znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/2014-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   O., zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   116/2009   a jeho   rozsudkom   z 22.   marca   2011,   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 70/2011 a jeho rozsudkom zo   7.   júna   2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 18/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2013 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), občana Nigérijskej federatívnej republiky   (ďalej   len   „Nigéria“),   podaná   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Stanislava Jakubčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej len „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   116/2009   a jeho   rozsudkom   z 22.   marca   2011, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   3   Tos   70/2011   a jeho   rozsudkom   zo   7.   júna   2011   a postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 3 Tdo 18/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013.

Sťažovateľ vlastným podaním zo 17. októbra 2013 napísaným v anglickom jazyku požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   účely   podania   sťažnosti a v ďalšom období doplnil sťažnosť podaniami v anglickom jazyku z 30. októbra 2013, 19. novembra 2013   a   2. decembra 2013.   Sťažovateľ   v každom   podaní   uviedol,   že jeho obsah   preložil   z jazyka   igbo   do   anglického   jazyka   jeho   spoluväzeň   pochádzajúci   tiež z Nigérie.

V sťažnosti sa uvádza, že 7. septembra 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba, v zmysle ktorej ho okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   podľa   §   172   ods.   1 písm. b), c)   a   d)   a ods.   2   písm.   e)   Trestného   zákona   a   uložil   mu   trest   odňatia slobody v trvaní 12 rokov,   na   výkon   ktorého   ho   zaradil   do   ústavu   so   stredným stupňom stráženia. Súčasne uložil   sťažovateľovi   trest   vyhostenia   na   dobu   10   rokov, ochranné protitoxikologické   liečenie   ambulantnou   formou   a ochranný   dohľad   na   dobu jedného roka.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom dohľade   s odôvodnením,   že   okresný   súd   neprihliadol   na   predchádzajúce   odsúdenie sťažovateľa   a neoboznámil   sa   so   spisovým   materiálom   Okresného   súdu   Poprad   sp.   zn. 2 T 81/2010.   Krajský   súd   následne   uložil   sťažovateľovi   súhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia, trest vyhostenia na dobu 10 rokov, ochranné liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku uznesením sp. zn. 3 Tdo 18/2013 z 26. júna 2013.

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takto:

„Vo   veci   sťažovateľa   bolo   právoplatne   rozhodnuté   Rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 dňa 07. 06. 2011. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 06. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené až dňa 12. 02.   2012,   teda   po   9   mesiacoch,   a to   až   po   viacerých   telefonických   a písomných urgenciách.

... Keď   už   sťažovateľ   mal   možnosť   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý aj využil, tento dňa postúpené zo súdu príslušného na podanie dovolania – Okresného súdu Bratislava I na súd príslušný na rozhodnutie vo veci – Najvyšší súd SR, t. z., že sťažovateľov mimoriadny opravný prostriedok 8 mesiacov čakal iba na zaslanie na príslušný súd, pričom priemerná doba rozhodovania Najvyššieho súdu SR o dovolaní je minimálne 1 rok.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru sťažovateľ uvádza:

„Súdy   v priebehu   konania   však   porušili   vyššie   uvedené   práva   sťažovateľa a nezabezpečili mu tlmočníka do materinského jazyka IGBO. Do konania namiesto toho pribrali   tlmočníka   z/do   angličtiny.   Sťažovateľ   však   nebol   v anglickom   jazyku   spôsobilý rozumieť podstate trestného konania, poučeniam v trestnom konaní, obvineniu, ktoré bolo voči nemu vznesené, obžalobe a ani rozhodnutiam vo veci, pričom iba časť dokumentácie týkajúca sa trestného konania bola pre sťažovateľa preložená do anglického jazyka.“Sťažovateľ ďalej uvádza, že v porovnaní s osobou slovenskej národnosti bol výrazne ukrátený   o možnosť   porozumieť   svojim   procesným   právam   v prebiehajúcom   konaní, a to z dôvodu, že všetky uznesenia a iné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní mu boli   doručované   výlučne   v slovenskom   jazyku. Navyše   mu viaceré   rozhodnutia   vrátane poučení   o možnosti   podať   opravný   prostriedok   neboli   adekvátne   pretlmočené.   Podľa sťažovateľa nemožno argumentovať ani jeho možnosťou dozvedieť sa o svojich právach prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   pretože   právny   zástupca   nemal   možnosť navštíviť ho vo väzbe v dostatočnom čase pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku pri každom doručenom rozhodnutí. Z dôvodu, že sťažovateľ nebol dostatočne poučený o svojich právach, nemal vedomosť o tom, že proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom   konaní   možno   podať   opravný   prostriedok,   nemohol   svoje   práva   v trestnom konaní účinne uplatňovať. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie o vrátení veci z 20. júla 2009, uznesenie o pribratí znalca z odboru chémie z 10. júna 2009 a uznesenie o pribratí znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie z 18. júna 2009. Sťažovateľ tvrdí, že mu nebola riadne poskytnutá ani možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom po skončení vyšetrovania.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „vzhľadom   na   vzdelanostné   ako   aj   rozumové predpoklady   nebol   spôsobilý   porozumieť   termínom   trestného   konania   preloženým do anglického   jazyka.   Sťažovateľ   ovláda   anglický   jazyk   na   základnej   úrovni,   ktorá postačuje na bežnú komunikáciu (napríklad spýtanie sa na cestu, nákup v obchode a pod.). Sťažovateľ   sa nezúčastňoval   kurzov   anglického   jazyka,   pričom   poznatky   z tejto   oblasti získal len na základe komunikácie s osobami v obdobnej sociálnej a spoločenskej skupine. V Nigérii sú nasledovné oficiálne úradné jazyky: angličtina, jazyk Igbo, Hausa, Yoruba. Sťažovateľ ovláda však len jazyk Igbo ako svoj materinský jazyk. Anglický jazyk obvinený ovláda   len   na vyššie   popísanej úrovni.   Súd mohol   tiež   využiť tlmočenie zo slovenského jazyka do anglického jazyka a následne do jazyka IGBO a opačne.

Z uvedených dôvodov je preto dôvodné predpokladať, že sťažovateľ nebol dostatočne jazykovo kompetentný a spôsobilý na to,   aby   porozumel terminológii   trestného   konania v anglickom   jazyku,   o to   viac,   že   príslušný   orgán   sa   o jazykovej   úrovni   sťažovateľa nepresvedčil. Ďalej podotýkam, že dokonca samotné poučenie sťažovateľa v písomnej forme bolo opakovane vyhotovené len v slovenskom jazyku.“.

Sťažovateľ   v doplneniach   sťažnosti   z 30.   októbra   2013,   19.   novembra   2013 a 2. decembra 2013 uvádza, že v konaní neboli predložené výsledky vyšetrenia ultra – scan a röntgenové snímky, ktorým bol podrobený po zadržaní v nemocnici. Tvrdí, že tieto boli negatívne, súdy však napriek tomu dospeli k záveru, že sa v jeho žalúdku nachádzajú časti predmetu   o rozmere   2   x   4   x   7   cm.   V podaní   z 2.   decembra   2013   poukazuje   na   to, že v súdnom konaní neboli vypočutí svedkovia, ktorých navrhol.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo R. O. nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní so sp.   zn. 3 Tdo/18/2013, Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. 3 To 70/2011 a Okresného súdu Bratislava I v konaní so sp. zn. 1 T 116/2009 porušené bolo.

Základné právo R. O. nar... zaručené v čl. 6 ods. 3 pís. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, z článku 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami   a   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   v konaní   so sp. zn.   3   Tdo/18/2013, Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. 3 To 70/2011 a Okresného súdu Bratislava I v konaní so sp. zn. 1 T 116/2009 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 3. 2011, sp. zn. 1 T 116/2009 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 zo dňa 07. 06. 2011 sa zrušuje.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo/18/2013 zo dňa 26. 6. 2013 sa zrušuje. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,13 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   posudzoval   námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu   k tým   právam,   ktoré uvádza   v petite   svojej   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   116/2009,   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 To 70/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 18/2013

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   v odôvodnení   k tejto   časti   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv v súvislosti   s prieťahmi   v postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu   pri   doručovaní   mu právoplatného rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2011. Sťažovateľ uvádza, že rozsudok bol   obhajcovi   doručený   12.   marca   2012.   Uvedeným   postupom   malo byť sťažovateľovi bránené v možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky.

Sťažovateľ   namieta   prieťahy   v postupe   okresného   súdu   aj   v dovolacom   konaní, a to tým, že predložil dovolanie najvyššiemu súdu až po ôsmich mesiacoch od jeho podania, a aj v postupe najvyššieho súdu, avšak bez bližšieho odôvodnenia.

Zo súdneho spisu vyplýva, že krajský súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 3 To 70/2011 na verejnom zasadnutí 7. júna 2011 a po jeho písomnom vyhotovení vrátil spis okresnému súdu na ďalšie úkony vrátane doručenia rozsudku stranám konania 15. júna 2011. Okresný súd doručil rozsudok obhajcovi sťažovateľa 12. marca 2012 a sťažovateľovi 2. apríla 2012. Preklad rozsudku do anglického jazyka sťažovateľ prevzal 30. mája 2012.

Zo súdneho spisu bolo ďalej zistené, že sťažovateľ podal dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu okresnému súdu 15. júna 2012. Okresný súd predložil spis s dovolaním sťažovateľa najvyššiemu súdu 12. februára 2013 a po doplnení podľa pokynu najvyššieho súdu ho opätovne predložil 8. apríla 2013. Najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania uznesením   sp.   zn.   3   Tdo   18/2013   z 26.   júna   2013,   ktoré   bolo   doručené   obhajcovi sťažovateľa   12. augusta   2013   a sťažovateľovi   (preložené   do   anglického   jazyka) 20. septembra 2013.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 14. októbra 2013.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 252/2013), podľa ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   tohto   základného   práva, ústavný   súd   ju   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Z prehľadu konania vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po tom, ako bolo o jeho dovolaní právoplatne rozhodnuté a rozhodnutie doručené. K namietanému porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   postupom   všeobecných   súdov   preto   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že sťažnosť   v   časti, ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného   súdu   v súvislosti   s prieťahmi   pri   predložení   dovolania, ako aj postupom najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   je   zjavne   neopodstatnená, a preto je daný dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   tlmočníka   podľa   čl.   47   ods.   4   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl.   6 ods.   3 písm.   a) a e)   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 70/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 18/2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podstatou sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že mu nebolo umožnené používať v trestnom konaní jeho materinský jazyk igbo. Orgány činné v trestnom konaní aj súdy   pribrali   do   konania   tlmočníka   z/do jazyka   anglického,   hoci   sťažovateľ   tvrdí, že anglický jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia, vedel, aké práva má v trestnom konaní a mohol ich účinne uplatniť. Sťažovateľ namieta, že porušenie   jeho   práva   na   bezplatnú   pomoc   tlmočníka   sa   týka   každej   fázy   trestného konania a nebolo napravené ani v opravnom konaní. Sťažovateľ spochybnil aj skutkové závery súdov a tvrdí, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhol na spochybnenie svojho obvinenia.

2.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 už v predchádzajúcej sťažnosti, ktorú ústavný súd odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 142/2012 z 1. augusta 2012 v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie s odvolaním sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Nedostatok právomoci ústavného súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 s poukazom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Uznesením sp. zn. III. ÚS 142/2012 z 1. augusta 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa zásady ratio temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   pretože   o ochrane   tých   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal, nerozhodol   ešte   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní.   Ústavný   súd   poukázal   na   svoju judikatúru (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), podľa ktorej v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika, na ktorý štandardne odkazuje vo svojej judikatúre (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III.   ÚS   227/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   453/2010),   poukazujúc,   že   ak   najvyšší   súd dovolanie   odmietne   ako   neprípustné,   bude   lehota   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   3   To   70/2011   zo   7.   júna   2011   včas.   Ústavný   súd   sa   následne   venoval posúdeniu,   či   preskúmanie   námietok   sťažovateľa   proti   postupu   a rozhodnutiu   krajského súdu   patrí   do   jeho   právomoci,   resp.   či   na   ich   posúdenie   bol   príslušný   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Možnosť sťažovateľa podať sťažnosť po vyčerpaní všetkých účinných opravných prostriedkov aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu totiž neznamená, že ústavný súd   môže   preskúmať   vo   vzťahu   k odvolaciemu   súdu   námietky   proti   jeho   postupu a rozhodnutiu,   ktorými   sa   zaoberal   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní,   nezistil   však namietané   porušenia,   a preto   dovolanie   odmietol   s odôvodnením,   že   nie   sú   splnené označené dovolacie dôvody. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať také   námietky,   ktoré   sťažovateľ   nemohol   uplatniť   v dovolacom   konaní,   pretože   ich nemožno podradiť pod žiadny dovolací dôvod, napr. týkajúce sa skutkového stavu, a teda sťažovateľ   nemal   vo   vzťahu   k týmto   námietkam   k dispozícii   iný   účinný   opravný prostriedok. Iný   prístup   by popieral   zmysel   a účel   mimoriadneho   opravného   konania, ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany a znamenal by atrahovanie si právomoci, ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, vo vzťahu ku ktorej je   daná   jeho   právomoc,   riadil   svojou   judikatúrou,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú relevantné pre konanie o sťažnosti, vysporiadal takto:

„Pokiaľ   obžalovaný   v podanom   odvolaní   namietal   postup   orgánov   činných v trestnom   konaní   preto,   že   nebol   do   konania   pribratý   tlmočník   z jazyka   slovenského do jazyka igbo a opačne, odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie zo dňa 19. 11. 2009 sp. zn. 3 To 138/2009, v ktorom bola už vyriešená otázka tlmočenia tak, aby bolo zachované právo   obžalovaného   na   obhajobu.   Podkladom   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   v tomto konaní bolo potvrdenie vystavené Ministerstvom zahraničných vecí SR zo dňa 18. 11. 2009 a zastupiteľského   úradu   SR   v Abuji,   v ktorom   sa   uvádza,   že   úradným jazykom   v Nigérii je iba jazyk anglický.

Čo sa týka ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie skutku, odvolací súd zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   konštatoval,   že   vina   obžalovaného   bola   dostatočne preukázaná a to na základe vykonaných dôkazov, výpoveďami svedkov M. A., B. B., Ing. M. Š.,   listinnými   dôkazmi   o zaistení   neznámej   látky,   znaleckým   dôkazom   kriminalistického expertízneho ústavu, o vieryhodnosti ktorých nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti. Z uvedených   dôkazov   bolo   nepochybne   zistené,   že   obžalovaný   doviezol   vo   svojej brušnej dutine neoprávnene s cudziny na územie Slovenskej republiky kokaín, s prímesou fenacentínu a prokaínu s celkovou hmotnosťou 699,448 g v hodnote od 23.217,42 Eur – 46.434,84 Eur.

Obhajobné tvrdenia obžalovaného, že nevedel, čo zjedol a konal pod hrozbou násilia v krajnej núdzi sú nelogické a ani odvolací súd na tieto jeho tvrdenia neprihliadol.   Ak si obžalovaný   bol   vedomý   tohto,   že   ide   o protizákonnú   činnosť,   ktorú   podľa   neho   mal páchať pod nátlakom, mal niekoľko možností, aby túto trestnú činnosť oznámil na polícii, prípadne   učinil   tak   pri   kontrole   nielen   na   letisku   v Španielsku,   ale   aj   v Prahe   a tiež po prílete   na Slovensko.   Tieto   možnosti   obžalovaný   nevyužil   a pri   odhalení,   že   v jeho brušnej   dutine   sa   nachádzajú   drogy,   s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   Slovenskej republiky ani nespolupracoval.

Návrhy   obžalovaného   na   doplnenie   dokazovania   výsluchom   svedkov   MUDr. N. a Mgr. M. P., odvolací súd považoval už za nadbytočné lebo výpoveďami týchto svedkov by už nedošlo k zvráteniu podstatných okolností skutku.“

Krajský súd sa stotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, a preto ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 22. marca 2011:

«Po   vykonanom   dokazovaní   a vyhodnotení   dôkazov   súd   dospel   k nasledujúcim záverom: tvrdenia obžalovaného sú nepravdepodobné, nelogické, vedené v snahe vyhnúť sa trestnému   postihu.   Obžalovaný   sa   po   2   rokoch   vrátil   na   Slovensko   z Írska   a hneď telefonoval známemu, ktorého dva roky nevidel a v podstate ani nevie ako sa volá. Na jeho žiadosť   bol   ochotný   ihneď   vycestovať   do   Španielska   pre   nejaké   autosúčiastky. Sú protichodné aj tvrdenia obžalovaného, že nevedel, že sa jedná o drogy a napriek tomu na druhej   strane   tvrdí,   že   chcel   celú   vec   oznámiť   policajtom,   či   už   v Španielsku   alebo v Prahe,   napokon   v Bratislave.   Obžalovaný   doteraz   nežil   v pralese,   bol   ženatý   na Slovensku, pracoval dva roky v Írsku, podľa vlastného tvrdenia je vyučený automechanik. Je teda nepochybné, že vedel, čo dostal do svojho tela, že sa jedná od drogy. Súd poukazuje na skutočnosť, že sa vyskytlo viac prípadov rovnakého spôsobu prevozu drogy na územie Slovenska práve občanmi   Nigérie a je teda zrejmé,   že sa jedná o organizovanú trestnú činnosť,   ktorej   súčasťou   je   aj   konanie   obžalovaného.   Ak   by   súd   zobral   do   úvahy aj nepravdepodobnú možnosť, že obžalovaný vycestoval do Španielska v nevedomosti, že má doviesť na Slovensko drogy, takisto nedôveryhodné tvrdenia obžalovaného, že „tabak“ musel   skonzumovať   pod   nátlakom,   obžalovaný   mal   možnosť   celú   záležitosť   oznámiť už na letisku v Španielsku. Vzhľadom na vyššie spomínaný poznatok, o takejto distribúcii drogy   na   Slovensko,   vyznieva   tvrdenie   obžalovaného   o jeho   sledovaní   pánom   v obleku ako z druhotriedneho filmu. Súd teda neuveril obrane obžalovaného, že drogy skonzumoval pod   nátlakom,   pričom   vôbec   nevedel,   že   sa   jedná   o drogy.   Naopak,   súd   dospel k presvedčeniu, že u obžalovaného sa jednalo o jednoznačný úmysel doviesť na Slovensko nelegálne drogy, pričom však nebolo preukázané, že by tieto drogy chcel sám predávať, všetko   nasvedčuje   tomu,   že   ich   mal   iba   odovzdať   ďalšej   osobe,   ktorá   by   ich   ďalej distribuovala. Táto skutočnosť má vplyv aj na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   (aj   s odvolaním   sa   na   rozsudok   súdu prvého   stupňa, ktorého skutkové závery   a ich   právnu kvalifikáciu   potvrdil   v odvolacom konaní)   jasne   a zrozumiteľne   uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval   v trestnom   konaní za preukázané, ktorými dôkazmi, aj ako hodnotil vykonané dôkazy, a dospel k záveru o vine sťažovateľa.   Krajský   súd   sa   zaoberal   návrhmi   sťažovateľa   na   doplnenie dokazovania, vysporiadal sa aj s obhajobou sťažovateľa a podrobne odôvodil, prečo jeho obhajobe   neuveril   a považoval   ju   za   účelovú,   pričom   jeho   závery   sú   logické   a   bez vnútorných rozporov. Krajský súd sa venoval právnemu posúdeniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   a   obchodovania   s nimi,   so   zameraním sa na posúdenie objektívnej stránky, kde dôsledne skúmal následok konania sťažovateľa, ako   aj   s dôrazom   na   posúdenie   subjektívnej   stránky,   úmyslu   sťažovateľa   dopustiť sa protiprávneho konania. Krajský súd sa venoval v rámci hodnotenia obhajoby sťažovateľa aj   posúdeniu   okolností   vylučujúcich   protiprávnosť   činu,   a to   konaním   v krajnej   núdzi, na ktoré sa sťažovateľ odvolával.

Pokiaľ sťažovateľ v doplnení sťažnosti namieta, že nebolo vykonané dokazovanie röntgenovými snímkami a výsledkami vyšetrenia ultra – scan, ktoré mali byť negatívne, sťažovateľ neobjasnil, ako by tieto dôkazy mohli prípadne spochybniť nález drogy, ktorá sa nachádzala v predmetoch vylúčených z jeho tela. Okrem toho ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že na č. l. 156 a 157 sa nachádzajú lekárske nálezy z vyšetrení vykonaných po zadržaní sťažovateľa vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou B., pracovisko R. V náleze zo   sonografického   vyšetrenia   sa   uvádza: „Dôkaz   prítomnosti   cudzieho   telesa   v žalúdku alebo v tenkom čreve sonograficky nie je možné dokázať.“ V závere nálezu z röntgenového vyšetrenia sa konštatuje: „Cudzie viacpočetné telesá, rtg nekontrastné, v lúmen žalúdka.“ Závery   vyšetrení   potvrdené   v nálezoch   lekármi,   ktorí   ich vykonali,   nekorešpondujú s tvrdeniami sťažovateľa.

Sťažovateľ   mal   možnosť   predniesť   v odvolacom   konaní   námietky   tak   proti skutkovým, ako aj právnym záverom súdu prvého stupňa a svoje právo využil. Ústavný súd po   posúdení   námietok   sťažovateľa   v rozsahu   svojej   kompetencie   vo   vzťahu   k rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu dostatočne objasňuje skutkové a právne závery, nie je arbitrárny a je odôvodnený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Ústavný súd nezistil dôvod pre zásah do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému postupu a rozsudku najvyššieho súdu

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu   podľa § 371 ods.   1 písm. c), g),   h) i) a j) Trestného poriadku. Porušenie svojich práv tým, že mu nebolo umožnené používať v konaní svoj   materinský   jazyk   igbo,   ale konanie   bolo   tlmočené   do   jazyka   anglického,   ktorému nerozumie na dostatočnej úrovni, namietal v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Podľa   tohto   dôvodu   dovolanie   možno   podať,   ak   bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Vzhľadom na to, že sťažnosť sa týka len tejto námietky, ústavný sa zameral na posúdenie rozhodnutia najvyššieho súdu v takto určenom rozsahu.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   týkajúceho   sa   dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol:

„Dovolací súd po preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že   súdy   nižšieho   stupňa   ako   i   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   postupovali   v   súlade so zákonom, ak na konanie pribrali tlmočníka z anglického jazyka.

Podľa   §   2   ods.   20   Tr.   por.   ak   obvinený,   jeho   zákonný   zástupca,   poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási,   že neovláda jazyk,   v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa § 28 ods. 1 Tr. por. ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne aj zapisovateľ.

Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou zo základných zásad Trestného poriadku. Rovnaké právo garantuje v čl. 47 ods. 4 Ustáva Slovenskej   republiky.   Využitie   práva   na   tlmočníka   je   podmienené   vyhlásením   dotknutej osoby, že neovláda jazyk.

Trestný   poriadok   účinný   od   1.   januára   2006,   na   rozdiel   od   starej   úpravy,   však neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský jazyk. Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a neovláda slovenský   jazyk,   boli   do   konania   pribratí   tlmočník   a   tlmočníčka   z   anglického   jazyka, ktorému obvinený rozumie. Anglický jazyk je pritom jediným úradným jazykom Nigérijskej federatívnej republiky, ktorej je obvinený občanom.

Podľa   zápisnice   o   zadržaní   a   obmedzení   osobnej   slobody   podozrivej   osoby (č. l. 17-21), zo dňa 10. júna 2009, ČVS: 124/OVK-BA-2009, bol obvinený v anglickom jazyku   poučený   o   svojich   právach   a   povinnostiach,   a   to   i   o   práve   na   tlmočníka a prekladateľa.   Ako   tlmočníčka   bola   vyšetrovateľkou   Policajného   zboru   do   konania dňa 10. júna   2009   pribratá   Ing.   B.   V.   Následne   bol   vyšetrovateľom   Policajného   zboru do konania dňa 11. júna 2009 ako tlmočník pribratý B. S. Tento bol prítomný pri výsluchu obvineného   dňa   11.   júna   2009,   pri   ktorom   obvinený   uviedol,   že ovláda   anglický   jazyk slovom   aj   písmom   a   súhlasil   s   tým,   aby   mu   tlmočník   B.   S.   tlmočil   zo slovenského do anglického jazyka a opačne. Rovnako sa vyjadril aj na výsluchu dňa 25. júna 2009, kedy súhlasil, aby mu zo slovenského do anglického jazyka a opačne tlmočila Ing. B. V. Okresný súd Bratislava I opatrením zo dňa 2. novembra 2009 pribral do konania ako tlmočníka aj pána I. – C. I. z jazyka igbo do jazyka slovenského a naopak.

Hlavného pojednávania dňa 15. júna 2010 sa ako tlmočník zúčastnil pán I. –C. I., pričom   na   tomto   pojednávaní   bola   prokurátorkou   prednesená   obžaloba,   a   obvinený po poučení   o   svojich   právach   vyhlásil,   že   je   nevinný.   Tlmočník   I.   –   C.   I.   sa   zúčastnil aj nasledujúceho   hlavného   pojednávania   dňa   5.   októbra   2010,   kde   súdu   oznámil, že sa vzdáva   svojej   funkcie   ako   tlmočníka   z osobných   dôvodov.   Súd   preto   odročil pojednávanie na 13. decembra 2010 s tým, že naň bude predvolaný tlmočník z anglického jazyka B. S., ktorý sa zúčastnil aj ďalších pojednávaní.

Vzhľadom   k   tomu,   že   obvinený   mal   počas   celého   konania   tlmočenie   do   jazyka, ktorému   rozumie   a   ktorý   je   úradným   jazykom   jeho   rodnej   krajiny,   pri   vykonávaných úkonoch súhlasil s tlmočením do anglického jazyka a Trestný poriadok nevyžaduje konanie v materinskom jazyku, považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolateľovu námietku ohľadne porušenia jeho práva na obhajobu za nedôvodnú.

V súvislosti s námietkou, že do konania nebol prizvaný študent Slovenskej technickej univerzity,   pán   I.   O.,   najvyšší   súd   poukazuje   na   zápisnicu   z   hlavného   pojednávania z 13. decembra 2010 (č. l. 334-336), na ktorom bol vypočutý svedok MUDr. E. O. (brat I. O.),   ktorý   uviedol,   že   s   bratom   nepochádzajú   z rovnakej   oblasti   Nigérie   ako   obvinený a jazyk igbo neovládajú.

K   námietke   doručovania   písomností   v   slovenskom   jazyku   považuje   dovolací   súd za potrebné   uviesť,   že   obvinený   je   oprávnený   na   oboznámenie   sa   s   celým   spisovým materiálom   za   účelom   účinnej   obhajoby,   pričom   pre   osobu   neznalú   jazyka,   v   ktorom sa konanie vedie, je pre pochopenie obsahu dokumentu preklad nutnosťou. Avšak právo takejto osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky právo na zasielanie prekladu všetkých písomností. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov zabezpečovať obvinenému preklad listín nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 28 a § 2 ods. 20 Trestného poriadku alebo z Ústavy Slovenskej republiky.

Naopak je povinnosťou obhajcu (ktorého mal obvinený v priebehu celého konania) poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, v rámci ktorej by mal v prípade potreby zaobstarať   preklad.   Nemožno   pritom   opomenúť,   že   úhradu   s   tým   spojených   nákladov by si ustanovený obhajca mohol nárokovať voči štátu v zmysle ustanovenia § 553 ods. 2 Tr. por. a § 15 zákona č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“

Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom konaní.   Také   právo   však   sťažovateľovi   nezaručuje   ústava   ani   dohovor   a tejto   úprave základného práva na tlmočníka zodpovedá aj Trestný poriadok, ktorý obsahuje konkrétnu úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.

Podľa   §   2   ods.   20   Trestného   poriadku   ak   obvinený,   jeho   zákonný   zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa § 28 ods. 2 Trestného poriadku ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   interpretoval   podmienky   realizácie   práva   podľa čl. 6 ods.   3   písm.   e)   dohovoru   v rozhodnutí   K.   c.   Francúzsku   (rozhodnutie   o sťažnosti č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie   jazyku   a hovorí   jazykom,   v ktorom   sa   konanie   vedie,   preto   nepostačuje len formálne   vyhlásenie   obvineného   smerujúce   k požiadavke   bezplatného   ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti   obvinenému   s oprávnením   kompetentného   vnútroštátneho   orgánu   rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú alebo   neodôvodnenú   na   základe   skutočnosti,   že   podľa   jeho   názoru   znalosť   jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001, sťažnosť   č. 31540/96;   Hovanesian   v.   Bulharsko,   rozsudok   z   21. 12. 2000,   sťažnosť č. 31814/03;   Katritsch   v.   Francúzsko,   rozsudok   zo   4. 11. 2010,   sťažnosť   č. 22575/08). Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v tom-ktorom   prípade   potrebná,   je   relevantná   povaha   trestného   činu,   z ktorého bol sťažovateľ   obvinený,   a tiež   zložitosť   „oznámení“   adresovaných   sťažovateľovi (Protopapa   v.   Turecko,   rozsudok   z 24. 2. 2009,   sťažnosť   č. 16084/90).   V prípade Kamasinski   v.   Rakúsko,   rozsudok   z 19. 12. 1989,   sťažnosť   č.   9783/82,   súd   považoval za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Ústavný   súd   sa   vyjadril   v rozhodnutí   sp.   zn.   IV.   ÚS   144/03   z 13.   augusta   2003 k rozsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy v súvislosti s požiadavkou na preklad všetkých   listín   súvisiacich   s konaním,   keď   uviedol,   že   takýto   nárok   netvorí   obsah základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak ďaleko,   aby   vyžadoval   v konaní   písomný   preklad   každého   listinného   dôkazu   alebo úradného   dokumentu.   Poskytnutá   pomoc   tlmočníka   by   mala   byť   taká,   aby   umožnila obvinenému   zoznámiť   sa   s vecou   a umožnila   mu   brániť   sa,   a to   hlavne   tým,   že   bude schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa veľmi   podrobne   zaoberal   posúdením,   či   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva na používanie jazyka,   ktorému   rozumie,   má   reálne základy   a mohla by   spĺňať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na tento účel preskúmal postup a úkony   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   okresného   súdu   a krajského   súdu a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch v jednotlivých   fázach   trestného   konania   a spôsobom,   akým   sťažovateľ   uplatňoval   svoje práva obvineného v priebehu tohto konania. Všetky zistenia najvyššieho súdu zodpovedajú obsahu trestného spisu a rovnako ich hodnotí aj ústavný súd.

Ústavný   súd   túto   obranu   sťažovateľa   hodnotí   ako   účelovú.   V tejto   súvislosti poukazuje aj na tieto skutočnosti, ktoré zistil z trestného spisu:

Sťažovateľ   prišiel   do Slovenskej   republiky   v roku   2005,   oženil   sa   s občiankou Slovenskej   republiky,   v roku   2006   sa   z tohto   manželstva   narodila   dcéra.   Sťažovateľ sa neskôr rozviedol a znovu oženil, jeho súčasná manželka je tiež občiankou Slovenskej republiky. Sťažovateľovi bol v roku 2005 a 2008 orgánmi Slovenskej republiky vydaný živnostenský list na účely prevádzkovania živnosti.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy však nepreceňovali schopnosť sťažovateľa porozumieť   a komunikovať   v slovenskom   jazyku   a vzhľadom   na   to,   že   je   cudzincom, od začiatku konania s ním komunikovali prostredníctvom tlmočníka do/z jazyka anglického, ktorý   je   jediným   úradným   jazykom   Nigérijskej   federatívnej   republiky,   ktorej   občanom je sťažovateľ.   V anglickom   jazyku   bol   sťažovateľ   písomne   poučený   o jeho   právach (pozri prílohu k zápisnici o zadržaní z 10. júna 2009 podpísanú sťažovateľom). Sťažovateľ okrem   toho   pricestoval   v roku   2009   do   Slovenskej   republiky   z Írska,   kde   sa   istú   dobu zdržiaval   a mal   vydané   pracovné   povolenie.   Je   dôvodné   predpokladať,   že   v Írsku komunikoval   v anglickom   jazyku.   V konaní   vedenom   Úradom   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad pod ČVS: ORP-1056/OVK-PP-2009 pre podozrenie z trestného činu zanedbania povinnej výživy sťažovateľ pri výsluchu pred   vyšetrovateľom   12.   mája   2010   vyhlásil,   že   nerozumie   jazyku,   v ktorom   sa   vedie konanie, a žiadal o pribratie tlmočníka z/do anglického jazyka, ktorému dobre rozumie.

Pre jazyk ibgo nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd zabezpečil v konaní tlmočníka ad hoc z/do jazyka igbo, ktorý sa však tejto úlohy v priebehu konania vzdal.   Okresný   súd   preveril   aj možnosť,   ktorú   navrhol   sťažovateľ,   zistil   však, že pán I. O. neovláda jazyk igbo, a preto ho nemohol pribrať do konania ako tlmočníka.

Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy a uplatňovať svoje práva v jazyku igbo. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány Slovenskej   republiky   poskytli   možnosť   od   začiatku   trestného   konania   uplatniť   práva obvineného za pomoci obhajcu a za pomoci tlmočníka, s ktorým bol schopný dorozumieť sa. Sťažovateľovi bolo pri zadržaní tlmočené, z akého skutku je podozrivý, po vznesení obvinenia, z akého skutku je obvinený a ako je skutok právne kvalifikovaný, sťažovateľ mal k dispozícii   tlmočníka   pri   oboznamovaní   sa   s výsledkami   vyšetrovania.   Podľa   názoru ústavného   súdu   tak   sťažovateľ   bol   schopný   vyjadriť   sa k obvineniu,   prezentovať   svoju verziu udalosti a na ten účel predkladať návrhy na vykonanie dokazovania. Konanie pred súdom   prvého   stupňa   aj   odvolacím   súdom   bolo   tlmočené,   rozsudky   týchto   súdov   boli sťažovateľovi doručené aj v preklade do anglického jazyka. Sťažovateľ bol oboznámený v anglickom   jazyku   aj   s výsledkom   dovolacieho   konania.   Orgány   Slovenskej   republiky a v kontexte   posudzovanej   časti   sťažnosti   najvyšší   súd   poskytli   sťažovateľovi   možnosť uplatniť jeho práva zaručené ústavou a dohovorom.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl.   6   ods.   3   písm.   a)   a e)   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní sú zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v celom   rozsahu   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014