znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 570/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   a.   s.,   Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že „dňa   28.   04.   1995   bola   podpísaná ručiteľská listina č. 13/95 k úverovej zmluve č. 35/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil, že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi, ak úver dlžník v určenej lehote nezaplatí.

Dňa   17.   02.   1995   bola   podpísaná   ručiteľská   listina   č.   14/95   k   úverovej   zmluve č. 36/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil, že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi ak úver dlžník v určenej lehote nezaplatí...

Dňa 31. 01. 1996 uzatvoril sťažovateľ ako budúci kupujúci s p. S. M., P. P. a I. S. ako budúcimi predávajúcimi zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol budúci predaj nehnuteľností - dom súp. č. 1721 s pozemkom - parc. č. 482/1 zapísanými na LV č. 1040   k.   ú.   D.   Budúci   predávajúci   ako   vlastníci   predmetných   nehnuteľností   a   zároveň majitelia a štatutárni zástupcovia dlžníka S., a. s. sa touto zmluvou dohodli, že v prípade realizácie práva P., a. s. vyplývajúceho z ručenia podľa vyššie uvedených ručiteľských listín č.   13/95   a   14/95   odpísaním   dlhovanej   sumy   z   účtu   sťažovateľa,   predajú   do   3   dní   od predloženia návrhu kúpnej zmluvy vyššie uvedené nehnuteľnosti sťažovateľovi a ako kúpna cena sa započíta plnenie, ktoré poskytne sťažovateľ P., a. s. z titulu uvedeného ručenia... K   realizácii   ručenia   formou   odpísania   sumy   2.836.800,-   Sk   z   účtu   sťažovateľa v prospech   P.,   a.   s.   došlo   dňa   12.   04.   1996   (odpísaním   dvoch   súm   1.209.561,07   Sk   a 1.626.240,65 Sk)...

Napriek splneniu dohodnutej podmienky pre uzatvorenie realizačnej kúpnej zmluvy t. j. realizácie ručenia - budúci predávajúci M., P., S. nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a ani na výzvu neuzavreli realizačnú kúpnu zmluvu.“.

Sťažovateľka   sa   domáhala   splnenia   povinnosti — uzatvorenia   realizačnej   kúpnej zmluvy proti S. M., P. P. a I. S. (ďalej len „budúci predávajúci“ alebo „žalovaní“) najprv žalobou o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 775/1996, ktoré však v dôsledku skutočnosti,   že „p. M.,   P. a S.   previedli predmetné nehnuteľnosti,   čím zmarili možnosť uzatvorenia realizačnej kúpnej zmluvy“, bolo zastavené.

Žalobou   z   15.   júla   1999   doručenou   okresnému   súdu   sa   následne   sťažovateľka domáhala voči   žalovaným   zaplatenia   pohľadávky   v   sume   37   587,47   €   (1 132   360   Sk) s príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej   žalovanými   porušením   zmluvnej povinnosti   vyplývajúcej   im   zo   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   z   31.   januára   1996. Neuzatvorením kúpnej zmluvy a neprevedením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na sťažovateľku jej mala vzniknúť škoda predstavujúca ušlý zisk z možného nájomného, ktorý bol spočiatku vyčíslený vo výške 1 132 360 Sk a po pripustení zmien návrhu v celkovej výške 3 349 980,40 Sk, t. j. 111 198,98 €.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012 žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože «táto zmluva podľa názoru súdu neobsahuje základnú náležitosť - dohodu účastníkov o dobe, dokedy   zmluvné   strany   budúcu zmluvu   uzatvoria,   čo   spôsobuje   neurčitosť   zmluvy a jej neplatnosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Tento dôvod súd prvého stupňa označil za „hlavný dôvod, pre ktorý zamietol žalobu“... Zároveň súd prvého stupňa ďalej uviedol, že zmluvná   úprava   týkajúca   sa   podstatnej   náležitosti   kúpnej   zmluvy,   a   to   kúpnej   ceny,   je zmätočná a neurčitá, čo je dôvodom neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy podľa   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Súd   konštatoval,   že   sa   jedná   o   absolútne neplatný právny úkon a takáto neplatnosť nastáva priamo zo zákona a súd na ňu preto musí prihliadať.».

Krajský súd po odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012   odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľka   v tejto súvislosti uvádza, že odvolací súd v odôvodnení označeného rozsudku s poukazom na § 219 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   len   uviedol,   že „sa   stotožnil so skutkovým a právnym záverom, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, ako aj sa stotožnil s jeho odôvodnením a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje“.

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právnym   základom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je   záver   o   absolútnej neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996). V tejto súvislosti   sťažovateľka   namieta,   že „napadnuté   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľka   podrobne opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali podaniu   jej   sťažnosti ústavnému súdu v jej právnej veci. Vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v jej   právnej   veci   v rámci   konania   pred   súdmi   jednotlivých   stupňov,   sťažovateľka poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„... Otázka platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola predmetom samostatného súdneho konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C/1212/1998, v ktorom   sa   žalovaní   1/   až   3/   v   procesnom   postavení   žalobcov   domáhali   určenia   jej neplatnosti. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa niekoľko rokov   samostatne   posudzovala   platnosť   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   a   všetky   jej aspekty, pričom súd žalobu na určenie neplatnosti zamietol. Hoci ako dôvod zamietnutia žaloby   o   neplatnosť   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   je   v   odôvodnení   právoplatného rozsudku   uvedený   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., nie bez významu je dokazovanie k meritu veci, ktoré tomuto záveru predchádzalo, nakoľko napriek zamietnutiu žaloby pre nesplnenie podmienky § 80 písm. c) O. s. p. súd v dlhotrvajúcom konaní vydal niekoľko rozsudkov riešiacich meritum veci   a   teda   vec   posudzoval   nielen   z   hľadiska   splnenia   procesných   podmienok   žaloby. V žiadnom z tvrdení žalovaných (ktorí boli v konaní 7 C/1212/1998 v procesnom postavení žalobcov)   nebola   zmienka   o   neplatnosti   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   z   dôvodu neurčitosti pre absenciu doby, v ktorej má byť realizačná kúpna zmluva uzatvorená a ani z dôvodu neurčitosti zmluvných dojednaní o kúpnej cene. Ani z obsiahleho dokazovania v konaní sp. zn. 7 C/1212/1998 nevyplynul záver o neurčitosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, nakoľko všetci účastníci zmluvy vedeli, čo sa uzatvorením zmluvy sledovalo a svoj prejav vôle mali za dostatočne určitý a zrozumiteľný. Námietky žalovaných uplatnené voči zmluve o budúcej kúpnej zmluve sa týkali úplne odlišných skutočností, než sú obsiahnuté a prezentované v záveroch napadnutého rozsudku.“

V   kontexte   s   právoplatne   skončeným   konaním   o   určenie   neplatnosti   zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (vedeným okresným súdom pod sp. zn. 7 C 1212/1998) sa preto záver o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyslovený v namietanom konaní javí sťažovateľke   nielen   ako   prekvapivý,   ale   aj   nesprávny,   nezákonný   a   neústavný. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu (totožným s názorom okresného súdu) a v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„Spôsob,   akým   si   zmluvné   strany   dojednali   spôsob   úhrady   kúpnej   ceny   je   plne v súlade s právnou úpravou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§ 50a OZ) ako aj s právnou úpravou samotnej kúpnej zmluvy (§ 588 a nasl. OZ) a nemožno ho označiť za neurčitý či nezrozumiteľný.   Obligatórnou   náležitosťou   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   je   dohoda o podstatných   náležitostiach   tzv.   realizačnej   zmluvy,   v   tomto   prípade   zmluvy   kúpnej. Podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy je dohoda o kúpnej cene, pričom táto môže byť určená konkrétnou sumou alebo musí byť dojednaný spôsob, akým sa kúpna cena určí. V zmluve   o   budúcej   kúpnej   zmluve   je   výška   kúpnej   ceny   určená   jednoznačne,   určite a zrozumiteľne sumou 2.836.800,- Sk! Pokiaľ súd konštatuje neurčitosť, jeho argumenty smerujú nie k určeniu výšky kúpnej ceny, ale k spôsobu zaplatenia kúpnej ceny! Spôsob uhradenia kúpnej ceny nemusí byť v zmluve o budúcej zmluve výslovne dohodnutý a táto otázka môže byť riešená v realizačnej zmluve, a preto argumenty súdu v tejto rovine nemôžu mať   dopad   na   platnosť   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve.   Odhliadnuc   od   uvedeného, tvrdenia   súdu   o   neurčitosti   spôsobu   úhrady   kúpnej   ceny   sú   nesprávne.   Vzhľadom   na charakter   občianskoprávnych   vzťahov   nemožno   zmluvným   stranám   zakázať   dohodu o úhrade kúpnej ceny formou zápočtu kúpnej ceny so sumou poskytnutého ručenia, ktoré kupujúci uhradil za predávajúcich alebo za akýkoľvek iný subjekt, pokiaľ s tým zmluvné strany (kupujúci a predávajúci za účasti aj dotknutej osoby) súhlasia! Poukazovanie súdu na   to,   že   žalobca   nemal   pohľadávku   voči   žalovaným   a   v   prípade   plnenia   povinnosti vyplývajúcej z ručenia, by mu nevznikol peňažný nárok voči žalovaným, ale voči dlžníkovi banky,   ktorým   bola   spoločnosť   S.,   a.   s.   je   absolútne   bezpredmetné,   nakoľko   dohoda účastníkov o úhrade kúpnej ceny bola výsledkom rokovaní účastníkov zmluvy, ktorými boli žalovaní ako predávajúci a ktorí s týmto spôsobom výslovne súhlasili! Nie bez významu v kontexte s tvrdeniami súdu prvého stupňa je tiež skutočnosť, že pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bol aj štatutárny orgán obchodnej spoločnosti S., a. s., ktorý tiež prejavil súhlas s takýmto spôsobom vyrovnania. Čo bolo dôvodom, pre ktorý predávajúci súhlasili s takýmto dojednaním a aký bol súbežný vzťah a hospodárska kauza medzi S., a. s. a   jednotlivými   predávajúcimi   je   v   kontexte   s posúdením   platnosti   tohto   dojednania irelevantné   a   nie   je/nemôže   byť   posudzované!   Je   preto   nepochopiteľné,   že   súd   opiera neurčitosť dojednania o neexistenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči predávajúcim a poukazuje na to, že dlžníkom (v prípade realizácie ručenia) by bol iný subjekt!

Rovnako   tiež   neobstojí   tvrdenie   súdu   o   absencii   konkrétnej   dohody   o   dobe uzatvorenia realizačnej zmluvy, pretože spôsob, ktorým je v zmluve dojednaná povinnosť budúcich predávajúcich uzatvoriť realizačnú kúpnu zmluvu, je špecifikovaná dostatočne určite a zrozumiteľne, pričom je viazaná na odkladaciu podmienku, ktorej splnenie v konaní bolo preukázané.“

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že „že   dokazovanie   v   konaní   nebolo   vykonané   na preukázanie tých okolností a záverov, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal a jeho rozhodnutie   je   z   hľadiska   dôvodov   a   záverov   v   ňom   obsiahnutých   rozhodnutím prekvapivým,   pričom   nakoľko   odvolací   súd   v   napadnutom   rozsudku   a   jemu predchádzajúcom odvolacom konaní dokazovanie nedoplnil a aj jeho rozhodnutie teda trpí týmto nedostatkom“. V tejto súvislosti namieta, že takýto postup súdu je „v rozpore s požiadavkou   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   ako   aj   možnosti   účastníka   konania vyjadriť   sa k otázkam,   ktoré sa v konaní   javia ako sporné a navrhovať v tomto smere dôkazy,   čím   bola   sťažovateľovi   znemožnená   realizácia   jeho   procesných   práv   a   odňatá možnosť konať pred súdom a porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Uvedený záver platí o to viac, že odvolací súd s ani s touto námietkou vyjadrenou v odvolaní sťažovateľa vôbec nevysporiadal, v čom vidí sťažovateľ ďalší aspekt porušenia jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/219/2012-279 zo dňa 30. 07. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 5 Co/219/2012-279 zo dňa 30. 07. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 1567,87 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti rozhodla o podnete sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania zo 7. januára 2013 Krajská prokuratúra v Žiline tak, že ho odložila prípisom č. k. Kc 13/13-17 zo 7. júna 2013, považujúc „rozhodnutie okresného súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu na náhradu škody, ako i potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho   súdu   za vecne   správne,   keďže   z   neplatnej   zmluvy   nemohli   účastníkom zmluvného vzťahu vzniknúť zmluvné povinnosti, a tak nemohli byť nimi ani porušené“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa jej názoru krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vec nesprávne právne posúdil, keď zmluvu o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996 považoval za absolútne neplatný právny   úkon.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   v   dôsledku   uvedeného   pre nesprávne právne posúdenie veci jej arbitrárnym spôsobom odoprel ňou uplatnený nárok na náhradu   škody,   ktorá   vznikla   v priamej   príčinnej   súvislosti   s   porušením   povinnosti žalovaných vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, ktorou sa zaviazali previesť za splnenia tam uvedenej podmienky nehnuteľnosti zapísané na LV č. 40 v kat. území D. na sťažovateľku.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nedostatočne odôvodnený, keďže krajský súd vyslovil absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, avšak neuviedol relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru, pričom sa v napadnutom rozsudku   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľky   uvádzanými   v   jej   odvolaní   proti odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky o náhradu škody vo výške 111 198,98   €   s   príslušenstvom   zamietnutá   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné poukázať najmä na nasledovnú časť jeho odôvodnenia:

„Predmetom   tohto   konania   je   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   vzniknutej v dôsledku   porušenia   záväzku   žalovaných   vyplývajúceho   zo   zmluvy   o   budúcej   kúpnej zmluve, t. j. uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, obsah ktorej je vymedzený v čl. III. zmluvy o   budúcej   kúpnej   zmluve.   Žalovaní   sa   bránili   tým,   že   uplatnený   nárok   je   premlčaný a zmluva o budúcej kúpnej zmluve je absolútne neplatná. Predbežnou otázkou v spore bolo teda vyriešenie otázky, či bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, či je táto zmluva platným právnym úkonom, z ktorého vznikli stranám práva a povinnosti. Občiansky zákonník ako aj Obchodný zákonník obsahujú úpravu inštitútu zmluvy o budúcej zmluve a tieto úpravy sú v mnohom odlišné, avšak spoločné pre obe právne úpravy je to, že vyžadujú pre platné uzavretie takéhoto typu zmluvy zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí   zmluve   o   budúcej   zmluve   a   taktiež   dojednanie   doby,   dokedy   zmluvné   strany budúcu   zmluvu   uzatvoria.   Ak   by   tieto   požiadavky   neboli   naplnené,   nemožno   hovoriť o uzavretí   zmluvy   o   budúcej   zmluve.   Ďalšiu   podstatnú   požiadavku   upravuje   Obchodný zákonník a Občiansky zákonník rozdielne. Kým Obchodný zákonník vyžaduje, aby predmet plnenia   bol   určený   aspoň   všeobecným   spôsobom,   Občiansky   zákonník   požaduje,   aby v zmluve boli upravené podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Základnou požiadavkou je teda dohoda strán o čase, dokedy má byť budúca zmluva uzavretá. Táto dohoda sa týka času, v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok. Bez tejto dohody nemožno hovoriť o vzniku zmluvy o budúcej zmluve. Je nesporné, že dohoda o dobe uzavretia budúcej zmluvy, ak má spĺňať náležitosti § 37 ods. 1 OZ, musí byť určitá. Strany sa môžu dohodnúť na konkrétnom dni alebo určiť určitú lehotu, čo býva v praxi výhodnejšie. Ak je povinnosť uzavrieť zmluvu, viazaná na určitú lehotu, je vhodné v zmluve určiť začiatok jej plynutia, inak by bol týmto okamihom vznik zmluvy o budúcej zmluve. Predmetná zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje túto základnú náležitosť, teda dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria.   V   zmluve   je   záväzok   uzavrieť   budúcu   kúpnu   zmluvu   viazaný   na   splnenie odkladacej   podmienky,   ktorou   je   realizácia   práva   vyplývajúca   z   ručenia   dojednaného v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, avšak absentuje konkrétna úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky, zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria. Zmluva obsahuje len 3-dňovú lehotu zaväzujúcu povinného na uzavretie zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim kupujúcim, avšak žiadnu úpravu doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť budúca zmluva   uzavretá.   Podstatnou   charakteristikou   takéhoto   typu   zmluvy   je   jej   dočasnosť. Nemôže   zaväzovať   zmluvné   strany   bez   časového   obmedzenia,   na   dobu   neurčitú.   To   by odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Od určenej doby, do ktorej majú strany uzavrieť budúcu zmluvu, sú odvodené ďalšie zákonné nároky, upravené pri občianskoprávnych vzťahoch v ust. § 50a ods. 2 OZ a pri obchodnoprávnych vzťahoch § 290 ObZ, dokonca aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu podľa § 292 ods. 3 ObZ. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   predmetná   zmluva   o   uzavretí   budúcej   kúpnej zmluvy neobsahuje konkrétnu dobu, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo je nevyhnutnou náležitosťou takejto zmluvy, súd je toho názoru, že vôbec nedošlo k uzavretiu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, a teda z predmetnej zmluvy zo dňa 31. 01. 1996 nevznikli pre účastníkov žiadny práve následky. To je hlavný dôvod, pre ktorý súd žalobu zamietol.“

Z   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   219/2012   z   30.   júla   2012,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z 2.   marca   2012,   vyplýva, že odvolací   súd   sa v celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu. V intenciách uvedeného v odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol: „Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku   vecne   správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového   materiálu   a   vyhodnotením   toho,   čo   uviedli   účastníci   v   rámci   odvolacieho konania, konštatuje, že súd prvého stupňa precíznym spôsobom zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom,   s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd nemohol preto prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval vyslovene za účelové a keďže v napadnutom rozsahu nezistil pochybenie a keďže sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje, nakoľko by išlo   vyslovene   len   o   opakovanie   tých   istých   záverov,   prípadne   obdobnými   výrazmi zopakovanie správneho odôvodnenia súdu prvého stupňa. Preto s poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti   namieta   v   zásade   rovnaké   skutočnosti,   ktoré   namietala   aj   v   konaní   pred všeobecnými   súdmi   (okresným   súdom   a   krajským   súdom)   a   ktorých   podstatou   bol   jej nesúhlas   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   v   zmysle   ktorého   je   zmluva   o   uzavretí budúcej kúpnej zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým sa krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku stotožnil.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľkou v okolnostiach prípadu ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 289 až § 292 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), konkrétne posudzovanie platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť   na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej predbežnej právnej otázky (či je zmluva o budúcej kúpnej zmluve platným právnym úkonom, z ktorého vznikli   stranám   práva   a   povinnosti)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti   prípadu   ich   možno   rozumne   zahrnúť   pod   zákonné   znaky   právnych   noriem aplikovaných v danej veci. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné zdôrazniť,   že   predmetom   konania   vedeného   všeobecnými   súdmi   bolo   rozhodovanie o žalobe   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   proti   žalovaným   náhrady   škody   vo   výške 111 198,98   €   s príslušenstvom   z dôvodu   porušenia   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve z 31. januára   1996,   ktorú   s ňou   ako   budúcou   kupujúcou   uzavreli   žalovaní   ako   budúci predávajúci,   pričom   jej   predmetom   bol   budúci   predaj   v   nej   označených   nehnuteľností. Pretože sťažovateľka sa domáhala nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia zmluvných povinností druhou zmluvnou stranou (žalovaní neuzatvorili so sťažovateľkou kúpnu zmluvu a   nepreviedli   na   ňu   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam),   bolo   povinnosťou   súdu   (tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho)   venovať   náležitú   pozornosť   platnosti   zmluvy o budúcej   kúpnej   zmluve   z   31.   januára   1996,   navyše   keď   jej   platnosť   bola   nielen v predmetnom   konaní,   ale   i   ďalších   konaniach   vedených   okresným   súdom   žalovanými spochybňovaná.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 289 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa   zaväzuje   jedna   alebo   obe   zmluvné   strany   uzavrieť   v   určenej   dobe   budúcu   zmluvu s predmetom   plnenia,   ktorý   je   určený   aspoň   všeobecným   spôsobom.   Zmluva   vyžaduje písomnú formu.

Podľa § 290 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zaviazaná strana je povinná uzavrieť zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade so zmluvou   o   uzavretí   budúcej   zmluvy.   Ak   zaviazaná   strana   nesplní   záväzok   uzavrieť zmluvu podľa ods. 1, môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku   uzavrieť   zmluvu.   Nárok   na   náhradu   škody   popri   určení   obsahu   zmluvy   môže oprávnená   strana   požadovať iba v   prípade,   keď   zaviazaná strana neoprávnene odmietla rokovať o uzavretí zmluvy.

Podľa § 292 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka právo na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom   a nárok na náhradu   škody   podľa   § 290   ods.   2   sa   premlčujú uplynutím jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná lehota však nesmie byť dlhšia, než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto zákona. Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že sporná   zmluva   o   budúcej   zmluve   uzavretá   medzi   účastníkmi   neobsahuje   základnú náležitosť,   t.   j.   dohodu   účastníkov   o   dobe,   dokedy   zmluvné   strany   budúcu   zmluvu uzatvoria.   V zmluve   je   záväzok   uzavrieť   budúcu   kúpnu   zmluvu   viazaný   na   splnenie odkladacej   podmienky,   ktorou   je   realizácia   práva   vyplývajúca   z   ručenia   dojednaného v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, ale absentuje konkrétna úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky zmluvné strany budúcu zmluvu   uzatvoria.   Zmluva   obsahuje   len   trojdňovú   lehotu   zaväzujúcu   povinného   na uzavretie zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim kupujúcim, avšak žiadna úprava doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť budúca   zmluva   uzavretá.   Podstatnou   charakteristikou   takéhoto   typu   zmluvy   je   jej dočasnosť. Nemôže zaväzovať zmluvné strany bez časového obmedzenia na dobu neurčitú. To by odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa konajúce   všeobecné   súdy   s   predbežnou   otázkou   platnosti   právneho   úkonu   (zmluvy o budúcej   kúpnej   zmluve)   v súvislosti   s uplatneným nárokom   sťažovateľky   na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia záväzku žalovaných vyplývajúceho z tejto zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak   okresný   súd   v   posudzovanej   veci   na   základe   vykonaného   dokazovania (rozsudkom sp. zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012) v podstatnom ustálil, že vôbec nedošlo k uzavretiu   zmluvy   o   uzavretí   budúcej   kúpnej   zmluvy,   a   teda   z   predmetnej   zmluvy z 31. januára 1996 nevznikli pre účastníkov žiadne právne následky, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jej   základných   práv garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označených   sťažovateľkou   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013