znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/2011-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou D..., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 S 77/2008-52 z 12. februára 2010 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré jej   j e   Krajský súd   v Bratislave   p o v i n n ý   uhradiť   na účet   Advokátskej   kancelárie   D...,   s. r. o.,   B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho rozsudkom z 12. februára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka   sa   domáha   zrušenia   napadnutého   rozsudku,   ktorým   krajský   súd na základe   žaloby   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   rozhodol   podľa   § 250j   ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   o zrušení   rozhodnutia   Krajského   pamiatkového   úradu...   (ďalej   len   „krajský pamiatkový   úrad“)   č. k.   BA/05/1804/4/4947/Bi   z   10.   októbra   2005.   Dôvodom   zrušenia označeného   rozhodnutia   krajského   pamiatkového   úradu   napadnutým   rozsudkom   bola skutočnosť,   že   príslušný   administratívny   spis,   ktorý   predložil   žalovaný   správny   orgán krajskému   súdu,   neobsahoval   časť   podkladov,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   posúdenie zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Zrušeným   rozhodnutím   krajského   pamiatkového úradu   bol   schválený   zámer   novostavby   objektu   „D.“...   s podmienkami,   ktoré   sú   v ňom podrobnejšie špecifikované.

Zo   sťažnosti,   z   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   ďalších   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   je   vlastníčkou   pozemkov   č. p...   –   záhrady   o výmere   288   m2 a č. p...   – zastavané   plochy   a nádvoria   o výmere   1311   m2 v k. ú...   (ďalej   len   „predmetné nehnuteľnosti“). Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudla na základe kúpnej zmluvy   od   obchodnej   spoločnosti L.,   s. r. o.,   ktorej   vklad   bol   povolený   príslušným katastrálnym úradom 23. apríla 2008 pod č... Obchodná spoločnosť L., s. r. o., už v čase, keď bola vlastníčkou predmetných pozemkov, si rámci prípravy novostavby objektu „D.“ zabezpečila vydanie územného rozhodnutia, ktoré bolo vydané stavebným úradom mestskej časti... pod č... zo 14. septembra 2007.

Ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy sťažovateľka uzatvorila s uvedenou obchodnou spoločnosťou   zmluvu   o postúpení   práv   stavebníka   stavby   „D.“   vrátane zmluvy o nájme pozemkov, na ktorých sa stavba mala realizovať. Obchodná spoločnosť L., s. r. o., sa pritom stala   vlastníčkou   označených   nehnuteľností   na základe   kúpnej   zmluvy   uzavretej   s ich predchádzajúcim vlastníkom T. M., ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 12. apríla 2006 pod č... T. M. bol teda vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase, keď prebiehalo   konanie   o schválení   zámeru   novostavby   objektu   „D.“   vedené   krajským pamiatkovým úradom, ktorého bol účastníkom.

Sťažovateľka   ako   stavebník   uvedeného   objektu   realizovala   stavbu   v súlade so stavebným povolením a 19. augusta 2009 bolo na ukončenú stavbu vydané Stavebným úradom   mestskej   časti...   kolaudačné   rozhodnutie   č...,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 20. augusta 2009, a následne bolo skolaudovanej stavbe rozhodnutím uvedenej mestskej časti č... z 9. septembra 2009 pridelené súpisné a orientačné číslo.

Dňa 20. apríla 2010 T. M. doručil sťažovateľke napadnutý rozsudok. Tento rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. marca 2010, si ako účastník správneho konania v 2. rade prevzal   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   zástupcu   na   krajskom   súde   20. apríla 2010.   Súčasne   odovzdal   sťažovateľke   dokumentáciu   týkajúcu   sa   konania   o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu, a to protest generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   č. VI/2 Gd 180/07-10 z 18. apríla 2008   a rozhodnutie   Pamiatkového   úradu   Slovenskej   republiky   č. PÚ-08/915-2/4555/28/MIS, MIK z 20. júna 2008, ktorým tento správny orgán vyššieho stupňa protestu generálneho prokurátora nevyhovel. Taktiež odovzdal sťažovateľke kópiu žaloby generálnej prokuratúry   doručenej   krajskému   súdu   8. septembra   2008   a v neposlednom   rade   jeho vyjadrenie   k predmetnej   žalobe,   ktoré   konajúcemu   súdu   doručil   na   základe   jeho   výzvy k sp. zn. 4 S 77/2008 z 12. novembra 2008. V tomto vyjadrení T. M. oznámil krajskému súdu, že predmetné pozemky ešte v roku 2006 odpredal obchodnej spoločnosti L., s. r. o., a že má vedomosť o tom, že táto stavba sa v čase predloženia jeho vyjadrenia už realizuje.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   konaním   a namietaným   rozhodnutím v danej veci porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   neaplikoval   § 250   a   § 246c   OSP,   čím   jej   odňal   akúkoľvek   možnosť ochraňovať   svoje   práva   pred   súdom,   hoci   jej   svedčilo   rovnaké   právo   ako   žalobcovi   – dokonca silnejšie, lebo je vlastníčkou sporného pozemku.

Sťažovateľka   ďalej   zdôrazňuje,   že   počas   celej   realizácie   výstavby   objektu   „D.“ nemala žiadnu informáciu o tom, že by prebiehali nejaké konania týkajúce sa problematiky zákonnosti rozhodovania orgánov ochrany pamiatkového fondu. Uvádza, že i keď nebola účastníkom napadnutého správneho konania, nemožno spochybňovať to, že v následných konaniach,   t. j.   v   územnom   konaní,   stavebnom   a napokon   kolaudačnom   konaní   sa rozhodovalo aj o jej právach. Bolo teda povinnosťou krajského súdu postupovať tak, aby nebola   vylúčená   z konania   a aby   sa   neprimeraným   spôsobom   nezasahovalo   do   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Krajský   súd   mal   preto   upozorniť   sťažovateľku na existujúce konanie, čo by jej umožnilo ihneď z vlastného podnetu vstúpiť do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaného postupom podľa § 246c v spojení s § 93 OSP, resp.   ako   dotknutá   osoba   podľa   § 250   ods. 1   OSP.   Rovnocenne   so   žalovaným   by ochraňovala svoje procesné i hmotnoprávne nároky, ktoré v namietanom konaní stratila. K tomu odkazujúc na právne závery obsiahnuté v náleze sp. zn. I. ÚS 219/07 z 13. marca 2008 dodáva, že skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má táto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnou zmluvou.

Ďalej   sťažovateľka   upozorňuje,   že   krajský   súd   mal   z vyjadrenia   T.   M.   úplnú vedomosť o tom, že on v tomto konaní nie je dotknutou osobou, keďže touto je obchodná spoločnosť L., s. r. o. Mal teda vedomosť, že viac nie je podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkom správneho   konania,   ktorého   práva   a povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia dotknuté. Sťažovateľka je presvedčená, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa   rozhoduje   o jeho   právach   a povinnostiach,   z čoho   vyplýva,   že   každý   má   právo   byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. V tejto súvislosti poukazuje na   skutočnosť,   že   následne   po   vydaní   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktoré   bolo napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   zrušené,   bolo   príslušným   stavebným   úradom vydané   stavebné   povolenie   i kolaudačné   rozhodnutie   s tým,   že   v čase   podania   tejto sťažnosti   je   stavba,   ktorej   sa   zrušené   rozhodnutie   správneho   orgánu   dotýka,   riadne ukončená a na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí aj užívaná.

Postup   krajského   súdu   sťažovateľka   namieta   napokon   aj z toho dôvodu,   že i keď vyzval správny orgán (krajský pamiatkový úrad) na predloženie administratívneho spisu a súčasne na vyjadrenie k žalobe a k procesným otázkam tohto konania, tento správny orgán nebol   nijakým   spôsobom   upozornený   na   skutočnosť,   že   konajúci   súd   nepovažuje   ním predložený administratívny spis za úplný, t. j. že z dôvodu jeho neúplnosti nemôže vo veci konať.

Podľa sťažovateľky pri ústavne konformnom výklade § 250 v spojení s § 246c a § 93 OSP mali byť účastníkmi správneho konania žalobca a tí, ktorí nimi boli v konaní pred správnym   orgánom,   lebo   len   tak   sa   dala   zabezpečiť   ochrana   práv   garantovaných   pre sťažovateľku v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   napokon   navrhla   vydanie   dočasného   opatrenia   podľa   § 52   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by bola odložená vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   krajský   súd o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3484/2010 zo 4. októbra 2010 bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2010.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zrekapitulovala priebeh konania, pričom uviedla, že podľa ustanovenia § 250 ods. 6 OSP boli účastníkmi súdneho konania   o žalobe   prokurátora   prokurátor,   účastníci   správneho   konania   a správny   orgán. Krajský   súd   podľa   nej   konal   s účastníkmi   správneho   konania   známymi   z predloženého spisu, ktorý nebol úplný.

Ďalej vo svojom vyjadrení predsedníčka krajského súdu uvádza, že T. M., účastník konania a v čase správneho konania konateľ obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorej mal podľa vlastného vyjadrenia odpredať nekonkretizované pozemky, túto skutočnosť žiadnym spôsobom   nepreukázal,   nepredložil   doklad   o zmene   vlastníctva   dotknutých   pozemkov výpisom   z listu   vlastníctva.   Vzhľadom   na   to,   že   administratívny   spis   sa   nachádza na príslušnom pamiatkovom úrade, krajský súd nemá možnosť si overiť okolnosť, či vôbec v rámci správneho konania obchodná   spoločnosť L.,   s. r. o.,   informovala správny orgán o zmene účastníka správneho konania na základe prevodu   nehnuteľností. O tejto zmene pritom zrejme nevedela ani generálna prokuratúra, ktorá predmetnú obchodnú spoločnosť za účastníka správneho konania neoznačila.

Krajský súd teda podľa vyjadrenia jeho predsedníčky pri určovaní okruhu účastníkov konania   podľa   § 250   ods. 6   OSP   vychádzal   z dokladov   založených   v správnom   spise a tvrdení žalobcu o okruhu účastníkov konania, pričom v konaní nebol predložený doklad vyvracajúci   tieto   okolnosti,   a z obsahu   správneho   spisu   predloženého   žalovaným nevyplývalo, že by sa jeho rozhodnutie týkalo práv iných subjektov ako tých, s ktorými súd konal. Predsedníčka krajského súdu poukázala tiež na to, že krajský súd nemal v priebehu svojho konania vedomosť o tom, že sťažovateľka je vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa napadnuté rozhodnutie týkalo, a nemal dôvod ani možnosť si nové skutočnosti preverovať. Tieto je potrebné včas oznámiť správnemu orgánu, z dokladov ktorého nebolo možné tieto nové skutočnosti zistiť. Podľa predsedníčky krajského súdu predmetnú aktualizáciu údajov sťažovateľka vykonala pravdepodobne v stavebnom konaní, ktoré je iným konaním ako tým, ktoré súd skúmal, pričom priebeh tohto konania nebol predmetom skúmania krajského súdu.

Z týchto dôvodov predsedníčka krajského súdu vyslovila názor, že v danom prípade zrušením napadnutého rozhodnutia nebolo porušené žiadne právo sťažovateľky v zmysle princípov   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo predmetom žaloby, je len podkladom (stanoviskom) na rozhodnutie príslušného   stavebného   úradu,   ktorý   o vydaní   územného   rozhodnutia   a stavebného povolenia   zrejme   už   rozhodol   v inom   konaní,   a nie   je teda   rozhodnutím   o konkrétnych právach stavebníka, príp. vlastníka stavieb.

III.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 57/2011-22 z 24. februára 2011 ju prijal v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008 a jeho   rozsudkom   z   12.   februára   2010   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zároveň   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu č. k. 4 S 77/2008-52 z 12. februára 2010.

Následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní verejného pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili svoje vyjadrenia k sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu v prípise z 10. marca 2011 ústavnému súdu oznámila, že   sa   pridržiava   svojho   vyjadrenia   k veci   zo   4.   októbra   2010.   Zároveň   upozornila na vyjadrenie JUDr. S. L..., ktorá poukázala na to, „že súčasťou súdneho spisu tunajšieho súdu   sp. zn.   4 S 77/2008,   nie   je   administratívny   spis   správneho   orgánu,   z ktorého   súd vychádzal,   a ktorý v čase rozhodovania tunajšieho súdu, nebol kompletný.   Preto postup správneho   orgánu,   ani   jeho   rozhodnutie,   nebolo   možné   v súdnom   konaní   preskúmať. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave vo veci postupoval podľa ustanovenia § 250j ods. 3 O. s. p.“.

Krajský   súd   súčasne   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   pri   meritórnom rozhodovaní v tejto veci pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu zo 4. októbra 2010 podaním doručeným ústavnému súdu 1. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

«Prvým   argumentom   „opomenutia“   sťažovateľky   v   súdnom   konaní   bola   údajne skutočnosť,   že   pôvodný   účastník   správneho   a   následne   i   súdneho   konania   p.   T.   M. vo svojom   podaní   doručenom   krajskému   súdu   dňa   12. 11. 2008   žiadnym   spôsobom nepreukázal, nepredložil doklad o zmene vlastníctva dotknutých pozemkov.

Pokiaľ krajský súd považoval – tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení – podanie za neúplné, mal súd postupovať podľa ust. § 43 ods.1 O. s. p., a tak mal byť povereným pracovníkom súdu p. T. M. vyzvaný na jeho doplnenie.

Pokiaľ konajúci krajský súd nepovažoval za potrebné toto – podľa neho – neúplné podanie   doplniť   zo   strany   p.   T.   M.   za   cca   30   sekúnd   by   mal   požadovanú informáciu o majetko-právnom   stave   dotknutých   pozemkov   vygenerovanú   na   internetovom   kataster portáli!

Teda nie je pravdou tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec listu krajského súdu zo 04. 10. 2010 – že nemal možnosť si nové skutočnosti preverovať. Tvrdenie uvedené vo vyjadrení krajského súdu – viď 4. odstavec listu krajského súdu zo 04. 10. 2010 – že nemal ani dôvod si nové skutočnosti preverovať, je tiež rozporné, nakoľko podľa ust. § 103 O. s. p. konajúci súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené   podmienky,   za   ktorých   môže   konať   vo   veci.   V   danom   prípade   sa   jednoznačne jednalo o nedostatok konania odstrániteľný, pričom v takomto prípade sa konajúci súd musí pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť.

Aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   konštatoval,   že   administratívny   spis,   ktorý   mu   bol zaslaný žalovaným správnym orgánom vykazoval vady (údajná nekompletnosť – absencia niekoľkých dokladov), jednalo sa o nedostatok konania odstrániteľný, pričom opakovane poukazujeme   na   skutočnosť,   že   v   takomto   prípade   sa   konajúci   súd   musí   pokúsiť   tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť. Pri tomto tiež poukazujem na skutočnosť, že administratívny   spis   pred   tým,   než   bol   zaslaný   súdu,   bol   na   Krajskej   prokuratúre v Bratislave a opakovane na Pamiatkovom úrade SR, kde bol preskúmavaný a je možné, že nebol   po   tom,   ako   „prešiel   viacerými   rukami“   úplne   uprataný,   čo   však   mohlo   byť jednoduchými úkonmi konvalidované.

Záverečná argumentácia uvedená vo vyjadrení krajského súdu pojednávajúca o tom, že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   bolo   len   podkladom   pre rozhodnutie príslušného stavebného úradu a tak toto konanie nebolo o konkrétnych právach stavebníka,   je   neprípustným   bagatelizovaním   správneho   konania,   nakoľko   z   dôvodu zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   účastníci   územného   a   stavebného konania   podali   žaloby   na   preskúmanie   zákonnosti   týchto   rozhodnutí   stavebného   úradu s argumentáciou, že tieto majú byť zrušené, nakoľko boli vydané na základe zrušeného súhlasu Krajského pamiatkového úradu...»

Právny zástupca sťažovateľky napokon uviedol, že súhlasí s tým, aby bolo v konaní vo   veci   samej   o sťažnosti   sťažovateľky   upustené   od   verejného   pojednávania   senátu ústavného súdu.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom uvedeným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   sa nevyčerpáva len právom každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právom byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Inak by v ňom totiž sťažovateľ nemohol chrániť svoje práva a právom chránené záujmy (I. ÚS 219/07). Zákon   ustanoví,   kto   je   účastníkom   konania   v správnom   súdnictve.   V prípade   konania o žalobe   prokurátora   vymedzuje   účastníkov   konania   § 250   ods. 6   OSP   tak,   že   sú   nimi prokurátor,   účastníci   správneho   konania   a správny   orgán,   ktorý   rozhodol   v poslednom stupni.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 77/2008, ktorý ju neinformoval o tom, že je pred ním pod uvedenou   spisovou   značkou   vedené   konanie   o žalobe   prokurátora   proti   rozhodnutiu krajského   pamiatkového   úradu,   jej   bola   odňatá   možnosť   ochraňovať   svoje   práva   pred súdom.   Sťažovateľka   netvrdí,   že   bola   účastníkom   konania   podľa   § 250   ods. 6   OSP, poukazuje však na to, že predmetné konanie sa jej týkalo ako vlastníčky nehnuteľnosti vo väčšej miere, ako to bolo v prípade účastníka konania a bývalého vlastníka dotknutej nehnuteľnosti T. M. Zároveň sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, že krajský súd   bol   menovaným   účastníkom   konania   upozornený   na   zmenu   vlastníckeho   práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých sa konanie pred ním týkalo.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   výpisom   z katastra   nehnuteľností preukázala, že je, ale tiež že už v priebehu konania o žalobe prokurátora bola vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa týkalo rozhodnutie krajského pamiatkového úradu z 10. októbra 2005.   S ohľadom   na   jej   vlastnícke   právo   a   skutočnosť,   že   toto   rozhodnutie   bolo predpokladom   na   vydanie   ďalších   rozhodnutí   v súvislosti   s realizáciou   predmetnej novostavby,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutý   rozsudok   sa   dotýka   tiež   práv sťažovateľky. Treba zdôrazniť, že v prípadoch, keď sú predmetom správneho konania práva a povinnosti   vo   vzťahu   k určitej   nehnuteľnosti,   dochádza   obvykle   so   zmenou   vlastníka i k tomu,   že   nový   vlastník   získava   právny   záujem   na   výsledku   konania.   V prípade sťažovateľky to znamená, že bude vo veci ďalej rozhodované, pričom prípadné negatívne stanovisko   krajského   pamiatkového   úradu   by   mohlo   mať   dôsledky   na   jej   práva   alebo právom chránené záujmy vyplývajúce z jej postavenia ako vlastníčky.

Z uvedeného ale bez ďalšieho nevyplývajú dôsledky pre vymedzenie okruhu osôb, s ktorými súd koná v rámci konania v správnom súdnictve. Pokiaľ určitá osoba nadobudla vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   až potom,   keď   sa   skončilo   príslušné   správne   konanie, v rámci ktorého by inak z titulu vlastníckeho práva vystupovala ako účastník, nevstupuje táto osoba spätne do postavenia účastníka v správnom konaní. Ani § 250 ods. 1 a 2 OSP (a tiež aj § 250 ods. 6 OSP) preto nepovažuje takúto zmenu za skutočnosť, ktorá by mala dopad   na   vymedzenie   účastníkov   súdneho   konania,   pretože   tí   sa   odvodzujú   len od správneho konania. Pokiaľ však táto osoba   preukáže, že má právny záujem na jeho výsledku,   môže   sa   zúčastniť   konania   v správnom   súdnictve   ako   vedľajší   účastník za podmienok ustanovených v § 93 v spojení s § 246c OSP (porov. Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck 2009. s. 733).

Citované   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nezakladajú   všeobecnú povinnosť súdu vyzvať každého, koho práva alebo právom chránené záujmy by mohli byť jeho rozhodnutím zasiahnuté, aby uskutočnil nevyhnutné úkony pre jeho účasť v príslušnom konaní.   Dôvodom   je   predovšetkým   skutočnosť,   že   súd   nemôže   mať   takúto   vedomosť vo vzťahu k všetkým dotknutým osobám a nemá ani možnosť takto vymedzenú skupinu osôb zistiť. Súčasne nemožno opomenúť ani to, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti by mal každý predovšetkým sám dbať o svoje práva a postupovať obozretne pri ich výkone. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že sťažovateľ   musí   využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (IV. ÚS 329/2010).

Táto   všeobecná   právna   zásada   znamená   v prípade   nadobudnutia   vlastníctva nehnuteľnosti   aj nevyhnutnosť   získať   informácie   o tom,   či   vo   vzťahu   k predmetným nehnuteľnostiam prebiehajú alebo môžu prebiehať správne alebo súdne konania. Možnosť domôcť   sa   súdnej   ochrany   účinným   spôsobom   je   zachovaná   aj v prípade,   ak   možno predpokladať,   že   by   sa   nový   vlastník,   ktorý   nadobudol   vlastnícke   právo   až   po   vydaní správneho rozhodnutia vzťahujúceho sa k jeho nehnuteľnosti, dozvedel o priebehu súdneho konania   o preskúmaní   zákonnosti   tohto   správneho   rozhodnutia,   pokiaľ   by   postupoval s náležitou obozretnosťou (porov. tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 15. januára 2003 vo veci sťažnosti č. 55782/00 – Cañete de Goñi proti Španielsku, § 39 až § 41).

Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru vyplýva povinnosť umožniť v súdnom konaní ochranu práv a právom chránených záujmov každému, o koho právach a povinnostiach sa v tomto konaní koná. Takto vymedzený prístup k súdu musí byť účinný a jednotlivec by mal mať jasnú, praktickú príležitosť namietať akt, ktorý zasahuje do jeho práv [rozsudok ESĽP vo veci Bellet proti Francúzsku zo 4. decembra 1995, Series A no. 333-B, s. 42, § 36].

Pri posúdení namietaného porušenia základného práva sťažovateľky musel ústavný súd   vziať   do   úvahy   tieto   skutočnosti.   Krajský   súd   rozhodoval   v predmetnom   konaní o žalobe prokurátora (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu z 10. októbra 2005 o schválení predloženého zámeru novostavby objektu „D.“ a o určení podmienok týkajúcich sa jej prípravy a realizácie projektovej dokumentácie, projektu stavby a prípadných   zmien),   teda   na   základe   „mimoriadneho   opravného   prostriedku“.   Protest prokurátora,   ktorý   predchádzal   podaniu   žaloby,   bol   podaný   približne   dva   a pol   roka od právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Potom, ako mu Pamiatkový úrad Slovenskej republiky nevyhovel, podal prokurátor včas žalobu, pričom konanie o tejto žalobe trvalo opäť približne jeden a pol roka. Súdne konanie bolo teda začaté dva a pol roka po právoplatnosti rozhodnutia krajského pamiatkového úradu a k zrušeniu tohto rozhodnutia došlo až po viac ako 4 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia. Už samotná táto dĺžka konania vypovedá   o možnosti,   že   medzičasom   mohlo dôjsť   k zmene   vlastníckych   pomerov   a že údaje obsiahnuté v spisovom materiáli správneho orgánu môžu byť neaktuálne.

Vyjadrenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   z príslušného   spisového   materiálu krajského pamiatkového úradu nevyplývala zmena vlastníckych pomerov, ako aj že tieto zmeny mali byť včas oznámené správnemu orgánu, je nevyhnutné posudzovať v kontexte konania   o proteste   prokurátora.   Podľa   § 69   Správneho   poriadku   rozhodne   o proteste prokurátora buď správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, alebo jemu nadriadený správny orgán. Účastníci konania však aj s ohľadom na krátkosť zákonnej lehoty na rozhodnutie nie sú vyrozumení o tomto proteste a je im doručované až rozhodnutie o ňom. Nemožno preto očakávať, že by účastník konania, ktorý bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti, informoval krajský pamiatkový úrad o zmene vlastníka nehnuteľnosti v priebehu konania o proteste, ako ani to, že by tak učinil z iného dôvodu potom, ako pôvodné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Je   teda   zrejmé,   že za   týchto   okolností   nemala sťažovateľka   ako   nová   vlastníčka predmetných   nehnuteľností   dôvod   predpokladať,   že   by   mohlo   byť   spätne   spochybnené rozhodnutie   krajského   pamiatkového   úradu.   Pokiaľ   účastník   konania   T.   M.   upozornil krajský súd, že už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale že tieto pozemky predal obchodnej   spoločnosti   L.,   s. r. o.,   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   reagovať   na   túto informáciu,   a to   napríklad   žiadosťou   o doplnenie   tohto   tvrdenia   alebo   zistením,   kto   je v súčasnosti ich vlastníkom, a informovať o prebiehajúcom konaní nového vlastníka.

Z tohto hľadiska nie je podstatné, že zákon výslovne neustanovuje povinnosť súdu vyrozumieť za týchto okolností nového vlastníka o prebiehajúcom súdnom konaní. Ústavný súd   už   v minulosti   konštatoval,   že   skutočnosť,   že   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne neoznačuje   niekoho   za   účastníka   konania,   neznamená,   že   s ním   konajúci   súd   nemôže v prípade   potreby   konať,   ak   sa   účinky   jeho   postupu   alebo   jeho   rozhodnutia   týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve (I. ÚS 23/01). Za situácie, keď krajský súd v priebehu konania získal informáciu o osobe, ktorej   práva   alebo   právom   chránené záujmy   by   mohli   byť jeho   rozhodnutím   dotknuté, a s ohľadom na konkrétne okolnosti nemožno dôvodne predpokladať, že by táto osoba aj pri zachovaní náležitej obozretnosti mohla mať vedomosť o tomto súdnom konaní, vyplývala táto povinnosť priamo z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v okolnostiach daného prípadu išlo v konaní pred krajským súdom o preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa priamo dotýka vlastníckeho práva sťažovateľky, mohlo byť namietaným postupom podľa názoru ústavného súdu navyše dotknuté aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, porušenie ktorého však vo svojej sťažnosti nenamietala.

K tomu ústavný súd pripomína, že v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou. Zároveň v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy   o   ľudských   právach   a základných   slobodách   prednosť   pred   zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 23/01 v spojení s I. ÚS 5/02, I. ÚS 219/07).

Z týchto   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutým   postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   4 S 77/2008-52 z 12. februára 2010 zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd bude pokračovať   v   konaní   o preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   (bod   2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím   o vrátení veci   na ďalšie konanie,   ktoré   je vykonateľné   doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa nedomáhala primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sa ústavný súd touto otázkou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania, ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania nevyčíslila. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 120,23 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   pri   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   okrem   iného aj o dočasnom opatrení tak, že odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

S poukazom na to nebolo potrebné v tejto veci rozhodovať o zrušení predmetného dočasného opatrenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011