znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/2012-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Jána Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd obchodnej spoločnosti P., s. r. o., uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej len   „listina“)   a základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Dňa 18. 04. 2011 bola Okresnému súdu Trnava doručená Žaloba o ochranu práv spotrebiteľa,   žaloba   o   neplatnosť   úverových   zmlúv   a   žaloba   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia. Žalobcom v tejto žalobe bol I. M... proti žalovanému - sťažovateľovi (ďalej len „žalobca“).

Z obsahu žaloby žalobcu je zrejmé, že touto sa žalobca domáha voči sťažovateľovi určenia bezodplatnosti úverov na základe piatich zmlúv o úvere, určenia neprijateľných podmienok v týchto zmluvách, vydania bezdôvodného obohatenia a poskytnutia finančného zadosťučinenia.   Žalobcovia   považujú všetky zmluvy   za   zmluvy o   spotrebiteľskom úvere. Zmluvy o úvere boli uzavreté medzi sťažovateľom ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom. Výzvou   zo   dňa   23.   05.   2011   doručenou   sťažovateľovi   dňa   10.   06.   2011   uložil Okresný súd Zvolen (správne má byť Okresný súd Trnava, pozn.) sťažovateľovi povinnosť vyjadriť sa k Žalobe v lehote 10 dní. Sťažovateľ sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 20. 06. 2011, ktorým vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Trnave a uviedol, že   predmetné   zmluvy   nie   sú   spotrebiteľskými   zmluvami,   a   teda   nejde   ani   o   spor zo spotrebiteľských zmlúv. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca si bral predmetné úvery ako živnostník v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, v zmluvách je uvedené jeho obchodné meno, IČO a sídlo a v nich prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, čo potvrdil svojím podpisom. Okresný súd v Trnave oznámením zo dňa   06.   07.   2011   doručeným   sťažovateľovi   19.   07.   2011   upovedomil   sťažovateľa   o postúpení   spisu   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   s   ohľadom   na   námietku   miestnej nepríslušnosti vznesenú sťažovateľom, ako aj na to, že len v prípade jeho výlučnej miestnej príslušnosti o určitej veci, o čo v danom prípade nejde, by bola daná miestna príslušnosť aj na konanie o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu.

Dňa   29.   07.   2011   doručil   žalobca   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   nesúhlas s postúpením veci, pričom uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava I. je založená na nekalej obchodnej podmienke – v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa a   v   rozpore   s   judikatúrou   Európskeho   súdneho   dvora   (ESD).   Žalobca   uviedol,   že rozhodujúci je účel úveru, a nie označenie účastníka v zmluve. Žalobca pritom poukazoval na Uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 Co 84/2011 zo dňa 26. 05. 2011. Rozpor s európskym právom na ochranu spotrebiteľa ani s judikatúrou ESD nijako nešpecifikoval. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril dňa 30. 09. 2011 sťažovateľ, ktorý zotrval na svojej námietke miestnej nepríslušnosti a uviedol, že nakoľko úvery na základe predmetných zmlúv o   úvere   boli   poskytnuté   na   účel   podnikania   alebo   zamestnania,   nemohlo   ísť   v   prípad žalobcu o spotrebiteľa a v prípade predmetných zmlúv o úvere zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani o spotrebiteľské zmluvy.

Okresný súd Bratislava I. s ohľadom na nesúhlas žalobcu s postúpením veci predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu Bratislava ako nadriadenému súdu, ktorý následne rozhodol   uznesením   o   miestnej   príslušnosti   Okresného   súdu   Trnava,   pričom   uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie, a to tak z formálneho, ako aj materiálneho hľadiska.»

Nezákonnosť   napadnutého   uznesenia   podľa   sťažovateľky   spočíva   v   nesprávnej aplikácii § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to vzhľadom na skutočnosť,   že „ani   v   jednej   z   predmetných   zmlúv   o   úvere   nevystupoval   žalobca   ako spotrebiteľ, a to z dôvodov, ktoré sú bližšie uvedené v námietke miestnej nepríslušnosti a vyjadrení   sťažovateľa...   Žalobca   poskytnutím   úverov   na   výkon   podnikania   alebo zamestnania, ako aj jednoznačným uvedením jeho identifikačných podnikateľských údajov a údajov   o   svojom   zamestnaní,   nespĺňal   definíciu   spotrebiteľa   v   zmysle   §   3   ods.   2 pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov),   ako   aj   §   2   písm.   a)   nového   Zákona   o   spotrebiteľských   úveroch   (zákon č. 129/2010 Z. z.)“, ako aj v porušení „§ 169 ods. 1 a 2 OSP, ktoré spočíva v chýbajúcom odôvodnení“.

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, pričom v tejto súvislosti uvádza:

„Podľa § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie (i) uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo (ii) uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí návrhu   na   prerušenie   konania   musí   vždy   obsahovať   odôvodnenie.   V   danom   prípade uznesenie neobsahuje odôvodnenie vôbec.

Rozhodovanie o miestnej príslušnosti je rozhodovanie o podmienke konania. OSP pritom jasne rozlišuje medzi vedením konania a podmienkami konania. Podľa § 167 ods. 1 OSP   sa   uznesením   rozhoduje   tak   o   veciach,   ktoré   sa   týkajú   vedenia   konania,   ako   aj o podmienkach konania. Rozlišovanie medzi rozhodnutím o podmienkach konania na jednej strane a rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania na strane druhej, vyplýva aj z § 243f ods. 2 písm. b) OSP. Je teda zrejmé, že zákonodarca považuje podmienky konania a vedenie konania za dve odlišné veci. Tento záver vyplýva z logického hľadiska: ak nie je daná   podmienka   konania,   nemožno   konanie   viesť.   Je   teda   zrejmé,   že   rozhodovanie o miestnej príslušnosti nie je rozhodovaním o vedení konania. V takomto prípade je nutné a povinné, aby uznesenie o miestnej príslušnosti obsahovalo odôvodnenie. Keďže Krajský súd   v   Bratislave   v   danom   prípade   rozhodol   uznesením   bez   odôvodnenia,   porušil ustanovenie § 169 ods. 2 OSP.

Súd sa v odôvodnení Uznesenia nevysporiadal so skutkovým stavom, a to najmä so skutočnosťou,   že   žalobcovi   nemožno   pričítať   status   spotrebiteľa.   Sťažovateľ   je   tiež presvedčený, že protiprávna absencia odôvodnenia v Uznesení má ústavnoprávne následky, nakoľko ide o hrubé porušenie OSP.“

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „nevyhnutným   predpokladom   na   to,   aby   účastník   konania   nebol   odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi,   je   rozhodovanie   o   jeho   veci   tým   súdom,   ktorý   je   podľa   zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný... (IV. ÚS 161/08-25)“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave   zo dňa   30.   09.   2011,   č.   k.   8 NcC 45/2011-61 porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30.   09.   2011, č. k. 8 NcC 45/2011-61 porušené bolo;

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2011, č. k. 8 NcC 45/2011-61 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 57/2012-21 z 2. februára 2012 v spojení s uznesením č. k. IV. ÚS 57/2012-32 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky   a predsedníčku   krajského   súdu,   aby sa   vyjadrili,   či   trvajú na tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila   k   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky   a podpredsedníčka   krajského   súdu v odpovedi na výzvy ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   3198/12 z 21. marca 2012 uviedla, že k obsahu sťažnosti sa vyjadril predseda senátu „8 NcC“ listom zo 14. marca 2012, v ktorom sa uvádza, že «Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením č. k. 8 NcC 45/2011-61 zo dňa 30. 09. 2011, ako nadriadený súd po predložení veci podľa ustanovenia § 105 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „O. s. p.“) Okresným súdom Bratislava I, ktorému bola vec postúpená Okresným súdom Trnava, ako súdu miestne príslušnému podľa ustanovenia § 105 ods. 1 O. s. p. tak, že miestne príslušným je Okresný súd Trnava podľa ustanovenia § 87 písm. f) O. s. p.. Uvedené uznesenie neobsahovalo odôvodnenie s poukazom na ustanovenie § 168 ods. 2, § 169 ods. 2, 3 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2011.».

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k prípisu   podpredsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn. Spr. 3198/12 z 21. marca 2012 vyjadrila vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 10. apríla   2012   sťažovateľka,   ktorá   predovšetkým   uviedla,   že „Odkaz   na   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku Krajským súdom v Bratislave malo zrejme za cieľ nájsť zákonný podklad pre skutočnosť, že písomné vyhotovenie Uznesenia neobsahovalo žiadne odôvodnenie. Sťažovateľ má však v tomto smere za to, že citácia príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   nielenže   vôbec   neodôvodňuje   takýto   postup,   ale   práve naopak potvrdzuje zákonnú povinnosť Krajského súdu v Bratislave Uznesenie odôvodniť. Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na znenie § 168 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť uznesenie doručiť buď, ak je proti nemu odvolanie alebo ak je to potrebné pre vedenie konania, alebo sa ním účastníkom ukladá určitá povinnosť. Sťažovateľ v tomto smere podčiarkuje, že Krajský súd v Bratislave Uznesenie sťažovateľovi doručil,   a   to   dňa   07.   11.   2011.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   Krajský   súd   v   Bratislave považoval   doručenie   Uznesenia   za   potrebné   pre   vedenie   konania   (nakoľko   proti   nemu nebolo   prípustné   odvolanie   a   ani   ním   nebola   uložená   účastníkom   konania   žiadna povinnosť). Sťažovateľ ďalej poukazuje na § 169 ods. 3, podľa ktorého, ak sa uznesenie nedoručuje,   stačí   v   písomnom   vyhotovení   uviesť   výrok   a   deň   vydania.   Z   uvedeného ustanovenia   teda   a   contrario   vyplýva,   že   v prípade,   ak   sa   uznesenie   doručuje,   nestačí v písomnom vyhotovení iba uviesť výrok a deň vydania. Sťažovateľ má za to, že z hore uvedeného je zrejmé, že už len vzhľadom na skutočnosť, že súd Uznesenie doručil, bolo jeho zákonnou povinnosťou neobmedziť sa v písomnom vyhotovení Uznesenia len na výrok a deň vydania, ale Krajský súd v Bratislave mal povinnosť v Uznesení uviesť aj presvedčujúce a vysvetľujúce odôvodnenie svojho výroku.

Zároveň však sťažovateľ zotrváva na tom, že povinnosť Krajského súdu v Bratislave odôvodniť Uznesenie vyplývala aj z ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti.

V   tomto   smere   si   sťažovateľ   ďalej   dovoľuje   poukázať   aj   na   obdobné   prípady, v ktorých   rovnako   ako   v   predmetnej   veci,   sťažovateľ   vystupoval   na   strane   žalovanej a v ktorých na námietku sťažovateľa rozhodoval o otázke miestnej príslušnosti Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd. Sťažovateľ podčiarkuje a poukazuje na skutočnosť, že všetky uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorými rozhodoval o miestnej príslušnosti v predmetných sporoch obsahujú odôvodnenie svojho výroku. Sťažovateľ má za to, že aj táto   skutočnosť   jasne   dokladuje   vážnosť   procesného   pochybenia   Krajského   súdu   v Bratislave v predmetnej veci.

B/ Ústavnoprávne hľadisko. Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že neodôvodnenie uznesenia, ktorým súd rozhoduje o otázke   miestnej   príslušnosti   na   námietku   jedného   z   účastníkov   konania,   má   aj   širšiu ústavnoprávnu dimenziu v zmysle porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a to o to viac, že voči takémuto druhu rozhodnutia slovenský právny poriadok   nepripúšťa   možnosť   riadneho   a   ani   mimoriadneho   opravného   prostriedku. Sťažovateľ má za to, že je ústavnoprávne neudržateľné, aby súd mohol rozhodovať o otázke miestnej príslušnosti, ktorá v ústavnoprávnom kontexte v konečnom dôsledku predstavuje rozhodovanie o práve sťažovateľa na zákonného sudcu (viď nižšie citovaná judikatúra ÚS SR), bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek odôvodnil.

Uvedený názor sťažovateľa (čo do nutnosti odôvodniť rozhodnutie) potvrdzuje aj slovenská a česká judikatúra.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález českého Ústavného súdu sp.   zn. II. ÚS 1235/11 zo dňa 28. 06. 2011, v ktorom český Ústavný súd uviedol, že podle ustálené judikatury   Ústavního   soudu   je   požadavek   řádného   odůvodnění   rozhodnutí   jedním zo základních atribútů spravedlivého procesu. Dodržovaní povinnosti odůvodnit rozhodnutí má   zaručit   transparentnost   a   kontrolovatelnost   rozhodovaní   soudů   a   vyloučit   libovůli. Chybí-li v rozhodnutí řádne odůvodnění, je tím založená nejen jeho nepřezkoumatelnost, ale zpravidla také protiústavnost. Možnost neodůvodňovat usnesení dle § 104a o. s. ř. je nutno jako výjimku interpretovat restriktivně, přičemž je nutné vzít v úvahu konkrétni okolnosti případu.   V   situaci,   kdy   účastníci   řízení   zaujmou   odlišné   stanovisko   než   vrchní   soud rozhodující o této otázce, lze legitimně požadoval, aby se soud v odůvodnění svého usnesení s argumentací účastníků vypořádal a vyložil důvody svého závěru o věcné příslušnosti. Pokud tak soud neučiní, porušuje čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“.

Vzhľadom   na   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a podpredsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.   senát   ústavného   súdu   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   21.   júna   2012   uložil sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   (sudcovi   spravodajcovi)   predložiť   plénu   ústavného   súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyplývajúcich z uznesenia   sp.   zn.   I.   ÚS   207/07   z   23.   októbra   2007   a   III.   senátu   ústavného   súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012 (ďalej len „návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. IV.   senát   navrhol,   aby   plénum   ústavného   súdu   schválilo   tento   návrh   na   zjednotenie odchylných právnych názorov:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd   Slovenskej   republiky   nemôže   absenciu   odôvodnenia   uznesenia   všeobecného   súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

Návrh   IV.   senátu   plénum   ústavného   súdu   prerokovalo   na   svojom   neverejnom zasadnutí 13. februára 2013, pričom po diskusii bol predložený na hlasovanie tento návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov:

„Uznesenie   všeobecného   súdu   o   založení   miestnej   príslušnosti,   ktoré   nie   je primerane odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

S   návrhom   predloženým   na   hlasovanie   nevyslovila   súhlas   nadpolovičná   väčšina všetkých   sudcov,   a   preto   bol   zamietnutý   (čl.   131   ods.   1   tretia   veta   ústavy).   Plénum ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 207/07) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 228/06). Rešpektujúc tento záver IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto právne názory aj vo veci sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení, že uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   1   listiny,   a to   jednak nesprávnou aplikáciou § 87 písm. f) OSP, ako aj tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je odôvodnené.

Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87 OSP. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa § 105 ods. 2 OSP ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu   bez   rozhodnutia   alebo   ju   za   podmienok uvedených   v   §   11   ods.   3   predloží   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky;   o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa § 105 ods. 3 OSP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo   účastník   postúpenia   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia   o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Účelom § 87 písm. f) OSP je zvýšenie ochrany spotrebiteľa, ktoré sa prejavuje tým, že popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko   spotrebiteľ,   ak   ide   o spor   zo   spotrebiteľskej   zmluvy.   Ustanovenie   §   87   OSP upravuje   tzv.   príslušnosť   danú   na   výber,   a teda   navrhovateľ   má   v prípade   sporu zo spotrebiteľskej zmluvy na výber, či svoj návrh podá na všeobecný súd odporcu alebo na súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ.

Ustanovenie upravujúce príslušnosť danú na výber treba považovať za súčasť celého komplexu právnych noriem, ktoré vo svojej podstate predstavujú systém ochrany zavedený primárne   príslušnými   smernicami   Európskej   únie,   ktorý   vychádza   z myšlienky,   že spotrebiteľ   sa   v porovnaní   s predajcom   alebo   dodávateľom   nachádza   v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C 240/98 z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, bod 25).

Systém   ochrany   spotrebiteľov   bol   zavedený   v podmienkach   Európskej   únie komplexom právnych aktov; ide predovšetkým o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES   z 19.   mája   1998   o súdnych   príkazoch   na   ochranu   spotrebiteľských   záujmov, Smernicu Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré   preto   ohrozujú   zdravie   alebo   bezpečnosť   spotrebiteľov,   Smernicu   Európskeho parlamentu a Rady 2001/95/ES z 3. decembra 2001 o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, Smernicu   Európskeho   parlamentu   a Rady   2005/29/ES   z 11.   mája   2005   o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení   a dopĺňa   smernica   Rady   84/450/EHS,   smernica   Európskeho   parlamentu   a Rady 97/7/ES,   98/27/ES   a 2002/65/ES   a nariadenie   Európskeho   parlamentu   a rady   (ES) č. 2006/2004,   Smernicu   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Uvedené právne akty Európskej únie boli transponované do vnútroštátneho právneho poriadku   prostredníctvom   zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o ochrane   spotrebiteľa   a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   žalobca   svoju   žalobu   o ochranu   práv spotrebiteľa,   žalobu   o neplatnosť   úverových   zmlúv   a žalobu   o vydanie   bezdôvodného obohatenia smerujúcu proti sťažovateľke ako žalovanej doručil Okresnému súdu Trnava 18. apríla 2011; veci bola pridelená sp. zn. 37 C 60/2011. Na základe výzvy Okresného súdu   Trnava   sa   k   žalobám   vyjadrila   sťažovateľka   podaním   z 20.   júna   2011,   v ktorom namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Trnava, „a to z dôvodu, že zmluvy o úvere uzatvorené   medzi   navrhovateľom   a odporcom   nie   sú   zmluvami   spotrebiteľskými,   a teda nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľom ako dlžníkom okrem iného aj zmluvu o úvere č. 202900241 zo dňa 11. 6. 2010 a zmluvu o úvere č.   202900415   zo   dňa   14.   1.   2011,   pričom   navrhovateľ   si   predmetné   úvery   bral   ako živnostník v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva aj zo samotnej zmluvy   o úvere.   V predmetnej   zmluve   o úvere je okrem   mena   a priezviska   navrhovateľa uvedené   aj   jeho   obchodné   meno,   IČO   a miesto   podnikania.   Zároveň   navrhovateľ   sám prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, pričom navrhovateľ k uvedenému prehláseniu pripojil svoj podpis. Vzhľadom na uvedené nemožno príslušnosť súdu   posudzovať   v zmysle   ustanovenia   §   87   písm.   f)   O.   s.   p.,   ale   príslušnosť   je   daná v zmysle ustanovenia § 84 O. s. p.... Z uvedeného vyplýva, že miestne príslušným súdom na konanie o zrušenie právneho úkonu je Okresný súd Bratislava I.“.

Vzhľadom na sťažovateľkou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trnava tento súd postúpil bez rozhodnutia v súlade s § 105 ods. 2 OSP spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 37 C 60/2011 Okresnému súdu Bratislava I, na ktorom bola vec vedená pod sp. zn. 18 C 127/2011. Okresný súd Trnava zároveň poukázal aj na svoj právny názor, v zmysle ktorého „len v prípade výlučnej príslušnosti tunajšieho súdu o určitej veci, čo v danom prípade nie je, by bola daná miestna príslušnosť aj na konanie o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu“.

Žalobca podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I 29. júla 2011 označeným ako „Námietka postúpenia veci a konania pred Okresným súdom Bratislava I“ namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I, pričom v tejto súvislosti predovšetkým uviedol:

«1. Týmto vznášam námietku postúpenia veci a konania a uvádzam, že príslušnosť Okresného   súdu   Bratislava   I.   je   založená   na   základe   nekalej   obchodnej   podmienky   – v rozpore   s európskym   právom   na   ochranu   spotrebiteľa   a v rozpore   s judikatúrou Európskeho súdneho dvora.

2. Dôležitý je podľa európskeho práva skutočný účel úveru, nie je dôležité označenie účastníka a skutočný účel úveru súd nijako neskúmal – neurobil pred postúpením nijaký úkon,   aby   ochránil   moje   spotrebiteľské   práva   –   toto   dávam   na   vedomie   aj   Európskej komisii.   Je   neúnosné,   aby   súdy   každodenne   dookola   porušovali   práva   občanov   – spotrebiteľov   –   iba   pre   svoj   formalizmus,   ktorý   sa   na   nich   stále   presadzuje.   Žalovaný zneužil, že som živnostníkom a povedal mi, že úver mi poskytne iba na IČO – nemal som na výber – skutočný účel úveru bola pritom osobná spotreba – peniaze som použil na splátky skorších   úverov   a nedoplatkov   vrátane   dlhu   spoločnosti   P.   niekoľko   bežných   osobných výdavkov a výdavkov na domácnosť.

3.   Praktiky   žalovaného,   ktorými   z obyčajných   spotrebiteľov   –   dôchodcov, nezamestnaných,   invalidov   alebo   bežných   zamestnancov   robí   podnikateľov   alebo   im poskytuje   úvery   na   povolanie/zamestnanie   zaujímajú   aj   Európsku   komisiu.   Medzi obchodnými zástupcami žalovaného nie je tajomstvom, že všetci títo sú vedením žalovaného inštruovaní, aby všetkým spotrebiteľom bez rozdielu krížikovali taký účel – aby sa obišiel zákon   o spotrebiteľských   úveroch   a aj   celá   právna   úprava   na   ochranu   spotrebiteľa. A samozrejme, aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej ochrany zo strany súdov a SOI. Na túto prax reagovala aj judikatúra súdov, ktorá potvrdila takéto inštruovanie žalovaným. Poukazujeme na uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. mája 2011, sp. zn. 6 Co 84/2011, v ktorom   judikoval:   „Konanie,   ktorým   sa   presviedča,   navádza   alebo   inak   pôsobí   na spotrebiteľov,   s cieľom   dosiahnuť,   aby   ako   účel   úveru   vyznačil   účel   na   zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel,   ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 (správne má byť 2005/29, pozn.) ES z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo   správanie   priemerného   spotrebiteľa,   každá   nekalá   praktika   sa   považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.

4.   Žiadam   na   základe   vyššie   uvedených   dôvodov,   keďže   som   spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007, aby krajský súd v Bratislave rozhodol, že miestne príslušný na konanie je OS Trnava.»

K námietke   miestnej   nepríslušnosti   vznesenej   žalobcom   sa   vyjadrila   sťažovateľka (ako žalovaná, pozn.) v podaní z 30. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedla: „Žalovaný je toho názoru, že Okresný súd Trnava nie je miestne príslušným súdom a postupoval správne, keď postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I. Žalobca totiž nie je spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkom konania nie sú zmluvami spotrebiteľskými. K súdnemu   rozhodnutiu   predloženému   žalobcom   /citovaným   vyššie/   treba   uviesť nasledovné:

1) Žalobca opomenul uviesť, že ide len o rozhodnutie o predbežnom opatrení, nie je žiadnym   právoplatným   meritórnym   súdnym   rozhodnutím   preukázané,   že   by   žalovaný presviedčal, navádzal alebo inak pôsobil na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie.

2) v predmetnom súdnom rozhodnutí nie je nikde uvedené, že by sa žalovaný dopustil konania uvedeného vo výrokovej časti voči žalobcovi,

3) žalobca vôbec nepreukázal, že by ho žalovaný ovplyvňoval čo do vyznačenia účelu úveru v jednotlivých zmluvách.“

Okresný   súd   Bratislava   I na   základe   námietky   miestnej   nepríslušnosti   vznesenej žalobcom   postúpil   vec   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   ako   svojmu   nadriadenému   súdu v súlade   s   §   105   ods.   3   OSP   13.   septembra   2011.   Krajský   súd   uznesením č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 rozhodol, že „na prejednanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 127/2011 je miestne príslušný Okresný súd Trnava“.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   sa   s   prihliadnutím   na   sťažovateľkou   uplatnenú   argumentáciu predovšetkým   sústredil   na   posúdenie,   či   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   možno považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prejednanie veci miestne príslušný Okresný súd   Trnava.   Až   samotná   vecná   nesprávnosť   výroku   napadnutého   uznesenia   by v okolnostiach   posudzovanej   veci   mohla   totiž   viesť   k   záveru   o   jeho   ústavnej neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj bez ohľadu na ďalšie nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na druhej   strane,   pokiaľ by ústavný súd dospel   k záveru   o vecnej   správnosti   napadnutého uznesenia   (jeho   výroku),   potom   by   nedostatok   jeho   odôvodnenia   v   okolnostiach posudzovanej veci nemusel dosiahnuť ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru (k tomu pozri m. m. I. ÚS 207/07).

Žalobca   vo   svojom   vyjadrení   k námietke   miestnej   nepríslušnosti   Okresného súdu Bratislava I poukázal na konanie sťažovateľky, ktoré považuje za nekalú obchodnú praktiku pri poskytovaní úverov a ktoré malo spočívať v predložení zmlúv o úvere žalobcovi, ktorý je   držiteľom   živnostenského   oprávnenia   s vyznačením   účelu   na   podnikanie,   aj   napriek tomu, že žalobca požadoval úvery spotrebiteľské, čím následne sťažovateľka znemožnila žalobcovi ochranu poskytovanú spotrebiteľovi v rámci spotrebiteľských zmlúv.

Argumentácia sťažovateľky bola založená predovšetkým na tvrdení, že žalobca nie je spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkmi konania („navrhovateľ si predmetné úvery bral   ako   živnostník   v súvislosti   s výkonom   svojej   podnikateľskej   činnosti,   čo   vyplýva   aj zo samotnej   zmluvy   o úvere“) nie   sú   podľa   jej   tvrdenia   zmluvami   spotrebiteľskými,   čo odôvodňuje   predovšetkým   vyhlásením   žalobcu,   že   zmluvy   o úvere   uzatvoril   slobodne, vážne,   zrozumiteľne,   nie   v tiesni   ani   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   čo   potvrdil svojím podpisom.

V   súlade   s   judikatúrou   Súdneho   dvora   Európskej   únie   v   rozsudku   C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi (bod 35) „vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť.“.

Pokiaľ teda skutkové okolnosti v danej veci dostatočne odôvodňovali záver o tom, že konanie sťažovateľky smerovalo k tomu, že na zmluvách o úvere vyznačila účel, ktorý nie je pravdivý, uvedené bolo postačujúce pre záver o existencii spotrebiteľskej zmluvy pre účely uplatnenia miestnej príslušnosti danej na výber podľa § 87 písm. f) OSP.

Ústavný   súd   zároveň   považuje za   potrebné   zdôrazniť,   že   v   okolnostiach   daného prípadu   nejde   o   prípad   prejudikovania   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ale o skutočnosti   odôvodňujúce   určenie   miestnej   príslušnosti   ako   podmienky   konania všeobecného súdu.

Vzhľadom na už uvedené, je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľné, aby § 87 písm. f) OSP bol vykladaný spôsobom v zásade znemožňujúcim dosiahnutie účelu, ktorému úprava ochrany spotrebiteľa ako celok slúži.

Účel široko koncipovanej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa by sa minul účinkom, ak by sa námietke miestnej príslušnosti všeobecného súdu vznesenej žalobcom nevyhovelo, pretože by sa tým vylúčila možnosť spotrebiteľa využiť procesným právom predpokladanú výhodu „domáceho“ všeobecného súdu, ktorá je daná predovšetkým z dôvodu zabezpečenia čo najväčšej šetrnosti k ekonomicky slabšej strane spotrebiteľského vzťahu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   v   danom prípade   z vecného   hľadiska   rozhodol   správne.   Aj   keď napadnuté   uznesenie   neobsahuje odôvodnenie, dá sa z neho vyvodiť, že krajský súd tým, že rozhodol, že na prejednanie veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18 C 127/2011 je miestne príslušný Okresný   súd   Trnava,   sa   implicitne   stotožnil   s   dôvodmi,   na   ktorých   založil   svoju argumentáciu žalobca (argumentácia obsiahnutá v jeho vyjadrení doručenom Okresnému súdu Bratislava I 29. júla 2011, pozn.).

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že v okolnostiach daného prípadu je napadnuté uznesenie krajského súdu uznesením, ktorým sa upravujú procesné podmienky konania, ku ktorým nepochybne patrí aj miestna príslušnosť vo veci konajúceho súdu.

Podľa § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   musí   vždy   obsahovať   odôvodnenie.   (znenie   platné   a   účinné   do 31. decembra 2011, pozn.)

Podľa § 169 ods. 3 OSP ak sa uznesenie nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o   podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo   prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

V   rámci   tretej   časti   prvej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   obsiahnuté ustanovenia, ktoré upravujú skúmanie a rozhodovanie o miestnej príslušnosti všeobecného súdu   (§   105   OSP)   zaradené   do   obsahového   dielu   nazvaného   „Skúmanie   podmienok konania“ (§ 103 až § 105 OSP).

Aj napriek skutočnosti, že Občianskeho súdneho poriadku expressis verbis neuvádza, ktoré uznesenia súdov sú uzneseniami týkajúcimi sa vedenia konania, prihliadajúc na ich povahu, sú nimi spravidla uznesenia upravujúce priebeh konania, teda uznesenia, ktorými všeobecný   súd   nariaďuje   alebo   odročuje   pojednávanie,   nariaďuje   dokazovanie   alebo rozhoduje o spojení či vylúčení veci na samostatné konanie. Z už citovaného ustanovenia § 167   ods.   1   OSP,   ako   aj   zo   samotného   zaradenia   tohto   ustanovenia,   ktoré   sa   týka problematiky miestnej príslušnosti, do dielu nazvaného „Skúmanie podmienok konania“ zjavne možno vyvodiť zámer zákonodarcu oddeliť rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré sa týkajú   podmienok   konania,   od   tých,   ktoré   sa   týkajú   vedenia   konania   a   u   ktorých zákonodarca   zároveň   v   súlade   s   §   169   ods.   2   OSP   nevyžaduje   bezpodmienečne odôvodnenie.

Rozhodovanie   o   príslušnosti   všeobecného   súdu   (funkčná,   vecná   a   miestna)   je rozhodovaním o procesných podmienkach konania (a nie o jeho vedení). Vzhľadom na požiadavku primeraného použitia ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, pokiaľ Občiansky súdny poriadok nestanovuje inak (§ 167 ods. 2 OSP), sa preto okrem iných na rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu uznesením použijú primerane aj ustanovenia § 157 ods. 2 až 4 OSP týkajúce sa obsahu odôvodnenia.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   nesprávnou   interpretáciou   označeného   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   krajský   súd   nepochybne   dopustil   pochybenia,   t.   j. namietané uznesenie malo byť aspoň stručne odôvodnené.

Avšak s prihliadnutím na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré   má procesný   charakter,   absencia   jeho odôvodnenia, s prihliadnutím   na implicitné stotožnenie   sa   krajského   súdu   s   vyjadrením   žalobcu   z   29.   júla   2011,   nemusí   mať automaticky   za   následok   porušenie   ústavou   či   dohovorom   garantovaného   práva sťažovateľky.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   procesný   postup   vo   veci   sťažovateľky nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne správny (vec prejednáva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať Okresný súd Trnava), možno považovať napadnuté uznesenie (aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom v absencii odôvodnenia) z ústavného hľadiska za udržateľné (porovnaj závery vyjadrené vo veciach I. ÚS 207/07 a III. ÚS 228/06).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   záverom   krajského   súdu   vyjadreným vo výroku   napadnutého   uznesenia   nestotožňuje,   nemôže   sama   osobe   viesť   k   záveru o arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho právny   záver   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného súdu   je   predmetný   právny   záver   krajského   súdu   (aj   keď   len   v   podobe   implicitného stotožnenia sa s argumentáciou žalobcu) z ústavného hľadiska udržateľný. Nemožno ho teda považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou a listinou garantovaným základným právom na súdnu ochranu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že vzhľadom   na vecnú   správnosť   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   by jeho zrušenie nadväzujúce   nerozlučne   na   prípadný   výrok   ústavného   súdu   o   porušení   sťažovateľkou označených práv (prvá veta čl. 127 ods. 2 ústavy) bolo prejavom nadmerného formalizmu, keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto uznesení musel rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť tak, že vo veci je miestne príslušný Okresný súd Trnava.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   neobsahuje   nedostatky   ústavnoprávnej   intenzity,   na   základe   ktorých   by mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   predstavuje   v právnom   štáte   jednu zo základných   garancií   nezávislého   a nestranného   rozhodovania   súdu   a sudcu.   Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich   prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený   (pre   rôzne   dôvody   a rozličné   účely)   výber   súdov   a sudcov   „ad   hoc“   (m.   m. I. ÚS 239/04).   Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov, potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom alebo senátom   v súlade   s pravidlami   obsiahnutými   v rozvrhu   práce   a spôsobom,   ktorý   určuje zákon.   Iba   taký   sudca   určený   podľa   rozvrhu   práce,   ktorý   je   sudcom   vecne   a miestne príslušného   súdu   ustanoveného   zákonom,   je   zákonným   sudcom   v zmysle   čl.   48   ods.   1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Pokiaľ   ústavný   súd   dospel   v súvislosti   s posudzovaním   vecnej   správnosti napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   k záveru,   že   ním   (vzhľadom   na   argumentáciu uvedenú v časti II.1 tohto nálezu) nedošlo k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   potom   tento   záver   platí   obdobne   aj pre časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne správne, ani hypoteticky nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže vo veci rozhoduje vecne, miestne a funkčne príslušný všeobecný súd.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013