znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 570/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. K., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   prokuristu   a advokáta   Mgr.   J.   N.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 67/1999 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 88/04 zo 16. decembra 2004, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 67/1999   v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   I. ÚS 88/04 zo 16. decembra 2004   p o r u š e n é   b o l i.

2. J. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J. K.   trovy   konania   v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet Advokátskej kancelárie S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 570/2012   zo 7. novembra   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 67/1999 (ďalej aj „namietané konanie“) v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 88/04   zo   16.   decembra 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. mája 1999 okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu   konať   v   namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. 1 Spr V/201/2012 doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ spôsobil prieťahy v konaní tým, že sa nezúčastňoval znalcom vytýčených obhliadok,   nepreberal   zásielky   zo   súdu,   niekoľkokrát   nereagoval   na   výzvy   a   taktiež odporkyňa tým, že nepreberala zásielky na adrese, ktorú v konaní sama uviedla a súdu neoznámila zmenu svojej adresy, spôsobila prieťahy v konaní.

Z prehľadu úkonov súdu vyplýva, že vecprejednávajúci sudcovia vykonávali úkony v spise priebežne, preto som nezistila, že by prieťahy v konaní boli spôsobené súdom. Po   doručení   Nálezu   Ústavného   súdu   č. II. ÚS 425/2011-24   zo   dňa   15. 12. 2011 (ktorým rozhodol o sťažnosti odporkyne v namietanom konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) bol vykonaný pohovor so sudkyňou a bolo jej vyslovené písomné napomenutie dňa 30. 1. 2012.   Nad   vecou   bol   nariadený   dohľad,   ktorý   predsedníčka   súdu   vykonáva v jednomesačnej lehote. Považujem za potrebné uviesť, že oddelenie vecprejednávajúcej sudkyne patrilo k mimoriadne zaťaženým oddeleniam so zvýšeným počtom reštančných vecí, preto objektívne nemohla vykonávať úkony plynulo a priebežne vo všetkých veciach jej oddelenia. Ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, pričom do masy BSM mali patriť i veci určené na podnikanie oboch bývalých manželov, investície do nehnuteľností, pričom samotné nehnuteľnosti boli predmetom iného sporu, ktorého výsledok bol rozhodný pre určenie rozsahu masy BSM účastníkov. Táto skutočnosť objektívne taktiež prispela k dĺžke trvania   sporu.   Taktiež   v   období   od   27. 11. 2002   do   26. 9. 2003,   od   15. 10. 2007 do 11. 1. 2008   a   tiež   od   27. 9. 2010   do   31. 1. 2011   bola   sudkyňa   dlhodobo práceneschopná.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad dosiaľ vykonaných   procesných   úkonov   v   priebehu   namietaného   konania,   z ktorého   vo   vzťahu k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto:

„Dňa 6. 12. 2004 bol spis vrátený z Ústavného súdu SR a dňa 15. 12. 2004 sudkyňa urgovala advokáta odporkyne na oznámenie ďalších návrhov na vykonanie dôkazov pred nariadením   znaleckého   dokazovania   za   účelom   ustálenia   rozsahu   BSM... dňa 3. 2. 2005 sudkyňa vydala uznesenia o ustanovení znalcov Ing. V. S. z odboru Odhad hodnoty cestných vozidiel,   Ing.   S.   Č.   z   odboru   Oceňovanie   nehnuteľností,   L.   Š.   z   odboru   Oceňovanie hnuteľných vecí, ktoré boli doručené účastníkom konania a znalcom.

Uznesením   zo   dňa 1. 3. 2005   sudkyňa   zmenila   uznesenie   zo   dňa 3. 2. 2005 a ustanovila Ing. P. S. za znalca z odboru Oceňovanie hnuteľných vecí a 2. 3. 2005 vydala opravné uznesenie, ktoré boli doručované účastníkom konania a znalcom.

Dňa 4. 5. 2005   vyššia   súdna   úradníčka   vyzvala   sťažovateľa   a   odporkyňu,   aby poskytli znalcom vysvetlenia a doklady potrebné na vypracovanie znaleckých posudkov. Dňa 7. 6. 2005 bol spis zaslaný znalcovi Ing. S. Znalec Ing. S. dňa 27. 6. 2005 oznámil, že od 1. 6. 2005 je po úraze a následnej operácii   práceneschopný   a   nebude   môcť   pravdepodobne   do   konca   mesiaca   júl   2005 vykonať   obhliadku   a   vyhotoviť   znalecký   posudok.   Sudkyňa   dňa   14. 7. 2005   oznámila znalcovi, že mu predlžuje lehotu do 15. 9. 2005.

Dňa 19. 9. 2005 znalec Ing.   S.   vrátil   späť   súdny spis na súd,   nakoľko na výzvu s termínom   obhliadky   dňa 12. 9. 2005   sa   dostavil   len   sťažovateľ   a   odporkyňa   sa nedostavila.

Dňa   22. 9. 2005   predložila   sudkyňa   spis   vyššej   súdnej   úradníčke   na   uloženie poriadkovej pokuty odporkyni a 8. 11. 2005 vyššia súdna úradníčka predložila spis sudkyni s tým,   že   poriadková   pokuta   bude   uložená   po   rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Trnave o odvolaní odporkyne a spis bol predložený na Krajský súd v Trnave dňa 16. 11. 2005. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30. 11. 2005 zrušil napadnuté uznesenia v časti preddavkovej povinnosti odporkyne a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol súdu doručený   15. 12. 2005   a   17. 12. 2005   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručované účastníkom konania.

Dňa 9. 3. 2006 sudkyňa zrušila uznesením ustanovenie znalca Ing. S. a Ing. S. Č., ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. 3. 2006, a taktiež uznesením opravila uznesenie č. k. 16 C/67/1999-155 v bode 4, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. 4. 2006.

Spis bol 12. 5. 2006 opätovne zaslaný znalcovi Ing. S. na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   31. 7. 2006   bol   znalec   urgovaný   o   zaslanie   posudku   so   spisom. Znalec 7. 8. 2006 oznámil, že nemôže vypracovať znalecký posudok z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa a dňa 21. 8. 2006 požiadal súd o vyjadrenie, ako má ďalej postupovať, keď bez obhliadky u sťažovateľa posudok nevypracuje.

Uznesením 5. 9. 2006 sudkyňa uložila sťažovateľovi povinnosť poskytnúť potrebnú súčinnosť znalcovi pod hrozbou pokuty. Uznesenie bolo doručované účastníkom a znalcovi bolo   oznámené,   že   ak   sťažovateľ   odmietne   opakovane   súčinnosť,   treba   túto   skutočnosť oznámiť.   Sťažovateľ   zásielku   neprevzal   a 5. 10. 2006   mu   bola   opätovne   doručovaná. Dňa 3. 11. 2006 znalec zaslal späť súdny spis a žiadal vymenovať iného znalca z dôvodu maximálnej nespolupráce účastníkov konania.

Dňa 10. 11. 2006 bola sťažovateľovi opätovne a odporkyni taktiež uložená povinnosť poskytnúť potrebnú súčinnosť k vypracovaniu znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 9. 1. 2007   sudkyňa   požiadala   znalca   o   zaslanie   posudku   a   znalec   dňa 28. 2. 2007 oznámil, že súdny spis zaslal na súd spolu so žiadosťou o určenie nového znalca dňa 2. 11. 2006.

Sudkyňa   dňa   26. 3. 2007   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   19. 4. 2007 a sťažovateľ   18. 4. 2007   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní,   preto   bolo pojednávanie odročené a bola poskytnutá lehota advokátovi sťažovateľa na zabezpečenie stretnutia účastníkov so znalcom do 30. 5. 2007.

Dňa 12. 6. 2007 bol určený termín pojednávania na 18. 9. 2007.   Dňa 17. 9. 2007 advokát   odporkyne   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a   na   pojednávanie   sa nedostavil sťažovateľ a jeho zástupca, preto bolo pojednávanie odročené na 13. 11. 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 22. 1. 2008 bol určený termín pojednávania na 14. 2. 2008 a dňa 12. 2. 2008 advokát odporkyne oznámil odvolanie plnomocenstva na zastupovanie. Na pojednávanie dňa   14. 2. 2008   sa   dostavil   osobne   sťažovateľ   a   jeho   advokát,   ako   aj   odporkyňa,   kde sťažovateľ uviedol, že je ochotný spolupracovať so znalcom a zároveň účastníci uviedli, že dohoda účastníkov je možná iba ohľadom hnuteľných vecí, aj bez znalca, približne v lehote 2 mesiacov, preto bolo pojednávanie odročené na 3. 4. 2008 s tým, že účastníci písomne oznámia, či došlo k čiastočnej dohode účastníkov konania.

Pojednávanie   dňa 3. 4. 2008   bolo   odročené   na   22. 4. 2008   s tým,   že   účastníci do 5 dní   predložia   záverečné   návrhy.   Sťažovateľ   predložil   záverečný   návrh 11. 4. 2008, odporkyňa 15. 4. 2008, a pojednávanie 22. 4. 2008 bolo z dôvodu, že účastníci nepodali kvalifikovaný záverečný návrh, z ktorého bude zrejmé, ktoré konkrétne veci žiadajú prikázať do   svojho   vlastníctva,   v   akej   cene,   aký   podiel   má   byť   vyplatený   a   kde   sa   ktoré   veci nachádzajú, odročené na deň 13. 5. 2008.

Pojednávanie   dňa   13. 5. 2008   bolo   po   výsluchu   účastníkov   konania   odročené na 15. 5. 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorý bol 15. 5. 2008 vyhlásený. Rozsudok bol   2. 6. 2008   zaslaný   účastníkom   konania,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie 2. 7. 2008   a   odvolanie   bolo   zaslané   dňa 8. 7. 2008   sťažovateľke   na   písomné vyjadrenie a zároveň bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Odporkyňa vyjadrenie   k   odvolaniu   nezastala   a   spis   bol   26. 8. 2008   predložený   Krajskému   súdu v Trnave.

Krajský súd v Trnave uznesením z 13. 1. 2009 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil 30. 1. 2009 okresnému súdu na ďalšie konanie.

Toto   uznesenie   bolo   doručované   účastníkom   konania 5. 2. 2009,   ktoré   odporkyňa neprevzala,   preto   bolo   11. 3. 2009   opätovne   doručované   prostredníctvom   pošty a 16. 4. 2009 prostredníctvom Obvodného oddelenia PZ, ktoré dňa 14. 5. 2009 oznámilo, že odporkyňa   sa   na adrese svojho bydliska   už   nejaký čas nezdržiava   a inú   adresu sa im nepodarilo zistiť. Dňa 21. 5. 2009 bola vykonaná lustrácia zamestnávateľa odporkyne cez Sociálnu poisťovňu..., kde zamestnávateľ zistený nebol, a adresa bola uvedená: ul. T. Sudkyňa   21. 5. 2009   vytýčila   pojednávanie   na   18. 6. 2009,   pričom   odporkyni ustanovila   opatrovníka   pre   konanie.   Pojednávanie   18. 6. 2009   bolo   odročené   na   deň 23. 6. 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa 23. 6. 2009 bol vyhlásený rozsudok vo veci, ktorý bol dňa 2. 7. 2009 doručovaný účastníkom konania.

Dňa   24. 7. 2009   advokát   sťažovateľa   podal   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia,   ktorý   sudkyňa   4. 8. 2009   zamietla   a   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 3. 9. 2009.

Dňa   27. 11. 2009   bolo   vydané   opravné   uznesenie   a   dňa 12. 3. 2010   bolo   vydané ďalšie uznesenie o oprave výroku.

Dňa   30. 4. 2010   podala   odporkyňa   odvolanie   proti   rozsudku   zo   dňa   23. 6. 2009 a dňa 30. 4. 2010 podala tiež návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   13. 5. 2010   sudkyňa   nariadila   predbežné   opatrenie   a   zaslala   odvolanie na vyjadrenie   sťažovateľovi.   Advokát   sťažovateľa   sa   vyjadril   31. 5. 2010   k   odvolaniu a 1. 6. 2010 podal odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia a spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave 9. 6. 2010.

Krajský   súd   v   Trnave   uznesením   zo   dňa   20. 7. 2010   napadnuté   uznesenie   súdu prvého   stupňa   potvrdil   a   nariadil   opravu   zrejmých   chýb   a   nesprávnosti   vo   výroku napadnutého   uznesenia   a   uznesením   z 9. 11. 2010   rozsudok   zo   dňa   23. 6. 2010   spolu s opravnými uzneseniami zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 22. 11. 2010.

Vzhľadom   na   dlhodobú   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   bola   vec   pridelená 9. 11. 2010 sudkyni JUDr. A. V. na prejednanie, ktorá dňa 25. 11. 2010 doručila uznesenie krajského   súdu   účastníkom,   vyzvala   ich   na   doplnenie   návrhov   na dokazovanie   a   dňa 25. 1. 2011   vydala   opravné   uznesenie,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   2. 3. 2011.   Dňa 25. 1. 2011 sudkyňa zrušila uznesenie o ustanovení opatrovníčky pre odporkyňu a vec bola 1. 2. 2011 po ukončení práceneschopnosti vrátená JUDr. J. H.

Sudkyňa   14. 3. 2011   vytýčila   pojednávanie   na   14. 4. 2011.   Na   pojednávaní   dňa 14. 4. 2011   boli   vypočutí   účastníci   konania   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 19. 5. 2011 s tým, že bude pripojený spis tunajšieho súdu sp. zn. 13 C/32/1997 a sťažovateľ predloží   zástupcom   odporcu   požadované   dôkazy,   oznámi   dátum   úmrtia   krstnej   matky, predloží   súdu   dedičské   rozhodnutie   po   M.   L.   a   doklady   o   investíciách   nadobudnutého dedičstva.   Ďalej   v   uznesení   o   odročení   pojednávania   je   uvedené,   že   z archívu   bude vyžiadaný spis po M. L., zomrelej r. 1991.

Na   základe   žiadosti   o   doplnenie   chýbajúcich   údajov   Správy   katastra...   zo   dňa 15. 4. 2011 sudkyňa uznesením zo dňa 19. 4. 2011 zrušila uznesenie zo dňa 13. 5. 2010, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie z dôvodov pominutia dôvodov, pre ktoré bolo nariadené. Zároveň 19. 4. 2011 sudkyňa uznesením vrátila odporkyni sumu 27,- Eur cestou Daňového úradu... Sudkyňa dňa 19. 4. 2011 dala pokyn na doručenie uznesení zástupcom účastníkov konania a Správe katastra..., ako aj Daňovému úradu...

Dňa 16. 5. 2011 bolo doručené súdu odvolanie proti uzneseniu zo dňa 19. 4. 2011, ktorým   bolo   zrušené   predbežné   opatrenie,   ktorým   súd   zakázal   sťažovateľovi   zdržať   sa úkonov na obmedzenie vlastníckeho práva nehnuteľností v kat. úz... LV č. 10801, nakoľko Správa   katastra...   súdu   oznámila,   že   sťažovateľ   na   základe   darovacej   zmluvy zo dňa 10. 5. 2010   predmetné   nehnuteľnosti   daroval   I.   V.,   a   teda   nie   je   vlastníkom nehnuteľností. Odvolanie proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa 16. 5. 2011.

Z   dôvodu   hospodárnosti,   ako   aj   z   dôvodu   predchádzania   prieťahov   v   konaní pojednávanie určené na deň 19. 5. 2011 nebolo zrušené a právny zástupca sťažovateľa na tomto pojednávaní navrhol výsluch svedka a odporkyňa navrhla znovu vypočuť svedkyňu –   jej   matku.   Z   týchto   dôvodov   a   z   dôvodov   doručeného   odvolania   bolo   pojednávanie odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený z dôvodu odvolania na Krajský súd v Trnave,   právny   zástupca   sťažovateľa   zabezpečí   doklady   v   zmysle   uznesenia   zo   dňa 14. 4. 2011 a budú volaní označení svedkovia. Spis bol s odvolaním predložený Krajskému súdu v Trnave dňa 7. 6. 2011.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 28. 6. 2011 zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a spis bol doručený na Okresný súd Trnava dňa 7. 7. 2011 a uznesenie bolo doručované   zástupcom   účastníkov   konania   8. 7. 2011.   Následne   bolo   vo   veci   dňa 21. 7. 2011 vytýčené pojednávanie na deň 6. 9. 2011. Dňa 30. 8. 2011 sťažovateľ oznámil skutočnosti ku konaniu a dňa 31. 8. 2011 advokát sťažovateľa doručil návrh na vykonanie dôkazov.

Pojednávanie dňa 6. 9. 2011 bolo po výsluchu účastníkov odročené na 27. 10. 2011 za účelom výsluchu navrhnutých svedkov.

Pojednávanie dňa 27. 10. 2011 po výsluchu svedka bolo odročené na neurčito s tým, že spis bol predložený Ústavnému súdu SR. Ústavný súd SR spis vrátil na Okresný súd Trnava dňa 19. 12. 2011.

Sudkyňa dňa 11. 1. 2012 vytýčila termín pojednávania na deň 16. 2. 2012. Vyšší súdny úradník dňa 8. 2. 2012 vydal uznesenie o priznaní svedočného. Na   pojednávanie   dňa   16. 2. 2012   sa   nedostavil   predvolaný   svedok,   nakoľko neprevzal   predvolanie,   boli   vypočutí   účastníci   konania,   vydané   uznesenie,   ktorým   súd zamietol   ďalšie   návrhy   na   dokazovanie   a   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a   odročil pojednávanie na 21. 2. 2012 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa   21. 2. 2012   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   súd   návrh   zamietol   a   bolo rozhodnuté   o   náhrade   trov   konania.   Účastníci   prevzali   rozsudok   dňa   15. 3. 2012 a sťažovateľ podal odvolanie dňa 29. 3. 2012. Sudkyňa dňa 4. 4. 2012 zaslala odvolanie advokátovi odporkyne na vyjadrenie, ktorý vyjadrenie zaslal dňa 25. 4. 2012 a sudkyňa dňa 9. 5. 2012 predložila spis Krajskému súdu v Trnave.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 3. 7. 2012 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   s tým,   že   prvostupňový   súd   pochybil,   keď   sa dôsledne neriadil ustanovením § 118 ods. 2, 3 O. s. p.

Sudkyňa dňa 23. 7. 2012 doručila uznesenie Krajského súdu v Trnave advokátom účastníkov konania.

Sudkyňa dňa 20. 8. 2012 vytýčila pojednávanie na deň 25. 9. 2012 a dňa 21. 8. 2012 vydala   uznesenie,   ktorým   zrušila   uznesenie   zo   dňa   27. 8. 2009,   ktorým   bol   sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.

Na pojednávaní dňa 25. 9. 2012 boli vypočutí účastníci konania, sudkyňa v zmysle ustanovenia   § 118   Občianskeho   súdneho   poriadku   uviedla   zhodné   a   sporné   právne významné   skutočnosti,   vyhlásila   uznesenie,   ktorým   návrhy   sťažovateľa   na   vykonanie dôkazov   zamietla,   vypočula   záverečné   reči   účastníkov   konania,   vyhlásila   dokazovanie za skončené a vyhlásila rozsudok, ktorým návrh zamietla a rozhodla o trovách konania. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo zaslané advokátom účastníkov 1. 10. 2012.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 11. októbra 2012, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   16 C 67/1999 z 25. septembra 2012 bolo 1. októbra 2012 podané odvolanie, pričom predmetný spis dosiaľ nebol predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   vecí   patriacich   do   zaniknutého   BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   §   150   Občianskeho   zákonníka,   najmä   pokiaľ   ide o komplexnosť   vyporiadania   tohto   majetkového   spoločenstva.   Faktická   zložitosť   veci v tomto   konaní   vyplývala   z charakteru   a   rozsahu   majetku   tvoriaceho   BSM   a taktiež zo zohľadnenia   investícií   vložených   do nehnuteľností.   Podľa   názoru   ústavného   súdu preskúmavané   konanie   nie   je   právne   zložité,   pričom   existuje   dostatočné   množstvo stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe mohol okresný súd v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho konania.

Ústavný   súd   v zhode   s vyjadrením   predsedníčky   okresného   súdu   k sťažnosti konštatuje, že aj sťažovateľ sa v určitej miere podieľal na predĺžení priebehu namietaného konania tým, že nepreberal niektoré zásielky zo súdu, resp. na niektoré nereagoval, a taktiež sa nezúčastnil niektorých znalcom nariadených obhliadok.

Uvedené skutočnosti však nezbavujú okresný súd zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádza v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné úkony vykonané okresným   súdom   v namietanom   konaní,   pretože   s poukázaním   na   svoju   prechádzajúcu judikatúru   (napr.   IV. ÚS 121/2011,   IV. ÚS 188/2011)   je   nútený   konštatovať   že z ústavnoprávneho   hľadiska   nie   je   akceptovateľné,   aby   namietané   konanie   nebolo   ani po viac ako 13 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené napriek tomu, že ústavný súd už   svojím   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 88/04   zo   16.   decembra   2004   vyslovil,   že   postupom okresného   súdu   v namietanom   konaní   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   navyše   poukazuje   aj   na   to,   že   postup okresného súdu v namietanom konaní bol neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že krajský súd dosiaľ už trikrát svojimi uzneseniami zrušil rozsudky okresného súdu a vec opakovane vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd uznesením sp. zn. 24 Co/214/2008 z 13. januára 2009 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/67/1999-275 z 15. mája 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Pri   ďalšom   zisťovaní   masy   BSM   investícií   a   podobne   však   prvostupňový   súd nepostupoval dôsledne, lebo navrhovateľ uvádzal do predmetu BSM aj dve autá, o ktorých však ani krajský súd vo svojom rozhodnutí ani Najvyšší súd SR nerozhodovali, nevyslovili právny názor, že by nepatrili do BSM, s touto skutočnosťou sa prvostupňový súd žiadnym spôsobom   nevysporiadal.   Podobne   ani   so   skutočnosťou,   kedy   autá   boli   presne   kúpené, za aké peniaze a v tomto smere svoje rozhodnutie vôbec nezdôvodnil.

Okresný súd sa taktiež vôbec nevysporiadal s investíciami do nehnuteľností, lebo navrhovateľ tvrdil, že do nehnuteľností vložil 420.000,- Sk (č. l. 1), na č. l. 30 uviedol, že investície do jedálne a kuchyne boli veľké, započítanie 420.000,- Sk si uplatňoval aj pri výsluchu   (č. l.   35),   v   záverečnom   návrhu   (č. l.   259),   aj   v   odvolaní   (č. l.   281),   ale v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa o týchto investíciách nie je žiadna zmienka a s argumentami   navrhovateľa   sa   v odôvodnení   prvostupňový   súd   vôbec   nevysporiadal. Ak aj   vychádzal   prvostupňový   súd   z   toho,   že   nehnuteľnosti   nepatria   do   BSM,   to   ešte neznamená, že by nemal skúmať koľko sa na ne zaplatilo z výlučných prostriedkov buď navrhovateľa alebo odporkyne, prípadne či boli do investícií vložené spoločné prostriedky. Na túto skutočnosť upozorňoval aj Krajský súd v Trnave aj Najvyšší súd SR vo vyššie citovaných rozhodnutiach...

Na č. l. 85 až 97 predložil navrhovateľ doklady na jeho meno, resp. na G., ktorými chcel preukazovať, že niektoré platby, resp. investície platil on. Ani s týmito dôkazmi sa súd nevysporiadal,   nie   je   k   tomu   stanovisko   odporkyne,   nie   je   zrejmé   či   takáto   spoločnosť existovala, odkedy, dokedy, kto bol jej majiteľom, či išlo o výlučné prostriedky jedného z účastníkov alebo o spoločné prostriedky.

Za   takýchto   podmienok   je   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   nepresvedčivé, zjednodušené,   nedostatočne   odôvodnené   na   prijatie   objektívneho   a   spravodlivého rozhodnutia, nebolo dostatočne vykonané ani dokazovanie...

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.   Z   formulácie   § 132   O. s. p.   možno   vyvodiť,   že   súd   je   povinný   navzájom   si odporujúce   dôkazy   hodnotiť   a   zdôvodniť   napríklad   prečo   niektoré   z   nich   pokladá za nevieryhodné,   prečo   niektoré   odmietol   vziať   pri   formulovaní   rozhodnutia   do   úvahy, prípadne   aj   prečo   sa   niektorými   dôkaznými   návrhmi   odmietol   zaoberať   vôbec.   Tieto nedostatky   odôvodnenia,   spolu   s   tzv.   opomenutými   dôkazmi   (o   ktorých   súd   v   konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008).

S   prihliadnutím   na   uvedené   stanoviská   Ústavného   súdu   SR   bolo   preto   potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom jeho úlohou bude vykonať riadne dokazovanie.“

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   24 Co/238/2010   z 9.   novembra   2010   zrušil aj rozsudok   okresného   súdu   č. k.   16 C/67/1999-333   z 23.   júna   2009   spolu   s opravnými uzneseniami z 27. novembra 2009 a 12. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Ako   vyplýva   z   vykonaného   dokazovania   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave 24 Co/214/2008-302   zo   dňa   13. 1. 2009   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci vysporiadania   BSM   účastníkov   zrušený   a   vec   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie, lebo odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepresvedčivé, zjednodušené,   nedostatočne   odôvodnené   a   na   prijatie   objektívneho   a   spravodlivého rozhodnutia nebolo dostatočne vykonané ani dokazovanie, pričom poukázal na § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR...

Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo odporkyni doručené, lebo zásielka bola najskôr vrátená ako v odbernej lehote neprevzatá, a to dňa 10. 3. 2009 na Okresný súd v Trnave a následne aj ďalšie doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu bolo z tých istých dôvodov vrátené dňa 9. 4. 2009. Prvostupňový súd následne požiadal Obvodné oddelenie policajného zboru v Trnave ošetrenie k osobe odporkyne a polícia oznámila (č. l. 313), že menovaná sa na tejto adrese nezdržiava a na lustrácii evidencie obyvateľstva žiadnu inú adresu menovanej nenašli. Následne prvostupňový súd urobil dopyt na sociálnu poisťovňu, kde bolo súdu oznámené (č. l. 316), že odporkyňa má u nich uvedené bydlisko T. Túto informáciu   prvostupňový   súd   nepreveril,   nevykonal   ani   ďalšie   dokazovanie   za   účelom zistenia   pobytu   odporkyne,   ustanovil   jej   opatrovníka,   požiadal   účastníkov   o   záverečné návrhy   a   následne   rozsudkom   rozhodol,   bez   toho,   aby   rešpektoval   právny   názor odvolacieho   súdu   a   vykonal   príslušné   pátranie   po   odporkyni.   Vydal   tak   nezákonné rozhodnutie, lebo neboli splnené všetky podmienky na ustanovenie opatrovníka.“

Krajský   súd   napokon   uznesením   sp. zn.   24 Co/176/2012   z 3.   júla   2012   zrušil aj rozsudok okresného súdu   č. k. 16 C/67/1999-600 z 21. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Prvostupňový súd   pochybil,   keď sa   dôsledne   neriadil ustanovením § 118   ods. 2 O. s. p.,   ktoré   mu   ukladá   povinnosť   podľa   doterajších   výsledkov   konania   uviesť,   ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré   dôkazy   súd   nevykoná,   aj   keď   ich   účastníci   navrhli.   Účelom   tohto   procesného ustanovenia   je,   aby   postup   a   rozhodnutie   súdu   bolo   predvídateľné,   zároveň   aby   bolo účastníkom konania umožnené vyjadriť sa k všetkým podstatným skutočnostiam, navrhnúť a predložiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a   tým   aj   posilnené   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Procesným   právom   účastníka   v   zmysle   § 118   ods. 3   O. s. p.   je   i   právo   na   tzv. záverečnú reč, teda právo zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, tomuto právu koreluje povinnosť súdu vyzvať účastníkov na jeho realizáciu. Obzvlášť v danom prípade, kedy spor trvá už od roku 1997, vo veci súd prvého stupňa viackrát   rozhodol   a   jeho   rozhodnutia   boli   opakovane   zrušené,   vo   veci   bolo   vykonané rozsiahle dokazovanie, javí sa viac ako účelným a potrebným, aby účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia na záver zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.   Ide   o   neodňateľné právo   účastníka   a   ak mu ho súd   odoprie,   odníme mu možnosť   konať   pred   súdom   a   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   Občiansky   súdny poriadok účastníkovi za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov priznáva. Účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, bola odňatá možnosť konať pred súdom.“

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená)   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstránenie právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým   sa   sťažovateľ obrátil   na štátny orgán,   aby o jeho veci   rozhodol   (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Ústavný súd sa   nemohol stotožniť ani s argumentáciou   obsiahnutou vo vyjadrení predsedníčky   okresného   súdu   k sťažnosti,   ktorá   okrem   iného   uviedla,   že „oddelenie vecprejednávajúcej   sudkyne   patrilo   k mimoriadne   zaťaženým   oddeleniam   so   zvýšeným počtom reštančných vecí“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd neakceptoval ani argumenty uvedené predsedníčkou okresného súdu vo vyjadrení   k   sťažnosti   ospravedlňujúce   nečinnosť   a neefektívnosť   postupu   okresného súdu   v namietanom   konaní   opakovanou   práceneschopnosťou   zákonnej   sudkyne,   keď v súvislosti s uvedeným vo svojej judikatúre už vyslovil, že ani táto skutočnosť nemôže byť vo   vzťahu   k oprávnenému   subjektu,   ktorý   sa   obrátil   na   všeobecný   súd   so   žiadosťou o odstránenie právnej neistoty, dôvodom na zmarenia uplatnenia práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalý   priebeh   konania a v jeho   dôsledku   za   vznik   zbytočných   prieťahov   v označenom   súdnom   konaní (IV. ÚS 137/04).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   namietaným postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 C 67/1999   v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 88/04 zo 16. decembra 2004 došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že túto povinnosť mu uložil už vo svojom náleze sp. zn.   I. ÚS 88/04   zo   16.   decembra   2004, ako   aj   v náleze   sp. zn.   II. ÚS 425/2011 z 15. decembra 2011, ktorým rozhodol o sťažnosti odporkyne v namietanom konaní. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 6 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Konanie vo veci trvá na Okresnom súde Trnava a na Krajskom súde v Trnave viac ako 13 rokov“, čo pociťuje ako zbytočné prieťahy, ktoré porušujú jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 16 C 67/1999 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu vrátane miery prispenia   sťažovateľa   na   predlžení   uvedeného   konania,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie v právnej veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považuje priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou S., s. r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže Advokátska kancelária S., s. r. o., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20   %   podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky   a podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie   S.,   s. r. o.   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   OSP),   v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012