.   Ntc 8/2006,   ktorý   bol   dňa   17. 12. 2008   zaslaný   Ministerstvu spravodlivosti   SR   k číslu   7602/2006-8305DF   na   ďalší   postup   podľa   § 510   trestného poriadku sa doposiaľ nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR.

Z predmetného   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   na   podklade žiadosti   sťažovateľa...   o prepustenie   z vydávacej   väzby   zo   dňa   16. 7. 2012,   požiadal predseda senátu krajského súdu listom zo dňa 20. 7. 2012 Ministerstvo spravodlivosti SR o informáciu   o   stave   záverečnej   a konečnej   fázy   extradičného   konania.   Ministerstvo spravodlivosti SR, sekcia medzinárodného a európskeho práva prevzala tento list Krajského súdu   v Košiciach   dňa   26. 7. 2012,   pričom   do   dnešného   dňa   nebola   krajskému   súdu doručená odpoveď na zaslaný list.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   mám   za   to,   že   sťažovateľ...   nemohol   ovplyvniť skutočnosť, že medzi Krajským súdom v Košiciach a Ministerstvom spravodlivosti SR došlo k zlyhaniu komunikácie a minister spravodlivosti vo veci nekoná. Preto trvám na podanej sťažnosti v celom rozsahu.“

Pretože   krajský   súd,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámili,   že   netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci samej, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od ústneho   pojednávania,   keďže   dospel   k   názoru,   že   od   neho   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a 2   ústavy   a podľa   čl. 8   ods. 2   listiny postupom krajského súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   § 506   ods. 3   písm. c)   Trestného   poriadku   predseda   senátu   krajského   súdu nariadi   tiež   prepustenie   z vydávacej   väzby,   ak   inak   zanikli   dôvody   vydávacej   väzby, vydania alebo jeho realizácie.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ústava   a listina   medzi   väzbou   v   rámci   vnútroštátne vedeného trestného stíhania a väzbou v extradičnom konaní nerozlišuje. Inštitút vydávacej väzby v konaní o vydanie na trestné stíhanie má však iný charakter než väzba v rozsahu jej úpravy   vo štvrtej   hlave   prvej   časti   Trestného   poriadku.   Aj   keď   sa   u vydávacej   väzby neuplatnia   väzobné   dôvody   podľa   § 71   Trestného   poriadku,   všeobecné   súdy   musia priebežne dôsledne skúmať, či je zotrvanie osoby vo vydávacej väzbe potrebné na naplnenie účelu extradičného konania, a to s ohľadom na v ústave zakotvenú imanentnú požiadavku proporcionality   obmedzenia základných práv,   ako aj so   zreteľom na prednosť   záväzkov z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   pred   zákonmi (čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy).

Ako   vyplýva   z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu,   krajský   súd okrem   tohto,   že po podaní   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   (20.   júla   2012)   požiadal   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o zaslanie informácie „o stave   záverečnej   a konečnej   fázy   extradičného   konania“ a zároveň   o tom upovedomil   aj   sťažovateľa   (23.   júla   2012),   dosiaľ   nevykonal   vo   veci   sťažovateľovej žiadosti o prepustenie žiaden ďalší relevantný procesný úkon.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   na slobodu, odvolávajúc sa pritom aj na judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V   konaní   vedenom   pod   sp. zn. III. ÚS 126/05   ústavný   súd   uvedený   právny   názor   ešte   viac zvýraznil,   keď   uviedol,   že požiadavke neodkladnosti, resp. urýchlenosti spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.Podstatnou   požiadavkou   v zmysle   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (porušenie   ktorého sťažovateľ síce v petite sťažnosti nenamieta, ale v odôvodnení na neho poukazuje s tým, že jeho   obsahom   je   taktiež   právo   sťažovateľa   podať   návrh   na konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná) je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí   byť   vedené   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra 1990, § 27).

Článok 5   ods. 4   dohovoru   zakotvuje   procesnú   záruku   najmä   proti   pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom – sa neskôr mohlo   stať   nezákonným   a stratiť   akékoľvek   opodstatnenie.   Požiadavky   na   urýchlené rozhodovanie   o pozbavení   slobody   a na   periodickú   súdnu   kontrolu   v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho potom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).

Podľa   názoru   ústavného súdu   nie je dôvod,   pre ktorý   by sa tieto názory nemali v zásade uplatniť aj v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

S prihliadnutím na judikatúru ESĽP a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku.

Keďže o žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo 16. júla 2012 nebolo krajským súdom do dňa meritórneho prerokovania sťažnosti ústavným súdom rozhodnuté, už samotné takéto zistenie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   postačujúce   na prijatie   záveru   o ústavne neakceptovateľnej   zdĺhavosti   postupu   krajského   súdu   v   rámci   konania   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie.

Obranu   krajského   súdu   spočívajúcu   v nemožnosti   rozhodnutia   o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z dôvodu, že súvisiaci spisový materiál sa od 17. decembra 2008 nachádza na ministerstve spravodlivosti, ako aj z dôvodu, že mu nebola zaslaná informácia o „stave záverečnej a konečnej fázy extradičného konania“ vo veci sťažovateľa, ústavný súd nemohol akceptovať. Krajský súd nevyvinul žiadnu aktivitu vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti, ktorou by urgoval zaslanie predmetnej správy, ako aj súvisiaceho spisového materiálu, a od 7. septembra 2012, keď bol (zberný) spis daný na lehotu, do 28. septembra 2012 žiaden ďalší procesný úkon vo veci nebol urobený.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd pri rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. Ntc 8/2006 porušil jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že sťažovateľove v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny boli postupom krajského súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal (bod 2 výroku tohto nálezu) a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu.

K požiadavke sťažovateľa, aby bol okamžite prepustený z väzby na slobodu, ústavný súd dodáva, že zdĺhavosť postupu všeobecného súdu rozhodujúceho o zákonnosti väzby nemôže sama osebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. To znamená, že prieťahy v postupe všeobecného súdu konajúceho o žiadosti o prepustenie z väzby pri existencii predchádzajúceho a stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe nemôžu samy osebe znamenať   povinnosť   pre   daný   súd   bezodkladne   prepustiť   dotknutú   osobu   z väzby na slobodu.   Za   daných   okolností   neprislúcha   ústavnému   súdu   posudzovať   skutočnosti rozhodujúce   pre   záver,   či   sťažovateľ   má   byť   prepustený   z   väzby.   S   prihliadnutím na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa prikázať krajskému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 30 000 € z dôvodu, že zásah do jeho označených základných práv bol mimoriadne intenzívny.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej v dôsledku porušenia konkrétnych práv, považoval za dostatočné   vyslovenie   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny (obdobne II. ÚS 424/08, I. ÚS 436/2010, III. ÚS 265/2011), a preto jeho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sťažovateľa požadoval úhradu trov konania, ktoré však písomne nevyčíslil.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   bola   763   €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá je 781 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (2 x   127,16   €)   a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2013   (1 x   130,16   €) predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 € a 1 x 7,81 €) sumu 407,55 €.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu (ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy konania (bod 3 výroku tohto nálezu).

Krajský   súd   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   konania   v sume   407,55   €   na účet Kancelárie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. apríla 2013